znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 226/05-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   augusta   2005 predbežne prerokoval sťažnosť E. K., H., zastúpeného advokátom JUDr. J. D. P., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v   Trenčíne   rozsudkom   č.   k. 19 Co 13/05-136 z 19. mája 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2005 doručená sťažnosť E. K., H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“) rozsudkom č. k. 19 Co 13/05-136 z 19. mája 2005.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uvádza,   že   v   roku   1977   utrpel   pracovný   úraz, v dôsledku ktorého mu zamestnávateľ – odporca vyplácal náhradu za stratu na zárobku podľa ustanovenia § 195 v tom čase platného Zákonníka práce.

Sťažovateľ   sa   v záujme   zlepšenia   svojej   finančnej   situácie   rozhodol   súkromne podnikať a 31. januára 1988 rozviazal dohodou pracovný pomer s odporcom. V októbri 1988 utrpel sťažovateľ v súvislosti s uvedeným súkromným podnikaním dopravnú nehodu, následkom ktorej mu bolo odňaté vodičské oprávnenie a nemohol ďalej súkromne podnikať. Sťažovateľ preto požiadal príslušný úrad práce o sprostredkovanie zamestnania a bývalého zamestnávateľa – odporcu o opätovné vyplácanie náhrady za stratu na zárobku následkom utrpeného pracovného úrazu.

Odporca vyhovel žiadosti sťažovateľa a začal mu znova vyplácať náhradu za stratu na   zárobku,   ktorú   však   začal   v roku   2002   krátiť   z dôvodu   pravdepodobného   zárobku o príslušnú finančnú sumu. Sťažovateľ s uvedeným postupom nesúhlasil, preto podal na Okresnom súde Prievidza (ďalej len „okresný súd“) žalobu, v ktorej sa domáhal náhrady za stratu zárobku vo výške, na ktorú mal podľa jeho názoru nárok.

Okresný súd žalobu sťažovateľa zamietol s odôvodnením, že „... u odporcu som mal zabezpečenú   prácu,   ktorá   zodpovedala   môjmu   zdravotnému   stavu   a napriek   tomu   som požiadal   o rozviazanie   pracovného   pomeru,   pričom   následne   som   nemohol   dosahovať vyššie   príjmy   z podnikateľskej   činnosti   nie   v dôsledku   následkov   utrpeného   úrazu,   ale z dôvodu   odňatého   vodičského   oprávnenia,   a súd   dospel   k záveru,   že   moje   uplatňované nároky nie sú v príčinnej súvislosti s utrpeným úrazom“.

Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol   rozsudkom   č.   k.   19   Co   13/05-139   z 19.   mája   2005   tak,   že   potvrdil   rozsudok prvostupňového súdu.

Sťažovateľ nesúhlasí s právnym názorom krajského súdu v predmetnom rozsudku, a preto v petite svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v konaní krajského súdu rozsudkom č. k. 19 Co 13/05-136 z 19. mája 2005, zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a uložil mu, aby vec znova prejednal a vyniesol rozsudok v súlade s ustanovením § 195 Zákonníka práce platného v rozhodnom období. Sťažovateľ zároveň žiada o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   142   ústavy   súdy   rozhodujú   v občianskoprávnych   a   trestnoprávnych veciach.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. V zmysle uvedeného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k danému rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Ústavný súd z rozsudku okresného súdu č. k. 16 C 49/2002-117 z 28. októbra 2004, ktorého   fotokópia   bola   pripojená   k sťažnosti   sťažovateľa   ako   príloha,   zistil,   že   návrh sťažovateľa, ktorým sa   domáhal od odporcu   náhrady za stratu   na zárobku po skončení práceneschopnosti, bol okresným súdom zamietnutý.

Okresný súd v odôvodnení predmetného rozsudku podrobne uviedol skutkový stav, z ktorého pri   svojom   rozhodovaní vychádzal, ako   aj právnu   analýzu posudzovanej   veci a úvahy, ktorými sa riadil. Sťažovateľ podal proti uvedenému rozsudku odvolanie, o ktorom krajský súd rozsudkom č. k. 19 Co 13/05-136 z 19. mája 2005 rozhodol tak, že potvrdil rozhodnutie okresného súdu.

Krajský   súd   v   odôvodnení   predmetného   rozsudku   uviedol,   že   po   preskúmaní napadnutého rozsudku okresného súdu č. k. 16 C 49/2002-117 z 28. októbra 2004 zistil, že napadnutý rozsudok okresného súdu „... je potrebné potvrdiť podľa ustanovenia § 219 Občianskeho súdneho poriadku ako vecne správny“.

Krajský   súd   ďalej   v   rozsudku   uviedol,   že   prvostupňový   súd   vykonal   vo   veci dokazovanie   v dostatočnom   rozsahu,   vykonané   dokazovanie   správne   vyhodnotil   a na zistený skutkový stav správne aplikoval predpisy hmotného práva a v odvolacom konaní neboli tvrdené také skutočnosti, ktoré by boli dôvodom pre odlišné právne posúdenie danej veci.

Krajský   súd   v uvedenom   rozsudku   zároveň   posúdil   aj   právne   úvahy,   ktorými   sa prvostupňový súd pri posudzovaní predmetnej veci riadil, pričom poukázal na skutočnosť, že okresný súd správne posúdil   okolnosť,   že napriek tomu, že zodpovednosť   za škodu spôsobenú pracovným úrazom je tzv. objektívnou zodpovednosťou, za ktorú zamestnávateľ zodpovedá bez ohľadu na zavinenie, je zamestnávateľ povinný nahradiť len takú škodu, ktorá poškodenému zamestnancovi vznikla následkom pracovného úrazu, a teda v príčinnej súvislosti s týmto pracovným úrazom.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že by rozsudkom krajského súdu č. k. 19 Co 13/05-136 z 19. mája 2005 boli porušené základné práva sťažovateľa, ktorých   porušenie   vo   svojej   sťažnosti   namieta.   Rozsudok   krajského   súdu   nie je možné považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, súd vo svojom rozhodnutí riadne zistil skutkový stav a aplikoval naň relevantné ustanovenia platného práva, pričom svoj postup v odôvodnení uvedeného rozsudku riadne vysvetlil.

Ústavný súd zároveň pri preskúmaní rozsudku krajského súdu č. k. 19 Co 13/05-136 z 19. mája 2005 nezistil žiadne skutočnosti, ani príčinnú súvislosť, ktorá by umožňovala vysloviť   záver   o porušení   sťažovateľom   označeného   základného   práva   na   spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym názorom   krajského   súdu,   nemôže   viesť   k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   uvedeného   rozhodnutia   a nezakladá   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť právny   názor   krajského   súdu   svojím   vlastným.   O svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

V zmysle ustanovenia § 36 zákona o ústavnom súde v spojení s ustanovením § 142 Občianskeho súdneho poriadku ústavný súd rozhodol, že žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2005