znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 226/04-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   29.   septembra   2004 v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť Milana Števonku, D. K., zastúpeného advokátkou JUDr. B. S., Advokátska kancelária M  B PARTNERS, D. K., ktorou namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky Okresným súdom Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 455/00, a takto

r o z h o d o l :

1. Právo Milana Števonku na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   Okresným   súdom   Dolný   Kubín   v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 455/00 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Dolný Kubín p r i k a z u j e,   aby v konaní sp. zn. 7 C 455/00 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Milanovi Števonkovi p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 25 000 Sk (slovom dvadsaťpäťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Dolný Kubín p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Dolný Kubín j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátke   JUDr.   B.   S.,   D.   K.,   vo   výške   9 340   Sk   (slovom   deväťtisíctristoštyridsať slovenských korún) na účet právnej zástupkyne do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti Milana Števonku n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2004 doručená   sťažnosť   Milana   Števonku,   D.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátkou JUDr. B. S., Advokátska kancelária M  B PARTNERS, D. K., ktorou namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Okresným súdom Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 455/00.

Porušenie svojich práv vidí sťažovateľ v nasledovnom, ním opísanom skutkovom stave.

Dňa   13.   júna   2000   podal   sťažovateľ   okresnému   súdu   žalobu   o odstránenie nepovolených stavieb na jeho pozemku parcelné číslo 1068/16 v katastrálnom území P. proti E. M., T., ako odporcovi v 1. rade, T. H., D. K., ako odporcovi v 2. rade a I. H., P., ako odporcovi v 3. rade. Predmetná vec je vedená na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 455/00.

Sťažovateľ namieta, že okresný súd vo veci začal konať až 5. marca 2003, keď zaslal žalobu na vyjadrenie odporcom, ktorí sa k veci vyjadrili 26. marca 2003. Podľa sťažovateľa okresný súd vo veci nekoná a doteraz nevytýčil ani jediné pojednávanie. Je toho názoru, že súd   je   v konaní   nečinný,   čím   porušil   jeho   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   žiada,   aby   ústavný   súd   deklaroval   porušenie   jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 455/00, prikázal okresnému súdu, aby vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov,   priznal   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie   vo   výške   100   000   Sk,   ako   aj   náhradu   trov   jeho   právneho   zastúpenia vo výške 9 340 Sk.

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje tým, že nečinnosť okresného súdu spôsobuje právnu neistotu ohľadne užívania majetku sťažovateľa odporcami a spôsobuje mu škodu spočívajúcu vo využívaní jeho majetku inými subjektmi.

Ústavný súd 7. júla 2004 sťažnosť sťažovateľa prijal na ďalšie konanie uznesením č. k. III. ÚS 226/04-8.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   nemožno   od   ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti listom doručeným ústavnému súdu 30. augusta 2004. Po stručnej genéze úkonov okresného súdu v danej veci uviedol, že vzhľadom na pretrvávajúcu kritickú personálnu situáciu na tomto súde a veľké množstvo pridelených vecí (aj staršieho dáta) vybavujúcemu sudcovi nebolo možné v každej z nich konať okamžite po ich predložení. Poukázal aj na to, že ďalším faktorom ovplyvňujúcim dĺžku konania bolo nejasné podanie sťažovateľa, ktorého nedostatky   bolo   potrebné   odstrániť,   ako   aj   ťažkosti   spojené   s doručovaním   žalobného návrhu odporcovi v 1. rade.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa, vyjadrenia predsedu okresného súdu a hlavne spisu okresného súdu sp. zn. 7 C 455/00 zistil nasledovný priebeh a stav konania.

Žalobným   návrhom   z 13.   júna   2000   sa   sťažovateľ   domáhal   na   vecne   a miestne príslušnom okresnom súde voči odporcom E. M., Rybné hospodárstvo, s. r. o., T., T. H., D. K., a I. H., P., odstránenia nepovolených objektov a stavieb na pozemku parcelné číslo 1068/16 v katastrálnom území P. nachádzajúcom sa vo vlastníctve sťažovateľa. Žaloba bola zaevidovaná na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 455/00.

Vzhľadom na nejasné podanie okresný súd predvolal sťažovateľa na 18. júl 2000 za účelom   doplnenia   žaloby   o presné   označenie   odporcu   v 1.   rade   a upresnenia   nejasného petitu. Sťažovateľ sa na predvolanie dostavil na okresný súd, bol vypočutý a o výsluchu bola   spísaná   zápisnica,   v ktorej   sťažovateľ   opravil   súdom   vytknuté   vady   návrhu   a za odporcu v prvom rade označil E. M., K.

Od 18. júla 2000 do 5. marca 2002 bol okresný súd vo veci úplne nečinný.

Listom z 5. marca 2002 okresný súd vyzval odporcov v 1. až v 3. rade na vyjadrenie k žalobe sťažovateľa s tým, aby označili dôkazy, ktoré žiadajú v spore vykonať. O tomto vykonanom kroku a o tom, že začal vo veci konať, okresný súd informoval sťažovateľa listom z 5. marca 2002.

Odporcovia v 2. a v 3. rade sa k žalobe vyjadrili 26. marca 2002. Keďže ani opätovné doručenie výzvy odporcovi v 1. rade nebolo vykázané, okresný súd listom z 3. apríla 2002 sa   za   účelom   zistenia   jeho   pobytu   obrátil   na   Centrálnu   evidenciu   pobytu   obyvateľov Slovenskej republiky v Banskej Bystrici (CEPO). Dožiadaná inštitúcia zaslala požadovanú informáciu okresnému súdu 10. apríla 2002.

Listom   z 10.   apríla   2002   odporcovia   v 2.   a   v 3.   rade   požiadali   okresný   súd o vykonanie   obhliadky   na   mieste   samom   s prizvaním   geometrov,   ktorí   vykonávali geodetické práce v súvislosti s identifikáciou parciel číslo 1068/5 a číslo 3140/2.

Ani nasledujúce dva pokusy okresného súdu doručiť výzvu na vyjadrenie k žalobe zo strany   okresného   súdu   odporcovi   v 1.   rade   neboli   úspešné,   keď   sa   23.   apríla   2002 a 30. apríla 2002 zásielky vrátili naspäť ako nevyzdvihnuté v odbernej lehote.

Za   účelom   úplného   zistenia   skutkového   stavu   sťažovateľ   8.   júla   2002   doručil okresnému súdu listinné dôkazy ako prílohu k žalobe. Pretože súd vo veci nekonal, listom z 5.   marca   2003   sťažovateľ   požiadal   o vytýčenie   termínu   pojednávania   a podal   súdu informácie o pobyte odporcu v 1. rade, pričom odporučil poslať mu žalobu cestou polície.

Následne okresný súd listom z 22. apríla 2003 požiadal Obecný úrad v Temeši (ďalej len „obecný úrad“) o doručenie zásielky odporcovi v 1. rade. Obecný úrad 9. mája 2003 oznámil okresnému súdu, že sa mu nepodarilo menovanému doručiť predmetnú zásielku, pretože s ním nemá žiadny kontakt. Z uvedeného dôvodu listom z 13. mája 2003 okresný súd   požiadal   o doručenie   zásielky   Obvodné   oddelenie   Policajného   zboru   v Nitrianskom Rudne   (ďalej   len   „obvodné   oddelenie“)   a   opätovne   urgoval   doručenie   zásielky   listom z 3. júna 2003. Dňa 5. júna 2003 oznámilo obvodné oddelenie okresnému súdu, že sa mu 23. mája 2003 podarilo odporcovi v 1. rade doručiť predmetnú zásielku.

Dňa 8. apríla 2004 oznámil okresnému súdu odporca v 3. rade, že veci, ktoré sú predmetom sporu, previedol na FARMU HATE, spol. s r. o. Bratislava, preto už nie je pasívne legitimovaným v predmetnom spore, a z toho dôvodu žiadal konanie voči nemu zastaviť.

Predmetná vec do dnešného dňa nie je okresným súdom rozhodnutá.

Listami z 21. septembra 2001 a opätovne z 28. februára 2002 sťažovateľ požiadal okresný   súd   o vytýčenie   termínu   pojednávania vo   veci.   Keďže   vo   veci   nebolo   konané, 10. marca   2004   sťažovateľ   podal   sťažnosť   na   prieťahy   Ministerstvu   spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré ju postúpilo na vybavenie okresnému súdu. Sťažovateľ uvádza, že okresný súd neprijal na odstránenie prieťahov žiadne opatrenia. Predseda okresného súdu iba konštatoval nedostatočnú personálnu obsadenosť tohto súdu.

Podaním   sťažnosti   na   zbytočné   prieťahy   v konaní   pred   podaním   sťažnosti   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavnému súdu sťažovateľ vyčerpal iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv poskytuje, tak ako to vyžaduje § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

III.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu (napr. I. ÚS 3/00, II. ÚS 813/00).

Z hľadiska prvého kritéria, a to či išlo o zložitú vec po právnej a skutkovej stránke, ústavný súd konštatuje, že okresný súd prakticky počas celého trvania súdneho konania (4 roky)   vo   veci   nevykonal   meritórny   úkon   (pojednávanie,   dokazovanie).   Z uvedeného dôvodu   zložitosť   veci   (predmet,   skutková   a právna   povaha sporu)   nemohla mať žiadny vplyv na dĺžku konania pred okresným súdom.

Pokiaľ   ide   o správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   konania   (v   postavení   žalobcu) v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil skutočnosť, ktorá by mala byť zohľadnená na jeho   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní k zbytočným   prieťahom.   Z obsahu   vyžiadaného   súdneho   spisu   v tejto   veci   ústavný   súd zistil,   že   sťažovateľ   plnil   súdom   uložené   povinnosti   (predkladanie   listinných   dôkazov) riadne   a včas,   opakovane   písomne   upozornil   okresný   súd   na   svoju   nespokojnosť s pomalosťou konania vo svojej veci.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťuje,   či   došlo k porušeniu   označených   základných   práv   sťažovateľa,   je   správanie   (postup)   samotného súdu.

Na   základe   doterajšieho   priebehu   konania   vedeného   pred   okresným   súdom   pod sp. zn.   7   C   455/00   ústavný   súd   konštatuje,   že   s právom   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov garantovaným v čl. 48 ods. 2 ústavy je málo zlučiteľný taký postup okresného súdu, ktorého výsledkom je, že až po 20 mesiacoch od upresnenia žalobného návrhu   sťažovateľom   (mesiac   po   podaní   žalobného   návrhu   sťažovateľom   osobne   do zápisnice na okresnom súde, t. j. 18. júla 2000) súd pristupuje k výzve odporcov (4. marca 2002), aby sa vyjadrili k žalobe, predložili dôkazy na svoje tvrdenia, teda k výzve, ktorá svojou povahou patrí k úkonom vykonávaným spravidla na začiatku občianskeho súdneho konania (mutatis mutandis I. ÚS 21/00, I. ÚS 33/01).

Podľa názoru ústavného súdu je poznačená zbytočnými prieťahmi aj tá časť súdneho konania, počas ktorej súd doručoval žalobný návrh účastníkom konania. Aj keď okresný súd mal problémy s doručovaním žaloby odporcovi v 1. rade, pretože jeho adresa nebola známa, 15   mesiacov   na   zisťovanie   jeho   adresy   aj   so   spoluprácou   CEPO   (od   5.   marca   2002 do 23. mája   2003)   považuje ústavný   súd   v okolnostiach   prípadu   za   príliš   dlhú   dobu   na vykonanie takéhoto úkonu súdom. Preto obdobie od 30. apríla 2002, keď sa okresnému súdu   vrátila   naspäť   druhá   zásielka   adresovaná   odporcovi   v 1.   rade   ako   nevyzdvihnutá v odbernej lehote (už po informácii z CEPO), do 22. apríla 2003, keď okresný súd požiadal obecný úrad o súčinnosť pri jej doručovaní, t. j. v trvaní 12 mesiacov, posúdil ako zbytočný prieťah v konaní.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že k zbytočným prieťahom v súdnom konaní môže dôjsť nielen nekonaním príslušného súdu, ale aj takou činnosťou súdu, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníka súdneho konania vo veci, s ktorou sa obrátil na súd. Aj vo veci sp. zn. II. ÚS 64/99 ústavný súd uviedol: „Právo zaručené občanovi podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sa môže realizovať len prostredníctvom takého konania súdov, ktoré smeruje k odstráneniu právnej neistoty, kvôli ktorej sa občan obrátil na orgán súdnej moci.“

Prvoradou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   organizovať   procesný   postup   v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa osoba obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Takáto povinnosť je konkretizovaná jednak v § 6 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak,   aby ochrana ich   práv   bola rýchla a účinná, jednak v § 100   Občianskeho   súdneho   poriadku,   podľa   ktorého   akonáhle   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd bez ďalších návrhov tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, a napokon v § 114 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého predseda   senátu   pripraví konanie tak, aby bolo možné rozhodnúť spravidla   na jedinom pojednávaní.

O prieťahoch v súdnom konaní možno hovoriť vtedy, ak súd vôbec nevyužije tie procesné alebo iné prostriedky, účelom ktorých je zabezpečenie nielen účinnej, ale taktiež rýchlej ochrany práv účastníkov súdneho konania, prípadne ak k ich použitiu siahne vtedy, keď   je   ich   skutočný   príspevok   (účinok)   k dosiahnutiu   tohto   účelu   súdneho   konania vylúčený, prípadne je značne minimalizovaný (I. ÚS 57/97).

Odporca   v 1.   rade   dvakrát   nevyzdvihol   zásielku   súdu   s výzvou   na   vyjadrenie k žalobnému návrhu. Okresný súd pristúpil k využitiu súčinnostných opatrení až po roku, keď požiadal o pomoc obecný úrad (listom z 22. apríla 2003) a neskôr (13. mája 2003) obvodné oddelenie, aj s opätovnou urgenciou (listom z 3. júna 2003). Zdĺhavé doručovanie žalobného návrhu účastníkovi konania a včasné nevyužitie právomoci súdu na vynútenie si rýchleho doručenia súdnych zásielok ovplyvnili celkovú dĺžku konania okresného súdu vo veci sťažovateľa.

V okolnostiach prípadu ústavný súd taktiež konštatoval, že otázky množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (III. ÚS 14/00).

Okresný súd sa v konaní, ktorého dĺžka presahuje štyri roky, dopustil zbytočných prieťahov trvajúcich 32 mesiacov, ktoré zapríčinil jednak svojou úplnou nečinnosťou a tiež nesprávnou činnosťou v konaní.

Vzhľadom na vyššie uvedené ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   postupom   okresného   súdu   v predmetnom občianskoprávnom konaní, tak ako ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 455/00 konal bez zbytočných prieťahov. Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu. Tento účel možno dosiahnuť len právoplatným rozhodnutím.

V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Sťažovateľ žiada primerané finančné zadosťučinenie, a to vo výške 100 000 Sk, pre nečinnosť okresného súdu, ktorý 4 roky vo veci nekonal, aj keď mu v tom nič nebránilo, a vo veci zatiaľ nerozhodol.

Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy však nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci   ústavného súdu. V dôsledku   toho   bolo   potrebné   rozhodnúť   aj   o   primeranom   finančnom   zadosťučinení. Vzhľadom na okolnosti danej veci zakladajúce porušenie označeného práva, ústavný súd preto   uznal za   odôvodnené   priznať sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie,   ktoré   podľa zásad spravodlivosti považuje za primerané vo výške 25 000 Sk. Sťažovateľom požadovanú výšku primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd považuje v okolnostiach prípadu za neprimeranú.

V.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť mu trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej pomoci á 4 534 Sk a 2 x režijný paušál á 136 Sk, celkom vo výške 9 340 Sk.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   sťažovateľom   vychádzal z ustanovenia   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   podľa   ktorého   ústavný   súd   môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto je potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „ vyhláška č. 163/2002 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý polrok 2003 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 13 602 Sk.Podľa takto určených kritérií je výška odmeny za úkony prevzatie a príprava veci a podanie vo veci samej 4 534 Sk za každý úkon podľa ustanovenia § 16 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. spolu 9 340 Sk. Ústavný súd rozhodol aj o priznaní náhrady výdavkov na   miestne   telekomunikačné   výdavky   a miestne   prepravné   vo   výške   jednej   stotiny výpočtového základu podľa § 19 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. dvakrát 136 Sk.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2004