znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 226/03-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2004 v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka prerokoval   sťažnosť   D.   T.,   K.,   zastúpenej   advokátom   JUDr. A.   F.,   K.,   ktorou   namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 428/94, a takto

r o z h o d o l :

1. Právo D. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 428/94 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e, aby v konaní sp. zn. 18 C 428/94 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   D.   T. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   30 000 Sk (slovom   tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré j e   Okresný   súd   Košice   II p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Košice   II j e   p o v i n n ý   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia advokátovi   JUDr.   A.   F.,   K.,   vo   výške 8 800 Sk   (slovom   osemtisícosemsto   slovenských korún) na účet právneho zástupcu, do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2003 doručená sťažnosť D. T., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. A. F., K., ktorou namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 428/94.

Ústavný   súd   15.   októbra   2003   sťažnosť   sťažovateľky   prijal   na   ďalšie   konanie uznesením č. k. III. ÚS 226/03-10.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   nemožno   od   ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti listom, doručeným ústavnému súdu 9. decembra 2003. Vo vyjadrení po podrobnom opísaní skutkového stavu vo veci sa dotkol aj skutočností uvádzaných sťažovateľkou v sťažnosti, pričom   konštatoval,   že   sú   nepravdivé   tie   jej   tvrdenia,   že   v dňoch   27.   septembra   1994 a 24. októbra 1995 prvostupňový súd opakovane rozhodol tak, že žalobu zamietol, taktiež nie   je   pravdivé   tvrdenie,   že   zrušujúce   uznesenie   Krajského   súdu   v Košiciach ako odvolacieho   súdu   (ďalej   len   „krajský   súd“)   bolo   okresnému   súdu   doručené 3. marca 1999.   Poukázal   na   tú   skutočnosť,   že   o pôvodnom   návrhu,   t.   j.   o neplatnosti pracovného pomeru, bolo v tomto konaní už právoplatne rozhodnuté a stav právnej neistoty sťažovateľky pominul. Predseda okresného súdu taktiež nesúhlasil s tvrdením sťažovateľky o nečinnosti súdu po 24. máji 1999, pričom poukázal na chronológiu vykonaných úkonov v predmetnom   konaní,   ktoré   boli   vykonávané,   resp.   vytyčované   v takých   časových intervaloch, ktoré zodpovedali objektívnym možnostiam sudcov tohto súdu.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľky, vyjadrenia predsedu okresného súdu a hlavne spisu okresného súdu sp. zn. 18 C 428/94 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Sťažovateľka   podala   25.   marca   1994   ešte   Obvodnému   súdu   Košice   2   (ďalej   len „obvodný súd“) žalobu, ktorou sa domáhala voči P. D., podnikateľovi, bytom K. (ďalej len „žalovaný“), neplatnosti rozviazania pracovného pomeru. Žalovaný ako jej zamestnávateľ listom   z   30.   decembra   1993   rozviazal   so   sťažovateľkou   pracovný   pomer   z dôvodu likvidácie predajne v K. Pre neurčitosť a nezrozumiteľnosť tohto úkonu zamestnávateľa mu sťažovateľka listom zo 7. marca 1994 oznámila, že na zachovaní svojho pracovného pomeru trvá. Žaloba bola na obvodnom súde zaregistrovaná pod sp. zn. 18 C 428/94.

Listom zo 6. júla 1994 obvodný súd vyzval žalovaného, aby sa vyjadril k žalobe. Na pojednávaní konanom 27. septembra 1994 obaja účastníci konania zhodne navrhli súdu jeho odročenie za účelom mimosúdneho vyriešenia sporu.

Keďže k dohode medzi spornými stranami nedošlo, obvodný súd v ďalšom období od 11.   januára 1995 do   19.   decembra   1995, keď zabezpečoval vo veci   listinné dôkazy od účastníkov   konania   a   pojednával   (30.   marca   1995,   30.   mája   1995,   15.   júna   1995, 21. septembra 1995, 24. októbra 1995, 23. novembra 1995, 19. decembra 1995), plynulo smeroval   k   odstráneniu   právnej   neistoty   sťažovateľky   (rozhodnutiu   vo   veci). Na pojednávaní   konanom   30.   mája   1995   sťažovateľka   rozšírila   uplatňovaný   nárok aj o náhradu ušlej mzdy, čo okresný súd uznesením z toho istého dňa pripustil.

Od 19. decembra 1995 až do 29. júla 1997 bol okresný súd v uvedenej veci nečinný. Iba   opatrením   predsedu   okresného   súdu   zo   7.   februára   1997   bola   vec   vedená   pod sp. zn. 18 C 428/94 prikázaná do senátu iného vybavujúceho sudcu.

Až 29. júla 1997 okresný súd vytýčil pojednávanie vo veci na deň 2. októbra 1997, predvolal účastníkov konania, svedkov, vyžiadal od žalovaného mzdové listy sťažovateľky s presnou špecifikáciou jednotlivých zložiek mzdy a počtu odpracovaných hodín.

Pojednávanie konané 2. októbra 1997 bolo po výsluchu účastníkov konania odročené za   účelom   poskytnutia   lehoty   účastníkom   na   uzavretie   mimosúdnej   dohody   týkajúcej sa náhrady   mzdy.   V nadväznosti   na   to   žalovaný   listom   zo   6.   októbra   1997   predložil sťažovateľke návrh dohody o náhrade mzdy.

Na pojednávaní 9. októbra 1997 bolo konštatované, že k dohode účastníkov nedošlo pre   nesúhlas   sťažovateľky.   Súd   uložil   žalovanému,   ktorý   tvrdil,   že   sťažovateľka   počas obdobia, za ktoré žiada náhradu mzdy, pracovala vo videopožičovni, oznámiť vlastníka tejto videopožičovne   (listom   z 29.   októbra   1997).   Na   splnenie   tejto   povinnosti   okresný   súd urgoval žalovaného aj listom z 12. januára 1998. Žalovaný 21. januára 1998 okresnému súdu oznámil, že sa mu nepodarilo zistiť meno a adresu súkromného podnikateľa, ktorý prevádzkoval   videopožičovňu   a   požiadal   súd   o predĺženie   lehoty   za účelom   ďalšieho zisťovania. Listom z 5. marca 1998 okresný súd opätovne vyzýval žalovaného na splnenie tejto povinnosti.

Opatrením   predsedu   okresného   súdu   z   20.   apríla   1998   bola   vec   vedená   pod sp. zn. 18 C 428/94 prikázaná do senátu iného vybavujúceho sudcu.

Dňa   27.   apríla   1998   okresný   súd   vytýčil   pojednávanie   na   13.   máj   1998. Na pojednávaní 13. mája 1998 okresný súd vyniesol rozsudok, podľa ktorého rozviazanie pracovného pomeru medzi sťažovateľkou a žalovaným úkonom žalovaného z 30. decembra 1993 je neplatné. Rozhodol taktiež aj o povinnosti žalovaného uhradiť sťažovateľke sumu vo výške 15 000 Sk s príslušenstvom a príslušné trovy konania. V prevyšujúcej časti návrh sťažovateľky zamietol.

Proti zamietavému výroku uvedeného rozsudku sťažovateľka podala 16. júna 1998 odvolanie.   Okresný   súd   ju   listom   zo   6.   augusta   1998   vyzval   na   doplnenie   odvolania, čo sťažovateľka   urobila   17.   augusta   1998.   Dňa   23.   septembra   1998   súd   zaslal   podanie sťažovateľky žalovanému na vyjadrenie. Kompletný spis s odvolaním okresný súd doručil Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) 9. novembra 1998.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 13 Co 328/98 z 23. apríla 1999 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, ako aj vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení   rozsudku   krajský   súd   uviedol,   že   okresný   súd   nezistil   správne   zárobok žalobkyne   (aj   z dôvodu,   že   žalovaný   zámerne   odmietol   predložiť   doklady   pre   výpočet pravdepodobného   zárobku),   čiže   nezistil   potrebný   skutkový   stav   vo   veci.   Poukázal,   že výrok o vyslovení neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, ako aj výrok o povinnosti žalovaného zaplatiť sťažovateľke 15 000 Sk s príslušenstvom neboli napadnuté odvolaním, v dôsledku čoho sa tieto výroky stali právoplatnými a krajský súd už ich vecnú správnosť neskúmal. Rozsudok odvolacieho súdu bol okresnému súdu doručený 24. mája 1999.

Listom z 3. januára 2000 okresný súd vyzval sťažovateľku, aby označila dôkazy, ktoré žiada vykonať vo veci na preukázanie svojich tvrdení. Sťažovateľka svoju povinnosť splnila 18. januára 2000.

V období   od   15.   februára   2000   okresný   súd   vykonával   úkony   nevyhnutné pre rozhodnutie   o napadnutom   nároku   sťažovateľky.   Tieto   spočívali   v zabezpečovaní listinných dôkazov do spisu (uložil sťažovateľke, aby oznámila súdu požadovanú výšku náhrady mzdy ako aj spôsob jej určenia), odročil pojednávanie stanovené na 19. apríl 2000 z dôvodu   ospravedlnenia   žalovaného,   vo   veci   pojednával   7. júna   2000,   zasielal   návrh sťažovateľky   žalovanému   na   vyjadrenie,   ako   aj   stanovisko   žalovaného   sťažovateľke. V marci 2001 bol určený termín pojednávania na 13. jún 2001. Z dôvodu práceneschopnosti konajúceho   sudcu   bol   termín   pojednávania   zrušený   a následne   určený   nový,   a to   na 19. september 2001. Uvedené pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom nariadenia znaleckého   dokazovania.   Právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   bola   zároveň   uložená povinnosť predložiť návrhy na doplnenie dokazovania.

Uznesením z 23. mája 2002 okresný súd nariadil znalecké dokazovanie znalkyňou z odvetvia   personalistiky,   mzdy,   odvodov   Ing.   M.   D.,   ktoré   bolo   zmenené   uznesením zo 14. augusta 2002 a vypracovaním znaleckého posudku bol poverený iný znalec. Tento znalec vrátil spis 5. novembra 2002 okresnému súdu bez vypracovania posudku s tým, že z časových   dôvodov   nemôže   znalecký   posudok   vypracovať.   Dňa 27. januára   2003   bola preto vypracovaním znaleckého posudku poverená iná znalkyňa, ktorá znalecký posudok v predmetnom konaní predložila okresnému súdu 10. júna 2003.

Uznesením   z 31.   júla 2003   bola znalkyni priznaná odmena a v októbri   2003   bol určený   termín   pojednávania   na   27.   november   2003,   ktorého   sa   zúčastnila   iba   právna zástupkyňa   sťažovateľky.   Nezúčastnil   sa   ho   ani   jeden   z účastníkov   konania.   Uvedené pojednávanie bolo odročené na 22. január 2004.

Na pojednávaní 22. januára 2004 sťažovateľka žiadala priznať náhradu mzdy v sume, ktorá   prevyšuje pôvodne   žiadanú sumu   32   000   Sk.   Okresný   súd   uznesením   predmetnú zmenu návrhu nepripustil   a na tomto pojednávaní vyhlásil rozsudok   vo veci.   Rozsudok nie je zatiaľ právoplatný (účastníkom konania neuplynula ešte lehota na podanie odvolania).Dňa   7.   mája   2003   podala   sťažovateľka   okresnému   súdu   sťažnosť   na   prieťahy v konaní   sp.   zn.   18 C 428/94   tvrdiac,   že   v podstate   od   roku   1999   do   roku   2002 sa neuskutočnili žiadne úkony súdu k doriešeniu a vydaniu konečného rozhodnutia v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu. Túto dôvodnú urgenciu kvalifikoval ústavný súd ako právny prostriedok, ktorého uplatnenie sa vyžaduje pred podaním návrhu na začatie konania pred ústavným súdom.

Sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   deklaroval   porušenie   jej   práv,   prikázal okresnému súdu konať vo veci sp. zn. 18 C 428/94 bez zbytočných prieťahov, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30 000 Sk, ako aj náhradu trov konania v zatiaľ nevyčíslenej výške. Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľka odôvodnila trvajúcim pocitom právnej neistoty.

III.

Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   jej   základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého má každý právo na to, aby sa jeho vec   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   ako   aj   vyslovenia   porušenia   jej   práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu.   Samotným prerokovaním   veci   na súde   alebo na inom   štátnom   orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prerokovanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (I. ÚS 28/01).

Pri posudzovaní, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   zohľadnil   tri   základné   kritéria, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu (napr. II. ÚS 813/00).

Z hľadiska   prvého   kritéria,   či   išlo   o zložitú   vec   po   právnej   a skutkovej   stránke, ústavný   súd   konštatuje,   že spor   o neplatnosť rozviazania   pracovného   pomeru   a náhradu ušlej mzdy je sporom pracovnoprávnym. Súdy majú s takými spormi dlhodobé skúsenosti a právna úprava obsiahnutá v Zákonníku práce je jasná a jej výklad a používanie sú súdnou praxou   ustálené.   K otázke   neplatnosti   rozviazania   pracovného   pomeru   a náhrady   mzdy existuje množstvo rozhodnutí publikovaných v oficiálnych zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk. Posudzovaný spor takéhoto druhu na okresnom súde podľa názoru ústavného súdu (ktorý sa opiera o obsah spisu) nie je sporom, ktorý by kládol osobitné nároky na dokazovanie   a na   právne   posúdenie   veci.   Ústavný   súd   preto   nepovažoval   vec   právne a fakticky za zložitú.

Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky ako účastníčky konania (v postavení žalobkyne), ústavný   súd   pripúšťa,   že   v dvoch   prípadoch   odročené   súdne   pojednávania   za   účelom účastníkmi   navrhovanej   ale   neuskutočnenej   mimosúdnej   dohody   (pre   nesúhlas sťažovateľky), podané odvolanie voči rozhodnutiu prvostupňového súdu v časti, v ktorej jej právo nepriznal (v prevažnej časti bola sťažovateľka úspešná a teda jej právna istota bola odstránená), mohli vplývať na jeho priebeh a dĺžku. Podľa právneho názoru ústavného súdu vysloveného v skorších rozhodnutiach využitie možností daných navrhovateľke procesnými predpismi   (Občianskym   súdnym   poriadkom)   na   uplatňovanie   a presadzovanie   jej   práva v občianskom   súdnom   konaní   spôsobuje   síce   predĺženie   priebehu   konania,   nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (I. ÚS 31/2001).Tretím   hodnotiacim   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťuje,   či   došlo k porušeniu označených základných práv sťažovateľky, je správanie (postup) samotného súdu.

Hoci   sťažovateľka   podala   sťažnosť   ústavnému   súdu   po   právoplatnosti   (26.   júna 1998) časti výroku rozhodnutia okresného súdu sp. zn. 18 C 428/94, ktorou súd určil, že rozviazanie   pracovného   pomeru   medzi   sťažovateľkou   a žalovaným   úkonom   žalovaného z 30. decembra 1993 je neplatné, a v ktorej súd zaviazal žalovaného na povinnosť zaplatiť sťažovateľke sumu 15 000 Sk s príslušenstvom, jej právna istota nebola celkom odstránená, pretože proti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti podala odvolanie. Súd preto v konaní o náhradu ušlej mzdy pokračoval.

V samotnom   postupe   okresného   súdu   ešte   pred   vydaním   vyššie   uvedeného rozhodnutia ústavný súd zistil zbytočné prieťahy v konaní sp. zn. 18 C 428/94 spočívajúce v jeho nečinnosti, a to od 19. decembra 1995 (po pojednávaní vo veci) až do 29. júla 1997, keď okresný súd vytýčil pojednávanie vo veci na 2. október 1997 (v trvaní 19 mesiacov). Nečinnosť   okresného   súdu   ústavný   súd   zistil   aj   v období   od   doručenia   rozhodnutia odvolacieho súdu 24. mája 1999 do 3. januára 2000 (v trvaní 7 mesiacov), keď okresný súd vyzval sťažovateľku na označenie dôkazov vo veci.

Pri   posudzovaní   tohto   obdobia   ústavný   súd   zobral   do   úvahy   svoju   predošlú judikatúru,   v súlade   s ktorou   obdobie   poznamenané   nečinnosťou   všeobecného   súdu, keď jeho konaniu nebráni žiadna zákonná prekážka, ústavný súd posudzuje ako zbytočný prieťah v konaní (napr. II. ÚS 3/00).

Odročenie   pojednávania   19.   septembra   2001   na   neurčito   z dôvodu   potreby vypracovania   znaleckého   posudku   a rozhodnutie   z 23.   mája   2002   o   ustanovení   znalca a uložení mu vypracovania znaleckého posudku v predmetnej veci po uplynutí 8 mesiacov od odročenia pojednávania bez vykonania čo len jediného procesného úkonu smerujúceho k objasneniu veci vzhľadom na celkovú dobu konania a vykázanie úspornosti procesných úkonov   možno   považovať za   postup   súdu,   ktorým   došlo   k porušeniu   základného   práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 17/01).

Taktiež ani preťaženosť sudcov nie je možné zohľadniť ako dôvod ospravedlňujúci voči občanovi inak zbytočné prieťahy v konaní o jeho veci. Námietka veľkého množstva nevybavených   a nerozhodnutých   vecí   nemá   povahu   okolností,   ktoré   by   vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil ( I. ÚS 19/2000, I. ÚS 50/2001).

Na   základe   uvedených   zistení   a právnych   hodnotení   ústavný   súd   rozhodol, že okresný   súd   v spore   vedenom   pod   sp.   zn.   18   C   428/94   konal   spôsobom,   ktorého dôsledkom boli zbytočné prieťahy 34 mesiacov (takmer 3 roky) v súdnom konaní trvajúcom viac než 9 rokov.

Vzhľadom na vyššie uvedené ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľky na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a práva   na   prejednanie   veci   v primeranej lehote postupom okresného súdu v predmetnom konaní tak, ako ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 428/94 konal bez zbytočných prieťahov. V dobe   rozhodovania   ústavného   súdu   ešte   nie   je   vec   právoplatne   ukončená,   lebo účastníkom konania plynie lehota na podanie odvolania. Existuje teda možnosť, že okresný súd bude vo veci v budúcnosti ďalej konať, a pre tento prípad mu ústavný súd prikázal konať   bez   zbytočných   prieťahov.   Účelom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu. Tento účel možno dosiahnuť len právoplatným rozhodnutím.

V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže svojím   rozhodnutím,   ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Sťažovateľka   žiada   primerané finančné   zadosťučinenie,   a to   vo   výške   30 000 Sk. Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňuje trvajúcim pocitom právnej neistoty.

Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru,   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd v tejto súvislosti zohľadnil, že predmetom súdneho konania, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom, je náhrada ušlej mzdy v súvislosti s potvrdeným neplatným rozviazaním   pracovného   pomeru   sťažovateľky,   pričom   jeho   výsledok   sa   dotýka existenčných záujmov sťažovateľky.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy však nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci   ústavného súdu. V dôsledku   toho   bolo   potrebné   rozhodnúť   aj   o   primeranom   finančnom   zadosťučinení. Vzhľadom na celkovú dobu konania okresného súdu, na rozsah zbytočných prieťahov v jej rámci zohľadňujúc   tiež   charakter   súdneho   konania   možno   sumu   30   000   Sk   považovať za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

V.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť trovy   konania   jej   právnemu   zástupcovi.   Právny   zástupca   sťažovateľky   listom zo 16. marca 2004 doručil ústavnému súdu vyčíslenie trov konania vo výške 8 800 Sk.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnym   zástupcom sťažovateľky vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka   bola   vo   veci   úspešná,   a preto   je   potrebné   rozhodnúť   o úhrade   trov konania okresným súdom.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „ vyhláška č. 163/2002 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa   ktorého   ak   predmet   sporu   nie   je   oceniteľný   peniazmi,   odmena   za   jeden   úkon je jedna tretina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Právny zástupca   sťažovateľky vykonal úkony   právneho zastúpenia v jej prospech v roku   2003.   Podľa   oznámenia Štatistického   úradu   Slovenskej   republiky za prvý   polrok 2002   bola   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky 12 811 Sk.

Podľa takto určených kritérií je výška odmeny za úkony prevzatie a príprava veci a podanie vo veci samej 4 270 Sk za každý úkon podľa ustanovenia § 16 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. spolu 8 540 Sk. Ústavný súd rozhodol aj o priznaní náhrady výdavkov na   miestne   telekomunikačné   výdavky   a miestne   prepravné   vo   výške   jednej   stotiny výpočtového základu podľa § 19 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. dvakrát 128 Sk.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2004