znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 225/2015-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2015 v senáte zloženom z predsedu Rudofla Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť spoločnosti SLOVENSKÉ LIEČEBNÉ KÚPELE PIEŠŤANY, a. s., Winterova 29, Piešťany, zastúpenej advokátskou kanceláriou BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Juraj Bizoň,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cb 126/2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   spoločnosti   SLOVENSKÉ   LIEČEBNÉ   KÚPELE   PIEŠŤANY, a. s., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie jej záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cb 126/2011 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Piešťany p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cb 126/2011 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Okresný   súd   Piešťany j e   p o v i n n ý   uhradiť   spoločnosti   SLOVENSKÉ LIEČEBNÉ KÚPELE PIEŠŤANY, a. s., trovy konania v sume 518,76 € (päťstoosemnásť eur a sedemdesiatšesť centov) na účet jej právneho zástupcu advokátskej kancelárie BIZOŇ &   PARTNERS,   s.   r.   o.,   Hviezdoslavovo   námestie   25,   Bratislava,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Vo   zvyšnej   časti   sťažnosti   spoločnosti   SLOVENSKÉ   LIEČEBNÉ   KÚPELE PIEŠŤANY, a. s., n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 225/2015-15   z 19.   mája   2015   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   spoločnosti SLOVENSKÉ LIEČEBNÉ KÚPELE PIEŠŤANY, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor) postupom Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cb 126/2011.

Sťažovateľka   vo   svojej sťažnosti   uviedla,   že   žalobou   doručenou   okresnému   súdu 21. októbra 2011 uplatnila nárok na náhradu škody v sume 17 592,78 € voči žalovaným v 1. a 2. rade. Okresný súd bol následne podľa tvrdenia sťažovateľky vo veci absolútne nečinný   až   do   času,   kedy   sťažovateľka   podala   sťažnosť   predsedníčke   okresného   súdu na prieťahy v konaní. Sťažnosť bola podaná 18. januára 2013 a predsedníčka okresného súdu „uznala, že v konaní dochádza k zbytočným prieťahom a následne bol nariadený termín pojednávania na deň 25.03.2013“.

K ďalšiemu   priebehu   konania   sťažovateľka   uviedla,   že   až   z obsahu   predvolania na pojednávanie, ktoré sa malo uskutočniť 25. marca 2013, sa dozvedela, že v konaní došlo k zmene   zákonného   sudcu,   pričom   vo   vzťahu   k   novému   konajúcemu   sudcovi   mala pochybnosti   o jeho   nepredpojatosti,   preto   podala „námietku   zaujatosti   voči   zákonnému sudcovi podľa § 14 a nasl. OSP. V dôsledku tohto bolo pojednávanie zrušené“.

O námietke sťažovateľky rozhodol Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) uznesením   č.   k.   21   Ncb   8/2013-147   dňa   29.   apríla   2013   tak,   že   zákonného   sudcu z prejednávania a rozhodovania veci nevylúčil, a napriek tomu, že toto rozhodnutie bolo okresnému súdu doručené už 31. mája 2013, okresný súd vykonal ďalší právny úkon vo veci až 25. februára 2014, kedy uznesením č. k. 11 Cb 126/2011-162 vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za podanú žalobu. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie   z dôvodu,   že   podľa   §   4   ods.   2   písm.   i)   zákona   č. 71/1992 Z. z.   o   súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) je od platenia súdnych poplatkov oslobodená.

Okresný   súd   následne   odvolaním   napadnuté   uznesenie   uznesením   č.   k. 11 Cb 126/2011-162 z 25. februára 2014 zmenil tak, že sťažovateľke poplatkovú povinnosť neuložil. Sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že „predmetné konanie rozhodne nemožno nazvať ako právne alebo skutkovo zložité“, keďže jeho predmetom je nárok na náhradu škody,   pričom   toto   konanie   je „pokračovaním   trestného   konania...   v ktorom   už   bolo právoplatne rozhodnuté, že Žalovaný 1/ sa dopustil zavineného konania (podvodu), ktorým spôsobil   Sťažovateľke   škodu   vo   výške   17.592,78   €.   Okresný   súd   je   týmto   rozhodnutím trestného súdu viazaný podľa § 135 ods. 1 OSP.“.

Sťažovateľka tiež uviedla, že nie je si vedomá žiadneho konania, ktorým by mohla „čo i len čiastočne prispieť k prieťahom vo veci“. Podľa názoru sťažovateľky je namietané konanie „poznačené   15   mesačnou   a 9   mesačnou   ničím   neodôvodnenou   nečinnosťou Okresného súdu Piešťany. Tento naviac koná nesústredene, pomaly a tým neefektívne“. V závere   sťažovateľka   sumarizuje,   že   v namietanom   konaní „po   takmer   34   mesiacoch od podania   žaloby   sa   nekonalo   ani   jedno   pojednávanie   vo   veci,   pričom   s výnimkou 3 mesiacov... je toto obdobie nutné pričítať na ťarchu Okresného súdu Piešťany“.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie a následne vo veci rozhodol týmto nálezom:

„I.   Základné   právo   obchodnej   spoločnosti SLOVENSKÉ   LIEČEBNÉ   KÚPELE PIEŠŤANY, a.s. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 11Cb/126/2011 porušené boli.

II.   Okresnému   súdu   Piešťany   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   spis.   zn. 11Cb/126/2011 konal bez zbytočných prieťahov.

III. Obchodnej spoločnosti SLOVENSKÉ LIEČEBNÉ KÚPELE PIEŠŤANY, a.s. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,00 € (slovom: desaťtisíc EUR), ktoré jej je Okresný súd Piešťany povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. IV. Okresný súd Piešťany je povinný uhradiť obchodnej spoločnosti SLOVENSKÉ LIEČEBNÉ   KÚPELE   PIEŠŤANY,   a.s. trovy   konania   v   sume   340,09   €   (slovom tristoštyridsať eur a deväť centov) na účet advokátskej kancelárie BIZOŇ & PARTNERS, s.r.o. Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Z obsahu predloženého súdneho spisu ústavný súd zistil, že uznesením č. k. 11 Cb 126/2011-165 z 15. júla 2015 okresný súd konanie z dôvodu podľa § 109 ods. 2 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) prerušil do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 1 T 66/08.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   podaním   sp.   zn.   Spr.   415/15   doručeným ústavnému   súdu   27.   júla   2015   vyjadrila   predsedníčka   okresného   súdu,   ktorá   uviedla chronologický prehľad jednotlivých procesných úkonov okresného súdu. K obsahu sťažnosti uviedla, že predmetom sporu je nárok na náhradu škody „spôsobenej odporcami spáchaním trestného činu podvodu. Navrhovateľ v podanom návrhu doručenom 21.10.2011 poukázal na trestný rozkaz Okresného súdu Trnava, ktorým boli odporcovia uznaní za vinných... Zo samotného návrhu sťažovateľa vyplývalo, že trestný rozkaz nie je ešte právoplatný, teda o vine   odporcov   ešte   nebolo   právoplatne   rozhodnuté.   Z vyjadrenia   navrhovateľa   síce vyplývalo, že prokurátor voči odporcovi v 1. rade pred začatím hlavného pojednávania zobral   odpor   späť,   avšak   nie   je   zrejmé,   či   späťvzatie   odporu   malo   za   následok správoplatnenie   trestného   rozkazu   voči   odporcovi   v 1.   rade.   Z následnej   telefonickej komunikácie   s Okresným   súdom   Trnava   vyplynulo,   že   trestné   konanie   voči   odporcom doposiaľ   nie   je   právoplatne   skončené,   preto   aj   súd   konanie   v danej   veci   prerušil do právoplatného skončenia trestného konania voči odporcom.“. Tieto skutočnosti podľa vyjadrenia predsedníčky okresného súdu bránia „ďalšiemu pokračovaniu v konaní, keďže súd je s poukazom na § 135 ods. 1 O. s. p. viazaný až právoplatným rozhodnutím o tom, že bol   spáchaný   trestný   čin,   kto   ho   spáchal,   pričom   doposiaľ   v trestnom   konaní   o vine odporcov nebolo právoplatne rozhodnuté.“. Predsedníčka okresného súdu ďalej uviedla, že ani sťažovateľka nebola ešte právoplatne so svojím návrhom na náhradu škody odkázaná na občianske súdne konanie, čo jej síce nebráni podať „civilnoprávnu žalobu o náhradu škody, avšak pokiaľ si nárok na náhradu škody uplatnil[a] aj v trestnom konaní a toto ešte nie je právoplatne skončené, nie je možné v oboch veciach konať súčasne“.

Zistené   nekonanie   súdu   predsedníčka   súdu   nepovažuje   za   zbytočné   prieťahy v konaní, pretože postupu súdu bránilo práve „neskončenie trestného stíhania odporcov“.

V závere svojho vyjadrenia poukázala predsedníčka súdu na dlhodobé nedostatočné obsadenie okresného súdu väčším počtom sudcov, ktoré „vedenie súdu či konajúci sudca nemôžu ovplyvniť“.

K vyjadreniu predsedníčky okresného súdu zaujal na základe výzvy ústavného súdu stanovisko aj právny zástupca sťažovateľky. Tento vo svojom podaní doručenom ústavnému súdu   14.   augusta   2015   označil   dôvod   nekonania   okresného   súdu   prezentovaný predsedníčkou okresného súdu za „prekvapivý“, pričom poukázal na skutočnosť, že okresný súd sa „od podania žaloby ani náznakom nezmienil o tom, že nekoná z dôvodu, že trestný rozkaz Okresného súdu Trnava zo dňa 30.07.2010, č. k. 1 T 66/2008-6507, nepovažuje za právoplatný vo vzťahu k žalovanému 1/“. Právny zástupca sťažovateľky k tejto okolnosti ďalej uviedol, že žiadosťou z 20. júla 2015 požiadal o vyznačenie právoplatnosti trestného rozkazu Okresný súd Trnava, avšak „vzhľadom na letné mesiace“ mu ku dňu vyhotovenia stanoviska   adresovaného   ústavnému   súdu   nebola   doručená   žiadna   odpoveď.   Postup okresného súdu označil za „neefektívny a alibistický“, aj vzhľadom na skutočnosť, že trestné stíhanie v čase podania žaloby nebolo ešte skončené, avšak voči ostatným obžalovaným. Právny zástupca sťažovateľky poukázal na skutočnosť, že okresnému súdu nič nebráni, „aby o podanej žalobe riadne konal a to prinajmenšom vo vzťahu k žalovanému 1/“.

Právny   zástupca   sťažovateľky   zaujal   tiež   stanovisko   k prerušeniu   namietaného súdneho konania uznesením okresného súdu č. k. 11 Cb 126/2011-165 z 15. júla 2015 a uviedol, že „prerušenie konania voči obom žalovaným... sa javí iba ako pokus Okresného súdu ako sa brániť podanej ústavnej sťažnosti Sťažovateľa“. Z obsahu predloženého súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 11 Cb 126/2011 ústavný súd zistil rovnaké skutočnosti, čo sa týka predloženej chronológie, aké uviedol okresný súd, preto ich považoval za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, podľa ktorých každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom. K porušeniu sťažovateľkou označených práv malo dôjsť postupom okresného súdu v napadnutom konaní.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (IV. ÚS 15/03, I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03), v súlade s ktorou možno za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu sťažovateľa v konkrétnom posudzovanom prípade považovať také konanie, ktoré   smeruje   k   právoplatnému   rozhodnutiu   vo   veci   alebo   k   odstráneniu   jeho   právnej neistoty   zákonom   dovoleným   spôsobom.   K   vytvoreniu   právnej   istoty   preto   dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (III. ÚS 127/03).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. IV. ÚS 74/02, III.   ÚS 111/02, III.   ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje   (1),   správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokovávanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory o zaplatenie peňažnej sumy z titulu náhrady škody spôsobenej trestným činom tvoria bežnú súčasť   rozhodovacej   agendy   všeobecných   súdov   a   v   zásade   ich   nemožno   považovať za právne ani skutkovo zložité. Navyše, z obsahu súdneho spisu predloženého ústavnému súdu je možné ustáliť, že okresný súd dosiaľ riešil prostredníctvom svojich procesných úkonov   iba   otázku   právoplatného   skončenia   súvisiaceho   trestného   konania   vedeného na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 1 T 66/08 (ďalej tiež ako „súvisiace trestné konanie“), a teda nevykonával žiadne procesné úkony vo veci samej, preto nie je možné ani uvažovať o skutkovej či právnej zložitosti veci samej ako o príčine doterajšej dĺžky konania.

2. Pri posudzovaní druhého kritéria, t. j. hodnotenia správania účastníkov súdneho konania v súvislosti so vznikom prípadných zbytočných prieťahov v konaní, ústavný súd dospel   k   záveru,   že   k   dĺžke   posudzovaného   konania   prispeli   aj   okolnosti   na   strane sťažovateľky. Z obsahu súdneho spisu ústavný súd zistil, že sťažovateľka ako prílohu svojho žalobného návrhu síce predložila trestný rozkaz týkajúci sa žalovaných v 1. a 2. rade, avšak tento predložila bez vyznačenia doložky právoplatnosti, a to aj napriek tomu, že tento mal podľa jej tvrdení nadobudnúť právoplatnosť voči žalovanému v 1. rade už 27. septembra 2011 a že v podľa § 79 ods. 2 OSP je žalobca povinný k návrhu pripojiť listinné dôkazy, na ktoré sa odvoláva, okrem tých, ktoré nemôže pripojiť bez svojej viny. O vyznačenie doložky právoplatnosti sťažovateľka v procesnom postavení žalobcu, ako to vyplýva z vyjadrenia jej právneho zástupcu adresovaného ústavnému súdu, požiadala až žiadosťou z 20. júla 2015. Ústavný   súd   si   tiež   nemohol   nevšimnúť   pasivitu   sťažovateľky,   ktorá   od   podania žaloby 21. októbra 2011 do 18. marca 2013, kedy bola okresnému súdu doručená sťažnosť sťažovateľky na prieťahy v konaní (teda počas 1 roka a 5 mesiacov nečinnosti okresného súdu),   sa   konania   okresného   súdu   nedomáhala   a sama   aktívne   do   konania   nevstúpila. Sťažovateľke preto možno vytknúť pasívnejší prístup ku konaniu a neriadenie sa zásadou vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje práva), z ktorej okrem iného vyplýva priama závislosť   ochrany   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov   konania   od   ich   súčinnosti. Všetky skutočnosti uvedené v tomto bode nálezu ústavný súd musel zohľadniť pri určení výšky finančného zadosťučinenia (obdobne IV. ÚS 10/05, III. ÚS 336/07, III. ÚS 382/08 a III. ÚS 254/09).

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci a poukazuje na to, že trvanie namietaného súdneho konania v dĺžke viac ako 4 roky bez zrealizovania čo i len jediného pojednávania vo veci samej a bez prerušenia konania je už samo osebe neprimerané.

Ústavný súd z predloženého súdneho spisu okresného súdu zistil, že okresný súd bol absolútne   nečinný   v období   od   podania   žaloby   sťažovateľkou   (21.   októbra   2011) do 1. februára 2013, kedy konajúci sudca nariadil termín pojednávania vo veci na 25. marec 2013. Počas tohto obdobia nečinnosti okresného súdu došlo k zmene zákonného sudcu, keďže vec pôvodne napadla sudkyni, ktorá bola od 1. novembra 2011 preložená na iný súd. Spis bol novému zákonnému sudcovi pridelený 9. novembra 2011. Nečinnosť okresného súdu v tomto období teda trvala 1 rok a 4 mesiace.

V období   od   14.   marca   2013   do   31.   mája   2013   sa   spis   nachádzal   v dôsledku sťažovateľkou podanej námietky zaujatosti sudcu na krajskom súde. Z tohto dôvodu bolo aj zrušené pojednávanie nariadené na 25. marec 2013.

Následne v období od 31. mája 2013 do 25. februára 2014 (9 mesiacov) bol okresný súd   vo   veci   nečinný   a s výnimkou   doručovania   uznesenia   krajského   súdu   o námietke zaujatosti č. k. 21 Ncb 8/2013-147 z 29. apríla 2013 nevykonával vo veci žiadne procesné úkony.

Okresný   súd   25.   februára   2014   uznesením   č.   k.   11   Cb   126/2011-152   vyzval sťažovateľku   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   návrh.   Proti   tomuto   sa   sťažovateľka odvolala odvolaním doručeným okresnému súdu 5. marca 2014 telefaxom a 10. marca 2014 v písomnom vyhotovení, a to z dôvodu, že podľa § 4 ods. 2 písm. i) zákona o súdnych poplatkoch je sťažovateľka od súdneho poplatku oslobodená. Okresný súd uznesením č. k. 11 Cb 126/2011-162 z 12. augusta 2014 odvolaním napadnuté uznesenie zmenil tak, že poplatkovú   povinnosť   sťažovateľke   neuložil.   Postup   okresného   súdu   pri   rozhodovaní o povinnosti sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok preto možno označiť za nesústredený a neefektívny.

V období od 12. augusta 2014 do 15. júla 2015 okresný súd vo veci neuskutočnil žiaden   procesný   úkon,   čo   predstavuje   obdobie   bezdôvodnej   nečinnosti   v trvaní 11 mesiacov.

Uznesením č. k. 11 Cb 126/2011-165 z 15. júla 2015 okresný súd konanie prerušil z dôvodu podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP až do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 1 T 66/08.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   nemôže   opätovne   nepoukázať   na   nesústredenosť postupu   okresného   súdu,   pokiaľ   okresný   súd   odôvodňuje   svoju   nečinnosť   tvrdením,   že súvisiace trestné konanie dosiaľ nebolo právoplatne skončené, a teda nemohol vo veci samej konať a rozhodnúť. Táto skutočnosť totiž okresnému súdu mohla byť známa už v čase začatia konania,   najneskôr   sa   o nej   však   preukázateľne   dozvedel   z oznámenia   Okresného   súdu Trnava, ktoré mu bolo doručené 12. marca 2013. Napriek tomu ostal pasívnym a konanie z uvedeného dôvodu prerušil až 15. júla 2015.

Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu v § 100 ods. 1 OSP, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

K obrane okresného súdu o objektívnych prieťahoch v konaní zapríčinených situáciou na okresnom súde (dlhodobý nedostatok sudcov a z toho plynúca ich nadmerná zaťaženosť) ústavný   súd   poznamenáva,   že   systémové   nedostatky   v   oblasti   výkonu   spravodlivosti nemožno pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru oslabiť poukázaním na obmedzené personálne kapacity príslušných súdov. Ústava v čl. 48 ods.   2   zaväzuje   predovšetkým   súdy   ako   garantov   spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov,   aj   keď   nie   všetky   nástroje   na   vyriešenie   tzv.   objektívnych   okolností   sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu (pozri napr. I. ÚS 119/03, I. ÚS 150/06).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   dospel   k   názoru,   že   doterajším postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 11 Cb 126/2011 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   čl.   38   ods.   2   listiny   a práva   na   prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd   vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. V predmetnej veci je síce v čase rozhodovania ústavného súdu konanie prerušené, ale je nesporné, že po odpadnutí prekážky bude okresný súd vo veci konať, preto mu ústavný súd prikázal konať bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 10 000 € vo vzťahu k okresnému súdu z dôvodu kompenzácie „za pocit bezmocnosti a frustrácie“ z postupu okresného súdu a tiež „ako prevenciu, aby to Okresný súd Piešťany odradilo nekonať aj po podaní tejto sťažnosti“.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Ústavný súd vychádzajúc zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu,   vzal   do   úvahy   skutočnosti   spočívajúce   v správaní   sťažovateľky   (opísané   v   II.   časti   bode   2   tohto   nálezu) a primerané   finančné zadosťučinenie sťažovateľke nepriznal (bod 4 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Podľa §   36 ods.   2 zákona   o   ústavnom   súde   ústavný súd môže   v odôvodnených prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Právny zástupca sťažovateľky si uplatnil nárok na náhradu trov v sume 518,76 € za tri úkony právnej služby.   Za prevzatie a prípravu zastúpenia a za podanú ústavnú sťažnosť (rok 2014) v sume 268,00 € za dva úkony právnej služby a režijný paušál 2 x 8,04 € a za stanovisko k vyjadreniu okresného súdu (rok 2015) v sume 139,83 € za úkon právnej služby a režijný paušál v sume 8,39 € podľa § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva   spravodlivosti   č.   655/2004   Z.   z.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov za poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov,   spolu   s 20   %   DPH. Ústavný súd priznal náhradu trov konania v požadovanej sume (bod 3 výroku nálezu).

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2015