znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 225/2014-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júna 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť M. M., zastúpeného spoločnosťou AK – TARABČÁK s. r. o., Hlavná 13, Prešov, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Jozef Tarabčák, pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 31/2004 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Vranov   nad   Topľou   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 7 C 31/2004 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Vranov nad Topľou v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 31/2004 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. M. M.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré   j e   Okresný súd Vranov nad Topľou   p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Vranov nad Topľou   j e   p o v i n n ý   uhradiť M. M. trovy konania v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet jeho právneho zástupcu spoločnosti AK – TARABČÁK s. r. o., Hlavná 13, Prešov.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 225/2014-10 z 25. marca 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť M. M. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 31/2004.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. 1 Spr O 381/2014 doručeným ústavnému súdu 25. apríla 2014, v ktorom uviedol:

„... Pravdou je, že vec nie je doposiaľ vybavená napriek tomu, že od nápadu veci na tunajší súd do dňa podania sťažnosti uplynula dlhá doba. Podľa nášho názoru však k tomuto došlo z týchto objektívnych príčin:

-   Od   nápadu   veci   doposiaľ   došlo   trikrát   k   zmene   zákonného   sudcu   a   to   potom, čo JUDr.   Iveta   Mihóková   nastúpila   na   výkon   funkcie   predsedníčka   Okresného   súdu v Prešove, ďalší zákonný sudca, ktorému vec bola pridelená prostredníctvom generátora, JUDr. Vladimír Varga bol preložený na Okresný súd Humenné a posledným zákonným sudcom v tejto veci je JUDr. Martin Kopina. Pri zmene zákonného sudcu sudca, ktorému vec bola pridelená, pochopiteľne potrebuje určitú dobu na naštudovanie veci.

-   Tunajší   súd   bol,   a   koniec   koncov   je   aj   toho   času,   nedostatočne   personálne obsadený, keďže do 01. 02. 2014 na tunajšom súde bol početný stav všetkých sudcov osem, hoci   podľa   nápadu   vecí   mal   byť   obsadený   dvanástimi   sudcami   a   až   po   22.   10.   2013 na tunajší súd nastúpili ďalšie dve sudkyne a aj toho času chýba tunajšiemu súdu v stave sudcov   jeden   sudca.   Toto   nedostatočné   personálne   obsadenie   tunajšieho   súdu   malo za následok   tú   skutočnosť,   že   sudcovia   na   občiansko-právnom   úseku   mali   vo   svojich senátoch   nevybavených   až   cez   600   vecí,   čo   malo   pochopiteľne   vplyv   na   plynulosť vybavovania   jednotlivých   vecí.   Napriek   upozorneniam   zákonných   sudcov   na   túto skutočnosť, pochopiteľne vedenie súdu nemalo možnosť po svojej linke zabezpečiť potrebné personálne obsadenie súdu.

K   tvrdeniam   sťažovateľa   -   žalobcu,   že   určité   obdobia,   ktoré   uvádza   konkrétne vo svojej písomnej sťažnosti, považuje za neprimerané s tým, že ide o obdobie prieťahov v konaní, považujem za subjektívny názor žalobcu, keďže tento nezohľadňuje vyššie uvedený stav   na   tunajšom   súde   ako   aj   tú   skutočnosť,   že   sudcovia   tunajšieho   súdu   využívali pojednávacie   dni   v   plnom   rozsahu,   a   preto   v   žiadnom   prípade   nemôžem   považovať za prieťah v konaní, ak od predchádzajúceho pojednávania po nové pojednávanie uplynula doba   piatich   mesiacov,   nakoľko   ako   pokiaľ   by   ten-ktorý   zákonný   sudca   nevenoval dostatočnú pozornosť aj ostatným veciam a uprednostnil by určitú vec, bolo by to na úkor iného   účastníka.   Podobne   považujem   za   subjektívny   názor   aj   tvrdenia   sťažovateľa o efektívnosti jednotlivých úkonov zákonného sudcu pri vybavovaní tejto veci, ako aj tú skutočnosť, či zákonný sudca považoval za oprávnenú žiadosť o odročenie pojednávania, ako   aj   či   tá-ktorá   poskytnutá   lehota   či   už   znalcovi   na   doplnenie   znaleckého   posudku a podobne je resp. nie je primerane dlhá.

K veci považujem za potrebné podotknúť, že sťažovateľ podal na tunajší súd sťažnosť v dvoch prípadoch, na ktoré mu bola v zákonom stanovenej lehote poskytnutá odpoveď s tým, že zákonní sudcovia boli vedením súdu upozornení, aby vybavovaniu tejto veci, keďže ide naviac o reštančnú vec, venovali zvýšenú pozornosť a vo veci plynule konali.“

Vo vyjadrení zákonného sudcu zo 14. apríla 2014 sa uvádza: «...   Pokiaľ   ide   o   odročovanie   pojednávaní,   sťažovateľ   namieta   najmä   ich odročovanie zo strany žalovanej, pričom „vlastné" odročovanie pojednávaní bagatelizuje... Sťažovateľ tiež uvádza, že vec nie je skutkovo ani právne zložitou vecou (čl. I, čl. III ods. 3 sťažnosti). Práve opak je pravdou. O tom svedčí tá skutočnosť, že i po desiatich rokoch   trvania   sporu   obe   strany   navrhujú   ďalšie   dôkazy   (viď   napr.   zápisnicu z pojednávania z 18. 3. 2014 - čl. 761, návrhy PZ žalovanej - čl. 713, 735, atď.). Pokiaľ ide o znalecké dokazovanie k hodnote nehnuteľnosti, i napriek tomu, že znalec podal znalecký posudok 13. 7. 2009 (čl. 333), na podnet sporových strán ho prepracovával a podal ho znova („nový“ znalecký posudok - čl. 471), viackrát sa k nemu písomne vyjadroval (napr. čl.   481,   445,   717)   a   bol   dvakrát   na   pojednávaniach   vypočúvaný   (21.9.2010-   čl.   437 a 1. 4. 2011 - čl. 464), obe sporové strany neustále namietajú výsledky jeho znaleckého dokazovania, jeho rozsah, nezohľadnenie podľa nich relevantných skutočností, nesprávnosť vstupných údajov znaleckého dokazovania, atď. (napr. čl. 322, 323, 447, 415, 676, 691 a i.). Svedčia o tom i najnovšie návrhy oboch strán na doplnenie znaleckého dokazovania, viď podanie PZ žalobcu doručené súdu dňa 9. 4. 2014 a podanie PZ žalovanej doručené súdu dňa 11. 4. 2014.

To znamená, že sporové strany, i keď na to majú prirodzene právo, svojou neochotou a neschopnosťou sa dohodnúť čo aj na minimálnych veciach v rámci vyporiadania BSM, neustálym rozširovaním, zužovaním a popieraním existencií vecí, aktív i pasív patriacich či nepatriacich do BSM, ich hodnoty a otázky, komu majú pri vyporiadaní pripadnúť, sami neprispievajú k rýchlemu skončeniu konania.

Napokon, je namieste uviesť, že materiálne podmienky pre začatie konania vo veci nastali až 22. 7. 2005, t. j. skoro rok po podaní žaloby, kedy žalobca uhradil súdny poplatok (čl. 39).»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov...,   ako   aj   práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (IV. ÚS 15/03, I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03), v súlade s ktorou možno za konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu   sťažovateľa   v   konkrétnom posudzovanom   prípade   považovať   také   konanie,   ktoré   smeruje   k   právoplatnému rozhodnutiu   vo   veci   alebo   k   odstráneniu   jeho   právnej   neistoty   zákonom   dovoleným spôsobom.   K   vytvoreniu   právnej   istoty   preto   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (III. ÚS 127/03).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokovávanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“) tvoria bežnú súčasť   rozhodovacej   agendy   všeobecných   súdov,   a   v   zásade   ich   nemožno   považovať za právne   ani   skutkovo   zložité.   Okresný   súd   vo   vyjadrení   k   sťažnosti   síce   uviedol,   že zo skutkového hľadiska ide o zložitejšie súdne konanie (napr. potreba dopĺňať znalecké dokazovanie, účastníci sústavne navrhujú nové dôkazy), s čím sa ústavný súd čiastočne stotožňuje,   avšak   doterajší   zdĺhavý   priebeh   napadnutého   konania   ústavný   súd   nemôže pripísať   iba   na   vrub   prípadnej   faktickej   náročnosti   prerokovávanej   veci.   Ústavný   súd súčasne nezistil, že by išlo o právne zložitú vec vzhľadom na to, že vyporiadanie BSM je pomerne podrobne upravené v judikatúre všeobecných súdov.

2.   Pri   posudzovaní   druhého   kritéria,   t.   j.   hodnotenia   prípadných   zbytočných prieťahov   v   konaní,   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   k   dĺžke   posudzovaného   konania podstatne neprispeli okolnosti na strane sťažovateľa. Sťažovateľ síce niekoľkokrát požiadal o   odročenie   pojednávania z dôvodu   kolízie termínov,   ale na druhej   strane ústavný súd pri hodnotení postupu sťažovateľa bral do úvahy to, že ako účastník konania nesporne má právo   požiadať   o   odročenie   pojednávania   z   dôležitého   dôvodu.   Za   prieťahy   vzniknuté v dôsledku   uplatnenia   procesných   práv   účastníkom   konania   neznáša   zodpovednosť oprávnená   osoba,   ale   zodpovednosť   v   takomto   prípade   nemožno   pripísať   ani   na   vrub štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03). Ústavný súd preto dobu súvisiacu s odročenými   pojednávaniami   na   žiadosť   sťažovateľa   nezapočítal   do   doby   zbytočných prieťahov v konaní okresného súdu.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci a poukazuje na to, že trvanie napadnutého konania takmer 9 rokov a 10 mesiacov, z toho na okresnom súde takmer 9 rokov je už samo osebe neprimerané.

Okresný   súd   vykonal   síce   množstvo   procesných   úkonov,   ako   to   vyplýva z vyžiadaného spisu, nariadil viac pojednávaní, ktoré boli odročované na žiadosť účastníkov najmä   z   dôvodu   kolízie   termínov,   ale   ústavný   súd   nezistil   väčšie   obdobia   jeho   úplnej nečinnosti, avšak dĺžka konania na okresnom súde svedčí o tom, že postup okresného súdu bol neefektívny a nesústredený. Okresný súd síce vykonal množstvo pojednávaní, avšak vec do dnešného dňa nie je právoplatne skončená.

Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu v § 100 ods. 1 OSP, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Keďže   všeobecný   súd   v   rozsahu   svojej   právomoci   nesie   zodpovednosť aj za zabezpečenie efektívneho postupu, ktorý mal smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02), a jeho neefektívna činnosť mala rozhodne vplyv na doterajšiu dĺžku konania, ústavný súd preto nemohol akceptovať vyjadrenie okresného súdu, že vo veci samej konal.

Vyjadrenie   okresného   súdu,   v   ktorom   poukázal   na nedostatočné   obsadenie   súdu, ústavný   súd   nemohol   akceptovať,   pretože   v   súlade   s   ustálenou   judikatúrou   (napr. I. ÚS 35/03,   I.   ÚS   179/03)   nadmerné   množstvo   vecí,   v   ktorých   štát   musí   zabezpečiť primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt požiadal   o odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôže   byť   dôvodom   na   zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v konaní.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom okresného súdu v konaní, ktoré je ním vedené pod sp. zn. 7 C 31/2004, došlo k zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože ústavný súd zistil porušenie označeného základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom v konaní vedenom pod   sp.   zn.   7   C   31/2004,   prikázal   mu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov, a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   sťažovateľ   domáhajúci   sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia v sume 2 500 € z dôvodov v nej uvedených.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   aj   priznanie finančného zadosťučinenia. Pri jeho určení ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 31/2004 berúc do úvahy konkrétne okolnosti danej veci považoval priznanie sumy 2 000 €   sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Pri priznaní primeraného finančného zadosťučinenia zobral ústavný   súd   do   úvahy   aj   to,   že   nie   všetky   prieťahy   boli   spôsobené   okresným   súdom. Pojednávania   boli   odročované   častokrát   na   žiadosť   samotných   účastníkov   prevažne z dôvodu   kolízie   termínov.   Tieto   skutočnosti   zobral ústavný súd   do   úvahy   pri   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľa trovy konania vyčíslil v sťažnosti sumou 275,96 €, a to za dva úkony právnej (prevzatie právneho   zastúpenia   19.   decembra   2013,   sťažnosť).   Za   stanovisko   z   21.   mája   2014 k vyjadreniu   predsedu   okresného   súdu   si   právny   zástupca   sťažovateľa   uplatnil   trovy právneho zastúpenia vo výške 138,20 €.

Ústavný   súd   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“)   priznal sťažovateľovi   náhradu   trov konania.   Základom   pre   výpočet   náhrady   za   úkon   právnej   služby   je   v   danom   prípade priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2012 v sume 781 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2013 (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 130,16 €. Ďalej má právny zástupca sťažovateľa aj nárok na náhradu režijného paušálu 7,81 € za jeden úkon podľa vyhlášky. Náhrada trov konania, ktorú ústavný súd priznal sťažovateľovi, spolu predstavuje sumu 275,94 €. Ústavný súd nepriznal právnemu zástupcovi sťažovateľa odmenu za tretí úkon (stanovisko   k   vyjadreniu   predsedu   okresného   súdu)   vzhľadom   na   to,   že   išlo   o   úkon zo strany ústavného súdu nevyžiadaný, ktorý neprispel k ďalšiemu objasneniu veci a nebol potrebný pre rozhodnutie o sťažnosti.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2014