znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 225/2013-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   septembra   2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika prerokoval sťažnosť M. T., P., a F. T., P., zastúpených advokátom JUDr. D. K., P., vo veci namietaného   porušenia   ich   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie ich záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Piešťany   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 9 C/59/2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. T.   a F.   T.   na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo na prejednanie ich   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C/59/2010 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Piešťany   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   C/59/2010 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. M. T. a F. T. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur) pre každého z nich, ktoré j e Okresný súd Piešťany p o v i n n ý zaplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Piešťany j e   p o v i n n ý   uhradiť M. T. a F. T. trovy právneho zastúpenia v sume 413,91 € (slovom štyristotrinásť eur a deväťdesiatjeden centov) na účet ich   právneho   zástupcu   JUDr.   D.   K.,   P.,   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 225/2013-15 z 11. júna 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť M. T. a F. T., P. (ďalej   len   „sťažovateľka“,   spolu   aj „sťažovatelia“),   vo   veci   namietaného   porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C/59/2010.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovatelia   sú   účastníkmi   konania (na strane navrhovateľa) vedeného okresným súdom na základe návrhu na určenie otcovstva k sťažovateľovi podaného 13. apríla 2010.

Podľa   vyjadrenia   sťažovateľov   je   doterajšia   doba   konania   okresného   súdu neprimeraná, a to najmä s prihliadnutím na samotnú povahu konania, ktorá si vyžaduje mimoriadnu starostlivosť a pozornosť všeobecného súdu venovanú rýchlemu a efektívnemu postupu, tak aby bol naplnený účel určenia otcovstva a úpravy práv a povinností rodičov voči maloletému dieťaťu.

Podľa názoru sťažovateľov okresný súd spôsobuje v predmetnom konaní zbytočné prieťahy,   v   čom   vidia   sťažovatelia   porušenie   svojho   základného   práva   zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovatelia vo svojej argumentácii dôvodia poukazujúc pritom na chronologický prehľad úkonov namietaného konania, že zatiaľ v takmer trojročnom konaní okresný súd vykonal   len   jediné   pojednávanie,   a   to   12.   januára   2011,   t.   j.   po   deviatich   mesiacoch od podania návrhu, ktoré odročil na neurčito pre účely znaleckého dokazovania.

Sťažovatelia   argumentujú,   že   ustanovený   znalec   požiadal   o   preddavok   na   trovy znaleckého   dokazovania,   ktorého   poskytnutím   je   podmienené   začatie   vypracovania znaleckého   posudku,   no   odporca,   ktorého   okresný   súd   zaviazal   na   jeho   úhradu, ho s odkazom na svoju nemajetnosť neuhradil. Podľa sťažovateľov «Súd namiesto toho, aby uvoľnil rozpočtové prostriedky súdu jednoduchým uznesením tak, aby znalec mohol súbežne popri celej veci vypracovať znalecký posudok, vo veci nekoná a čaká (nevedno do kedy), kým preddavok zloží domnelý otec, čo sa asi nestane. Konanie o určenie otcovstva sa „degradovalo“   na   už   2   ročné   zisťovanie   majetkových   pomerov   domnelého   otca, čo 2 x nepomáha maloletému.».

Sťažovatelia   uvádzajú,   že   nápravy   sa   pokúsili   domôcť   aj   využitím   právneho prostriedku   – sťažnosťou   na prieťahy v konaní, ktorú už dvakrát adresovali okresnému súdu.

Na záver sťažovatelia dodávajú, že v namietanom konaní už nejde len o ojedinelú nečinnosť, ako to bolo konštatované v uznesení ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 420/2011, ktorým   bola   ich   predchádzajúca   sťažnosť   odmietnutá,   pretože   odvtedy   prešlo   ďalších šestnásť mesiacov, a sťažovatelia sú tak odkázaní na poskytnutie „ústavnej ochrany“.

Na   základe   všetkých   uvedených   argumentov   preto   sťažovatelia   navrhujú, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 9 C/59/2010, priznal im primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €, a to každému z nich, ako aj trovy právneho zastúpenia.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadril   okresný   súd prostredníctvom svojej predsedníčky, ktorej vyjadrenie doručené ústavnému súdu 9. augusta 2013   obsahovalo   podrobný   chronologický   prehľad   procesných   úkonov   konania, konštatovanie skutkovej zložitosti veci danú potrebou vykonania znaleckého dokazovania v odbore genetiky, odvetví analýza DNA, ktorého realizáciu podľa vyjadrenia okresného súdu   podmieňuje   právna   úprava   povinnosťou   súdu „vždy,   ak   je   to   možné,   vybrať od účastníkov   konania   preddavok   na   znalecké   dokazovanie“ [§   51a   ods.   3   vyhlášky Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   543/2005   Z.   z.   o   Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov (ďalej len „spravovací poriadok“)]. Na tomto mieste okresný súd argumentoval, že „odporcu bolo možné zaviazať na preddavok len ak u neho nie sú podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 141 O. s. p.), čo súd musí skúmať“, pričom v tejto súvislosti „Zo strany súdu prišlo do určitej miery k zdĺhavému prešetrovaniu pomerov odporcu na rozhodnutie o jeho oslobodení od súdnych poplatkov“. Okresný súd dodal,   že   bez   úhrady   predmetného   preddavku   znalec   dokazovanie   nevykoná,   pričom finančná situácia a zaužívaný systém poukazovania preddavkov na znalecké dokazovanie z prostriedkov okresného súdu, keďže u odporcu bolo rozhodnuté o oslobodení od súdnych poplatkov, dovolili túto platbu zrealizovať až v auguste 2013.

Okresný súd za okolnosť na strane navrhovateľov, majúcu podľa názoru okresného súdu podiel na zbytočnom predĺžení posudzovaného konania, označil nedostatky pôvodne podaného návrhu, ktoré boli odstránené až na základe výzvy, ktorú sťažovateľom pre tieto účely adresoval.

V závere okresný súd k svojej obhajobe dôvodil aj objektívnou okolnosťou, ktorá sa podľa vyjadrenia okresného súdu podpísala pod prieťahy pri vybavovaní jeho agendy, a síce jeho nedostatočným personálnym obsadením.

V liste predsedníčka okresného súdu zároveň vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania v danej veci.

V podaní doručenom ústavnému súdu 21. augusta 2013 vyjadrili prostredníctvom svojho   právneho   zástupcu   súhlas   s   upustením   od   ústneho   pojednávania   vo   veci   samej aj sťažovatelia. K stanovisku okresného súdu sťažovatelia uviedli:

„Obranu   Okresného   súdu   Piešťany   spočívajúcu   v   poukázaní   na   personálne problémy, ktoré by mali byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní, nemožno akceptovať.   I   podľa   ustálenej   judikatúry   Ústavného   súdu   SR   (napr.   II.   ÚS   48/96, II. ÚS 52/99 alebo III. ÚS 17/02) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt   požiadal   o   odstránenie,   resp.   má   záujem o   odstránenie   svojej   právnej   neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia, resp. bránenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Personálne obsadenie súdu, jeho organizácia, vysoký počet vecí v príslušnom oddelení ako i optimalizácia súdnictva, teda nie sú   dôvodmi   pre   ktoré   by   malo   byť   ospravedlnené,   tolerované   a   ústavne   udržateľné porušovanie   základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR.   To   platí i vo vzťahu k legislatívnej zmene o vyňatí územného obvodu H.

Okresný súd Piešťany nekonal riadne alebo ak konal, tak neefektívne. Bez ohľadu na odstraňovanie   vád   podania,   čo   podľa   nášho   názoru   návrh   vady   nemal,   súd   vytýčil pojednávanie vo veci, ktoré sa priamo týka práv a povinností voči maloletému dieťaťu, až na deň 12. 01. 2011, teda po 9-tich mesiacoch po podaní návrhu.

Nemožno   sa   stotožniť   s   vyjadrením,   ktoré   ospravedlňuje   nemožnosť   vyplatenia preddavku na znalecké dokazovanie len pre nedostatok finančných prostriedkov.   Štátny orgán finančné prostriedky musí mať vždy a keď nemá nemôže na základe toho rezignovať pri ochrane práv a povinností voči maloletému dieťaťu. Pripomíname, že išlo o 300 € a je až k neuvereniu, že súd má na účte viac ako 2 a pol roka menej ako 300 € alebo nič. Neobstojí   ani   argument,   že   výživa   maloletého   nie   je   ohrozená   a   sťažovateľka v I. rade   sa   môže   domáhať   výkonu   predbežného   opatrenia   prostredníctvom   súdneho exekútora.

Uvádzame, že návrh na exekúciu podaný je avšak súdny exekútor koná s rovnakými výsledkami ako súd pri odporcovi, ale maloleté dieťa sa neuspokojí so správami, že povinný nepracuje.   Práve   preto,   ak   súd   vie   alebo   mal   vedieť   (vrátenie   spisu   ako   predčasne predložený),   že   treba   zisťovať,   či   sú   splnené   predpoklady   na   oslobodenia   od   platenia súdnych   poplatkov,   a   predmetné   zisťovanie   zaberie   pri   všetkej   vôli   podstatnú   časť doterajšej dĺžky konania, mal už dňa 28. 03. 2011 uvoľniť z rozpočtových prostriedkov preddavok   požadovaný   znalcom,   pričom   by   pravdepodobne   už   2   roky   bol   vypracovaný znalecký posudok, resp. by existovalo aspoň prvostupňové rozhodnutie vo veci samej a sťažovateľ v I. a II. rade by sa nedomáhali ochrany svojich práv na Ústavnom súde SR. Nezaujímavá   je i   tá   skutočnosť,   že   súhlas   súdu   na   odobratie   biologického   materiálu   u všeobecnej lekárky a nie u znalca na žiadosť sťažovateľky v I. rade zo dňa 29. 03. 2011 bol udelený   až 05. 08. 2013,   resp.   vtedy   bola   zákonnou sudkyňou   daná   úprava na udelenie tohto súhlasu.

Na deň 21. 08. 2013 však bola sťažovateľka predvolaná znalcom do B. a súhlas súdu príde   znalcovi   pravdepodobne   resp.   určite   až   po   vykonanom   odbere.   Sťažovateľka je na materskej   so   svojou   ďalšou   dcérou   S.,   nar...,   ktorej   musí   zabezpečiť   opatrovanie, je samoživiteľkou a musela si požičať peniaze na prepravu z P. do B., pričom odber mohol byť vykonaný 100 m od bydliska sťažovateľov v I. a II. rade. Predmetné len dokresľuje a vykresľuje čo dokážu prieťahy v konaní a neefektívna činnosť súdu a k akým absurdným výsledkom sa možno dostať.

Práve preto bola podaná ústavná sťažnosť, aby sa odstránil tento nežiaduci stav, ku ktorému by riadnym prístupom súdu k veci, ani neprišlo.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o   konaní pred   ním   a   o   postavení jeho sudcov   v   znení neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   obsahu   sťažnosti,   stanoviska   okresného   súdu a súvisiaceho súdneho spisu dospel k týmto pre posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam:Sťažovateľka   podala   13.   apríla   2010   návrh   na   určenie   otcovstva   k   maloletému dieťaťu   spolu   s   návrhom   na   vydanie   predbežného   opatrenia.   Okresný   súd   uznesením z 11. mája 2010 vyzval sťažovateľku na doplnenie návrhu, pričom sťažovateľka reagovala na túto výzvu 19. mája 2010.

Uznesením zo 14. júna 2010 okresný súd ustanovil maloletému dieťaťu kolízneho opatrovníka,   následne   v   decembri   2010   vyzval   sťažovateľku   a   odporcu   na   predloženie relevantných listinných podkladov a určil termín pojednávania na 12. január 2011.Odporca podal   6. apríla 2011 odvolanie proti uzneseniu okresného súdu, ktorým tento ustanovil znalca z odboru genetiky, a to v časti povinnosti odporcu zložiť preddavok na   trovy   znaleckého   dokazovania.   V   podanom   odvolaní   odporca   dôvodil   splnením predpokladov na oslobodenie od súdnych poplatkov. V priebehu augusta 2011 požiadal okresný   súd   odporcu   a   kompetentné   štátne   orgány   o   poskytnutie   súčinnosti   pre   účely zistenia   osobných   a   majetkových   pomerov   odporcu,   pričom   títo   reagovali   a   predložili relevantné podklady v priebehu augusta 2011.

Okresný   súd   adresoval   odporcovi   30.   novembra   2011   výzvu,   na   ktorú   odporca reagoval 23.   marca 2012.   Opravný   prostriedok   uplatnený odporcom   spolu   so   spisovým materiálom   predložil   okresný   súd   odvolaciemu   súdu   14.   marca   2012.   Nadriadený   súd mu však   spisový   materiál   vrátil   11.   apríla   2012   ako   predčasne   predložený,   poukazujúc na skutočnosť,   že   sa   okresný   súd   nevysporiadal   so   žiadosťou   odporcu   o   oslobodenie od súdnych poplatkov.

Okresný   súd   v   priebehu   júna   a   júla   2012   požiadal   kompetentné   subjekty o poskytnutie   súčinnosti   pre   účely   zistenia   osobných   a   majetkových   pomerov   odporcu, pričom tieto reagovali a predložili relevantné podklady v priebehu júna, júla a septembra 2012.Okresný súd v priebehu januára 2013 opätovne žiadal kompetentné štátne orgány o poskytnutie   súčinnosti   pre   účely   zistenia   osobných   a   majetkových   pomerov   odporcu, pričom   tieto   reagovali   a   predložili   relevantné   podklady   v   priebehu   februára   2013. Dňa 18. apríla   2013   uznesením   priznal   okresný   súd   odporcovi   oslobodenie   od súdnych poplatkov v rozsahu 75 % a súčasne uznesením priznal znalcovi preddavok na trovy dôkazu vo   výške   300   €,   pričom   uložil   učtárni   okresného   súdu   vyplatiť   túto   sumu   znalcovi. K spracovaniu znaleckého posudku znalec pristúpil v auguste 2013, keď došlo k reálnej úhrade preddavku.

V čase rozhodovania ústavného súdu nebola vec sťažovateľov pred okresným súdom meritórne skončená.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia zároveň namietajú porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   porušenia   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a preto   aj   v   prípade   sťažovateľov   preskúmal   z   hľadiska   charakteru   prerokúvanej   veci jej skutkovú   a   právnu   zložitosť,   ako   aj   významnosť   veci   z   pohľadu   sťažovateľov   (1), ďalej správanie   sťažovateľov   v   priebehu   konania   (2)   a   napokon   aj   postup   konajúceho súdu (3).

1. Pokiaľ ide o otázku právnej a faktickej zložitosti posudzovanej veci, ústavný súd konštatuje, že predmet konania, ktorým je určenie otcovstva, možno hodnotiť v prípade sťažovateľov   ako   skutkovo   náročnejší,   pretože   prerokovanie   veci   závisí   od   posúdenia skutočností, na ktoré sú potrebné odborné znalosti, teda dokazovanie ustanovením znalca, čo si vyžaduje časovo náročnejší procesný postup v konaní, ktorý však nemôže ospravedlniť obdobia   zistenej   nečinnosti   a   neefektívnej   činnosti   okresného   súdu   identifikované preskúmaním súvisiaceho spisu. Právna úprava, ktorú je v predmetnom konaní potrebné aplikovať,   predstavuje   ustanovenia   vnútroštátneho   práva,   ktoré   sa   nevyznačujú mimoriadnou komplikovanosťou (zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov),   a   teda   právnu   zložitosť   veci sťažovateľov ústavný súd nezistil.

Ústavný   súd   tiež   zdôrazňuje,   že   povaha   prerokúvanej   veci,   ktorou   je   určenie otcovstva k maloletému dieťaťu, a úprava práv a povinnosti rodičov k tomuto dieťaťu, je osobitne citlivou statusovou záležitosťou spojenou s osobou maloletého dieťaťa (otázka určenia otcovstva a následná otázka výživného pre maloleté dieťa) a ako taká si vyžaduje osobitný dôraz na rýchly a efektívny postup okresného súdu (obdobne III. ÚS 196/2012).

2. V rámci hodnotenia prípadných zbytočných prieťahov v súdnom konaní z hľadiska druhého kritéria   nezistil   ústavný súd také skutočnosti,   ktoré by signalizovali výraznejší podiel sťažovateľov ako jeho účastníkov na predĺžení konania narušením jeho plynulosti. Argumentáciu okresného súdu o neperfektnosti pôvodného návrhu sťažovateľov ústavný súd nepovažuje s ohľadom na zistené okolnosti veci za relevantnú, uvedený nedostatok návrhu totiž sťažovatelia odstránili bezodkladne, ešte v nasledujúci mesiac po uplatnení návrhu, a teda z časového hľadiska ako taký nemal výraznejší negatívny dopad na plynulosť posudzovaného konania.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľov   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v posudzovanom konaní.Ústavný súd po preskúmaní postupu okresného súdu v posudzovanom konaní dospel k   záveru,   že   závažnými   nedostatkami,   ktoré   narušili   plynulosť   konania,   boli   obdobia nečinnosti,   v   ktorých   okresný   súd   nekonal   bez   toho,   aby   mu   v   tom   bránila   závažná prekážka, ako aj jeho neefektívny postup súvisiaci so znaleckým dokazovaním.

Obdobie   pasivity   kvantifikovateľné   nečinnosťou   v   rozsahu   približne   piatich mesiacov zaznamenal ústavný súd hneď v počiatočnom štádiu konania, a to od 14. júna 2010,   keď   okresný   súd   ustanovil   sťažovateľovi   ako   maloletému   dieťaťu   opatrovníka, do decembra   2010,   keď   okresný   súd   vyzval   odporcu   a   sťažovateľku   na   predloženie relevantných listinných podkladov a súčasne určil termín pojednávania.

Vzhľadom na požiadavku osobitnej rýchlosti prerokovania veci indikovanú typom konania nebolo možné prehliadnuť bez vyvodenia zodpovednosti na vrub okresnému súdu ani krátkodobejšie obdobie nečinnosti v rozsahu približne troch mesiacov, ktoré zaznamenal ústavný súd v etape konania od 6. apríla 2011, keď podal odporca odvolanie proti uzneseniu ukladajúcemu   okrem   iného   povinnosť   odporcu   zložiť   preddavok   na   trovy   znaleckého dokazovania,   do   augusta   2011,   keď   okresný   súd   pristúpil   k   zisťovaniu   osobných a majetkových pomerov odporcu.

Okresný súd ostal pasívny a nekonal aj v ďalšom období, a to od augusta 2011, keď mu boli doručené relevantné podklady pre účely rozhodovania o splnení predpokladov na oslobodenie odporcu od súdnych poplatkov, do 14. marca 2012, keď predložil uplatnené odvolanie odporcu spolu so spisovým materiálom odvolaciemu súdu (nečinnosť v rozsahu šiestich mesiacov).

Obdobie   nečinnosti   bez   existencie   zákonnej   prekážky   vykazuje   aj   úsek   konania od septembra 2012,   keď   okresný   súd   zhromaždil   podklady   pre   účely   zistenia   osobných a majetkových   pomerov   odporcu,   no   napriek   tomu   o   otázke   oslobodenia   odporcu od súdnych   poplatkov   nerozhodol,   do   januára   2012,   keď   musel   opätovne   pristúpiť k zabezpečovaniu   týchto   podkladov   s   ohľadom   na   potrebu   ich   aktuálneho   charakteru (nečinnosť v rozsahu troch mesiacov).

Ústavný   súd   pripomína,   že   nielen   nečinnosť,   ale   aj   nesústredená   a   neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť   štátneho   orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, pre ktoré sa sťažovateľ obrátil   na   štátny   orgán,   aby   o   jeho   veci   rozhodol   (napr.   I.   ÚS   376/06,   III.   ÚS   90/07, III. ÚS 109/07).

Ústavný súd kvalifikuje ako hrubo neefektívny postup okresného súdu jeho činnosť v štádiu konania nasledujúcom po zistení potreby obstarania znaleckého posudku. Pri aplikácii právnej úpravy, na ktorú sa okresný súd sám vo svojom stanovisku odvoláva   (§   51a   ods.   3   spravovacieho   poriadku),   postupoval   okresný   súd   nesústredene a neefektívne. Podľa dotknutej právnej úpravy má konajúci súd, ak to je možné, vybrať od účastníkov konania vždy primeraný preddavok na trovy znaleckého dokazovania. Keďže v posudzovanej veci sťažovateľov ide o osobitnú prax spojenú s charakterom znaleckého dokazovania, kde vykonanie analýzy DNA je podmienené zaplatením preddavku znalcovi potrebného na obstaranie materiálu používaného pri analýze, je úlohou konajúceho súdu maximálne efektívne zorganizovať svoj postup a pružne vyriešiť predbežnú otázku úhrady predmetného preddavku. Ústavný súd sa domnieva, že sa v tomto smere okresný súd svojej úlohy nezhostil racionálnym spôsobom, keďže relevantné otázky riešil v opačnom poradí, najprv rozhodol o povinnosti odporcu zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania a až   následne   na   základe   odvolania   odporcu   pristúpil   k   zisťovaniu   jeho   osobných a majetkových   pomerov,   čo   mu   napokon   vytkol   aj   samotný   odvolací   súd   pri   vrátení spisového materiálu ako predčasne predloženého.

K   obrane   okresného   súdu   o   jeho   nedostatočných   personálnych   kapacitách ako objektívnej   okolnosti   majúcej   negatívny   dopad   na   plynulosť   konania   aj   vo   veci sťažovateľov ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej v súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy   v   súdnom   konaní (III.   ÚS   17/02).   Námietka   neprimeraného   zaťaženia   sudcov pri vybavovaní   agendy   nemá   povahu   okolnosti,   ktorá   by   vylučovala   alebo   znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil.

Podobný   záver   platí   aj   vo   vzťahu   k   obhajobe   okresného   súdu   o   objektívnych finančných prekážkach realizácie znaleckého dokazovania.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   relevantným   faktorom,   ktorý   mal   negatívny   dopad na plynulý   priebeh   posudzovaného   konania,   bol   postup   okresného   súdu   a   zbytočné prieťahy,   ktorých   sa   dopustil   v   dôsledku   označených   období   nečinnosti   (v   celkovom rozsahu   jedného   roka   a   piatich   mesiacov),   ako   aj   v   dôsledku   svojho   neefektívneho   a nesústredeného postupu.

S ohľadom na všetky už uvedené závery nemožno doterajšiu dobu konania vedeného pred okresným súdom (viac ako tri roky) považovať z hľadiska požiadaviek čl. 6 ods. 1 dohovoru za primeranú a ani za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu sťažovateľov   zaručenému   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Ústavný   súd   preto   dospel   k   záveru, že uvedené práva sťažovateľov boli porušené (bod 1 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   porušenie   práva na prerokovanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a konanie nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu pred okresným súdom meritórne skončené, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorom sa sťažovatelia domáhajúc sa rozhodnutia súdu vo svojej veci nachádzajú (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnili sťažovatelia pocitom právnej neistoty majúcim naliehavý charakter, a to s prihliadnutím na osobitnú povahu konania.

Ústavný súd je toho názoru, že nemajetkovú ujmu spôsobenú sťažovateľom nemožno napraviť obnovením stavu pred porušením ich základného práva garantovaného ústavou a práva garantovaného dohovorom, pričom výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie nemožno vzhľadom na okolnosti prípadu považovať za dostatočnú a účinnú nápravu, preto ústavný súd priznal sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie, a to v sume 1 000 € pre   každého   z   nich,   ktoré   zohľadňuje   charakter   zbytočných   prieťahov   v konaní, nemajetkovú   ujmu   sťažovateľov   spočívajúcu   v   pocite   právnej   neistoty,   ako aj osobitný charakter posudzovanej veci (bod 3 výroku nálezu).

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

Sťažovatelia   žiadali   aj   o   priznanie   náhrady   trov   konania   pred   ústavným   súdom, ktorých výšku špecifikovali sumou 437,34 € (vo vyjadrení k stanovisku okresného súdu).Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012. Ústavný súd priznal úhradu   za   tri   úkony   právnej   služby (prevzatie   a   príprava   zastúpenia,   podanie   sťažnosti a vyjadrenie   k   stanovisku   okresného   súdu)   v   súlade   s   §   1   ods.   3,   §   9,   §   11   ods.   3 a § 14 ods. 1   písm.   a)   a   b)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov.   Vychádzajúc   z   uvedeného   za   tri   úkony   právnej   služby vykonané v roku 2013 patrí odmena v sume 3 x 130,16 €, k tomu tiež 3 x režijný paušál v sume 7,81 €. Ústavný súd tak priznal sťažovateľom náhradu trov konania v celkovej sume 413,91 € (bod 4 výroku nálezu).

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov okresný súd, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2013