znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 225/2012-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012 predbežne prerokoval   sťažnosť   J. M., D. M.,   O. M. a M. A.   M.,   všetci   bytom B., pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave a jeho rozsudkom sp. zn. 8 Co 218/2011 zo 7. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M., D. M., O. M. a M. A. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2012 doručená sťažnosť J. M., D. M., O. M. a M. A. M. (ďalej aj „sťažovatelia“), všetci bytom B., pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   a jeho rozsudkom sp. zn. 8 Co 218/2011 zo 7. februára 2012.

Z   obsahu   sťažnosti   a   príloh   k   nej   pripojených   vyplýva,   že   návrhom   doručeným Okresnému   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   30.   apríla   2008   sa   v súvislosti s nesprávnym   úradným   postupom   orgánov   činných   v trestnom   konaní   pri   vybavovaní podaní sťažovateľov týkajúcich sa prešetrenia zákonnosti dobrovoľnej dražby, predmetom ktorej bol ich rodinný dom, domáhali:

a) sťažovateľ v 1. rade a sťažovateľka v 2. rade od Slovenskej republiky – Generálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky   a Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „žalovaní“) zaplatenia náhrady škody v sume 16 200 000 Sk a určenia, že bolo porušené ich právo na ochranu majetku podľa Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“),

b) sťažovatelia od žalovaných zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 4 000 000 Sk a určenia, že boli porušené ich základné práva podľa čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy.

Po   čiastočnom   späťvzatí   návrhu   okresný   súd   uznesením   z   20.   septembra   2010 zastavil konanie v časti týkajúcej sa zaplatenia náhrady škody.

Následne okresný súd rozsudkom č. k. 10 C/84/2008-336 zo 4. mája 2011 návrh sťažovateľov   vo   zvyšnej   časti   zamietol,   pričom   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia s odkazom na rozhodnutia ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. III. ÚS 284/07 a sp. zn. I. ÚS 323/08 (pre namietané porušenie základných práv a slobôd sťažovateľov orgánmi činnými v trestnom konaní) uviedol:

„Súd   navrhovateľom   nepriznal   náhradu   nemajetkovej   ujmy,   nakoľko   tak   ako vyplynuli z citovaných uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky ako aj zo samotného dokazovania   vedeného   v prejednávanej   veci   orgány   činné   v trestnom   konaní   svoje povinnosti neporušili, postupovali v súlade s Trestným poriadkom a Trestným zákonom. Súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   na   prevenčnú   povinnosť   zakotvenú   v ustanovení § 415   Občianskeho   zákonníka,   podľa   ktorého   každý   je   povinný   počínať   si   tak,   aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.

Zo skutkových okolností prípadu súd dovodil, že boli to práve samotní navrhovatelia, ktorí   zanedbali   prevenčnú   povinnosť   uloženú   zákonom,   a preto   musia   následky   s tým spojené znášať sami. Mali postupovať s priemernou dávkou opatrnosti, ktorú bolo možné od nich spravodlivo požadovať a pred odchodom zo Slovenskej republiky si mali vysporiadať všetky záväzky voči veriteľom a tak mali predísť vzniku prípadnej škody na ich majetku.“

Proti uvedenému rozsudku podali sťažovatelia odvolanie, kde namietali, že v konaní došlo k vadám podľa § 205 ods. 2 písm. c), d) a f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), t. j. že okresný súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, okresný súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Krajský súd rozsudkom   č. k.   8 Co 218/2011-376 zo 7.   februára 2012 napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovatelia považujú rozsudok krajského súdu za nespravodlivý; nespravodlivosť vidia v svojvôli rozhodovania, keďže v ich prípade mal „súd“ prihliadať na čl. 154c ústavy, podľa   ktorého   má   dohovor   prednosť   pred „domácimi“ zákonmi,   ak   zabezpečuje   väčší rozsah   ochrany   ľudských   práv   a   základných   slobôd.   Podľa   názoru   sťažovateľov „súd“ nesprávne pochopil prípad, nesprávne aplikoval závery ústavného súdu, nesprávne skutkovo a právne posúdil vec, nevysporiadal sa s ich tvrdeniami a nevykonal dokazovanie tak, ako to navrhli. Vzhľadom na „znaky osobitného zreteľa“ spočívajúce v tom, že zavinením iných osôb prišli o strechu nad hlavou a stali sa bezdomovcami a že „zákon o dobrovoľných dražbách pred svojou novelizáciou nezabezpečoval dostatočnú ochranu vlastníckych práv pôvodného vlastníka v zmysle Dohovoru... pred svojvôľou tretích osôb“, mal krajský súd rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že postupom a rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 218/2011-376 zo 7. februára 2012 bolo porušené ich základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na   ďalšie   konanie   a   aby   sťažovateľom   priznal   finančné   zadosťučinenie   a   advokátovi ustanovenému im ústavným súdom náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 263/03, III. ÚS 218/07).

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 postupom a rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 218/2011-376 zo 7. februára 2012, ktorým tento   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   o   zamietnutí   návrhu   sťažovateľov,   ktorým   sa od žalovaných domáhali zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 4 000 000 Sk a určenia, že bolo porušené ich právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, resp. základné práva podľa čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci [rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36]. Právo na spravodlivé   prejednanie   veci   zahŕňa   v   sebe   princíp   rovnosti   zbraní,   princíp kontradiktórnosti   konania,   právo   byť   prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

Súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   je   aj   právo   účastníka   konania   na   dostatočné   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.   Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk toho, že výkon   spravodlivosti   nie   je   arbitrárny,   neprehľadný   a   že   rozhodovanie   súdu   je kontrolovateľné.

Do základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   však nepatrí   právo   účastníka   konania, aby sa   všeobecný   súd   stotožnil   s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie   návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav   a   po   použití   relevantných   právnych   noriem   vo   veci   rozhodnú   za   predpokladu,   že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom je možné   uvažovať len   v   prípade,   ak by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Preskúmaním   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovatelia   námietku   porušenia základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   ústavy   osobitne   nezdôvodnili a k námietke   porušenia   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uviedli,   že   citovaný   článok „zaručuje súdne konanie, ktoré musí poskytovať určité garancie procesnej povahy“.

Sťažovatelia považujú napadnutý rozsudok krajského súdu za nespravodlivý, pretože „súd“ neprihliadal na čl. 154c ústavy. Sťažovatelia tvrdia, že krajský súd mal rozhodnúť tak, ako to navrhli vo svojom odvolaní. Podľa ich názoru „súd“ nesprávne pochopil prípad, nesprávne   aplikoval   závery   ústavného   súdu,   nesprávne   skutkovo   a právne   posúdil   vec, nevysporiadal sa s ich tvrdeniami a nevykonal dokazovanie tak, ako to navrhli.

Ústavný súd konštatuje, že v podstate totožné námietky obsahovalo už odvolanie sťažovateľov   proti   rozsudku   okresného   súdu   a krajský   súd   sa   s nimi   (ako   s odvolacími dôvodmi) podrobne vysporiadal. Z relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu totiž vyplýva:

„Navrhovatelia výslovne svoje odvolanie odôvodňovali dôvodmi uvedenými v § 205 ods. 2 písm. c), d) a f) O. s. p., a to tým, že súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že súd prvého   stupňa   dospel   na základe   vykonaných dôkazov   k nesprávnym   skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie tak vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci... Odvolací   súd   preskúmal   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v   medziach dôvodov   odvolania,   vrátane   konania,   ktoré   mu   predchádzalo...   a   dospel   k   záveru,   že odvolanie navrhovateľov nie je dôvodné.

V   posudzovanej   veci   súd   prvého   stupňa   vykonal   náležité   dokazovanie   potrebné na zistenie   rozhodujúcich   skutočností   dôležitých   pre   posúdenie   dôvodnosti   návrhu navrhovateľov,   ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení,   ktoré uvádzali odporcovia na svoju obranu (§ 120 ods. 1, 4 O. s. p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O. s. p., dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že podľa zákona č. 514/2003 Z. z. (§ 3 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2) neboli v danej veci splnené zákonné podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú   navrhovateľom   nesprávnym   úradným   postupom   orgánov   činných   v   trestom konaní, pričom svoje dôvody, pre ktoré návrhu navrhovateľov nevyhovel a neprihliadol tak na ich námietky proti postupu orgánov štátu (vyšetrovateľov polície a prokuratúry),   aj náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p. odôvodnil, a preto možno odôvodnenie jeho rozhodnutia   považovať,   za   presvedčivé.   Obsah   odvolania   navrhovateľov   preto   nie   je spôsobilý   spochybniť,   správnosť   záverov   napadnutého   rozsudku   súdu   prvého   stupňa z hľadiska nimi uplatňovaných odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm.   c),   d),   f) O. s. p., keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy,   ktoré   by   mali   za   následok   zmenu   skutkového   stavu   alebo   by   spochybňovali správnosť   právnych   záverov,   na   ktorých   súd   prvého   stupňa   založil   svoje   rozhodnutie. V odvolacom   konaní   nevyšlo   najavo,   že   by   konanie,   ktoré   predchádzalo   vydaniu napadnutého   rozhodnutia,   trpelo   takou   vadou,   ktorá   by   mala   za   následok   vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods. 3 O. s. p.)...

Súd prvého stupňa správne zameral dokazovanie na zisťovanie všetkých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci. Jeho skutkové zistenia   majú   oporu   vo   vykonanom   dokazovaní,   keď   vzal   do   úvahy   všetky   relevantné skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov či z obsahu spisu vyplynuli a aj inak vyšli v priebehu konania najavo, prihliadol na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, následne tieto správne vyhodnotil z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, vierohodnosti, vrátane jeho viazanosti rozhodnutiami Ústavného súdu Slovenskej republiky v zmysle ust. § 135 ods. 1 O. s. p. a dospel tak k správnym skutkovým záverom.

So   zreteľom   na   uvedené   odvolací   súd   uzavrel,   že   skutkové   zistenia   súdu   prvého stupňa majú dostatočnú oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania a ich zhodnotením dospel súd prvého stupňa k správnym skutkovým záverom...

Súd prvého stupňa postupoval správne, keď zisťoval v konaní existenciu objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jeho orgánmi polície a prokuratúry podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ktorej existencia predpokladá súčasné splnenie troch podmienok, a to:

1./   existencia   škody   ako   majetkovej   ujmy   vyjadriteľnej   v   peniazoch,   resp. nemajetkovej ujmy vzniknutej na osobnostných právach poškodeného

2./ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu štátu a

3./   príčinnú   súvislosť   medzi   škodou   (nemajetkovou   ujmou)   a   nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom...

V konaní nebolo ničím zo strany navrhovateľov doložené, že by zo strany orgánov štátu pri vybavovaní ich podnetov, oznámení a sťažnosti došlo k porušeniu čl. 12 ods. 1, 2 Ústavy   SR   v   tom,   že   by   boli   pri   uplatňovaní   svojich   práv   a   slobôd   znevýhodňovaní a poškodzovaní s ohľadom na ich pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Pokiaľ   navrhovatelia   namietali   porušenie   ich   práva   na   zachovanie   ľudskej dôstojnosti a na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života v zmysle článku čl. 19 ods. 1, 2 Ústavy SR, správne v tejto súvislosti poukázal súd prvého stupňa na uznesenie Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 284/07-13 zo dňa 18. 10. 2007, ktorým pre zjavnú neopodstatnenosť odmietol sťažnosť navrhovateľov...

Tieto závery Ústavného súdu SR si v danej veci osvojil aj odvolací súd a dospel tak k záveru zhodnému so súdom prvého stupňa, že orgány činné v trestnom konaní neporušili svoje   povinnosti,   keď   sa   dostatočne   náležite   zaoberali   obsahom   trestného   oznámenia a podnetov navrhovateľov, nevybočili pritom z rámca ustanovení Trestného poriadku, či zákona o prokuratúre a ani nepostupovali spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských slobôd,   a preto z ich strany nemohlo dôjsť   k nesprávnemu úradnému postupu. Postup orgánov činných v trestnom konaní mal oporu v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...

Napokon je potrebné uviesť, že navrhovatelia si musia v prvom rade vysporiadať svoje nároky so subjektmi záväzkových vzťahov a vo vzťahu k iným subjektom si môžu uplatňovať   mimozáväzkovú   zodpovednosť   za   vznik   ujmy   až   po   tom,   čo   táto   ujma zo záväzkových vzťahov vznikla, teda až vtedy ak právo navrhovateľov na plnenie nebolo a už ani nemôže byť uspokojené. Náhrady za plnenie, na ktoré je povinný priamy dlžník, sa preto nemožno úspešne domáhať od ďalších subjektoch z titulu ich zodpovednosti za škodu skôr, než vôbec ujma veriteľovi vznikla. Z uvedeného vyplýva, že navrhovatelia si mali predovšetkým vysporiadať svoje nároky z neplatnej dražby voči zodpovedným subjektom. Navrhovatelia   nedôvodne   vytýkajú   súdu   prvého   stupňa,   že   jeho   rozsudok   je nepreskúmateľný   pre   jeho   nezrozumiteľnosť   a   nedostatočné   odôvodnenie.   Súd   prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré návrh navrhovateľov zamietol, keď   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   stručne   opísal   priebeh   konania,   poukázal   na stanoviská všetkých procesných strán k prejednávanej veci, v dostatočnom rozsahu uviedol rozhodujúci   skutkový   stav,   citoval   právne   predpisy,   ktoré   na   danú   vec   aplikoval, a v potrebnej miere objasnil úvahy, na základe ktorých dospel k svojim právnym záverom. Odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   tak   zodpovedá   zákonným požiadavkám riadneho odôvodnenia podľa § 157 ods. 2 O. s. p.. Za porušenie práva na spravodlivý   súdny   proces   nemožno   považovať   také   odôvodnenie   rozhodnutia,   ktoré nezodpovedá predstavám a očakávaniam účastníka konania.

S   poukazom   na   vyššie   uvedené   závery   nepovažoval   odvolací   súd   námietky navrhovateľov   uvádzané   v   odvolaní   za   dôvodné   a   za   stavu,   keď   súd   prvého   stupňa na základe dostatočne zisteného skutkového stavu dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym   skutkovým   zisteniam   a   správne   vec   posúdil   aj   po   právnej   stránke, navrhovateľmi uplatnené odvolacie dôvody nemohli obstáť.

Keď teda súd prvého stupňa za daného skutkového stavu, ktorý bol zistený správne, zamietol   návrh   navrhovateľov   ako   neopodstatnený   z   dôvodu   nesplnenia   zákonných predpokladov   vzniku   zodpovednosti   štátu   za   ujmu   spôsobenú   nesprávnym   úradným postupom podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z., rozhodol vecne správne a odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.).“

Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   napriek   tvrdeniu   sťažovateľov   v danom prípade   správne   poukázal   na   závery   uznesenia   ústavného   súdu   sp.   zn.   III.   ÚS   284/07 z 18. októbra 2007 a tieto aj správne použil vo svojich právnych záveroch, a to najmä pri určení sekundárnej zodpovednosti orgánu verejnej moci za porušenie práv sťažovateľov hmotnoprávneho   charakteru.   Ústavný   súd   poukazuje   aj   na   svoje   rozhodnutie   sp.   zn. III. ÚS 111/2012 z 13. marca 2012 týkajúce sa sťažnosti J. M. proti postupu krajského súdu a jeho rozsudku č. k. 8 Co 1697/2010-260 z 25. októbra 2011.

Ústavný   súd   nezistil   existenciu   okolností   nasvedčujúcich   tomu,   že   by   napadnutý rozsudok krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený, resp. za taký, ktorý by popieral zmysel práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie. V danej veci bol dostatočne zistený skutkový stav, všeobecné súdy použili relevantné právne normy a vyložili ich ústavne konformným spôsobom, z odôvodnenia ich rozhodnutí dostatočne zrozumiteľne vyplýva, čo bolo dôvodom   ako zamietnutia návrhu sťažovateľov   okresným   súdom,   tak   aj   potvrdenia   rozsudku   okresného   súdu   krajským súdom.   Z ústavnoprávneho hľadiska   preto niet žiadneho dôvodu,   aby sa spochybňovali závery rozhodnutí všeobecných súdov.

Vychádzajúc z   uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením označených práv sťažovateľov, preto   ich   sťažnosť   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.   Z   tohto   dôvodu   bolo   bez   právneho   významu   rozhodovať   o   ďalších návrhoch sťažovateľov uvedených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2012