znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 225/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť D. B., K., zastúpenej advokátkou Mgr. V. D., Advokátska kancelária, K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 14 v spojitosti s čl. 3, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv podľa čl. 2 písm. c) a e) Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.   3 Co 227/2010 z 29. októbra 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. B. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára 2011 doručená sťažnosť D. B., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),   práv podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 14 v spojitosti s čl. 3, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a práv   podľa   čl.   2   písm.   c)   a e)   Dohovoru   o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (ďalej len „dohovor o diskriminácii žien“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 227/2010 z 29. októbra 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj zo spisového materiálu týkajúceho sa veci vyplýva, že sťažovateľka podala 16. septembra 2008 Okresnému súdu Košice I (ďalej len „okresný   súd“)   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia   podľa   ustanovení   §   74 a nasledujúcich   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   aj   „OSP“),   v   ktorom   navrhla,   aby   okresný   súd   uložil   toho   času   už bývalému manželovi sťažovateľky (ďalej len „odporca“), aby „nevstupoval dočasne do bytu   č.   19,   nachádzajúcom   sa   na   5.   poschodí   na   ulici   M.   v K.   až   do právoplatného skončenia   vo veci   vylúčenia   z užívania   bytu“.   Podaný   návrh   odôvodnila   sťažovateľka obavou o svoj život a život svojich detí z dôvodu pretrvávajúcich psychických a fyzických útokov smerovaných zo strany odporcu.

Okresný súd uznesením sp. zn. 38 C/203/2008 z 22. septembra 2008 potvrdeným rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 5 Co/344/2008 z 8. decembra 2008 uložil odporcovi, aby „dočasne nevstupoval do bytu č. 19, na 5. poschodí, nachádzajúcom sa na ul. M. v K. a to   až   do   právoplatnosti   rozhodnutia   vo   veci   samej“. Následne   sťažovateľka   v súlade s ustanovením § 76 ods. 3 OSP podala na okresnom súde návrh vo veci samej, a síce návrh na zrušenie práva spoločného nájmu bytu.

Dňa   24.   augusta   2009   podal   odporca   okresnému   súdu   návrh   na   zrušenie predmetného predbežného opatrenia, v ktorom dôvodil tým, že sťažovateľku „poslednýkrát a to   jediný   raz   napadol   dňa   08.04.2007,   za   čo   bol   uznaný   vinným   z priestupku   proti občianskemu spolunažívaniu“, a okrem tohto prípadu nedošlo podľa neho „k uznaniu jeho viny, či už v trestnom alebo priestupkovom konaní“, preto „nevidí dôvod na to, aby mohol niekedy   v budúcnosti   sťažovateľku   napadnúť,   či   už   slovne   alebo   fyzicky,   nakoľko   sú v súčasnosti už rozvedení“.

V stanovisku podanom proti predmetnému návrhu odporcu sťažovateľka poukázala na to, že dôvody, pre ktoré bolo predbežné opatrenie vydané, nepominuli, pretože odporca síce   od   fyzických   útokov   čiastočne   upustil,   avšak   zintenzívnil   násilie   psychické. Sťažovateľka   sa   vyjadrila,   že   v dôsledku   tejto   situácie   bola   nútená   vyhľadať   odbornú lekársku   pomoc,   pričom   „jej   ošetrujúca   lekárka   nevylúčila,   že   psychické   problémy sťažovateľky   môžu   súvisieť   s konfliktnou   matr.   situáciou“. Sťažovateľka   v predmetnom podaní poukázala na dôvodné obavy, že by odporca po návrate do spoločnej domácnosti v násilí pokračoval.

Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   20   C/257/2008 zo 14.   decembra 2009 predbežné opatrenie zrušil s odôvodnením, že na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že došlo k zmene pomerov medzi účastníkmi, pretože ich manželstvo bolo rozvedené a každý z manželov začal hospodáriť samostatne. Podľa konštatovania okresného súdu „k fyzickým útokom zo strany jedného alebo druhého účastníka už nedochádza od roku 2007“. Okresný súd   prihliadol   aj   na   skutočnosť   zverenia   maloletého   syna   do   výchovy   odporcu,   ktorý „pre rozvoj svojej osobnosti potrebuje mať pocit istoty a zázemie, ktoré podľa názoru súdu v prenajatom nezariadenom byte nemá“.

Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka 16. marca 2010 odvolanie, ktorým napadla rozhodnutie v plnom rozsahu, pretože podľa jej názoru z predložených dôkazov a vykonaných výsluchov vyplýva, že k zániku dôvodov nariadeného predbežného opatrenia nedošlo. Sťažovateľka v odvolaní uviedla, že „naďalej existujú skutočnosti pre ktoré je odporca   dôvodne   podozrivý   z násilného   správania   sa   voči   sťažovateľke   vo   forme psychického násilia“, a len samotná skutočnosť rozvodu ich manželstva nevylučuje, že sa odporca   bude   voči   sťažovateľke   ďalej   správať   násilne.   Dňa   20.   októbra   2010   doručila sťažovateľka okresnému súdu podanie, v ktorom sa vyjadrila, že po zrušení predbežného opatrenia „odporca sa do domácnosti síce trvalo nenasťahoval, ale uzamkol si dve izby, v ktorých nebýva a tiež balkón, do domácnosti prichádza sporadicky, vždy bez ohlásenia, dokonca v byte pár dní aj prespal. Počas týchto krátkych pobytov sťažovateľku aj naďalej slovne napáda, vyhráža sa jej, vyhadzuje ju z bytu a robí jej iné schválnosti.“. Sťažovateľka v podaní poukázala   na   permanentný   stres,   strach   a   obavy   z   toho,   že   odporca   bude pokračovať   v   násilnom   správaní   a   že   celá   situácia   má   negatívny   vplyv   na   psychiku sťažovateľky, ako aj jej maloletej dcéry.

Krajský súd odvolaniu sťažovateľky nevyhovel a uznesením sp. zn. 3 Co/227/2010 z 29.   októbra   2010   prvostupňové   rozhodnutie   ako   vecne   správne   potvrdil.   Krajský   súd v odôvodnení uviedol, že sa stotožnil so závermi okresného súdu o zmene pomerov medzi účastníkmi   a   o tom,   že   od   roku   2007   nebol   zaznamenaný   žiaden   prípad   preukázaného násilia, čo vyvracia dôvodnosť ďalšieho trvania predbežného opatrenia.  

Sťažovateľka   v sťažnosti   uviedla,   že   zrušením   predbežného   opatrenia   došlo k ohrozeniu jej bezpečia a tiež bezpečia jej maloletej dcéry, ktorá s ňou býva v spoločnej domácnosti,   pričom   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   „zjednanie   nápravy   tohto protiprávneho stavu“ nezabezpečilo.

Sťažovateľka namietala, že „postupom a rozhodnutím súdov o zrušení nariadeného predbežného   opatrenia   poskytujúceho   jej   ochranu   pred   fyzickým   a   duševným   násilím zo strany   odporcu   došlo   k porušeniu jej   základného práva na ochranu   pred   neľudským alebo ponižujúcim zaobchádzaním zaručeného čl. 16 ods. 2 ústavy a práva na ochranu pred mučením   a   neľudským   alebo ponižujúcim   zaobchádzaním   a   trestom   zaručeného čl.   3 dohovoru.   Podľa   jej   názoru   pri   tak   závažných   tvrdeniach   o násilí   páchanom   voči sťažovateľke došlo za uvedených okolností k porušeniu pozitívneho záväzku štátu ochrániť ju pred takýmto zaobchádzaním.“.

Ďalej   sťažovateľka   uplatnila   námietku   porušenia   „práva   na   spravodlivý   proces“ zaručeného čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka v tejto súvislosti argumentovala, že „má za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie je z hľadiska preskúmateľnosti presvedčivé a je ústavne nekonformné, a to z nasledujúcich dôvodov.   Všeobecný   súd   sa   v   odôvodnení   rozhodnutia   nedostatočným   spôsobom vysporiadal   so   skutočnosťami,   ktoré   vyplynuli   z   dokazovania   a   ktoré   mali   vplyv na rozhodnutie vo veci.

Všeobecné   súdy   násilie   a   hrozbu   násilia,   ktoré   popisovala   sťažovateľka bagatelizovali, a to aj napriek tomu, že ho doložila aj listinnými dôkazmi. Súdy naopak uverili tvrdeniam bývalého manžela sťažovateľky, ktoré on žiadnym spôsobom nepodložil. Účelové   tvrdenia   bývalého   manžela   sťažovateľky   o   tom,   že   už   nemá   dôvod na sťažovateľka páchať násilie zobrali do úvahy a na základe nich došli k záveru, že došlo k zmene správania sa odporcu. Záver súdu, že došlo k zmene pomerov, ktoré odôvodňovali zrušenie predbežného opatrenia aj tým, že bývalému manželovi sťažovateľky bol do osobnej starostlivosti v rámci konania o rozvode zverený mal. syn, tiež neobstojí. Všeobecné súdy vykonané dôkazy nesprávne interpretovali, čo vyústilo do porušenia práv sťažovateľky. Navyše tvrdenie krajského súdu, že od roku 2007 nebol zaznamenaný žiaden prípad preukázaného fyzického a psychického násilia nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Súdy nesprávne interpretovali aj platné právne predpisy (konkrétne ust. § 76 ods. 1 písm. g) OSP),   ktoré nevyžadujú, aby osoba,   ktorá sa násilia dopúšťa bola za uvedené konanie uznaná   vinnou   v   trestnom   konaní,   resp.   v   priestupkovom   konaní.   S uvedenými skutočnosťami   sa   krajský   súd   dostatočne   nevysporiadal,   keď   rozhodnutie   súdu   prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.“

Podľa   sťažovateľky „V   namietanom   prípade   došlo   postupom   súdu   k   porušeniu princípu   rovnosti   zbraní   vo   vzťahu   k   sťažovateľke.   Sťažovateľka   považuje   rozhodnutia všeobecných   súdov   za   arbitrárne,   nakoľko   sa   jej   argumentáciou   zaoberajú   len v obmedzenom   rozsahu,   v   nich   obsiahnuté   odôvodnenia   nie   sú   presvedčivé,   v   určitých smeroch   postrádajúce   aj   akékoľvek   zásady   logiky.   Vydaním   arbitrárneho   rozhodnutia všeobecným   súdom   tak   došlo   k   porušeniu   princípu   rovnosti   zbraní   ako   jedného zo základných   prvkov   práva   na   spravodlivý   proces   a   k   znevýhodneniu   sťažovateľky v porovnaní s protistranou.“.

Vo vzťahu k postupu a rozhodnutiam konajúcich súdov prezentovala sťažovateľka tiež námietku porušenia základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života zaručeného čl. 19 ods. 2 ústavy, ako aj práva na súkromie zaručeného čl. 8 ods. 1 dohovoru odvolávajúc sa na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý rozšíril   aplikovateľnosť   čl.   8   dohovoru   aj   na   prípady   narušenia   fyzickej   a psychickej integrity človeka.

Napokon   sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho   práva   na   ochranu   pred diskrimináciou zaručeného čl. 14 dohovoru v spojitosti s čl. 3, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru a čl. 2 písm. c) a e) dohovoru o diskriminácii žien. Na tomto mieste sťažovateľka poskytla túto argumentáciu: „Násilie v párovom vzťahu, ktorému bola a po rozhodnutí súdu o zrušení predbežného opatrenia aj naďalej je sťažovateľka vystavená od svojho bývalého manžela, je podľa medzinárodných štandardov všeobecne považované za rodovo podmienené násilie páchané   na   ženách.   V   zmysle   Všeobecného   odporúčania   Výboru   OSN   na   odstránenie diskriminácie žien č. 19 je násilie páchané na ženách považované za diskrimináciu v zmysle čl. 1 Dohovoru o diskriminácii žien. Okrem iných inštitúcií aj Európsky súd pre ľudské práva   vo   svojich   rozhodnutiach   konštatoval,   že   násilie   páchané   na   ženách   je   možné považovať za diskrimináciu v zmysle čl. 14 Dohovoru (pozri prípad Opuz proti Turecku z 9. júna 2009).“

Na   základe   všetkých   uvedených   argumentov   v   závere   sťažnosti   sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jej základných práv zaručených čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, práv zaručených čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 14 v spojitosti s čl. 3, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru, ako   aj   práv   zaručených   čl.   2   písm.   c)   a e)   dohovoru   o diskriminácii   žien   uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Co 227/2010 z 29. októbra 2010, uvedené uznesenie zrušil a vrátil vec   krajskému   súdu   na   nové   konanie   a   rozhodnutie,   priznal   jej   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   alebo návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť bez ústneho pojednávania.

Predmetom   sťažnosti   je   namietaná   neústavnosť,   ako   aj namietané porušenie   práv garantovaných   medzinárodnými   dohovormi,   a   to   rozhodnutím   krajského   súdu potvrdzujúcim   vecnú   správnosť   prvostupňového   rozhodnutia,   ktorým   bolo   zrušené predbežné opatrenie pôvodne nariadené na základe návrhu sťažovateľky.

Podľa ustanovenia § 102 ods. 1 OSP ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery   účastníkov   alebo   zabezpečiť   dôkaz,   pretože   je   obava,   že   neskoršie   ho   nebude možné vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne vydá predbežné opatrenie alebo zabezpečí dôkaz. Predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, jeho dôsledky a spôsob zániku upravujú ustanovenia § 74 až § 77 OSP.

Predbežné   opatrenie   je   jedným   zo   zabezpečovacích   inštitútov civilného   procesu, ktorého   zabezpečovacia   funkcia   má   za   cieľ   dočasnou   úpravou   eliminovať   nepriaznivé následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu vzťahov medzi subjektmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkov práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý okruh vzťahov.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sa uplatňuje na princípe subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd poskytuje uvedenú ochranu iba vtedy, ak ju neposkytujú všeobecné súdy.

Ústavný   súd   už   vo   viacerých   svojich   doterajších   rozhodnutiach   v podobných súvislostiach   vyslovil   názor,   že   rozhodnutím   o   nariadení   predbežného   opatrenia,   resp. rozhodnutím   o   zrušení   nariadeného   predbežného   opatrenia   vydaným   v rámci občianskoprávneho   konania   môže   súd   porušiť   základné   právo   alebo   slobodu   účastníka súdneho   konania,   avšak   takéto   porušenie   by   sa   mohlo   stať   predmetom   konania   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy len vtedy, ak by mu nebolo možné poskytnúť ochranu prostredníctvom účinného právneho prostriedku nápravy dostupného účastníkovi konania pred všeobecnými súdmi (princíp subsidiarity) (III. ÚS 281/07).

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal určením miesta a postavenia   predbežného   opatrenia,   ako   aj existenciou   účinných   právnych   prostriedkov nápravy v prípade, ak sa ten, koho sa rozhodnutie o predbežnom opatrení dotýka, domnieva (tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo slobôd.

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   rozhodovanie   o   návrhu   na   predbežné opatrenie,   resp.   o návrhu   na   zrušenie   nariadeného   predbežného   opatrenia   možno predovšetkým považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.   Predpokladom   pre   záver   o porušení   základných   práv   a slobôd   je   však   také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. OSP) (obdobne I. ÚS 46/00). Sťažovateľka (podobne ako hociktorý iný účastník občianskeho súdneho konania) musí byť pripravená   na   to,   že   pomery   účastníkov   konania   sa   môžu   nielen   dočasne   upraviť predbežným opatrením, ale toto môže byť aj počas konania vo veci samej zrušené. Aj v prípade   zrušenia   nariadeného   predbežného opatrenia   je garantované právo   dotknutého účastníka konania na konečnú, definitívnu ochranu poskytovanú súdom rozsudkom vo veci samej.   Zrušenie   nariadeného   predbežného   opatrenia   v žiadnom   prípade   nevylučuje,   aby všeobecný   súd   poskytol   v konečnom   dôsledku   ochranu   právam,   porušenie   ktorých sťažovateľka namieta.

Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučuje aplikovateľnosť   čl.   6   ods.   1   dohovoru   na   rozhodovanie   v   otázke predbežných   opatrení, pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri rozhodnutie Apis versus Slovenská republika z 10. januára 2000 č. 39754/98, v ktorom sa konštatovala neaplikovateľnosť čl. 6 ratione materiae v konaní o zrušení predbežného opatrenia).

Reflektujúc na uvedené východiská ústavný súd konštatuje, že realizácia inštitútu predbežného opatrenia ako zabezpečovacieho prostriedku v civilnom procese nemôže sama osebe   opodstatniť   záver   o porušení   práva   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby vyplývajúceho z ústavy alebo dohovoru, pretože zákon poskytuje účastníkovi, proti ktorému smeruje výrok rozhodnutia o predbežnom opatrení, primeranú a efektívnu ochranu pred prípadným   neopodstatneným   a   nezákonným   obsahom   takéhoto   rozhodnutia   aj   počas konania vo veci samej. Keďže teda túto ochranu považuje ústavný súd jednak za účinnú a jednak za dostupnú, účastník súdneho konania sa jej preto nemôže súčasne dovolávať aj prostredníctvom   sťažnosti   pred   ústavným   súdom (mutatis   mutandis   II.   ÚS   37/00, I. ÚS 46/00, I. ÚS 148/03, I. ÚS 49/ 07, III. ÚS 281/07).

Na druhej strane však treba pripustiť, že ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti pristúpil k preskúmaniu niektorých rozhodnutí o predbežných opatreniach, zásadne však   išlo   o ojedinelé   prípady   charakterizované   výnimočnými   okolnosťami   veci.   V tejto súvislosti   ústavný   súd   judikoval,   že   zasiahnuť   do   rozhodnutí   všeobecných   súdov o predbežných   opatreniach   môže   iba   za   predpokladu,   že   by   takýmto   rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého   procesu   majúci   charakter   svojvôle   (obdobne   III.   ÚS   169/2010, III. ÚS 281/07).

Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľkou namietané rozhodnutie krajského súdu takéto známky   zjavnej svojvôle nejaví, pretože jeho závery vychádzajú z logickej úvahy opierajúcej sa o dostatočne náležité odôvodnenie.

V danom   prípade   teda   ústavný   súd   zistil,   že   nie   je   daná   jeho   právomoc   na prerokovanie   veci   sťažovateľky,   pretože   ochranu   jej   právam   ako   účastníčke   konania poskytuje   Občiansky   súdny   poriadok   a občianskoprávny   (všeobecný)   súd   v dotknutom konaní,   a   to   prostredníctvom   účinného   a dostupného   právneho   prostriedku   nápravy. Z uvedených   dôvodov   rozhodol   ústavný   súd   o odmietnutí   sťažnosti   sťažovateľky   pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2011