znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 225/2010-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júna 2010 predbežne prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   R.,   s.   r.   o.,   N.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Ľ.   M., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob/157/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   spoločnosti   R.,   s.   r.   o.,   N., o d m i e t a   pre nedostatok   právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla 2010 doručená   sťažnosť   spoločnosti   R.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob/157/2009, a to odmietnutím rozhodovania o námietke zaujatosti sudcu   uplatnenej   sťažovateľkou   v konaní   vedenom   pred Okresným   súdom   Bratislava   V (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 24 C 151/2002.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola rozsudkom okresného súdu sp. zn. 24 C 151/2002 z 11. septembra 2006 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.   4   Cob   170/2006   zo 14.   februára   2007   ako   odporkyňa   zaviazaná   v prospech navrhovateľa na úhradu istiny a jej príslušenstva, ako aj trov konania, ktoré mu v celku uhradila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe mimoriadneho dovolania podaného zo strany   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   rozsudkom   sp.   zn.   1   MObdo 1/2008 z 27. augusta 2008 predmetné rozhodnutia oboch súdov zrušil.

V zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.   514/2003   Z.   z.“)   si   sťažovateľka   uplatnila   na Ministerstve   spravodlivosti   Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) náhradu vzniknutej škody vo výške „úrokov z uloženia sumy poukázanej na základe uvedených súdnych rozhodnutí pokiaľ by táto bola uložená ako depozitný produkt v peňažnom ústave sťažovateľa v období od 10.4.2007 (resp. 27....2007 – trovy konania) do 6.10.2008, trov konania sťažovateľa pred súdmi, ako aj trov právneho zastúpenia v konaní o zodpovednosti za škodu“.

Sťažovateľka v sťažnosti poznamenala, že ministerstvo na jej žiadosť nereagovalo, preto   uplatnila   svoj   nárok   na   náhradu   škody   proti   Slovenskej   republike   zastúpenej ministerstvom podaním žaloby.

Sťažovateľka poukázala na ustanovenie § 22 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého pokiaľ by štát nárok sťažovateľky uspokojil, vzniká mu právo vymáhať za zákonom ustanovených podmienok vyplatenú náhradu ako „regresnú náhradu od sudcu“.

Podľa názoru sťažovateľky sa „hroziaca regresná náhrada priamo a osobne dotýka sudcu, ktorý vo veci rozhodoval a aj v súčasnosti po zrušení rozsudkov má vo veci ďalej na súde prvého stupňa konať. Hrozí mu totiž bezprostredná ujma na jeho majetku a to v dôsledku   využitia   zákonného   oprávnenia   sťažovateľa   na   náhradu   škody.   Nejde   teda o prípad   predpokladaný   v   §   14   ods.   3   O.s.p.,   t.j.   námietku   zaujatosti   preto,   že   sudca rozhodol   v tejto   veci   a jeho   rozsudok   bol   zrušený.   Ide   o vylúčenie   preto,   že   vzhľadom na vedomosť   sudcu   o postupe   účastníka,   ktorý   postup   môže   mať   dopad   na   jeho   osobu a majetok, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti so zreteľom na pomer k účastníkovi konania.“.

Sťažovateľka uplatnila uvedenú námietku zaujatosti konajúceho sudcu 28. septembra 2009 a okresný súd predložil vec na rozhodnutie o námietke zaujatosti nadriadenému súdu – krajskému súdu.

Krajský   súd   v   uznesení   sp.   zn.   3   Cob/157/2009   z 30.   novembra   2009, v ktorom rozhodol o odvolaní sťažovateľky týkajúcom sa otázky predbežného opatrenia uviedol, že „O námietke zaujatosti, ktorú odporca vzniesol podaním z 1.10.2009 voči konajúcej sudkyni odvolací   súd   nerozhodoval,   pretože   námietka   sa   týka   rozhodovania   konajúcej   sudkyne a rozhodnutie   vo   veci   samej   nemôže   byť   predmetom   námietky   zaujatosti.   Rozhodnutie vo veci   samej   možno   napadnúť   odvolaním,   resp.   dovolaním   (a   to   v danej   veci)   a nie námietkou zaujatosti.“.

Podľa   názoru   sťažovateľky   krajský   súd „zásadne   pochybil,   keď   do   výroku rozhodnutia neuviedol či sudkyňa je alebo nie je vylúčená“, a preto nepovažuje „zmienku v odôvodnení“ za rozhodnutie a postup krajského súdu je podľa nej nezákonný aj z toho dôvodu,   že   absenciou   prijatia   náležitého   rozhodnutia   o uplatnenej   námietke   uprel sťažovateľke možnosť preskúmania tejto otázky na základe podania opravného prostriedku.

Sťažovateľka uviedla, že následne požiadala okresný súd, aby opätovne predložil krajskému   súdu   vec   uplatnenej   námietky   na   rozhodnutie,   okresný   súd   však   v liste z 25. marca 2010, ako aj na pojednávaní 31. marca 2010 sťažovateľke oznámil, že krajský súd sa s touto otázkou už vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia.

Sťažovateľka   v závere argumentovala, že týmto   postupom   krajského súdu   došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný rozhodol vo veci týmto nálezom:  

„1 )   Krajský   súd   v   Bratislave,   svojou   nečinnosťou   pri   rozhodovaní   o   námietke zaujatosti zákonnej sudkyne v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava V., pod sp.zn. 24C 151/2002, podanej sťažovateľom, porušil právo sťažovateľa R. s.r.o. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských právach a základných slobôd.

2) Vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie, s povinnosťou rozhodnúť o námietke zaujatosti zákonnej sudkyne v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava V, pod sp.zn. 24C 151/2002, na základe uplatnenej námietky sťažovateľa zo dňa 28.9.2009.

3) Sťažovateľovi R. s.r.o. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 292,38   €   (245,70   €   odmena   +   46,68   €   DPH)   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie zastúpenia s prvou poradou, vyhotovenie sťažnosti) vo výške tarifnej odmeny podľa § 11 ods. 2 vyhl. MS SR c. 655/2004 Z z. za každý úkon po 115,90 € a paušálnej sumy náhrad po 6,95 € za každý úkon. Náhradu trov právneho zastúpenia je Krajský súd v Bratislave povinný   vyplatiť   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   advokátovi   JUDr.   Ľ.   M.,   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Podstatou   sťažnosti   je   tvrdenie,   že k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a jej práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru   malo dôjsť postupom krajského súdu, ktorý ňou uplatnenú námietku zaujatosti obsahujúcu podľa jej názoru skutočnosti preukazujúce pochybnosť o nezaujatosti konajúceho sudcu nepreskúmal a náležitým, zákonom predpísaným spôsobom nerozhodol.

Právomoc   ústavného   súdu   vyplývajúca   z   čl. 127   ods. 1   ústavy   je   vo   vzťahu k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 201 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) môže účastník konania, pokiaľ to zákon nevylučuje, napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním.

Podľa § 205 ods. 2 OSP odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté   vo   veci   samej,   možno   odôvodniť   len   tým,   že:   a)   v konaní   došlo   k vadám uvedeným v § 221 ods. 1.

Podľa § 221 ods. 1 písm. g) OSP súd rozhodnutie zruší, ak rozhodoval vylúčený sudca.

Podľa ustálenej súdnej praxe je pre odvolacie konanie pod dôvod podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. g) OSP subsumovateľná aj osobitná situácia, keď predtým, než súd vo veci rozhodol, bola vznesená námietka zaujatosti, ktorou bola spochybnená nezaujatosť sudcu, o tejto námietke nebolo rozhodnuté, a súd napriek tomu vo veci rozhodol. V takomto prípade sa musí rozhodnúť v rámci odvolacieho konania o vznesenej námietke zaujatosti a podľa výsledku tohto rozhodnutia odvolací súd posúdi, či tu namietaná vada bola.

Z uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľkou   namietané   pochybenie   v prvostupňovom konaní možno korigovať v odvolacom konaní iniciovanom na základe odvolania opretého o dôvod podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a) OSP s odkazom na ustanovenie § 221 ods. 1 písm. g) OSP.

Proti   namietanému   pochybeniu   krajského   súdu,   ku   ktorému   malo   dôjsť   v rámci prvostupňového   konania,   spočívajúcemu   v absencii   rozhodnutia   o riadne   uplatnenej námietke   zaujatosti   sudcu   disponuje   do   budúcnosti   sťažovateľka   dostupným   a   účinným právnym prostriedkom nápravy – odvolaním. Sťažovateľka môže tento opravný prostriedok uplatniť   na   základe   zákona   (ustanovenia   §   201   a nasledujúcich   OSP).   Ochranu sťažovateľkiným právam je v tomto prípade oprávnený, ale aj povinný poskytnúť odvolací súd v druhostupňovom konaní.  

Právomoc   odvolacieho   súdu   preskúmať   v   danom   prípade   v   rámci   riadneho opravného   konania   postup   predchádzajúci   prijatiu   meritórneho   rozhodnutia   vylučuje právomoc ústavného súdu v uvedenej veci.

Ústavný súd chce zároveň poukázať na to, že z ustanovenie § 14 ods. 3 OSP bez toho, aby ho bolo potrebné bližšie interpretovať,   nepriamo, ale jednoznačne vyplýva, že námietka zaujatosti opretá o okolnosti spočívajúce v postupe súdu v konaní o prejednávanej veci nie je síce dôvodom na vylúčenie sudcu, no aj námietkou tohto obsahu sa musí súd zaoberať a o nej náležitým spôsobom rozhodnúť.

Na záver tiež ústavný súd k veci sťažovateľky vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu sp.   zn.   3   Cob/157/2009   z 30.   novembra   2009   poznamenáva,   že   okolnosti   popísané v sťažovateľkou   uplatnenej   námietke   zaujatosti   zjavne   nie   sú   totožné   s   okolnosťami predvídanými ustanovením § 14 ods. 3 OSP.

Nad rámec ústavný súd dodáva, že aj v prípade, ak by jeho právomoc v danej veci sťažovateľky daná bola, existoval by dôvod na odmietnutie sťažnosti, a to oneskorenosť jej podania.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Uznesenie   krajského   súdu,   v ktorom   tento   uviedol,   že   sa   uplatnenou   námietkou zaujatosti sťažovateľky nebude zaoberať, bola doručená právnemu zástupcovi sťažovateľky 28. januára 2010, ktorý je teda dňom, keď sa sťažovateľka o namietanom zásahu mohla dozvedieť. Sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému súdu doručená 30. apríla 2010. Na prvý pohľad je teda zrejmé, že sťažnosť bola doručená ústavnému súdu po uplynutí ustanovenej dvojmesačnej lehoty (ktorá skončila dňa 29. marca 2010), teda oneskorene.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   odmietol   ústavný   súd   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júna 2010