znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 225/08-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2009 v senáte zloženom   z predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Ľubomíra   Dobríka prerokoval   sťažnosť   Ing.   J.   J.,   H.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   D.   S.,   H.,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 159/2003 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. J. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice   I v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 159/2003   p o r u š e n é b o l o.

2. Ing. J. J. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré mu j e   Okresný súd Košice I p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný   súd   Košice   I j e   p o v i n n ý   uhradiť   Ing.   J.   J.   trovy   konania v sume 223,46 € (slovom dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov) na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. D. S., H., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   225/08-11 zo 16. júla 2008 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 159/2003.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k veci   vyjadril   predseda   okresného   súdu podaním sp. zn. 1 SprV/414/2008 z 8. apríla 2009, v ktorom sa okrem iného uvádza: „Sťažovateľ podal dňa 20. 12. 2000 na Krajský súd v Bratislave žalobu proti Ž., o určenie neplatnosti časti nájomnej zmluvy.

Krajský súd v Bratislave dňa 16.   5.   2002 vyzval žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku za návrh v sume 2.000,- Sk a v ten istý deň zaslal rovnopis žaloby na vyjadrenie žalovanému.

Uznesením   č.   k.   38   Cb   93/00-13   zo   dňa   7.   10.   2002   konanie   pre   nezaplatenie súdneho poplatku zastavil.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe namietal vecnú príslušnosť krajského súdu. Dňa   13.   11.   2002   doručil   žalobca   Krajskému   súdu   v   Bratislave   odvolanie   proti uzneseniu o zastavení konania.

Dňa 28. 11. 2002 bola vec postúpená na rozhodnutie Najvyššiemu súdu SR. Najvyšší súd SR uznesením č. k. 1 Obo 335/02 zo dňa 29. 5. 2003 zrušil uznesenie Krajského súdu v Bratislave a vec postúpil Okresnému súdu Košice I.

Dňa 26. 9. 2003 bol spis doručený Okresnému súdu Košice I. Okresný súd Košice I dňa 27. 5. 2004 opätovne vyzval žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku v sume 500,- Sk.

Dňa 1. 6. 2004 žalobca požiadal o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Uznesením   č.   k.   17   C   159/2003-69   zo   dňa   23.   6.   2004   súd   priznal   žalobcovi oslobodenie od súdnych poplatkov.

Súd vytýčil vo veci pojednávanie na 15. 10. 2004 a následne na 10. 12. 2004, kedy vo veci už aj rozhodol.

Proti rozsudku č. k. 17 C 159/2003-96 podal dňa 27. 12. 2004 odvolanie žalobca. Dňa 27. 1. 2005 bol spis predložený na rozhodnutie o odvolaní Krajskému súdu v Košiciach.

Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 2 Co 35/05-113 zo dňa 18. 5. 2005 zrušil rozsudok Okresného súdu Košice I a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Listom zo dňa 25. 9. 2005 žalobca požiadal o zmenu žalobného návrhu. Ďalšie pojednávania boli vytýčené na 29. 9. 2005, 1. 12. 2005, 6. 3. 2006, a 27. 3. 2006 súd opätovne vo veci rozhodol. Proti tomuto rozsudku žalobca podal odvolanie.

Dňa 9. 5. 2006 bol spis predložený Krajskému súdu v Košiciach. Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 2 Co 192/2006-259 zo dňa v časti rozsudok Okresného súdu Košice I zmenil a v časti potvrdil. Dňa 20. 7. 2007 žalobca podal vo veci dovolanie.

Najvyšší   súd   SR   rozsudkom   č.   k.   3   Cdo   42/2008-283   zo   dňa   29.   4.   2008   zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 2 Co 166/2008-295 zo dňa 26. 2. 2009 potvrdil   rozsudok   Okresného   súdu   Košice   I.   Tento   rozsudok   bol   7.   4.   2009   odoslaný účastníkom.

Vychádzajúc z procesných úkonov, ktoré vo veci vykonal Okresný súd Košice I mám za to, že sťažnosť je proti tunajšiemu súdu nedôvodná.

Súd   konal   vo   veci   v   primeraných   lehotách   a   vecne   správne   aj   vo   veci   dvakrát rozhodol.

K predĺženiu konania došlo v dôsledku podania žaloby na vecne nepríslušný Krajský súd v Bratislave a v dôsledku využitých opravných prostriedkov žalobcom.“

Rovnaké skutočnosti, ako uviedol okresný súd vo svojom vyjadrení, zistil aj ústavný súd   z obsahu   sťažnosti   a k nej   priložených   písomností,   z vyjadrení   účastníkov   konania a súdneho spisu, ktorý mu bol predložený k previerke 17. apríla 2009.

Právny   zástupca   sťažovateľa   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril k stanovisku predsedu okresného súdu podaním z 27. apríla 2009, v ktorej rozšíril svoju sťažnosť   a žiadal   v jej   petite,   aby   ústavný   súd   nálezom   vyslovil   aj   porušenie   jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru jednak postupom a rozhodnutím okresného súdu sp. zn. 17 C 159/2003 z 27. marca 2006, ale i Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Co/166/2008 z 26. februára 2009 a pod sp. zn. 2 Co/192/2006, pričom žiadal zrušiť rozsudky uvedených všeobecných súdov v jeho právnej veci. Zároveň namietal aj zbytočné prieťahy v konaní pred krajským súdom. Domáhal sa aj priznania primeraného zadosťučinenia v sume 23 235,74 € a úhrady trov konania v sume 346,43 €.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03, IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   v súdnom   konaní   okresného   súdu   došlo   k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje   (1),   správanie   účastníka   súdneho   konania   (2) a postup samotného súdu (3). Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.

Pri vyhodnotení doterajšieho konania vo veci podľa troch označených základných kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1. Pokiaľ   ide   o   právnu   a   faktickú   zložitosť   veci,   konanie   o   určenie   neplatnosti nájomnej   zmluvy   tvorí   bežnú   súčasť   rozhodovacej   činnosti   súdov   (obdobne   napr. IV. ÚS 70/02,   IV.   ÚS   123/05   a II.   ÚS   198/06). Predmet   konania   spočíval   v zistení dôvodnosti nároku sťažovateľa. Spory o takéto nároky nie sú výnimočné a právne zložité a všeobecné súdy majú dostatok skúseností s ich prerokúvaním a rozhodovaním a existuje k nim   i dostatok   judikatúry. Okresný   súd   ani   nenamietol,   že   v prípade   sťažovateľa   ide o skutkovo a právne zložitú vec.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pri   hodnotení   postupu   podľa   tohto   kritéria   ústavný   súd   na   jednej   strane poznamenáva, že sťažovateľ sa zúčastňoval pojednávaní, podal aj sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní, ale na druhej strane konštatuje, že sám prispel k zdĺhavému priebehu konania v jeho veci, najmä na jeho začiatku. Svedčí o tom to, že žalobu podal na bývalom Mestskom súde v Bratislave v decembri 2000 (v tom čase nejestvujúcom súde), pri podaní návrhu   nezaplatil   súdny   poplatok,   čím   si   nesplnil poplatkovú   povinnosť   podľa   zákona Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a poplatku   za   výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov. Tento poplatok navyše neuhradil ani po výzve všeobecného súdu zo 16. mája 2002, na ktorú vôbec nereagoval, v dôsledku čoho konanie   bolo   zastavené   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku   (7.   októbra   2002)   a vec   sa nachádzala   niekoľko   mesiacov   aj   na   Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky,   čo   musel ústavný   súd   zohľadniť   v jeho   neprospech   pri   určení   výšky   primeraného   finančného zadosťučinenia.

Ústavný súd pri hodnotení postupu sťažovateľa bral do úvahy i to, že ako účastník konania   mal   nesporne   právo   na   procesné   úkony,   ktoré   urobil   [v novembri   2002   podal odvolanie   proti   uzneseniu   o zastavení   konania,   podal   odvolania   proti   rozhodnutiam okresného   súdu   (december   2004,   apríl   2006)   a dovolanie   (júl   2007)   proti   rozhodnutiu odvolacieho   súdu,   návrh   na   zmenu   žalobného   návrhu   (september   2005)   a   podobne]. V dôsledku uplatnenia procesných práv účastníkom konania však neznáša zodpovednosť oprávnená   osoba,   ale zodpovednosť   v   takomto   prípade   nemožno   pripísať   ani   štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04, III. ÚS 79/07).

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru,   bol   postup   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 17 C 159/2003.

Pri   skúmaní   skutočnosti,   či   v   dôsledku   postupu   okresného   súdu   došlo k neodôvodneným prieťahom, vzal ústavný súd do úvahy okolnosti prípadu a zistil, že i   keď   okresný   súd   vykonával   úkony   priebežne a   ústavný   súd   nezistil   väčšie   obdobia nečinnosti ako 8 mesiacov (od postúpenia veci v septembri 2003 na základe rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obo 335/02 z 29. mája 2003 až do mája 2004, keď vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku), efektívnosť jeho úkonov spočiatku   nesmerovala   k   odstráneniu   právnej   neistoty   sťažovateľa.   Okresný   súd   síce nariadil sedem pojednávaní (od októbra 2004 do marca 2006), vykonal aj dokazovanie a dvakrát v merite veci   rozhodol   (december   2004 a marec 2006),   jeho prvý   rozsudok z   10.   decembra   2004   však   bol   odvolacím   súdom   zrušený   pre   nepreskúmateľnosť a nedostatok dôvodov v zmysle § 221 ods. 1 v spojení s ustanovením § 205 ods. 2 písm.

h)   vtedy   platného   Občianskeho   súdneho   poriadku   a vec   mu   bola   vrátená   na   ďalšie konanie.

V okolnostiach tohto prípadu teda konanie okresného súdu bolo aj neefektívne, čo malo   za následok   zbytočné   prieťahy   v   konaní,   a   tým   aj   porušenie   označených   práv sťažovateľa.

Ústavný súd preto nemohol akceptovať vyjadrenie okresného súdu, že „sťažnosť proti tunajšiemu súdu je nedôvodná“.

Vzhľadom na uvedené dôvody preto ústavný súd vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 159/2003 porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 jeho výroku).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci konal [podobne aj § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde]. Keďže však v tejto veci krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 Co/166/2008 z 26. februára 2009 potvrdil rozhodnutie okresného   súdu   sp.   zn. 17 C   159/2003   z 27.   marca   2006,   ústavný   súd   už   neprikázal okresnému súdu, aby vo veci konal.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Z ustanovenia čl. 127 ods. 3 ústavy vyplýva, že ústavný súd môže, avšak nemusí priznať primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 500 000 Sk (16 596,95 €) poukazujúc najmä na celkovú dĺžku konania pred okresným súdom (5 rokov).

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41 dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na celkovú dĺžku konania, berúc do úvahy aj konkrétne okolnosti prípadu (správanie sťažovateľa opísané v časti II bod 2 tohto nálezu), a súčasný stav v právnej veci vedenej pod sp. zn. 17 C 159/2003 ústavný súd dospel k záveru, že priznanie sumy 2 000 €, ktoré je okresný súd povinný uhradiť v súlade s výrokom tohto nálezu, je za porušenie označených práv sťažovateľa primeranou satisfakciou podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. D. S. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z výšky priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá bola 19 056 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti   a   jej   podanie)   v   súlade   s   vyhláškou   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov v sume 105,4238 € (za jeden úkon právnej služby) a 2 x 6,3068 € režijný paušál. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 223,46 €. Za tretí úkon (vyjadrenie k stanovisku okresného súdu   z 27. apríla 2009) mu trovy konania nepriznal vzhľadom na jeho vecný obsah (absencia ústavnoprávneho charakteru).

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho   zástupcu   sťažovateľa   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149 Občianskeho súdneho poriadku).

Ústavný súd v závere k podaniu právneho zástupcu sťažovateľa z 27. apríla 2009, obsahom   ktorého   bola „zmena   a doplnenie   sťažnosti“,   v ktorom   doplnil   petit   sťažnosti a žiadal, aby ústavný súd rozhodol v tomto konaní aj o porušení jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu a základného práva   na   prerokovanie veci   bez   zbytočných prieťahov poľa   čl.   48   ods.   2 ústavy postupom krajského súdu, poukazuje na svoju judikatúru, že zvláštnosť konania pred ústavným   súdom   vyplýva   z toho,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   návrh (sťažnosť) neodloží alebo neodmietne, prijme ho podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde na   ďalšie   konanie „v rozsahu,   ktorý   sa   vymedzí   vo výroku uznesenia o prijatí   návrhu“. Uvedené vylučuje možnosť navrhovateľa (sťažovateľa) meniť po prijatí sťažnosti návrh na začatie konania (napr. I. ÚS 36/02, I. ÚS 109/02, III. ÚS 196/08). Ústavný súd je viazaný iba   predmetom   konania,   ktorý   bol   vymedzený   petitom   sťažnosti   (§ 20   ods. 3   zákona o ústavnom   súde)   v uznesení   o jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   zo 16.   júla   2008.   Navyše doplnenie sťažnosti a jej zmenu sťažovateľ doručil ústavnému súdu v čase, keď už vec bola právoplatne skončená.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2009