znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 225/04-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júla   2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   Ľubomíra   Devoša,   Lekáreň   Harmónia,   S.   N.   V., zastúpeného advokátom JUDr. O. Š., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv a slobôd zaručených čl. 11 Listiny základných práv a slobôd, čl. 1, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods.   1   a 4   a čl.   35   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave z 27. apríla 2004 č. k. 5 Co 297/03-71, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Ľubomíra Devoša o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2004 doručená   sťažnosť   Ing.   Ľubomíra   Devoša   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   Lekáreň   Harmónia, S. N.   V.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   O.   Š.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv a slobôd zaručených čl. 11 Listiny základných práv a slobôd, čl. 1, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   z   27.   apríla   2004 č. k. 5 Co 297/03-71.   Porušenie svojich   základných práv vidí   sťažovateľ v nasledovnom skutkovom stave.

Uvedeným   rozsudkom   krajského   súdu   bol   potvrdený   rozsudok   Okresného   súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) č. k. 16 C 285/01-56, ktorým bola zamietnutá žaloba sťažovateľa   proti   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovni   Bratislava   (ďalej   len   „VZP“) o uhradenie   istiny   v sume   1   084   245,40   Sk   s príslušenstvom   z   dôvodu   predčasnosti   jej podania.

Sťažovateľ   je   prevádzkovateľom   neštátneho   zdravotníckeho   zariadenia,   ktoré v rokoch   1998   a 1999   poskytovalo   zdravotnú   starostlivosť   aj   poistencom   Družstevnej zdravotnej   poisťovne   Perspektíva   (ďalej   len   „Perspektíva“).   Perspektíva   bola   povinná sťažovateľovi   uhradiť   poskytnutú   zdravotnú   starostlivosť   do   tridsiatich   dní   odo   dňa doručenia účtovného dokladu, pričom túto zákonnú povinnosť nesplnila.

Ministerstvo   zdravotníctva   Slovenskej   republiky   vydalo   1.   júla   1999   rozhodnutie č. 3215/1999-A o zrušení povolenia na zriadenie poisťovne Perspektíva. Toto rozhodnutie nadobudlo   právoplatnosť   17.   júla   1999.   Krajský   súd   uznesením   z   20.   apríla   2001 č. k. 7 K 70/01-30 na návrh likvidátora vyhlásil konkurz na majetok Perspektívy.

Pretože pri zrušenej poisťovni nastala právna skutočnosť predpokladaná zákonom, a to zistenie, že z majetku Perspektívy nie je možné uspokojiť jej záväzky, sťažovateľ si uplatnil uhradenie záväzkov zrušenej poisťovne vo VZP z dôvodu ich prechodu.

Z dôvodu, že VZP odmietla záväzky zrušenej poisťovne uhradiť, sťažovateľ podal okresnému súdu návrh, ktorý bol zamietnutý s odôvodnením, že je predčasný. Rozsudok okresného súdu č. k. 16 C 285/01-56 z 5. augusta 2003 bol potvrdený vyššie uvedeným rozsudkom krajského súdu.

Vychádzajúc z druhej vety § 34 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994   Z.   z.   o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a o zriaďovaní   rezortných,   odvetvových,   podnikových a občianskych   zdravotných   poisťovní   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o zdravotnom poistení“) okresný súd konštatoval, že záväzky zrušenej poisťovne doteraz (t. j. v čase vyhlásenia rozsudku) na VZP neprešli, lebo kým nie je ukončený súpis aktív a pasív   zrušenej   poisťovne,   nie   je   ukončená   účtovná   závierka   a vykonaný   audit,   nie   je možné jednoznačne určiť, že záväzky nie je možné uspokojiť z majetku zrušenej poisťovne. Táto   skutočnosť   nebola   potvrdená   oficiálnym   rozhodnutím   konkurzného   súdu a Ministerstvo   zdravotníctva   Slovenskej   republiky   zatiaľ   neschválilo   účtovnú   závierku zrušenej poisťovne.

Podľa názoru sťažovateľa tvrdenie okresného súdu, podľa ktorého prechod záväzkov ešte nenastal, je potrebné považovať za nesprávne posúdenie veci po právnej stránke, lebo pred účinnosťou zákona č. 233/2001 Z. z. (novely zákona o zdravotnom poistení) nebola stanovená lehota na plnenie a pre VZP vznikla povinnosť plniť ihneď po prechode záväzku.

Sťažovateľ tvrdí, že súd nemôže v dôsledku prijatia novely dodatočne predĺžiť lehotu na plnenie   záväzku   vzniknutého   v čase   pred   účinnosťou   zákona,   pretože   právna   norma v podmienkach demokratického štátu pôsobí v zásade do budúcnosti, a nie do minulosti. Samotný zákon č. 233/2001 Z. z. neobsahuje žiadne intertemporálne ustanovenia, v ktorých by bola ustanovená výnimka z princípu zákazu retroaktivity.

Rozhodnutie súdu   vychádzajúce z ustanovenia § 34 ods.   6 zákona o zdravotnom poistení   je   podľa   názoru   sťažovateľa   diskriminačné,   pretože   zavádza   nerovnaké zaobchádzanie s určitou skupinou osôb (zdravotnícke zariadenia) a zvýhodňuje inú skupinu osôb (zdravotné poisťovne) bez zodpovedajúceho odôvodnenia, pričom táto úprava vytvára nerovnaké   podmienky   ochrany   vlastníckeho   práva.   Rozhodnutia   okresného   súdu a krajského súdu tak porušujú ústavne garantovanú rovnosť ochrany vlastníctva.

Sťažovateľ preto v návrhu výroku rozhodnutia (petite) svojej sťažnosti žiada, aby ústavný   súd   vyslovil   porušenie   jeho   ústavných   práv,   zrušil   rozsudok   krajského   súdu a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 110 000 Sk.

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na takéto nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd predbežne preskúmal sťažnosť sťažovateľa, ako aj rozsudky okresného súdu a krajského súdu, ktorými mali byť porušené jeho práva.

Oba všeobecné súdy zastávajú názor, že návrh sťažovateľa bolo potrebné odmietnuť ako predčasný, lebo pokiaľ nie je známa výška majetkového zostatku zrušenej poisťovne ani   rozsah   uspokojených   záväzkov   poisťovne   voči   zdravotníckym   zariadeniam,   nie   je možné konštatovať nemožnosť uspokojenia týchto záväzkov z majetku zrušenej poisťovne, a tým nie je daný ani prechod záväzkov na inú poisťovňu. V danej situácii nie je VZP nositeľom úhrady týchto záväzkov a nie je na jej strane pasívna vecná legitimácia v spore.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že by rozsudok okresného súdu   alebo   krajského   súdu   bolo   potrebné   považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo arbitrárny.   Bolo   nepochybne   v právomoci   okresného   súdu   aj   krajského   súdu   príslušné ustanovenie   zákona   vyložiť.   Rovnako   nemožno   dospieť   ani   k   záveru,   že   by   výklad všeobecných súdov bol z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný.

Ústavný   súd   vychádza   z   prezumpcie   ústavnosti   všetkých   ustanovení   zákona o zdravotnom   poistení. Ústavný súd nemôže v rámci konania o sťažnosti   podľa   čl. 127 ústavy skúmať ústavnosť zákonov ani ich častí, ale musí vychádzať z prezumpcie ústavnosti zákonov Slovenskej republiky.

Sťažovateľ ako fyzická osoba nepatrí k subjektom, ktoré sú aktívne legitimované na podanie   návrhu   na   začatie   konania   o súlade   právnych   predpisov   s ústavou.   Taxatívny výpočet týchto subjektov je uvedený v čl. 130 ods. 1 písm. a) až e) ústavy. Z uvedeného dôvodu neskúmal ústavný súd argumentáciu sťažovateľa týkajúcu sa údajnej protiústavnosti niektorých ustanovení zákona o zdravotnom poistení.

V tejto   súvislosti   je   nevyhnutné   uviesť,   že   sťažovateľ   nepreukázal,   že   by   túto požiadavku uviedol v konaní pred všeobecným súdom, ktorý je subjektom legitimovaným podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy a mohol požiadať ústavný súd o preskúmanie súladu citovaného zákona s ústavou.

V súlade s doterajšou judikatúrou ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k danému rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných   slobodách.   Z uvedeného   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly   zo strany   ústavného   súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (napr. rozhodnutia I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02).

Napadnuté rozsudky okresného súdu a krajského súdu nie sú zjavne svojvoľné ani neodôvodnené, súdy zistili skutkový stav a aplikovali naň relevantné ustanovenia platného práva, pričom svoj postup v odôvodnení riadne vysvetlili.

Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou   povolané   chrániť   nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Z uvedeného   dôvodu   je právomoc ústavného súdu   subsidiárna a nastupuje až vtedy,   keď   nie   je daná právomoc všeobecných súdov – napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 13/01.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2004