znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 224/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpených advokátomJUDr. Martinom Olosom, M. R. Štefánika 71, Žilina, vo veci namietaného porušenia ichzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právapodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesenímKrajského   súdu   v   Žiline   č.   k.   10   Co   34/2012-78   z   27.   septembra   2012   a   uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 139/2013 zo 17. júna 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako   zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola1. septembra 2014 elektronickým podaním doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, a ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)uznesením   Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k.   10   Co   34/2012-78z 27. septembra   2012   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 139/2013 zo 17. júna 2014.

Okresný   súd   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   uznesením   sp.   zn.   14   C   60/2011zo 7. februára 2012 nepripustil, aby do konania ako navrhovateľka v 6. rade vstúpila,   ktorá   už   pôvodne   bola   účastníčkou   konania   na   strane   navrhovateľa   akonavrhovateľka vo 4. rade, avšak svoj návrh vzala späť, na základe čoho bolo konanie v častizastavené. Zároveň okresný súd rozhodol o pripustení zmeny žalobného návrhu.

Proti uzneseniu okresného súdu podali sťažovatelia v časti týkajúcej sa pripusteniazmeny   žalobného   návrhu   a   tiež ⬛⬛⬛⬛ v   časti   týkajúcej   sa   nepripusteniajej vstupu do konania na strane navrhovateľov odvolanie.

Krajský   súd   sťažnosťou   namietaným   uznesením   zrušil   odvolaním   napadnutéuznesenie   okresného   súdu   v   časti   výroku   o   nepripustení   vstupu do konania na strane navrhovateľov a vec v tejto časti vrátil okresnému súdu na ďalšiekonanie.   Zároveň   krajský   súd   odmietol   odvolanie   sťažovateľov   podané   proti   výrokuo pripustení zmeny návrhu.

Proti uzneseniu   krajského   súdu   podali sťažovatelia   dovolanie,   ktoré najvyšší súduznesením sp. zn. 7 Cdo 139/2013 zo 17. júna 2014 odmietol.

Podľa   názoru   sťažovateľov   je   uznesenie   krajského   súdu „svojvoľné,   arbitrárne, v nesúlade   so   zákonnými   ustanoveniami   upravujúcich   okruh   účastníkov   konania a vymykajúce sa ustálenej procesnej praxi súdov a judikatúre. Možno konštatovať, že postup krajského súdu pri rozhodnutí o podanom odvolaní bol nesprávny, pričom súd krajský súd nám svojím procesným postupom odňal možnosť konať pred súdom.“.

Sťažovatelia argumentujú skutočnosťou, že po „späťvzatí žaloby a zastavení konania môže žalobca svoj nárok uplatniť na súde opätovne, avšak až v samostatnom novom konaní s pridelením veci zákonnému sudcovi. Zastavením konania na základe dispozitívneho úkonu žalobcu sa jeho účasť v tomto konaní nezvratne procesne končí, pričom podľa judikatúry, ako správne uviedol okresný súd, späťvzatie nemožno odvolať. Nové podanie žaloby v tom istom konaní by tak bolo obchádzaním zákona. Nič pritom nebráni žalobcovi p.,   aby   svoje   práva   uplatnila   v   inom   samostatnom   konaní,   pokiaľ v predchádzajúcom konaní zobrala žalobu späť. Treba uviesť, že O. s. p. neumožňuje založiť procesnú situáciu resp. procesný chaos, aby účastník vystupoval na strane žalobcu, žalobu zobral v plnom rozsahu späť a po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania vo vzťahu k tomuto žalobcovi následne ten istý subjekt vstúpil do toho istého súdneho konania opäť na strane žalobcu. O. s. p. síce takýto stav výslovne neupravuje, však iba z jediného dôvodu

- nakoľko ide o totálnu absurditu a nepredpokladanú zmätočnosť v postupe žalobcu, ktorá však v praxi nastala. Takto by každý subjekt mohol do toho istého konania vstupovať a následne   vystupovať   z   neho   neobmedzene   podľa   svojej   ľubovôle,   čím   by   okrem nehospodárnosti a zmätočnosti konania objektívne dochádzalo i k markantnému porušeniu princípov spravodlivého procesu vo vzťahu k žalovanému, nakoľko samotný žalovaný by v takomto konaní ani nevedel upriamiť pozornosť na to, kto je a kto bude v konečnom dôsledku žalobcom a aká má a môže byť jeho obrana. Súčasne vystáva otázka, či by boli všetky vykonané procesné úkony takého žalobcu procesne účinné a na ktoré procesné úkony by tak mal súd vlastne prihliadať. Ak by totiž žalobca do toho istého konania vstúpil opätovne, súd by tak musel prihliadať na všetky úkony takéhoto žalobcu v konaní, pričom by častokrát   išlo   o   protichodné   úkony.   Žalobca   by   tak   v   konaní   nemal   žiadnu   procesnú zodpovednosť za svoje konanie, čo je v sporovom konaní neprípustné a porušením rovnosti účastníkov a princípu právnej istoty pre žalovaného.“.

Sťažovatelia vo vzťahu k obom namietaným uzneseniam uvádzajú, že konajúce súdynimi „odmietli   vecne   preskúmavať   opravné   prostriedky   a   čisto   arbitrárne   odmietli rozhodnúť   o podaných opravných prostriedkoch   účastníka, ktorý sa   účinne bránil   voči nezákonnému postupu prvostupňovému súdu v konaní. Procesnú obranu účastník môže uplatniť nielen až v rozsudku vydanom merite veci, a o týchto námietkach by mal súd rozhodnúť a nie odvolanie formalisticky odmietať.“.

V závere svojej sťažnosti sťažovatelia navrhli vysloviť porušenie nimi označenýchzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru namietanými uzneseniami krajského súdu a najvyššieho súdu. Sťažovatelia tiežnavrhli zrušiť namietané uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu a priznať im spoločnea nerozdielne trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti sťažovateľov je namietané porušenie ich základných práv podľačl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uzneseniamikrajského súdu a najvyššieho súdu. Vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu sťažovatelianamietajú   najmä   skutočnosť,   že   tento   nesprávne   rozhodol,   pokiaľ   zrušil   rozhodnutieokresného súdu v časti výroku o nepripustení vstupu do konania na strane navrhovateľov ⬛⬛⬛⬛,   teda   osoby,   ktorá   už   v   minulosti   účastníčkou   konania   na   stranenavrhovateľov bola, avšak jej účastníctvo zaniklo z dôvodu späťvzatia návrhu s následnýmzastavením   konania.   Sťažovatelia   tiež   namietajú,   že   krajský   súd   ani   najvyšší   súd   sameritórne   nezaoberali   ich   odvolaním   proti   uzneseniu   okresného   súdu   v   časti   výrokuo pripustení zmeny žalobného návrhu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

K námietke smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu ústavný súd uvádza, že lehotyna podanie sťažností proti uzneseniu krajského súdu považoval za zachované, a to v súlades judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽPz 12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosťč. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnostiústavnému   súdu   začne   plynúť   dňom   doručenia   rozhodnutia   o   mimoriadnom   opravnomprostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemuprávoplatnému   rozhodnutiu,   v   tomto   prípade   vo   vzťahu   k   uzneseniu   krajského   súdu(obdobne napr. I. ÚS 169/09, IV. ÚS 58/2011).

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecnýmsúdom   nie   je   prieskumným   súdom   ani   riadnou   či   mimoriadnou   opravnou   inštanciou(m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konanípred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavnýsúd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojejprávomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecnésúdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Sú   to   tedavšeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnejúrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétnenámietky   účastníka   konania,   keď   jasne   a zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčovéprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd užopakovane   uviedol   (napr.   II.   ÚS   13/01,   I.   ÚS   241/07),   že   ochrana   ústavou,   prípadnedohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená lenústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaníústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a   5   ústavya zákonom   (čl.   144   ods.   1   ústavy).   Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnostinamietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovoromnajmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie súarbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 74/05,I. ÚS 241/07).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každéhona to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže maťzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodnýchzmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala,   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorýpredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonalústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavnesúladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   savšeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech(nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnychnoriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysela podstatu práva na spravodlivý proces.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Vsúlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenúsťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II.ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver ozjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti,   patrí   aj   absencia   ústavnoprávneho   rozmerunamietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánuverejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.

Krajský súd v relevantnej časti namietaného uznesenia týkajúcej sa rozhodovaniao odvolaní ⬛⬛⬛⬛ proti   nepripusteniu   jej   vstupu   do   konania   na   stranenavrhovateľov uviedol:

«Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že späťvzatím   svojho   návrhu   prejavila   voči   súdu   vôľu,   aby   sa   nekonalo   o   jej   návrhu a meritórne sa vo veci nerozhodlo. Takisto je správny názor, že ak navrhovateľ vzal návrh späť, nemôže späťvzatie odvolať.

Podľa názoru odvolacieho súdu však uvedené nemá za následok nemožnosť domáhať sa   nového,   ďalšieho   vstupu   do   konania,   resp.   uplatňovania   práva   v   tom   istom   konaní opäťovne   na   základe   „nového“   návrhu.   Taký   postup   nie   je   vylúčený,   keďže   žiadne ustanovenie   Občianskeho   súdneho   poriadku   ho   neznemožňuje.   Späťvzatie   návrhu   ako prejav vôle účastníka, aby sa nekonalo o tomto jeho návrhu, však súvisí bezprostredne s tým-ktorým návrhom na začatie konanie ako procesným úkonom; teda aby sa nekonalo na základe konkrétneho návrhu (ktorý bol vzatý späť). Takisto nemožnosť odvolať späťvzatie návrhu je potrebné vnímať bezprostredne ku konkrétnemu procesnému úkonu späťvzatia návrhu, teda, že nie je možné odvolať konkrétne späťvzatie. Uvedené však nevylučuje, aby sa subjekt opätovne domáhal, hoc aj v tom istom konaní (v duchu súdom prvého stupňa konštatovaného,   že   späťvzatím   návrhu   uplatnený   nárok   nezaniká   a   možno   ho   uplatniť znova);   v   súdenej   veci   je   to   možné,   keďže   na   strane   navrhovateľa   vystupuje   niekoľko subjektov a nedošlo k zastaveniu konania ako celku.

Prejav   vôle   navrhovateľa,   aby   sa   nepokračovalo   v   konaní,   aby   nebolo   súdom rozhodnuté o merite veci, resp. nemožnosť odvolať späťvzatie návrhu však nezostáva bez dôsledkov. Jedným z najvýznamnejších je plynutie premlčacej doby.»

K odvolaniu sťažovateľov proti výroku uznesenia okresného súdu o pripustení zmenynávrhu krajský súd uviedol:

„Podľa § 202 ods. 3 písm. f/ O. s. p., odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa pripustila alebo nepripustila zmena návrhu. Vzhľadom k tomu, že podľa vyššie citovaného ust. § 202 ods. 3 písm. f/ O. s. p. nie je odvolanie prípustné proti uzneseniu, ktorým   sa   pripustila   zmena   návrhu,   pričom   odporcovia   podali   odvolanie   práve   proti takémuto uzneseniu, odvolací súd nemal inú možnosť, než ich odvolanie odmietnuť. Preto sa dôvodmi v ňom uvedenými ani bližšie nezaoberal.“

Pokiaľ   ide   o   uznesenie   najvyššieho   súdu,   sťažovatelia   namietali   skutočnosť,že najvyšší   súd   (rovnako   ako   krajský   súd)   arbitrárne   odmietol   rozhodnúť   o   podanýchopravných prostriedkoch sťažovateľov.

Najvyšší súd v namietanom uznesení k dovolaniu sťažovateľov uviedol:«V   prejednávanej   veci   smeruje   dovolanie   proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. V zmysle § 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné,   ak   a/   odvolací   súd   zmenil   uznesenie   súdu   prvého   stupňa,   b/   odvolací   súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo   potvrdené   uznesenie   súdu   prvého   stupňa,   ak   a/   odvolací   súd   vyslovil   vo   svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadli   žalovaní dovolaním, nemá znaky žiadneho   z   vyššie   uvedených   uznesení.   Odvolací   súd   napadnutým   uznesením   zrušil rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   o   nepripustení   vstupu   ďalšieho   účastníka   do   konania na strane žalobcov, dovolanie tak nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p. Dovolanie žalovaných preto podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je. K systému dovolacích dôvodov sa žiada dovolateľom vysvetliť, že existencia procesnej vady konania v zmysle § 237 O. s. p., na ktorú poukazuje ustanovenie § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p., zakladá nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho opodstatnenosť. V prípade tzv. inej procesnej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) a tiež nesprávneho právneho posúdenia veci   (§   241   ods.   2   písm.   c/   O.   s.   p.)   možno   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   podrobiť dovolaciemu prieskumu, len ak nejde o prípady, kedy zákon prípustnosť dovolania výslovne vylučuje (v prípadoch uvedených v § 239 ods. 3 O. s. p.) a súčasne ak je dovolanie procesne prípustné (v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p.), čo však nie je tento prípad (viď predchádzajúci odsek). Z uvedeného (i pre toto dovolacie konanie) plynie, že v prípade procesne neprípustného dovolania dovolací súd nemá oprávnenie preskúmavať dovolateľmi uplatnené   dovolacie   dôvody   založené   v   zmysle   §   241   ods.   2   písm.   b/   a   c/   O. s. p. Dovolateľmi   uplatnený   dovolací   dôvod   ohľadne   správnosti   právneho   posúdenia   veci odvolacím   súdom   (§   241   ods.   2   písm.   c/   O.   s.   p.)   dovolací   súd   nemohol   podrobiť dovolaciemu prieskumu, za tohto stavu nie je umožnené zaoberať sa tým, či odvolací súd na vec aplikoval (ne)správne normy a či ich aj (ne)správne vykladal...

V dovolaní žalovaní namietajú, že odvolací súd svojím zrušujúcim rozhodnutím im odňal možnosť konať pred súdom a dotkol sa ich práva na spravodlivý proces, pokiaľ vyslovil názor, že vstúpiť do prebiehajúceho konania na strane žalobcu môže i ten, kto sa už skôr účinne vzdal tohto procesného postavenia tým, že ako ďalší zo žalobcov vzal svoju žalobu späť. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., je procesne   nesprávny   postup   súdu   v   občianskom   súdnom   konaní,   ktorým   sa   účastníkovi odníme možnosť uplatňovať procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Dovolatelia argumentáciu o   existencii   procesnej   vady   konania   uvedenej   v   §   237   písm.   f/   O.   s.   p.   nezakladajú na tvrdení, že súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku upravujúce postup súdu v občianskom súdnom konaní alebo že nezachovali zákonom stanovenú procedúru prejednania veci, znemožnili im urobiť niektorý procesný úkon a podobne. Podstatou ich dovolacích námietok je, že rozhodnutie odvolacieho súdu nespočíva na správnej aplikácii a interpretácii   ustanovení   zákona   –   §   92   ods.   1   O.   s. p.   –   či   vzhľadom   na   konkrétne okolnosti   prípadu   možno ⬛⬛⬛⬛ znovu   pripustiť   do   konania   na   strane žalobcov. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41 ods. 2 O. s. p.) teda z ich strany nejde o námietku odňatia možnosti konať pred súdom, ale o námietku inú, ktorú dovolatelia uvádzajú   vo   väzbe   na   otázku   správneho   právneho   posúdenia   veci,   na   ktorej   v   danom prípade   založil   svoje   zrušujúce   rozhodnutie   odvolací   súd.   Takto   formulovaná   výhrada dovolateľov   voči   napadnutému   rozhodnutiu   sa   týka   činnosti   súdu,   v   rámci   ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu   normu.   Uvedená   činnosť   súdu   je   obsahom   právneho   posudzovania   veci. Ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci.   Právne   posúdenie   veci   súdmi   nižších   stupňov   je   síce   relevantný   dovolací   dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.); nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 (viď tiež R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napr. sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 216/2013). I keby tvrdenia dovolateľov ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), vytýkaná   skutočnosť   by   mala   za   následok   vecnú   nesprávnosť   napadnutého   rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie,   či   odvolací   súd   (ne)použil   správny   právny   predpis   a   či   ho   (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo)...

Dovolací súd dospel k záveru, že uznesenie odvolacieho súdu spĺňa požadované kritéria pre odôvodňovanie (§ 157 ods. 2 O. s. p.) zrušujúceho rozhodnutia opierajúce sa o zákonný dôvod § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. tak z formálneho ako aj z obsahového hľadiska.   Preto   ho   nemožno   považovať   za   nepreskúmateľné,   neodôvodnené,   či   zjavne arbitrárne (svojvoľné). Interpretácií ustanovenia § 92 ods. 1 vety prvej O. s. p. („Na návrh účastníka   môže   súd   pripustiť,   aby   do   konania   vstúpil   ďalší   účastník.“)   prima   facie neodporuje   názor   odvolacieho   súdu,   podľa   ktorého   vstúpiť   do   prebiehajúceho   konania na strane žalobcu môže i ten, kto sa už skôr účinne vzdal tohto procesného postavenia tým, že ako ďalší zo žalobcov vzal svoju žalobu späť. Dovolací súd nezistil také skutočnosti, ktoré by   potvrdili   tvrdenia   dovolateľov   v   dovolaní,   najmä   že   ide   o   rozhodnutie   nezlučiteľné s požiadavkami   vyplývajúcimi   zo   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie.   Vzhľadom   na   to,   že   prípustnosť   dovolania   žalovaných nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.»

Závery prezentované krajským súdom a najvyšším súdom v odôvodnení namietanýchrozhodnutí   nejavia   podľa   názoru   ústavného   súdu   znaky   arbitrárnosti   alebo   svojvôle.Oba konajúce súdy zrozumiteľným a dostatočným spôsobom odôvodnili svoje rozhodnutie,a to tak vo vzťahu k odvolaniam účastníkov (krajský súd), ako aj vo vzťahu k dôvodomodmietnutia dovolania sťažovateľov (najvyšší súd).

Samotná skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom osobitne krajského súdunestotožňujú,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   aleboarbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názorkrajského súdu svojím vlastným (m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). Aj keby ústavnýsúd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“,v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súduiba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možnéuvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, žeby zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu tak právny výkladkrajského   súdu   vo   vzťahu   k   otázke   možného   pripustenia   vstupu   ďalšieho   účastníkado konania na strane navrhovateľov a k odmietnutiu odvolania sťažovateľov, ako aj výkladnajvyššieho súdu k dôvodom odmietnutia ich dovolania takéto nedostatky nevykazujú.

Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovalizávery   napadnutých   rozhodnutí,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené.   Pretože   namietanérozhodnutie krajského súdu a najvyššieho súdu nevykazujú znaky svojvôle a sú dostatočneodôvodnené na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení konajúcich súdov,ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne ajI. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názorukrajského súdu či najvyššieho súdu. Preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavneneopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nezaoberal už ďalšíminávrhmi formulovanými sťažovateľmi v petite sťažnosti (zrušenie napadnutých rozhodnutí,návrh na priznanie náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2015