znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 224/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. marca 2014 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. J., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s. r. o, Kuzmányho 29, Košice, za ktorú koná advokát JUDr. Peter Rybár, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   práva   na   právnu   pomoc   podľa   čl.   47   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práva   a   základných   slobôd   rozhodnutím   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn.   9 CoE/105/2013 z 28. augusta 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. J. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 17. decembra 2013   doručená   sťažnosť   Ľ.   J.,   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   pre namietané porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 CoE/105/2013 z 28. augusta 2013.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že exekučné konanie vedené proti sťažovateľovi na   Okresnom   súde   Dolný   Kubín   (ďalej   len   „okresný   súd“)   bolo   uznesením sp. zn. 5 Er/493/2003   z   11.   júna   2012   zastavené.   Odvolanie   oprávneného   krajský   súd odmietol   ako   oneskorene   podané.   Následne   rozhodol   okresný   súd   uznesením č. k. 5 Er/493/2003-56 z 25. marca 2013 o trovách exekučného konania tak, že nepriznal súdnemu   exekútorovi   náhradu   trov   exekúcie.   Podľa   sťažovateľa   okresný   súd   opomenul rozhodnúť o náhrade trov, ktoré mu vznikli v konaní z titulu odmeny za právne zastúpenie. Z   uvedeného   dôvodu   požiadal   prvostupňový   súd   o   doplnenie   uznesenia č. k. 5 Er/493/2003-56 o výrok o náhrade trov konania povinného. Okresný súd jeho návrh na doplnenie uznesenia zamietol rozhodnutím č. k. 5 Er/493/2003-60 z 21. mája 2013. Proti uvedenému   rozhodnutiu   sa   sťažovateľ   odvolal.   Krajský   súd   uznesením sp. zn. 9 CoE/105/2013 z 28. augusta 2013 potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu. Náhradu trov odvolacieho konania povinnému nepriznal.

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   zastavenie   exekúcie   zavinila   oprávnená,   a   preto   mu prináleží náhrada trov odvolacieho konania vo výške 293,48 €. V texte sťažnosti k tomu uvádza: «... Taktiež tvrdenie odvolacieho súdu o tom, že ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku „ukladá povinnosť oprávnenému hradiť trovy exekúcie len súdnemu exekútorovi“ nie je správne,   a taktiež že nemá zákonný podklad.   Uvedené tvrdenie je potvrdené samotným znením   ust.   §   203   ods.   1   Exekučného   poriadku,   ktoré   všeobecne   uvádza,   že   ak   dôjde k zastaveniu   exekúcie   zavinením   oprávneného,   súd   mu   môže   uložiť   nahradenie nevyhnutných trov exekúcie, a teda z tohto znenia nemožno nijako vyvodiť, že by nahradenie nevyhnutných   nákladov   exekúcie   malo   patriť   len   súdnemu   exekútorovi.   Opierajúc   sa o odbornú   literatúru   (napr.   Mazák,   J.   -   Šoltýs,   Ľ:   Trovy   konania   v   civilnom   procese, Bratislava, Slovenská advokátska komora 19997) majú podľa zákona nárok na náhradu trov exekúcie oprávnený, exekútor a za splnenia hypotézy uvedenej v § 203 EP aj povinný. Teda nemožno tvrdiť, že trovami exekúcie sú len trovy súdneho exekútora a oprávneného. Autori ďalej uvádzajú, že povinný má nárok na náhradu trov exekúcie výlučne vtedy, ak dôjde   k   zastaveniu   exekúcie,   ktoré   procesné   zavinil   oprávnený.   Pre   záver   o   zavinení oprávneného   treba   zistiť,   či   oprávnený   pri   náležitej   opatrnosti   mohol   predvídať   dôvod zastavenia exekúcie.   Náležitou opatrnosťou rozumieme opatrnosť spočívajúcu v tom,   že oprávnený pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie, prípadne v priebehu exekúcie, venoval patričnú pozornosť zisťovaniu, či povinný dobrovoľne nesplnil (napr. či vymáhaná suma už nedošla na účet v banke oprávneného, či povinný už vypratal byt, prípadne inú nehnuteľnosť alebo bol pripravený na riadne odovzdanie veci a pod.). V prejednávanom prípade je bezpochybné, že oprávnený musel vedieť o tom, že podáva návrh na vykonanie exekúcie na základe neplatného exekučného titulu, a teda musel predvídať dôvod zastavenia exekúcie   ako   i samotné   zastavenie   exekúcie.   Uvedené   potvrdzuje   početná   judikatúra, určujúca neplatnosť obdobne formulovaných rozhodcovských doložiek z času pred podaním návrhu na vykonanie   exekúcie   (napr.   rozhodnutia   Krajského   súdu   v   Prešove sp. zn.: 6 CoE/59/2010,   Okresného   súdu   Zvolen   sp.   zn.:   21   ER/1390/2009),   a   taktiež rozhodnutie Ústavného súdu III. ÚS 85/2011-14 zo dňa 02. 03. 2011, v ktorom Ústavný súd uviedol,   že   na   základe   týchto   skutočnosti   je   bez   akýchkoľvek   pochybností   zrejmé,   že k zastaveniu exekúcie došlo v dôsledku procesného zavinenia sťažovateľky ako oprávnenej, ktorá podala návrh na vykonanie exekúcie (potom ho však vzala späť) napriek tomu, že nebol   splnený   základný   materiálny   predpoklad   exekúcie,   ktorým   je   právoplatné a vykonateľné rozhodnutie. Sťažovateľka mala k dispozícii poznatky, z ktorých sa dal takýto výsledok   konania   predvídať,   a   preto   mohla   pri   náležitej   opatrnosti   predísť   takýmto dôsledkom. Za takéhoto stavu by bolo v rozpore s princípmi elementárnych požiadaviek spravodlivosti (§ 1 OSP), keby mal byť trovami právneho zastúpenia zaťažený povinný, ktorý nenesie žiadne procesné zavinenie na tom, že okresný súd musel exekúciu podľa § 50 ods. 5 Exekučného poriadku zastaviť.

Nevyhnutnosť   priznania   trov   v   uvedenom   prípade   vyplýva   taktiež   z   početnej judikatúry, v ktorej všeobecné súdy priznali povinnému náhradu trov nezákonne vedeného exekučného konania, z ktorých príkladmo uvádzame Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27. 08. 2012 sp. zn.: 12 CoE/100/2012 a Uznesenie Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 19. 09. 2012 sp. zn.: 3 E r/147/2011. »

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a po prerokovaní veci rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa Ľ. J., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 28. 08. 2013 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 9 CoE/105/2013 porušené boli.

2.   Krajskému   súdu   v   Žiline   sa   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   CoE/105/2013 prikazuje priznať povinnému náhradu trov odvolacieho konania.

3.   Sťažovateľovi   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v   sume   350,-   Eur   (slovom tristopäťdesiat eur), ktoré mu je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť trovy konania vo výške 275,94 Eur na účet právneho   zástupcu   Advokátska   kancelária   JUDr.   Peter   Rybár,   s.   r.   o., Ľudová 14, 040 11 Košice do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   práva   alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by mohol   posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta,   že   odvolací   súd   mu   nepriznal   náhradu   trov odvolacieho konania, ktorým potvrdil uznesenie prvostupňového súdu zamietajúceho návrh sťažovateľa. Cituje pritom z textu rozhodnutia, ktorý však nie je súčasťou napadnutého uznesenia. V ďalšom texte sťažnosti sťažovateľ nesúhlasí s interpretáciou právnych noriem upravujúcich náhradu trov exekučného konania, obzvlášť § 203 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov. Poukazuje na skutočnosť, že exekúcia vedená proti nemu bola zastavená zavinením oprávneného a jemu ako úspešnej strane tým vzniklo právo na náhradu trov konania.

V petite sťažnosti potom sťažovateľ žiada vyslovenie porušenia svojich označených práv a žiada, aby ústavný súd prikázal priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Sám v sťažnosti uznáva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ale ústavný súd je podľa neho zároveň v určitých špecifických prípadoch „povinný všeobecné súdy zastúpiť,   a   to   najmä   v   prípadoch,   ak   hrozí   alebo   došlo   k   porušeniu   procesných   práv účastníkov   konania   chránených   zákonmi   (napr.   Občianskym   súdnym   poriadkom, Exekučným poriadkom), ktoré je súčasne aj porušením základného práva alebo slobody upravených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou“.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Ústavný súd konštatuje, že napriek tomu, že je sťažovateľ zastúpený advokátom, v obsahu jeho sťažnosti absentuje priama súvislosť medzi tvrdením o porušení jeho práv, odôvodnením   jeho   sťažnosti   a   petitom   sťažnosti.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   jeho   práva   boli porušené   nepriznaním   trov   odvolacieho   konania   v   rozhodnutí   sp.   zn.   9   CoE/105/2013. V zmysle ustanovenia § 211 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) aj v odvolacom   konaní   sa   uplatňuje   zásada   úspechu   vo   veci   (§   142   až   §   143   OSP). V odvolacom   konaní   bol   sťažovateľ   zjavne   neúspešný,   keďže   krajský   súd   potvrdil odvolaním   napadnuté   rozhodnutie   prvostupňového   súdu.   Z   textu   sťažnosti   zároveň nevyplýva, či sťažovateľ požadoval priznanie náhrady trov odvolacieho konania.

V   ďalšej   časti   svojej   sťažnosti   potom   sťažovateľ   odôvodňuje,   prečo   mu   mal prvostupňový súd (nie odvolací súd) priznať náhradu trov, ktoré mu vznikli v exekučnom konaní vedenom proti nemu. Tvrdí, že názor všeobecných súdov, podľa ktorého „trovy exekúcie sú Exekučným poriadkom vymenúvané v ust. § 200 ods. 1 prvá veta; Podľa tohto ustanovenia sú trovami exekúcie odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku. Medzi trovy exekúcie preto nie je možné zaradiť trovy, ktoré vznikli povinnému počas exekúcie“, je príliš formalistický, podobne za formalistickú považuje interpretáciu § 203 ods. 1 Exekučného poriadku.

Zákonodarca v exekučnom poriadku nerieši otázku náhrady trov povinného. Preto v jednotlivých   prípadoch   je   vecou   všeobecného   súdu   vysporiadať   sa   s   možnosťou   ich priznania   v   závislosti   od   okolností   prípadu.   Ústavný   súd   už   vyslovil,   že   nevylučuje ani možnosť   primeranej   aplikácie   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   (napr. IV. ÚS 325/2010-16, II. ÚS 410/2010-16), resp. takú (rozširujúcu) interpretáciu ustanovenia § 203 Exekučného poriadku, ktorá rešpektuje požiadavku ústavnej konformity výkladu.

Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného,   súd   mu   môže   uložiť   nahradenie   nevyhnutných   trov   exekúcie.   Zo   znenia citovanej právnej normy vyplýva, že v prípade zastavenia exekúcie má súd možnosť, nie povinnosť zaviazať na náhradu trov exekúcie oprávneného. Súdu aplikujúcemu uvedenú právnu normu je poskytnutá možnosť uváženia na základe zhodnotenia všetkých okolností daného prípadu a aj v prípade zavinenia rozhoduje jeho intenzita.

V   sťažovateľovom   prípade   však   nie   je   vecou   ústavného   súdu   zaujať   stanovisko k interpretácii   právnych   noriem   upravujúcich   priznanie   trov   exekúcie,   resp.   k   možnosti uplatnenia   ich   rozširujúceho   výkladu,   keďže   na   náhradu   trov   odvolacieho   konania sp. zn. 9 CoE/105/2013 neprichádzala do úvahy ich aplikácia.

Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa advokátom   konštatuje,   že   sťažnosť   má   nedostatky   náležitostí   predpísaných   ústavou a zákonom   o   ústavnom   súde   v   nenáležitom   odôvodení   tvrdenia   o   porušení   jeho   práv krajským   súdom,   a   preto   ju   z   uvedeného   dôvodu   odmietol   už   pri   jej   predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. marca 2014