znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 224/2013-61

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa   Tkáčika o prijatej   sťažnosti   M.   B.,   toho   času   v Ústave   na výkon   trestu   odňatia   slobody   I., zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Kanabom, Advokátska kancelária, J. Zemana 101, Trenčín,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 61/2008 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 61/2008   p o r u š e n é   b o l o.

2. M. B. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a.

3. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho   zastúpenia   v   sume   331,13   €   (slovom   tristotridsaťjeden   eur   a trinásť   centov) právnemu   zástupcovi,   advokátovi   JUDr.   Jánovi   Kanabovi,   Advokátska   kancelária, J. Zemana 101, Trenčín, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Okresný   súd   Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť   štátu   trovy   právneho   zastúpenia v sume   331,13   €   (slovom   tristotridsaťjeden   eur   a trinásť   centov)   na   účet   Kancelárie Ústavného súdu   Slovenskej   republiky   č.   7000060515/8180   vedený   v Štátnej pokladnici do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 224/2013-34 z 29. októbra 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. B., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody I. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 61/2008.

Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že   proti sťažovateľovi je pred okresným   súdom   vedené   trestné   stíhanie   pre   trestný   čin   podvodu   podľa   §   250   zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).

Podľa vyjadrenia sťažovateľa bola pôvodne podaná obžaloba v jeho trestnej veci okresným súdom 20. decembra 2007 odmietnutá a vec vrátená prokurátorovi na došetrenie z dôvodu porušenia jeho práv na obhajobu, pričom po ďalšom predložení obžaloby došlo v rámci súdneho konania k viacerým zmenám v osobe zákonného sudcu, čo malo podľa sťažovateľa   za   následok   zbytočné   prieťahy   v konaní,   a teda   porušenie   jeho   základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ vo svojej argumentácii dôvodí, že okresný súd pri prerokovávaní jeho trestnej   veci   nevyužil   všetky   procesné   prostriedky   tak,   aby   bolo   o nej   rozhodnuté spravodlivo a zároveň urýchlene.

Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.   1 T 61/2008, prikázal okresnému súdu konať v jeho trestnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a priznal   mu   finančné   zadosťučinenie   v sume 70 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k   veci   písomne   vyjadril   okresný   súd prostredníctvom   svojho   predsedu,   ktorého   vyjadrenie   doručené   ústavnému   súdu 22. januára 2014   obsahovalo   podrobný   chronologický   prehľad   vykonaných   procesných úkonov   a konštatovanie   skutkovej   zložitosti   veci   danej   potrebou   vykonania   viacerých výsluchov   v priebehu   hlavného   pojednávania   a tiež   potrebou   prerokovania   viacerých návrhov zo strany poškodenej. Okresný súd vo svojom vyjadrení poukázal aj na objektívne okolnosti majúce podľa jeho názoru negatívny dopad na plynulý priebeh konania, a síce na početnejšie   obdobia   práceneschopnosti   zákonného   sudcu   a tiež   na   zmenu   zákonného zloženia súdu.

V závere   vyjadrenia   predseda   okresného   súdu   vyslovil   súhlas   s upustením od ústneho pojednávania vo veci sťažnosti.

V podaní doručenom ústavnému súdu 12. februára 2014 vyjadril súhlas s upustením od   ústneho   pojednávania   v   danej   veci   aj   sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho zástupcu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Z   obsahu   súdneho   spisu   a vyjadrení   účastníkov   konania   ústavný   súd   zistil   tieto pre rozhodnutie relevantné skutočnosti týkajúce sa priebehu konania:

Obžaloba proti sťažovateľovi pre trestný čin podvodu podľa 221 ods. 1 a 2 Trestného zákona bola na okresnom súde podaná 26. mája 2008.

Trestným rozkazom z 2. júna 2008 okresný súd uznal sťažovateľa vinným   a   uložil mu   podmienečný   trest   odňatia   slobody.   Sťažovateľ   3.   júla   2008   podal   proti   trestnému rozkazu odpor a 17. februára 2009 adresoval okresnému súdu žiadosť o určenie termínu pojednávania.   Dňa   5.   júna   2009   oznámil   zákonný   sudca   vo   veci   sťažovateľa   svoju zaujatosť. Spisový materiál bol preto 5. júna 2009 predložený Krajskému súdu v Žiline (ďalej   len   „krajský   súd“)   na   rozhodnutie   o uplatnenej   námietke   zaujatosti.   Krajský   súd uznesením   z 15.   júla   2009   rozhodol   o vylúčení   zákonného   sudcu.   Spisový   materiál   bol okresnému súdu vrátený 23. júla 2009.

Nový zákonný sudca vo veci sťažovateľa oznámil svoju zaujatosť 14. októbra 2009, krajský súd spis, ktorý mu bol po tomto oznámení predložený, 6. novembra 2009 vrátil bez rozhodnutia   s odôvodnením,   že „procesný   sudca   nie   je   oprávnený   oznamovať   svoju zaujatosť v prípade, ak sa domnieva, že podľa rozvrhu práce má vo veci konať iný sudca toho istého súdu. Zákonnosť zloženia konajúceho súdu môže byť preskúmaná len na základe námietky strany konania, resp. postupom podľa § 316 ods. 3 písm. a) Tr. por.“.

Následne okresný súd žiadal 17. septembra 2010 kompetentné orgány o poskytnutie súčinnosti.

Okresný   súd   rozhodnutím   z 10.   februára   2011   nevyhovel   žiadosti   poškodenej o vydanie príkazu na zaistenie finančných prostriedkov sťažovateľa ako obvineného podľa § 95 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) a uznesením z 12. februára 2011 zamietol podľa § 50 ods. 6 Trestného poriadku   návrh   poškodenej   na   zaistenie   jej   nároku   na   náhradu   škody.   Krajský   súd uznesením   z 22.   júna   2011   zamietol   podľa   §   193   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku sťažnosť poškodenej podanú proti uzneseniu okresného súdu z 12. februára 2011. Spisový materiál bol okresnému súdu vrátený 19. júla 2011.

Na   pojednávaní   30.   apríla   2012   rozhodol   okresný   súd   o námietke   zaujatosti vznesenej   poškodenou   voči   predsedovi   senátu   (námietku   poškodená   uplatnila   aj   proti všetkým sudcom okresného súdu), a to tak, že nie je vylúčený, pričom proti rozhodnutiu senátu podala poškodená sťažnosť. Po zabezpečení vyjadrenia sudcov okresného súdu bol spis 29. júna 2012 predložený krajskému súdu, ktorý uzneseniami z 18. júla 2012 rozhodol, že vec sa okresnému súdu neodníma a sťažnosť poškodenej zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Spisový materiál bol okresnému súdu vrátený 24. júla 2012 a okresný súd pojednávanie vykonal 10. decembra 2012.

Na   pojednávaní   26.   septembra   2013   bol   prijatý   rozsudok,   ktorým   okresný   súd sťažovateľa   uznal   vinným   zo   spáchania   trestného   činu   podvodu   podľa   §   250   ods.   1 Trestného zákona a podľa § 37 Trestného zákona upustil od uloženia súhrnného trestu, keďže   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   desať   rokov   uložený   sťažovateľovi   skorším rozsudkom pre trestný čin sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov považoval okresný súd za dostatočný. Prijatý   rozsudok   okresného   súdu   napadli   odvolaním   sťažovateľ,   poškodená a prokurátor.

V čase   rozhodovania   ústavného   súdu   o sťažnosti   bolo   teda   posudzované   konanie na okresnom   súde   meritórne   skončené   prijatím   prvostupňového   rozsudku,   vzhľadom na uplatnené odvolania neprávoplatného.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   základného   práva   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Táto   povinnosť   súdu   a sudcu   je   zakotvená   v ustanovení   §   203   ods.   2   Trestného poriadku aplikovaného v trestnej veci sťažovateľa, ktoré ukladá súdu povinnosť prejednávať vec čo najúčinnejším spôsobom smerujúcim k objasneniu veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu   základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (ako   aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), v súlade so svojou doterajšou judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   247/03,   IV.   ÚS   272/04)   ústavný   súd   zohľadnil   tri základné   kritériá,   ktorými   sú   právna   a   faktická   zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1.   Predmetom   posúdenia   zo   strany   ústavného   súdu   je   trestné   stíhanie   vedené pre skutok   kvalifikovaný   ako   trestný   čin   podvodu,   kde   nemožno   konštatovať   právnu zložitosť   trestnej   veci   vzhľadom   na   charakteristiku   vyšetrovaného   skutku,   ktorý nepredstavoval žiaden mimoriadne komplikovaný právny prípad.   Z obsahu súdneho spisu však ústavný súd zistil určité okolnosti opodstatňujúce čiastočnú zložitosť prerokúvanej veci   po   skutkovej   stránke.   Táto   bola   daná   potrebou   rozsiahlejšieho   dokazovania pozostávajúceho   z   výsluchov   väčšieho   množstva   svedkov,   ktoré   bolo   nevyhnutné zrealizovať pre účely jednoznačného preukázania naplnenia subjektívnej stránky trestného činu   podvodu,   úmyselného   zavinenia.   Táto   skutočnosť   však   na   druhej   strane   nemôže ospravedlniť   obdobia   nečinnosti   okresného   súdu,   ktoré   boli   ústavným   súdom   zistené pri preskúmaní   jeho   postupu   (bod   3).   Čiastočný   vplyv   na   predĺženie   posudzovaného konania   mali   aj   viaceré   neúspešné   návrhy   poškodenej   vrátane   následne   ňou   podaných opravných prostriedkov proti prijatým rozhodnutiam. Túto okolnosť nemožno pričítať ani na vrub sťažovateľovi, ale ani na vrub konajúcemu súdu.

2.   V rámci   druhého   kritéria   aplikovaného   pri   posudzovaní   otázky   existencie zbytočných prieťahov konania ústavný súd konštatuje, že v správaní sťažovateľa nezistil žiadne okolnosti, ktoré by signalizovali pasivitu sťažovateľa ako účastníka konania.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného ústavou, bol postup konajúceho súdu.

Pri   preskúmaní   posudzovaného   konania   boli   ústavným   súdom   zistené   obdobia nečinnosti okresného súdu, keď tento nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka.

Prvotným   obdobím   nečinnosti   v   rozsahu   približne   10   mesiacov   bolo   konanie okresného   súdu   poznačené   v etape   od   3.   júla   2008,   keď   podal   sťažovateľ   odpor   proti vydanému trestnému rozkazu, do 5. júna 2009, keď okresný súd predložil spisový materiál nadriadenému súdu na rozhodnutie o uplatnenej námietke zaujatosti.

Pasivitou   okresného   súdu   predstavujúcou   nečinnosť   v rozsahu   približne   deviatich mesiacov bolo poznačené aj obdobie konania od 6. novembra 2009, keď nadriadený súd vrátil okresnému súdu spisový materiál (bez rozhodnutia o zákonným sudcom uplatnenej námietke nezákonného zloženia súdu), do 17. septembra 2010, keď okresný súd požiadal kompetentné orgány o poskytnutie súčinnosti.

Krátkodobejšie obdobie nečinnosti v rozsahu štyroch mesiacov zaznamenal ústavný súd v úseku konania od 24. júla 2012, keď bol okresnému súdu vrátený spisový materiál po rozhodnutí krajského súdu o sťažnosti poškodenej, do 10. decembra 2012, keď vykonal okresný súd pojednávanie.

K   argumentácii   okresného   súdu   o objektívnych   okolnostiach   majúcich   negatívny dopad   na   plynulosť   posudzovaného   konania   (obdobia   dlhodobejšej   práceneschopnosti zákonného sudcu spojené s potrebou pridelenia veci inému sudcovi) ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru opierajúcu sa o judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,   podľa   ktorej   personálne   a organizačné   problémy   súdu   nie   sú   v zásade   ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (III. ÚS 14/00).S prihliadnutím na povahu konania, ktorého predmetom je vec trestného obvinenia, a vzhľadom na zistené obdobia nečinnosti okresného súdu (v celkovom rozsahu jedného roka a jedenástich mesiacov) nemožno viac ako päť rokov trvajúcu dobu súdneho konania považovať za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, preto ústavný súd dospel k záveru, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov bolo porušené (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Aj keď ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, neprikázal okresnému súdu, aby vo veci ďalej konal bez zbytočných prieťahov, pretože stav právnej neistoty sťažovateľa bol v   tomto   štádiu   konania   odstránený   meritórnym   rozhodnutím   okresného   súdu z 26. septembra   2013.   Navyše,   povinnosť   konať   bez   zbytočných   prieťahov   v   prípade možného vrátenia veci v dôsledku podaného odvolania vyplýva pre okresný súd priamo z dotknutého čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume   70   000   €   a   výšku   požadovaného   zadosťučinenia   odôvodnil   argumentáciou o spôsobení nemajetkovej ujmy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   otázky   priznania   primeraného   finančného zadosťučinenia   aplikoval   zásadu   spravodlivosti,   zohľadnil   konkrétne   okolnosti   prípadu a zároveň sa riadil úvahou, že cieľom priznania primeraného finančného zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy pociťovanej z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených ústavou,   resp.   záväznou   medzinárodnou   zmluvou.   V uvedenom   smere   ako   relevantnú zohľadnil ústavný súd predovšetkým tú skutočnosť, že samotný okresný súd v prijatom rozsudku aplikoval judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá pripúšťa zníženie trestu   z dôvodu   prieťahov   spôsobených   súdnymi   orgánmi   a „prieťahy   v konaní,   ktoré nezavinil obžalovaný zohľadnil pri právnej kvalifikácii skutku, ako aj následne pri ukladaní druhu a výmery trestu“ (pozri stranu 44 rozsudku okresného súdu sp. zn. 1 T 61/2008 z 26. septembra 2013). Reflektujúc tiež na skutočnosť, že vec sťažovateľa bola okresným súdom meritórne rozhodnutá, aj keď nie právoplatne, a teda okresný súd v rámci svojich dispozícií vykonal všetky kroky na dosiahnutie právnej istoty sťažovateľa, považuje ústavný súd konštatovanie porušenie označeného základného práva sťažovateľa zaručeného ústavou, tak   ako   to   je   uvedené   vo   výroku   tohto   nálezu,   za   dostatočné,   a preto   sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie nepriznal (bod 2 výroku nálezu).

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať aj náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktorých výšku špecifikoval sumou 378,37 €.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   postupoval   v   súlade   s   vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“).

Pri priznaní trov vychádzal ústavný súd z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2012 (781 €).

Sťažovateľovi   priznal   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   celkovo   za   dva   úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v sume 2 x 130,16 € a náhradu režijného paušálu v sume 2 x 7,81 € v zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a), c) a d) a § 16 ods. 3 vyhlášky vrátane DPH, ktorej je právny zástupca sťažovateľa platcom.

Náhrada bola teda priznaná v celkovej sume 331,13 € (bod 3 výroku nálezu).Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je povinná zaplatiť na účet právneho zástupcu   sťažovateľa   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149   zákona č. 99/1963 Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov)   Kancelária ústavného súdu. Okresný súd je povinný uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume 331,13 € na účet Kancelárie ústavného súdu, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2014