znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 224/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej JUDr. B. F., vedené pod   sp.   zn.   Rvp 3639/2012,   sp.   zn.   Rvp   3640/2012,   sp.   zn.   Rvp   3641/2012,   sp.   zn. Rvp 3642/2012, sp. zn. Rvp 3643/2012, sp. zn. Rvp 3644/2012, sp. zn. Rvp 3645/2012, sp. zn.   Rvp 3646/2012,   sp.   zn.   Rvp   3647/2012,   sp.   zn.   Rvp   3648/2012,   sp.   zn. Rvp 3649/2012, sp. zn. Rvp 3650/2012, sp. zn. Rvp 3651/2012, sp. zn. Rvp 3652/2012, sp. zn.   Rvp 3653/2012,   sp.   zn.   Rvp 3654/2012,   sp.   zn.   Rvp   3655/2012,   sp.   zn. Rvp 3656/2012, sp. zn. Rvp 3657/2012, sp. zn. Rvp 3658/2012 a sp. zn. Rvp 3659/2012, ktorými namieta porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uzneseniami Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 2 Er 787/2009 zo 16. marca 2012, sp. zn. 2 Er 783/2009 zo 16. marca 2012, sp. zn. 2 Er 846/2009 zo 16. marca 2012, sp. zn. 2 Er 784/2009 zo 16. marca 2012, sp. zn. 2 Er 39/2011 zo 16. marca 2012, sp. zn. 2 Er 1175/2009 zo 16. marca 2012, sp. zn. 2 Er 1049/2009 zo 16. marca 2012, sp. zn. 2 Er 1046/2009   zo 16. marca   2012,   sp.   zn. 2   Er   1047/2009 zo 16.   marca   2012,   sp.   zn. 8 Er 785/2009   z 22.   februára   2012,   sp.   zn.   8 Er   786/2009   z 22.   februára   2012,   sp.   zn. 8 Er 787/2009   z 22.   februára   2012,   sp.   zn.   8   Er   788/2009   z 22. februára   2012,   sp.   zn. 8 Er 843/2009   z 22. februára   2012,   sp.   zn.   8   Er   844/2009   z 22.   februára   2012,   sp.   zn. 8 Er 877/2009   z 22.   februára   2012,   sp.   zn.   8   Er   845/2009   z 22.   februára   2012,   sp.   zn. 8 Er 873/2009   z 22. februára   2012,   sp.   zn.   8   Er   874/2009   z 22. februára   2012,   sp.   zn. 8 Er 875/2009 z 22. februára 2012 a sp. zn. 8 Er 876/2009 z 22. februára 2012, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn.   Rvp 3639/2012, sp. zn. Rvp 3640/2012, sp. zn. Rvp 3641/2012, sp. zn. Rvp 3642/2012, sp. zn. Rvp 3643/2012, sp. zn.   Rvp 3644/2012,   sp.   zn.   Rvp   3645/2012,   sp.   zn.   Rvp 3646/2012,   sp.   zn. Rvp 3647/2012, sp. zn. Rvp 3648/2012, sp. zn. Rvp 3649/2012, sp. zn. Rvp 3650/2012, sp. zn.   Rvp   3651/2012,   sp.   zn.   Rvp   3652/2012,   sp.   zn.   Rvp 3653/2012,   sp.   zn. Rvp 3654/2012, sp. zn. Rvp 3655/2012, sp. zn. Rvp 3656/2012, sp. zn. Rvp 3657/2012, sp. zn. Rvp 3658/2012 a sp. zn. Rvp 3659/2012   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 224/2012.

2. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 11. apríla 2012 doručené sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 3639/2012, sp. zn. Rvp 3640/2012, sp. zn. Rvp 3641/2012, sp. zn. Rvp 3642/2012, sp. zn.   Rvp   3643/2012,   sp.   zn.   Rvp 3644/2012,   sp. zn.   Rvp   3645/2012,   sp.   zn. Rvp 3646/2012,   sp.   zn.   Rvp 3647/2012,   sp.   zn.   Rvp 3648/2012,   sp.   zn.   Rvp 3649/2012, sp. zn.   Rvp   3650/2012,   sp.   zn.   Rvp   3651/2012,   sp. zn.   Rvp 3652/2012,   sp.   zn. Rvp 3653/2012, sp. zn. Rvp 3654/2012, sp. zn. Rvp 3655/2012, sp. zn. Rvp 3656/2012, sp. zn. Rvp 3657/2012, sp. zn. Rvp 3658/2012 a sp. zn. Rvp 3659/2012, ktorými namieta porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   čl.   14   dohovoru   a   práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   postupom   a uzneseniami Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 Er 787/2009 zo 16. marca 2012, sp. zn. 2 Er 783/2009 zo 16. marca 2012, sp. zn. 2 Er 846/2009 zo 16. marca 2012, sp. zn. 2 Er 784/2009 zo 16. marca 2012, sp. zn. 2 Er 39/2011 zo 16. marca 2012, sp. zn. 2 Er 1175/2009   zo   16.   marca   2012,   sp.   zn.   2 Er 1049/2009   zo 16.   marca   2012,   sp.   zn. 2 Er 1046/2009   zo 16.   marca   2012,   sp.   zn.   2 Er 1047/2009   zo 16.   marca   2012,   sp.   zn. 8 Er 785/2009   z 22.   februára   2012,   sp.   zn.   8 Er 786/2009   z 22.   februára   2012,   sp.   zn. 8 Er 787/2009   z 22.   februára   2012,   sp.   zn.   8 Er 788/2009   z 22. februára   2012,   sp.   zn. 8 Er 843/2009   z 22. februára   2012,   sp.   zn.   8 Er 844/2009   z 22.   februára   2012,   sp.   zn. 8 Er 877/2009   z 22.   februára   2012,   sp.   zn.   8 Er 845/2009   z 22.   februára   2012,   sp.   zn. 8 Er 873/2009   z 22. februára   2012,   sp.   zn.   8 Er 874/2009   z 22. februára   2012,   sp.   zn. 8 Er 875/2009 z 22. februára 2012 a sp. zn. 8 Er 876/2009 z 22. februára 2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutia“).

Napadnutými   rozhodnutiami   okresný   súd   vylúčil   vo   veci   konajúceho   súdneho exekútora   JUDr.   R.   K.   (ďalej   len  ,,súdny   exekútor“)   z   vykonávania   exekúcií   (bližšie špecifikovaných   v jednotlivých   uzneseniach   okresného   súdu)   z   dôvodu,   že   pred vymenovaním   do   funkcie   súdneho   exekútora   bol   zamestnancom   sťažovateľky   ako účastníčky   exekučného   konania   (v danom   prípade   oprávnenej),   čo   je   (v   zmysle   nálezu ústavného   súdu   sp.   zn.   III.   ÚS   322/2010)   okolnosťou   vylučujúcou   ho   z vykonávania exekúcií podľa § 30 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene   a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“).

V súvislosti s vylúčením súdneho exekútora z vykonávania exekúcií sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, k čomu bližšie uviedla:

«... postup všeobecného súdu v konaní..., ako aj samotné rozhodnutie tohto súdu, nelegitímne a nelegálne limitovali práva sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:

a) bez toho, aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III ÚS 322/2010-37;

b)   bez   toho,   aby   vykonal   akékoľvek   dokazovanie   v   otázke   subjektívnej   alebo objektívnej zaujatosti súdneho exekútora vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného konania;

c)   bez   toho,   aby   existovali   akékoľvek   racionálne   pochybnosti   o   legálnom a legitímnom postupe súdneho exekútora v exekúcii;

d) bez toho, aby existovali oprávnené obavy sťažovateľa alebo povinného o legálny priebeh exekúcie;

e) bez toho, aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III ÚS 322/2010;

rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky do budúcnosti a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti dosiahnuť vymoženie svojej pohľadávky výkonom exekučnej činnosti realizovanej súdnym exekútorom...

... postupom Okresného súdu Kežmarok..., ako aj napadnutím uznesením tohto súdu, došlo v rámci práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces k porušeniu zásady   „rovnosti   zbraní“,   zásady   kontradiktórnosti   súdneho   konania,   práva   na odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   a   práva   na   rozhodovanie   podľa   relevantnej   právnej normy, ktoré sú imanentnou súčasťou vyššie označených základných práv, a to spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s čl.46 ods. 1 Ústavy a článkom č. 6 ods. 1 Dohovoru.»

Sťažovateľka   taktiež   namietala porušenie základného   práva   podľa   čl. 20 ods.   1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   pretože „Všeobecný   súd   svojím rozhodnutím,   ktoré   bolo   vydané   v   konaní   vedenom   bez   dodržania   zásad   spravodlivého súdneho   procesu,   obmedzil   majetkové   práva   sťažovateľa   takým   spôsobom,   ktorý   je nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1 Napadnutým rozhodnutím   všeobecného   súdu   došlo   k   reálnemu   ohrozeniu   majetku   sťažovateľa existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo k zníženiu majetku sťažovateľa   o   majetok   vynaložený   na   výkon   exekúcie   zvoleným   súdnym   exekútorom. Sťažovateľ mal teda v zmysle článku č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článku č. 1 Protokolu č. 1 majetok   chránený   Dohovorom   o   ktorý   však   nelegálnym   postupom   a   rozhodnutím všeobecného súdu bez akejkoľvek náhrady prišiel.“.

Námietka   porušenia   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   čl.   14   dohovoru   bola   v sťažnosti odôvodnená tak, že ,,Sťažovateľ, aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces   mala   byť   rovnaká,   mal   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   výrazne   nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd rozhodoval o jeho práve na výkon súdneho rozhodnutia zvoleným exekútorom   a   toto   rozhodnutie   výrazne   ovplyvnilo   jeho   právne   postavenie,   účastníkom konania rovnako ako povinný. Z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti,   ktoré   by   mohli   objektívne   a   rozumne   ospravedlniť   takéto   odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie so sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením   (postavením   oprávneného),   pretože   takýto   dôvod   je   priamo   Ústavou   SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.“.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu, zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a veci mu vráti na ďalšie konanie a prizná sťažovateľke finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

1. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkove spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 3639/2012, sp. zn. Rvp 3640/2012, sp. zn. Rvp 3641/2012, sp. zn. Rvp 3642/2012, sp. zn.   Rvp   3643/2012,   sp.   zn.   Rvp 3644/2012,   sp.   zn.   Rvp   3645/2012,   sp.   zn. Rvp 3646/2012, sp. zn. Rvp 3647/2012, sp. zn. Rvp 3648/2012, sp. zn. Rvp 3649/2012, sp. zn.   Rvp   3650/2012,   sp.   zn.   Rvp   3651/2012,   sp.   zn.   Rvp   3652/2012,   sp.   zn. Rvp 3653/2012, sp. zn. Rvp 3654/2012, sp. zn. Rvp 3655/2012, sp. zn. Rvp 3656/2012, sp. zn. Rvp 3657/2012, sp. zn. Rvp 3658/2012 a sp. zn. Rvp 3659/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj na totožnosť v osobe sťažovateľky   a okresného   súdu,   proti   ktorému   sťažnosti   smerujú,   rozhodol   ústavný   súd o spojení sťažností na spoločné konanie.

2.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

Predmetom   sťažnosti   je námietka porušenia   základných   práv sťažovateľky   podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu,   ako   aj   čl.   12   ods. 2   ústavy   a   čl.   14   dohovoru   postupom   a napadnutými rozhodnutiami   okresného   súdu,   ktorými   vylúčil   vo   veci   konajúceho   súdneho   exekútora z vykonávania exekúcií.

O   analogických   sťažnostiach   sťažovateľky   už   ústavný   súd   rozhodol   uznesením sp. zn.   I.   ÚS   220/2012   zo   16.   mája   2012 (odmietnutie   sťažností   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti), na ktoré týmto v podrobnostiach odkazuje, pričom zaujal stanovisko k zásadnému právnemu problému týkajúcemu sa toho, či okresný súd konal v medziach svojej   právomoci,   keď   samotnú   skutočnosť,   že   súdny   exekútor   bol   zamestnancom oprávnenej   pred   vykonávaním   exekúcií,   ktorá   vzbudzuje   dôvodnú   pochybnosť   o   jeho nezaujatosti   (pre   pomer   k účastníkovi   konania),   považoval   za   dôvod   na   jeho   vylúčenie z vykonávania exekúcie.

Okrem už spomínaného rozhodnutia ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 322/2010 a podobne vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 157/2012 ústavný súd konštatoval, že nezlučiteľnosť činnosti (funkcie) súdneho exekútora s pracovným pomerom (a inými) vyplývajúca z § 4 Exekučného poriadku predstavuje záruku, že súdny exekútor svoju činnosť spočívajúcu v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí bude vykonávať nezávisle a nestranne v zmysle § 3 Exekučného poriadku. Inými slovami, súdny exekútor vykonávaním   činnosti,   ktorá   je   nezlučiteľná   s   pracovným   pomerom,   môže   oprávnene vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom exekučného konania.   Uvedené   konanie   nevylučuje   ani   disciplinárnu,   resp.   trestnú   zodpovednosť súdneho   exekútora   ako   verejného   činiteľa.   Skutočnosť,   že   súdny   exekútor   bol zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom prípade oprávnenej), je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku povinný bezodkladne oznámiť súdu. Ak súd vylúči   exekútora   z   vykonávania   exekúcie,   v   exekúcii   pokračuje   ten   exekútor,   ktorého navrhne   oprávnený   a   ktorého   vykonaním   tejto   exekúcie   poverí   súd   (§   30   ods.   11 Exekučného poriadku).

S   odkazom   na   citovanú   právnu   úpravu   tak   nie   je   potrebné   preukázať   zaujatosť súdneho exekútora, ale postačí už samotné preukázanie existencie dôvodných pochybností o jeho nezaujatosti. Uvedené je konštruované v súlade so zásadou, ku ktorej dospel v rámci svojej rozhodovacej praxe Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), a to, že,,spravodlivosť musí byť nielen poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná“ (rozhodnutie Delcourt v. Belgicko, Publication of the European Court of Human Rights, Series A, č. 11, s. 17, § 31).

Ústavný súd po oboznámení sa s postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu   konštatuje,   že   okresný   súd   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia Exekučného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne   konformným   spôsobom,   pričom   jeho   úvahy   vychádzajú   z   konkrétnych   faktov, sú logické,   a preto   aj   legitímne   a   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľné.   Podľa   názoru ústavného   súdu   postupoval   okresný   súd   ústavne   súladným   spôsobom,   keď   rozhodol o vylúčení   súdneho   exekútora   z   vykonávania   exekúcie   podľa   §   30   ods.   1   Exekučného poriadku   z   dôvodu,   že   mal   preukázanú   pochybnosť   o   jeho   nezaujatosti   (podobne III. ÚS 322/2010, IV. ÚS 157/2012).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   namietaný   postup a rozhodnutia okresného súdu nezasahujú neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   K porušeniu   označených   práv   nemohlo   dôjsť   iba   tou skutočnosťou,   že sa   okresný   súd   vo   svojich   záveroch   nestotožnil   s požiadavkami,   resp. právnymi   názormi   účastníka   konania.   Z   pohľadu   ústavného   súdu   nemožno   skutkové a právne   závery   okresného   súdu   považovať   za   arbitrárne,   zjavne   neopodstatnené   alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou. Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol o odmietnutí sťažností v tejto jej časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Absencia   porušenia   princípov   spravodlivého   súdneho   konania   vylučuje   založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patrí aj právo vlastniť majetok, resp. právo na jeho ochranu   (podobne   napr.   III.   ÚS   27/08).   Ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi namietaným postupom a rozhodnutiami okresného súdu a základným právom sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, preto sťažnosti v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru sťažovateľka spájala s porušením svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže   ústavný   súd   porušenie   označených   práv   v namietanom   postupe   a   rozhodnutiach okresného súdu nezistil, nemohol konštatovať ani porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, a to z dôvodu absencie akejkoľvek spojitosti (príčinnej súvislosti) medzi nimi. Z tohto dôvodu sťažnosť aj v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosti sťažovateľky boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších jej návrhoch v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2012