znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 224/2010-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   1.   júna   2010 prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,   čl.   3   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 63/02 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 128/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   MUDr.   D.   B. o d m i e t a   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla 2010 doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru,   práva na účinný prostriedok   nápravy   podľa   čl. 13 dohovoru   a čl. 14 dohovoru   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 63/02 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 128/2008.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   účastníkom   konania na strane odporcu, v ktorom mu bola rozsudkom okresného súdu z 24. mája 2006 uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi istinu spolu s príslušenstvom, ako aj nahradiť mu trovy konania.

Proti predmetnému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, ktorému však krajský súd nevyhovel a prvostupňové rozhodnutie svojím rozsudkom z 21. januára 2010 potvrdil.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   v   prvom   rade   poukázal   na   neprimeranú   dĺžku   konania a uviedol, že konanie trvá 8 rokov a 2 mesiace.

Sťažovateľ uviedol, že oba súdy porušili jeho právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého súčasťou je podľa jeho názoru aj „SPOZNANIE SKUTKOVÉHO STAVU a pravdivé okolnosti“. Poukázal na to, že   navrhovateľ predložil v konaní „FALZIFIKÁTY   ako   pravé   dôkazy“,   konajúci   súd   odmietol „dokazovanie   – predvolanie   svedkov“,   ktorých   svedecké   výpovede   mohli   tieto   skutočnosti   preukázať a nezaoberal sa s vecou súvisiacim trestným konaním.

Porušenie   tohto   článku   vidí   sťažovateľ   tiež   v   postupe,   keď   krajský   súd na prerokovanie   odvolania   nenariadil   pojednávanie, „hoci   odporca   chcel   verejné pojednávanie“.

Dodal, že návrh vo veci bol podaný neoprávnenou osobou, a z tohto dôvodu mal byť zamietnutý.

Sťažovateľ je toho názoru, že „Obidva súdy porušovali čl. 3 dohovoru – NIKOHO NEMOŽNO   PODROBOVAŤ   NEĽUDSKÉMU   alebo   PONIŽUJÚCEMU ZAOBCHÁDZANIU.“

Vo vzťahu k námietke porušenia čl. 14 dohovoru sa sťažovateľ vyjadril, že konajúce súdy „nadržiavali   žalobcom-podvodníkom,   ktorí   predkladali   FALZIFIKÁTY   ako   pravé dôkazy, pritom nezabudli prenasledovať odporcu, bezúhonnú osobu konaním, ktoré už trvá dlhšie ako 8-rokov. Je za tým vidieť úsilie presadiť nespravodlivý rozsudok, čo sa napokon aj stalo, keď Krajský súd Bratislava odmietol spoznať skutkový stav vo veci samej a to, že žalobcovi nevznikla žiadna škoda.“.

Námietku porušenia práva na účinný prostriedok nápravy podľa   čl. 13 dohovoru odôvodnil sťažovateľ skutočnosťou, že odvolací súd sa neoboznámil s „konaním ORP – 761/OVK – B2-2007“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal ústavný súd o vydanie tohto nálezu: „II.A. Okresný súd Bratislava II a Krajský súd Bratislava v konaniach 7C/63/2002 a   9Co/128/2008   porušovali   práva   D.   B.   garantované   č1.48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a č1.6 ods. 1, č1. 3, č1. 13 a č1. 14 dohovoru, ktorým je Slovenská republika viazaná.

II.3. Okresný súd Bratislava II je povinný zaplatiť D. B. satisfakciu vo výške 50.000 EUR a krajský súd Bratislava sumu 100.000 EUR (pre opakované delikty)   v lehote 15 dní od dňa doručenia Nálezu Ústavného súdu.

II.C. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského sudu Bratislava z dňa   21.01.2010   ako   protizákonný,   a   súčasne   zrušuje   rozsudok   prvostupňového   súdu 7C/63/ 2002-383 zo dňa 24.05.2006.

II.D.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zamieta   žalobu   7C/53/2002   podanú na Okresnom súde Bratislava II ako nedôvodnú a podanú neoprávnenou osobou ako žalobu podloženú   FALSIFIKÁTMI   (Zápisnica   so   schôdze   vlastníkov   bytov   a   falsifikátom prezenčnej   listiny   zo   dňa   29  .12.2000)   keď   žalobca   Š.   Š.   nepredložil   za   dobu   8-rokov ORIGINÁLY zápisnice a prezenčnej listiny.

II.E. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu Bratislava II, aby konal zákonne, ústavne a v súlade s medzinárodným dohovorom, inak bude navyšovať výšku satisfakcii   D.   B.   v   násobkoch.   Je   neúnosne,   aby   súd   takto   hrubo   sústavne   porušoval základné práva D. B.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovených zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa ústavný súd skúmal jej zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ako aj prípadné dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

Podanie   sťažovateľa   obsahuje   urážlivé   výroky   namierené   proti   okresnému   súdu a krajskému   súdu   a   nepodložené   obvinenia   zo   spáchania   trestnej   činnosti   na   adresu zákonného   sudcu,   ako   napr.: „Zákonná   sudkyňa   NEUVERITEĽNE   BRÁNILA   výsluchu svedkov,   čim páchala trestný čin § 326 Tr.z. zneužívanie právomoci verejného činiteľa ods. 1 písm. a)b)c) ods.3 písm. c) -pácha ten kto marí základne práva z pozície moci, ale aj trestný čin § 344 Tr.z. MARENIE SPRAVODLIVOSTI ods.1 písm. b) falšuje, marí dôkaz, bráni získaniu dôkazu písm. c) bráni výpovedi svedkov-relevantných svedkov ods.2 pism. b) Sudkyňa K. páchala tieto trestné činy vedome a pravdepodobne bola skorumpovaná. Teda páchala aj ďalší trestný čin § 339 Tr.z. NADRŽOVANIE jednej strane-podvodníkovi Š.Š.... Napokon   do   hry   vstúpil   odvolací   súd,   ktorý   neriešil   vec,   ale   pokračoval v komplikovaní, nevšímal si trestné konanie proti Š. Š. a nevšímal si, že nevznikla žiadna škoda. Všímal si len toho, ako D. B. poškodiť a ako ho otravovať. Chcel vyhlásiť rozsudok BEZ   OBOZNÁMENÍA   SA   SO   SKUTKOVÝM   STAVOM   o   tom,   že   S.S,   predkladal FALSIFIKATY   sudu   ako   pravé   dôkazy,   a   napokon   Krajský   súd   vydal   rozsudok ZAHAMBUJÚCI SLOVENSKÚ JUSTÍCIU pred Európskym súdom pre ľudské práva.“

Sťažnosť obsahuje výrok útočného charakteru namierený proti rozhodovacej činnosti ústavného súdu, a síce: „... a teraz keď napíšem, že štátne orgány sú ZMAFIANIZOVANÉ, tak   Ústavný   súd sťažnosť   zamietne!   hoci mám   právo sa   vyjadrovať   pravdivo,   sudcom Ústavného súdu sa to nepáči a zneužívajú to na odmietanie sťažnosti, ktorá je dôvodná.“

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva môže byť sťažnosť odmietnutá ako   neprijateľná   podľa   čl.   35   ods.   3   dohovoru,   pokiaľ   bola   vedome   založená na nepravdivých faktoch, a rovnako ak používa útočný, resp. hrubo urážlivý jazyk (Řehák v. Česká republika, No. 67208/01, rozhodnutie z 18. mája 2004).

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti tiež zaujal stanovisko, že v prípade hrubo   neslušného   a   urážlivého   obsahu   môže   byť   sťažnosť   odmietnutá   pre   nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí, ak záujmy ochrany ústavnosti nevyžadujú iný postup (napríklad sp. zn. III. ÚS 49/07).

Sťažovateľ   už   bol   opakovane   rozhodnutiami   ústavného   súdu   upozornený,   že súčasťou zákonom predpísaných náležitostí návrhu na začatie konania podaného ústavnému súdu je aj primeraná slušnosť vo vyjadrovaní, no napriek tomu vo svojom podaní výroky hrubo urážlivého charakteru, prekračujúce hranicu normálnej kritiky opätovne použil.

Vzhľadom na uvedené odmietol ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí, pretože záujmy ochrany ústavnosti nevyžadujú iný postup z týchto dôvodov:

Námietku   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ústavy   postupom   okresného   súdu   a   postupom   krajského   súdu v namietaných   konaniach   možno   kvalifikovať   ako   zjavne   neopodstatnenú   vychádzajúc z judikatúry ústavného súdu, podľa ktorej sa sťažnosť považuje za zjavne neopodstatnenú, ak v čase jej podania už netrvá stav právnej neistoty. Vo veci sťažovateľa došlo k jeho odstráneniu právoplatným skončením veci 9. apríla 2010, teda ešte pred podaním sťažnosti (16. apríl 2010).

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   čl.   14   dohovoru postupom okresného súdu v označenom konaní poukazuje ústavný súd na uznesenie sp. zn. II. ÚS 68/07 o odmietnutí sťažnosti, predmetom ktorej boli identické námietky sťažovateľa. Podľa ustanovenia § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde je takáto skutočnosť dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre neprípustnosť,   pretože sa   sťažnosť   týka veci,   o ktorej   už ústavný súd rozhodol a zároveň v tomto predchádzajúcom rozhodnutí nerozhodoval len o podmienkach konania.

Vo vzťahu k v časti označeného porušenia čl. 3 dohovoru postupom okresného súdu a krajského súdu vo veci sťažovateľa ústavný súd odkazuje na judikatúru Európskeho súdu pre   ľudské   práva,   podľa   ktorej   sa   za   dohovorom   absolútne   zakázané   neľudské zaobchádzanie   považuje   spôsobenie   intenzívneho   duševného   a   fyzického   utrpenia a za ponižujúce zaobchádzanie považuje zlé zaobchádzanie, ktoré má vzbudiť u obetí pocity strachu, úzkosti a podriadenosti a ktoré je spôsobilé potupiť a ponížiť ich a prípadne zlomiť ich fyzický alebo morálny odpor. Vychádzajúc z uvedeného sa   pre nedostatok príčinnej súvislosti   medzi   obsahom   predmetného   článku   a   podstatou   argumentov   sťažovateľa (nenáležité   zistenie   skutkového   stavu)   javí   námietka   porušenia   predmetného   článku   už na prvý pohľad ako zjavne neopodstatnená.

Námietku porušenia práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, ako aj čl. 14 dohovoru postupom krajského súdu v odvolacom konaní ústavný súd kvalifikuje rovnako ako zjavne neopodstatnenú.

K časti argumentov týkajúcich sa nenariadenia pojednávania v odvolacom konaní, o ktoré opiera sťažovateľ námietku porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd odkazuje na právnu   úpravu   ustanovení   §   214   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), podľa ktorej je povinnosť konajúceho súdu nariadiť   v   odvolacom   konaní   pojednávanie   daná   iba   v   taxatívne   uvedených   prípadoch, medzi   ktoré   však   v   žiadnom   prípade   nepatrí   sama   osebe   žiadosť   účastníka   konania o nariadenie pojednávania. Inak, ak o tieto zákonom predvídané prípady nejde, je na úvahe súdu, či pojednávanie nariadi.

Sťažovateľ tiež namietal porušenie čl. 13 dohovoru, ktoré videl v „neoboznámení sa s konaním ORP-761/OVK-B2-2007“.

V zmysle ustanovení § 213 OSP je odvolací súd viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami tu vymedzených prípadoch, v ktorých vykonáva odvolací súd dokazovanie. Vychádzajúc z obsahu spisu krajský súd zistil, že o tieto prípady nejde   a   konštatoval,   že   prvostupňový   súd   vykonal   dokazovanie   v   potrebnom   rozsahu. Za takýchto   okolností   je   námietka   sťažovateľa,   ktorou   odôvodňuje   porušenie   čl.   13 dohovoru zjavne neopodstatnená. V tomto kontexte namietal sťažovateľ súčasne porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru a aj v tejto časti sa sťažnosť javí ako zjavne neopodstatnená. Ako už bolo   uvedené,   krajský   súd   v   súlade   s   relevantnou   právnou   úpravou   (§   213   OSP)   sám dokazovanie nevykonával, pretože sa stotožnil so skutkovým stavom ustáleným okresným súdom konštatujúc dostatočný rozsah dokazovania a správnosť odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového   súdu,   opierajúceho   sa   o   správnu   aplikáciu   dotknutej   právnej   úpravy, o poukázanie na vykonané dôkazy a ich vyhodnotenie. Vo vzťahu k otázke týkajúcej sa vzniku navrhovateľa a ustanovenia jeho štatutárneho zástupcu, ktorú sťažovateľ v odvolaní znovu   zdôraznil   (a   tiež   predostrel   vo   svojej   sťažnosti),   prvostupňový   súd   len poukázal na relevantnú právnu úpravu, vecne ju však neriešil a riešiť nebol ani povinný, pretože vecná správnosť skutkových a právnych záverov prvostupňového súdu v tomto smere bola právoplatne potvrdená predchádzajúcim rozhodnutím odvolacieho súdu (z 26. mája 2005). Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie. Sťažovateľ okrem tvrdenia,   že   konajúce   súdy „nadržiavali   žalobcom-   podvodníkom“ a „nezabudli prenasledovať odporcu“, nepreukázal žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by signalizovali porušenie uvedeného antidiskriminačného princípu.

Vychádzajúc zo všetkých uvedených skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júna 2010