znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 224/09-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júla 2009 predbežne prerokoval   sťažnosť   J. K. a E.   K.,   obaja bytom K., zastúpených advokátkou JUDr. I. R., K., pre namietané porušenie ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   v spojení   s čl.   12   ods.   1   a 2   Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 332/2008 z 18. marca 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. a E. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2009 faxom (8. júla 2009 poštou) doručená sťažnosť J. K. a E. K., obaja bytom K. (ďalej len „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátkou   JUDr.   I.   R.,   K.,   pre   namietané   porušenie   ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 332/2008 z 18. marca 2009.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli:„Žiadosťou   zo   dňa   27.   6.   1994   sme   U.   požiadali   o   prevod   predmetného   bytu do nášho vlastníctva v zmysle Zákona č. 182/1993 Z. z. Táto žiadosť mu bola doručená dňa 30. 6. 1994.

U. s nami zmluvu o prevode vlastníctva predmetného bytu neuzavrel, napriek našim opakovaným žiadostiam zo dňa 16. 7. 1994, 16. 8. 1994, 5. 12. 1994, 12. 9. 1997 a 4. 4. 2002. Stanovisko U. je také, že vzhľadom na to, že predmetný byt je v rodinnom dome, nemá povinnosť tento byt previesť do nášho vlastníctva. Argumentuje pritom skutočnosťou, že od roku 1993 došlo k viacerým zmenám Zákona č. 182/1993 Z. z., pričom Zákonom č. 151/1995   Z.   z.   boli   z   bytov,   na   ktoré   sa   predmetný   zákon   vzťahuje,   vylúčené   byty v rodinných domoch. Vzhľadom na to sme my, sťažovatelia podali návrh na začatie konania na určenie povinnosti uzavrieť zmluvu o prevode bytu do vlastníctva.

Okresný súd Košice I rozsudkom sp. zn. 10 C 69/2005 zo dňa 27. 8. 2008 žalobu zamietol a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku sme podali odvolanie. Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 5 Co 332/2008-98 zo dňa 18. 3. 2009, ktorý bol doručený našej právnej zástupkyni dňa 7. 5. 2009, súd potvrdil rozsudok súdu I. stupňa a nám nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanej ich náhradu nepriznal...

Z   doposiaľ   uvedených   skutočností   a   citovaných   ustanovení   právnych   predpisov vyplýva   podľa nášho názoru nepochybne,   že rozhodnutím -   rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 332/2008 zo dňa 18. 3. 2009 bolo porušené naše právo vlastniť majetok a právo na ochranu nášho vlastníckeho práva zakotvené v článku 20 ods. 1 Ústavy SR v spojení s článkom 12 ods. 1, 2 Ústavy SR...

Rozhodnutiami všeobecných súdov, vrátane odvolacieho súdu bolo do tohto nášho práva zakotveného v článku 20 ods. 1 Ústavy SR v spojení s článkom 12 ods. 1, 2 Ústavy SR,   zasiahnuté,   keďže   tieto súdy odmietli poskytnúť   ochranu   nášmu   právu   nadobudnúť a vlastniť majetok v súlade s ustanoveniami Zákona o vlastníctve bytov.

Sme toho názoru, že pri výklade ustanovení Zákona o vlastníctve bytov súd musí vychádzať zo zásady, podľa ktorej treba tomu, komu zákon určité práva poskytuje, tieto práva aj priznať. Vo vzťahu k nám ako nájomcom nájomného bytu je reštriktívny výklad Zákona o vlastníctve bytov naviac v rozpore s jeho znením, nedôvodným obmedzením nášho práva na nadobudnutie bytu do vlastníctva...

Z   citovaných   nálezov   ústavného   súdu,   ktoré   si   ústavný   súd   osvojil   aj   vo   svojom zásadnom   rozhodnutí   vo   veci   Zákona   o   vlastníctve   bytov   (PL.   ÚS   26/00)   vyplýva, že ochranu   podľa   článku   20   ods.   1   Ústavy   SR   požíva   aj   právo   na   nadobudnutie   veci do vlastníctva za podmienok uvedených v ústave alebo v ďalších zákonoch.

Toto   právo   na   nadobudnutie   vecí   do   vlastníctva,   ako   ústavný   súd   opakovane konštatoval,   je   potrebné   priznať   každému,   za   podmienok   uvedených   v   zákonoch,   resp. v Ústave SR. Z   citovaných   ustanovení   Zákona o vlastníctve   bytov je   nesporné,   že sťažovatelia splnili podmienky na nadobudnutie bytu do vlastníctva za podmienok uvedených v Zákone o vlastníctve   bytov,   vrátane   práva   na   to,   aby   im   tento   byt   bol   prevedený   v   zákonom stanovenej lehote, za cenu, ktorej maximálna výška je stanovená v zákone.

Vzhľadom na to, že odporca v konaní pred súdom do toho ich práva tým, že byt, ktorého sú sťažovatelia nájomcami do ich vlastníctva v stanovenej lehote a za podmienok uvedených   v   zákone   nepreviedol   a   odvolací   súd   odmietol   svojim   rozsudkom   poskytnúť sťažovateľom ochranu ich práva, zasiahol tým do práva sťažovateľov zakotveného v článku 20 ods. 1, teda do práva sťažovateľov vlastniť majetok a do práva sťažovateľov na ochranu ich vlastníckeho práva.“

Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd rozhodol, že: „Právo   sťažovateľov   J.   K.   a E.   K.   vlastniť   majetok   a právo   na   ochranu   ich vlastníckeho práva zakotvené v článku 20 ods. 1 Ústavy SR v spojení s článkom 12 ods. 1, 2 Ústavy SR, bolo rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 332/2008 zo dňa 18. 3. 2009 porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach sp. zn.   5   Co   332/2008   zo   dňa   18.   3.   2009   a   vracia   vec   Krajskému   súdu   v   Košiciach na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať v porušovaní namietaných právach sťažovateľov.

Odporca   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   J.   K.   všetky   trovy   tohto konania.

Odporca   je   povinný   nahradiť   sťažovateľke   E.   K.   všetky   trovy   tohto konania.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia   sú   slobodní   a   rovní   v   dôstojnosti   i   v   právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej príčinnej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou   na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.

Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (III.   ÚS   263/03, III. ÚS 30/06).

Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného práva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred   všeobecným súdom   úspešný, teda,   aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi.

Z opačného   pohľadu   možno   povedať,   že   neúspech   v súdnom   konaní   nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie základného práva.

Aplikácia   a výklad   zákonov   je   v zmysle   čl.   142   ods.   1   ústavy   v právomoci všeobecných   súdov.   Pokiaľ   tento   výklad   nie   je   arbitrárny   a je   náležite   zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod do takýchto rozhodnutí zasahovať (III. ÚS 67/06, III. ÚS 218/07).

Podľa   ustanovenia   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

V danom prípade sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva vlastniť majetok   v spojení   s rovnosťou   rozsudku   krajského   súdu.   Tomuto   rozsudku   vytýkajú porušenie   svojich   základných   práv   bez   toho,   že   by   namietali   jeho   postup,   ktorý by mal za následok porušenie ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo požiadavku spravodlivosti súdneho konania podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Spracovatelia   v sťažnosti   citujú   rozhodnutia   ústavného   súdu,   pokiaľ   v abstraktnej kontrole rozhodoval o otázke bytov bez toho, aby vykonali premostenie medzi abstraktnou kontrolou a konkrétnou kontrolou, ktorú namietajú.

Ústavný súd takéto premostenie súc viazaný petitom návrhu (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) vykonať nemôže.

K námietke porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný   súd   uvádza,   že   v zásade   nie   je   možné,   aby   bol   všeobecný   súd   považovaný za primárneho   porušovateľa   práva   vlastniť   a pokojne   užívať   majetok   iba   z dôvodu, že do jeho   právomoci   patrí   preskúmavať zákonnosť   rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci podľa čl. 142 ods. 1 ústavy.

Keďže   sťažovatelia   v sťažnosti   nenamietali   porušenie   ústavných   princípov spravodlivého procesu podľa čl. 46 a nasl. ústavy, ale namietali len porušenie základného práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   v spojení   s čl.   12   ods.   1 a 2   ústavy bez akýchkoľvek spojitostí s princípmi spravodlivého procesu, ústavný súd ich   sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Navyše ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľmi namietané porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy v sťažnosti nijako neodôvodnili.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júla 2009