znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 224/08-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Obce Ľ., zastúpenej advokátom JUDr. D. M., P., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a b), čl. 48 ods. 2, čl. 67 ods. 3 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. januára 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sž-o-NS 57/2006 a v konaniach a rozhodnutiach, ktoré mu predchádzali, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Obce Ľ. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca 2008 doručená   sťažnosť   Obce   Ľ.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie základného práva podľa čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a b), čl. 48 ods. 2, čl. 67 ods. 3 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sž-o-NS 57/2006 a v konaniach a rozhodnutiach, ktoré mu predchádzali. Z   obsahu   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   napáda   rozsudok najvyššieho súdu z 31. januára 2008 sp. zn. 1 Sž-o-NS 57/2006, ktorým tento ako odvolací súd   v konaní   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   Ministerstva   pôdohospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo pôdohospodárstva“) ako žalovaného potvrdil rozsudok najvyššieho súdu ako súdu prvého stupňa zo 7. júna 2008 sp. zn. 4 Sž 96/2004. Odvolaním   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   bol   výsledkom   konania   o   žalobe sťažovateľky podanej proti rozhodnutiu ministra pôdohospodárstva z 24. mája 2004 sp. zn. 9624/2003, ktorým zamietol rozklad sťažovateľky a potvrdil rozhodnutie správneho orgánu ministerstva   pôdohospodárstva   zo   7.   augusta   2003   č.   k.   40/2000-420,   ktorým   bola sťažovateľke   podľa   §   47   zákona   č.   303/1995   Z.   z.   o rozpočtových   pravidlách   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozpočtových pravidlách“) „uložená povinnosť odviesť na účet žalovaného neprávom zadržané prostriedky vo výške 5 602 000 vrátane penále“.   Sankcia   bola   uložená   z dôvodu,   že   sťažovateľka   nesplnila   svoju   povinnosť vykonať ročné zúčtovanie finančných prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy medzi sťažovateľkou   a žalovaným   ministerstvom   a neodviedla   do   10.,   resp.   15.   januára nasledujúceho roka na účet žalovaného neoprávnene zadržované finančné prostriedky.

Porušenie svojich práv podľa čl. čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a b), čl. 48 ods. 2, čl. 67 ods. 3 a čl. 152 ods. 4 ústavy najvyšším súdom vidí sťažovateľka najmä v tom,   že   napádaný   druhostupňový   rozsudok   nebol   vecne   správny,   lebo   nerešpektoval záväzné právne stanovisko vyslovené v predchádzajúcom rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 154/01 z 28. mája 2002, a tiež preto, že ministerstvo pôdohospodárstva «neoprávnene vykonalo kontrolu hospodárenia žalobkyne bez toho, aby na to malo zákonné oprávnenie, najvyšší súd svojím rozhodnutím tento jej nezákonný zásah odobril a to dokonca za situácie, keď najvyšší súd v inom rozhodnutí nezákonnosť tohto zásahu potvrdil a dal ministerstvu záväzný právny názor, ktorý ministerstvo nerešpektovalo, zopakovalo svoj nezákonný zásah a najvyšší súd za tohto stavu konanie a rozhodnutie ministerstva potvrdil. Najvyšší súd tak vytvoril stav, keď o rovnakej veci existujú rozdielne rozhodnutia, čím vytvoril stav právnej neistoty   namiesto toho,   aby   v   zmysle   čl.   1   Ústavy   SR,   čl.   152   ods.   4   Ústavy   SR   a citovaných   ustanovení Rokovacieho   poriadku   pre   Najvyšší   súd   tam   stanoveným postupom konal za účelom zjednotenia rozhodovania súdov a vytvárania stavov právnej istoty. Naviac, najvyšší súd sa nezaoberal podstatnými časťami žaloby žalobkyne (napr. časť pod písm. „D" poslednej správnej žaloby), nerešpektoval skutočnosť, že skutkový stav nebol   dostatočne   zistený,   ako   to povedal   predtým   najvyšší   súd   a   teda   jeho   konanie nemožno považovať za také, ktoré by spĺňalo kritériá spravodlivého procesu v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Vytvoril tak stav právnej neistoty, keď o tej istej veci najvyšší súd rozhodol zakaždým inak a dokonca legalizoval nezákonný postup správneho orgánu tým, že akceptoval konanie ministerstva pôdohospodárstva spočívajúce v nedodržaní záväzného právneho   názoru   najvyššieho   súdu,   ba dokonca   jeho   označenie   ministerstvom   za nesprávny a nezákonný. Najvyšší súd nesprávne a v rozpore s ust. čl. 152 ods. 4 Ústavy SR vykonal výklad ustanovení relevantných právnych predpisov vo veciach kontroly a odvodov dotácií   poskytnutých   zo   štátnych   prostriedkov, konal   tak   svedomím   a   poznaním   tej skutočnosti, že v tejto istej veci najvyšší súd vyslovil úplne iný - opačný právny názor ako vyslovil   on   v   poslednom   a   predposlednom   rozhodnutí a   napriek   tomu   v   súlade   so zásadou   právneho   štátu   si   nesplnil   povinnosti   dané   mu ustanoveniami   rokovacieho poriadku Najvyššieho súdu SR na dosiahnutie zjednocujúceho stanoviska v tejto veci a tak   odstránenia   stavu   právnej   neistoty.   Konal   tak   dokonca   s   vedomím,   že   o obdobných veciach rozhodol najvyšší súd inak, ako v tejto veci».

Sťažovateľka v sťažnosti žiada, aby ústavný súd vydal toto rozhodnutie:

„Rozsudkom   Najvyššieho   súdu   SR   z   31.   1.   2008   č.   k.   1   Sž-o-NS   57/2006   boli porušené základné práva sťažovateľky opierajúce sa o čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a), b), čl. 48 ods. 2, čl. 67 ods. 3, čl. 152 ods. 4 Ústavy SR.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. 1. 2008 č. k. 1 Sž-o-NS 57/2006 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší   súd   SR   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľke   trovy   konania   do   3   dní   od doručenia tohto rozhodnutia.

Súčasne v súlade s ust. § 52 ods. 1 zákona 38/1993 Zb. v platnom znení sťažovateľka žiada   o vydanie   dočasného   opatrenia,   ktorým   ústavný   súd   odloží   vykonateľnosť rozhodnutia Ministerstva pôdohospodárstva SR z 7. 8. 2003, č. 40/2000-420 potvrdeného rozhodnutím   Ministra   pôdohospodárstva   z   24.   5.   2004   č. 9624/2003-420   v   spojení   s rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR z 7. júna 2006 č. k. 4 Sž 96/2004 a z 31. 1. 2008 č. k. 1 Sž-o-NS 57/2006 až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.

Odôvodňujeme to tým,   že   Ministerstvo pôdohospodárstva   SR   sa   už   raz pokúsilo nezákonnou exekúciou vymôcť nárok podľa tohto rozhodnutia, keď si naň neoprávnene vyznačilo   doložku   právoplatnosti,   hoci   vo   veci   ešte   konal   najvyšší   súd   a   odložil vykonateľnosť jeho rozhodnutia a Exekútorský úrad exekútora Mgr. J. H. sa už pokúsil v rozhodnutí uvedené sumy voči sťažovateľke exekučne vymáhať.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či   v konaní pred   všeobecnými súdmi   bol   alebo nebol náležite   zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo, alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody. Skutkové a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a b), čl. 48 ods. 2, čl. 67 ods. 3 a čl. 152 ods. 4 ústavy postupom a rozsudkom najvyššieho súdu z 31. januára 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sž-o-NS 57/2006.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 13 ods. 1 ústavy povinnosti možno ukladať

a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd,

b)   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   4,   ktorá   priamo   zakladá   práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   67   ods.   3   ústavy   štát   môže   zasahovať   do   činnosti   obce   a vyššieho územného celku len spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa   čl.   152   ods.   4   ústavy   výklad   a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Ústavný súd preto preskúmal napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu a zisťoval, či ním   mohlo   dôjsť   k namietanému   porušeniu   označených   základných   práv   sťažovateľky. V tomto rozhodnutí sa okrem iného uvádza:

„V   danej   veci   bolo   nespornou   skutočnosťou,   že   Štátny   fond   zveľaďovania   lesa Slovenskej republiky ako právny predchodca žalovaného (viď § 2 ods. 3 a 4   zákona č. 553/2001   Z.   z.   o   zrušení   niektorých   štátnych   fondov,   o   niektorých   opatreniach súvisiacich s ich zrušením a o zmene a doplnení niektorých zákonov) poskytol žalobkyni štátnu   dotáciu na pestovateľskú činnosť   v lese vo výške 2 102 000 Sk (a to 4. júla 1997 vo výške 1 000 000 Sk a 19. augusta 1997 vo výške 1 102 000 Sk) na základe dohody z 20. mája 1997 číslo 405/97 ŠFZL a 16. júla 1998 dotáciu vo výške 3 500 000 Sk na základe   dohody   z   26.   mája   1998   číslo   D   382/98-ŠFZL   Dohody   obsahovali podmienky použitia dotácií, ktorých kontrolovanie bol oprávnený vykonávať žalovaný, čo vyplýva z § 47 ods. 3 a ods. 5 písm. a/ zákona o rozpočtových pravidlách.

Podľa   týchto   zákonných   ustanovení   odvod   neoprávnene   (použitých   alebo (zadržaných) prostriedkov, ako aj penále, uloží príslušná správa finančnej kontroly, ktorá ich   aj   vymáha.   V   prípade   potreby   -   však   odvod   a   penále   môže   uložiť   a   vymáhať ministerstvo.   Ukladanie   a   vymáhanie   odvodu   a   penále   sa   riadi   všeobecnými predpismi   o   správnom   konaní.   Ustanovenia   osobitného   predpisu   sa   na   tieto   účely nepoužijú.

Odvod   a   penále   za   neoprávnené   použitie   a zadržanie   prostriedkov   rozpočtov štátnych fondov ukladá a vymáha ústredný orgán, ktorý vykonáva správu štátneho fondu s výnimkou   tých   prípadov,   keď   neoprávnené   použitie   alebo   zadržanie   prostriedkov rozpočtu štátneho fondu zistila správa finančnej kontroly.

Pre   posúdenie,   či   žalovaný   bol   orgánom,   oprávneným   rozhodovať   v   správnom konaní o povinnosti vrátiť neprávom použité finančné prostriedky a o práve ukladať   za ich neoprávnené použitie aj penále, bolo preto rozhodujúce znenie citovaných zákonných ustanovení. Dokonca aj § 7 v spojení s § 5 ods. 1 zákon č. 131/1991 Zb. o štátnom fonde zveľaďovania   lesa   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon ostatnom   fonde zveľaďovania   lesa")   výslovne   vylučoval   použitie   ustanovení predpisov   o   správnom konaní len v prípade rozhodovania ministra o poskytnutí dotácie.

Postup podľa predpisov správneho konania pri kontrole použitia dotácie   a pri   vyvodzovaní   zodpovednosti   za   jej   neoprávnené   použitie   -   alebo   nepoužitie   zákon výslovne nevylučoval. Práve s poukazom na námietku žalobkyne, že v súlade s čl. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   správny   orgán   mohol   konať   len   to,   čo   mu   zákon   výslovne dovoľuje, nemohla byť pôsobnosť ustanovení Správneho poriadku vylúčená pri postupe, kedy   bolo   dôvodné   vymáhať   vrátenie   dotácie   neoprávnene   poskytnutej, alebo   dotácie, použitej v rozpore so zmluvnými podmienkami alebo so zákonom.

K   otázke   posúdenia   charakteru   právneho   vzťahu,   na   základe   ktorého   bola dotácia poskytnutá (teda dohody medzi žalobkyňou a právnym predchodcom žalovaného) z hľadiska jeho zaradenia do oblastí práva verejného alebo do oblasti práva súkromného odvolací súd zdôrazňuje, že medzi formy správnej činnosti patria aj správne dohody a zmluvy.

V   zásade   správny   orgán   nemôže   zmluvne   nakladať   s   úlohami,   právami   a povinnosťami, ktoré mu právne normy záväzne ukladajú a ktoré ho oprávňujú v záujme spoločnosti   a   v   mene   štátu   vydávať   voči   fyzickým   a   právnickým   osobám jednostranne záväzné príkazy. Práva ukladať záväzné povinnosti, alebo ich prenášať sa správny orgán nemôže zriekať bez zákonného zmocnenia. Len výnimočne, v rámci svojich zákonných práv   a   povinností   a   bez   ich   porušenia,   môžu   v   niektorých prípadoch   zabezpečovať správne orgány výkon svojej právomoci dohodami a zmluvami, uzatváranými na základe   zákonného   zmocnenia   s   právnickými a fyzickými osobami.   Takéto dohody potom   nemajú   charakter   súkromnoprávny,   ale sú   dohodami   správnymi,   ktoré   majú charakter   verejnoprávny.   Ich   posudzovanie podľa   predpisov   súkromného   práva   preto prichádza do úvahy len vtedy, ak to zákon výslovne uvádza.

Zo   žiadneho   právneho   predpisu   nevyplýva,   že   nedodržanie   správnych   dohôd, uzavretých medzi žalobkyňou a právnym predchodcom žalovaného, by sa malo spravovať ustanoveniami predpisov práva súkromného. Práve naopak, právne predpisy výslovne upravujú povinnosti žalovaného postupovať podľa predpisov o správnom konaní, ktoré patria do práva verejného. Nemožno preto vytýkať súdu prvého stupňa, keď rovnako ako žalovaný uzavrel, že právomoc rozhodovať o poskytnutých dotáciách patrí do oblasti práva verejného a zákonom je zverená žalovanému.

Skutočnosť, že žalovaný po zrušení jeho pôvodného rozhodnutia nepostupoval podľa právneho   názoru,   vysloveného   v zrušujúcom   rozsudku Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   z   28.   mája   2005   č.   k.   4   Sž   154/01,   nemala za   následok   nezákonnosť rozhodnutia,   ktoré   je   predmetom   tohto   súdneho   konania a   ani   neodôvodňovala   jeho zrušenie, lebo aj podľa názoru odvolacieho súdu patrilo rozhodovanie o vrátení sporných dotácií   a   o   povinnosti   zaplatiť   penále   do   pôsobnosti žalovaného,   ktorý   bol   povinný postupovať a ktorý aj postupoval podľa ustanovení Správneho poriadku.

Súdu   prvého   stupňa   nemožno   vytýkať,   že   zaujal   iný   právny   názor,   ako   bol vyslovený   v   inom   predchádzajúcom   rozsudku   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky. Odlišnosť   právneho   názoru ; môže   byť   odôvodnená   nielen   vykonaním   ďalšieho dokazovania   na   súde   alebo   pred   správnym   orgánom,   ale   vyplýva   najmä z   práva každého   sudcu,   aby   rozhodol   na   základe   vlastného   právneho   názoru   v súlade so zákonom a nezávisle od vonkajších vplyvov, ale predovšetkým je daná viazanosťou súdu len zákonom. Výrok predchádzajúceho súdneho rozhodnutia v obdobnej veci, hoci by prípadne aj preskúmavanému rozhodnutiu predchádzala, nie je záväzný pre súd, ktorý vo veci rozhoduje na základe novej žaloby.

Posudzovanie potreby zjednotiť súdnu prax, na ktorú poukazovala žalobkyňa, nebolo predmetom konania v spornej veci, a preto sa ňou odvolací súd nezaoberal.

Odvolací súd nezohľadnil tiež námietku žalobcu, že rozhodnutie žalovaného treba zrušiť z dôvodu, že nerešpektovalo záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. mája 2005 č. k. 4 Sž 154/01. Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa zastáva právny názor, že žalovaný mohol rozhodovať o vrátení dotácií výlučne podľa ustanovení správneho poriadku a podľa tohto právneho predpisu aj rozhodoval.

Za tohto skutkového stavu súd prvého stupňa rozhodol vecne správne, keď výhrady žalobkyne   proti   rozhodnutiu   žalovaného   nepovažoval   za   dostatočné   a   právne významné.

S poukazom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250ja ods. 3 v spojení s § 219 Občianskeho súdneho poriadku napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny.“

Ústavný   súd   aplikujúc   východiská   svojej   konštantnej   judikatúry   na   napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu konštatuje, že je dostatočne odôvodnené, nevykazuje znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti a je ústavne akceptovateľné. Uvedené platí aj vtedy, keď sa vnútorná   intencionalita   právnych   úvah   sťažovateľky   uberala   iným   smerom   ako   právny názor konajúcich súdov (aj keď bol podľa nej odlišný od právneho názoru iného senátu najvyššieho súdu, ktorý ho v právnej veci sťažovateľky vyslovil ešte v roku 2002). Pokiaľ ide o jej argumentáciu, že v iných prípadoch týkajúcich sa totožnej problematiky použili všeobecné súdy rozdielnu interpretáciu všeobecne záväzných právnych predpisov (v tomto prípade   najmä   to,   či   sa   na   konanie   vzťahuje   správny   kódex   a či   ministerstvo pôdohospodárstva bolo oprávnené uložiť sankciu sťažovateľke), ústavný súd zastáva názor, že   nie   je   jeho   úlohou   zjednocovať   rozhodovaciu   prax   všeobecných   súdov,   lebo zjednocovanie   rozhodovacej   praxe   je   vecou   odvolacích   súdov,   resp.   najvyššieho   súdu (m. m. napr. I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07).

Ústavný súd v neposlednom rade poukazuje aj na skutočnosť, že pri posudzovaní obsahu sťažnosti je vždy viazaný jej petitom. V posudzovanom prípade sa sťažovateľka v samotnom petite svojej sťažnosti domáhala vyslovenia porušenia viacerých označených článkov ústavy, a to čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a b), čl. 67 ods. 3 a čl. 152   ods.   4   ústavy   (v   úvode   spomína   aj   čl.   154   ods.   2   ústavy),   ktoré   neobsahujú konkrétnu garanciu základného práva a slobody, ale sú akýmisi základnými či všeobecnými ustanoveniami limitujúcimi zásahy štátu vo vzťahu k nositeľom základných práv a slobôd. V nadväznosti na uvedené treba konštatovať, že v prípade sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje vždy o porušení konkrétneho základného práva alebo slobody zakotveného v druhej hlave ústavy, prípadne práva zaručeného medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd.   Z uvedeného   teda   vyplýva,   že   porušenie iného článku ústavy nemožno podaním individuálnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietať samostatne, ale len v spojení s namietaným porušením už konkrétneho označeného základného   práva   alebo   slobody   (obdobne   napr.   II.   ÚS   167/04,   III.   ÚS   300/06).   Táto skutočnosť   však   z petitu   a ani   z odôvodnenia   sťažnosti   nevyplýva.   Sťažovateľka   síce v sťažnosti namietala aj porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy, ale porušenie konkrétneho práva obsiahnutého v tomto článku ústavy dostatočne jasne, exaktne a zrozumiteľne v sťažnosti neodôvodnila a neuviedla ani súvisiace dôkazy.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   preto   dospel   k   záveru,   že   postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu z 31. januára 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sž-o-NS 57/2006 ako súdu odvolacieho teda nijako nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľkou označených článkov ústavy, a to čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a b), čl. 67 ods. 3 a čl. 152 ods. 4 a ani čl. 48 ods. 2 ústavy.

V súvislosti   s   výhradou   sťažovateľky   (že   o vrátení   dotácie   nemalo   rozhodovať ministerstvo pôdohospodárstva, ale Ministerstvo financií Slovenskej republiky) nad rámec ústavný   súd   poznamenáva,   že   vychádzajúc   z vtedy   platných   a v   súčasnosti   platných právnych   predpisov,   najmä z ustanovení   §   1   a §   2   zákona   č.   553/2001   Z.   z.   o zrušení niektorých štátnych fondov, o niektorých opatreniach súvisiacich s ich zrušením a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   majetok   štátu   v správe zrušeného   fondu,   z ktorého   boli   poskytnuté   dotácie   sťažovateľke,   prechádza   do   správy ministerstva pôdohospodárstva, teda toto ministerstvo mohlo vykonať kontrolu s bývalými prostriedkami   tohto   štátneho   fondu   a uložiť   za   to   sankciu,   čo   vyplýva   tiež   nepriamo   i z ďalších   vykonávacích   predpisov,   ktoré   boli   platné   v relevantnom   čase   a sú   platné   i v súčasnosti   po   dohode   týchto   ministerstiev   na   poskytovanie   dotácií   na   zveľaďovanie lesného fondu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľky v danej veci (na odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júla 2008