znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 224/07-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. augusta 2007 predbežne prerokoval sťažnosť E. Č., B., zastúpenej advokátkou JUDr. D. Š., B., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 172/04 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. Č.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2007 doručená   sťažnosť   E.   Č.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátkou JUDr. D. Š., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 172/04.

Sťažovateľka uviedla, že 2. decembra 2004 podala okresnému súdu návrh na úpravu užívania   spoločných   nehnuteľností   a určenie   náhrady   za   užívanie   spoluvlastníckeho podielu. V návrhu zároveň požiadala, aby ju okresný súd oslobodil od súdnych poplatkov. Na základe toho jej okresný súd uznesením sp. zn. 13 C 172/04 zo 14. februára 2005 priznal oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Ďalej   uviedla,   že   aj   napriek   tomu,   že   odporkyňa sa k jej návrhu   vyjadrila   podaním   z   25.   novembra   2004,   okresný   súd   jej   ho   zaslal až 30. mája 2005. Prvý termín pojednávania bol určený na 12. október 2005, ale podľa jej vyjadrenia   okresný   súd   ani   nepristúpil   k otvoreniu   pojednávania   z dôvodu   možného odňatia oslobodenia od súdnych poplatkov. Podľa vyjadrenia sťažovateľky ju okresný súd 21. novembra 2005 vyzval na predloženie znaleckého posudku na predmetné nehnuteľnosti, na čo reagovala podaním z 27. novembra 2005. Dňa 2. februára 2006 jej bolo doručené uznesenie   okresného   súdu,   ktorým   jej   bolo   odňaté   oslobodenie   od   platenia   súdnych poplatkov.   Proti   tomuto   uzneseniu   podala   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   Krajský   súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) tak, že jej oslobodenie od platenia súdnych poplatkov neodňal. Uznesenie odvolacieho súdu bolo sťažovateľke doručené 5. apríla 2006. Sťažovateľka   sa   domnieva,   že   na   základe   jej   intervencií   o urýchlené   konanie   vo   veci u podpredsedníčky krajského súdu okresný súd určil termín pojednávania na 13. september 2006, avšak toto pojednávanie bolo odročené na 30. október 2006. Na tomto pojednávaní ju okresný   súd   vyzval   na   predloženie   listinných   dôkazov,   čo   sťažovateľka   splnila 19. novembra   2006.   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľky   v danej   veci   konajúci   sudca na pojednávaní oznámil, že ďalší termín pojednávania neurčí až do právoplatného skončenia súdneho sporu vedeného okresným súdom pod sp. zn. 15 C 262/04, predmetom ktorého je návrh   na zrušenie   a vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva   k nehnuteľnostiam. Sťažovateľka uviedla, že 29. novembra 2006 ju okresný súd vyzval na predloženie ďalších listinných dôkazov, čo splnila 22. decembra 2006. Sťažovateľka napokon uviedla, že 2. júna 2007 jej okresný súd doručil vyjadrenie odporkyne z 13. marca 2007, na ktoré reagovala listom z 12. júna 2007, v ktorom zároveň požiadala o určenie termínu pojednávania.

Sťažovateľka podala okresnému súdu viac sťažností, medzi inými aj sťažnosti jeho predsedníčke   z 20.   apríla   2006,   či   12.   februára   2007.   Reakciou   na   tieto   sťažnosti   boli odpovede predsedníčky okresného súdu, že vo veci sa koná a že jej sťažnosti nepovažuje za dôvodné.  

Sťažovateľka   sa   domnieva,   že   uvedeným   postupom   okresného   súdu   dochádza v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 172/04 k zbytočným prieťahom.

Na základe toho sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 172/04 porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal mu vo veci konať bez zbytočných prieťahov, zaviazal ho zaplatiť jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 000 Sk, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 6 296 Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   o zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   tohto   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie (napr. I. ÚS 7/00, III. ÚS 100/01, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistil,   že   sťažnosť,   ktorou sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 172/04, predmetom ktorého je návrh   na úpravu   užívania   spoločných   nehnuteľností   a určenie   náhrady   za   užívanie spoluvlastníckeho podielu, je zjavne neopodstatnená.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,   ktoré   z   hľadiska   jeho   druhu   a povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   uvažovať o zbytočných prieťahoch (napr. IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05).

Dĺžka   doterajšieho   konania   (2   roky   a 8   mesiacov)   spolu   s charakterom   veci (aj keď v danom prípade ide o spor dotýkajúci sa vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam) zatiaľ   vylučujú,   aby   uvedené   konanie   bolo   možné   pokladať   za   konanie   so zbytočnými prieťahmi. Ústavný súd už v predchádzajúcich prípadoch judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu   hoci aj v trvaní niekoľkých   mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01, III. ÚS 59/05). Na kratšie obdobia nečinnosti všeobecného súdu ústavný súd   spravidla   prihliada   len   vtedy,   keď sa vyskytli   opakovane   a zároveň   významným spôsobom ovplyvnili dĺžku súdneho konania (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01). Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03).

V prípade,   keď   ústavný   súd   zistil,   že   charakter   postupu   všeobecného   súdu sa nevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr.   I.   ÚS   11/00),   alebo   ho   odmietol   ako zjavne   neopodstatnený   (napr.   I.   ÚS   17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 82/07).

Ústavný súd konštatuje, že v priebehu konania trvajúceho 2 roky a 8 mesiacov nebol okresný súd nečinný, pretože v rámci neho riešil problematiku oslobodenia sťažovateľky od platenia   súdnych   poplatkov,   za   účelom   náležitého   zistenia   skutkového   stavu zabezpečoval potrebné listinné dôkazy a zaoberal sa aj meritom veci, keďže určil termíny pojednávaní.   S prihliadnutím   na uvedené   ústavný súd zastáva   názor,   že doterajšia   dĺžka konania, a to aj s prihliadnutím na charakter súdneho sporu, nepredstavuje takú intenzitu, ktorá   by mohla   zasiahnuť   do   základného   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol   už   na   svojom predbežnom   prerokovaní   pre   zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods.   2   zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   ďalšími   požiadavkami sťažovateľky sa už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. augusta 2007