znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 224/04-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   16.   septembra   2004 v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť Štefana Tamáša, R., zastúpeného advokátom Mgr. I. R., R., ktorou namietal porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Revúca v konaní sp. zn. 2 C 597/99, a takto

r o z h o d o l :

1. Právo Štefana Tamáša na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. 2 C 597/99   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Revúca   p r i k a z u j e   v konaní sp. zn. 2 C 597/99 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Štefanovi Tamášovi   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Revúca povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Revúca   j e   p o v i n n ý   nahradiť Štefanovi Tamášovi trovy právneho zastúpenia v sume 9 340 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsať slovenských korún) na účet právneho zástupcu Mgr. I. R. do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Sťažnosti Štefana Tamáša vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júna 2004 doručená sťažnosť Štefana Tamáša, R. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr.   M.   R.,   R.,   ktorou   namietal   porušenie   svojho   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa § 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Okresným súdom Revúca (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. 2 C 597/99.

Ústavný   súd   uznesením   zo   7.   júla   2004   č.   k.   III.   ÚS   224/04-9   prijal   sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Predseda   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu,   ktorá   mu   bola doručená 9. augusta 2004, vyjadril, že okresný súd netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľa vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 16. augusta 2004 oznámil, že netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd využil možnosť postupu podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, pretože vzhľadom na charakter posudzovanej veci, v ktorej je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že 4. augusta 1999 podal okresnému súdu návrh   proti   odporcovi   SLOVMAG,   a.   s.,   L.   ako   jeho   bývalému   zamestnávateľovi   na uhradenie rozdielu „na mzde po skončení práceneschopnosti“. Sťažovateľovi nárok vznikol tak,   že   počas   trvania   pracovného   pomeru   u odporcu   ochorel   na   chorobu   z povolania, v dôsledku ktorej sa mu po skončení pracovného pomeru v značnej miere znížili finančné príjmy, a tým poklesla aj životná úroveň celej jeho rodiny.

Prvé a jediné pojednávanie sa podľa tvrdenia sťažovateľa uskutočnilo 12. júna 2002, teda po uplynutí zhruba dvadsiatich troch mesiacov od podania návrhu. Vzhľadom na to, že od uvedeného pojednávania nebol určený ďalší termín pojednávania, sťažovateľ doručil okresnému súdu 30. januára 2003 sťažnosť na prieťahy, na ktorú nedostal žiadnu odpoveď.

Sťažovateľ sa ďalším listom zo 17. mája 2004 adresovaným predsedovi okresného súdu sťažoval na prieťahy v predmetnom konaní, ale ani na túto sťažnosť nedostal odpoveď.

S prihliadnutím   na   vzniknuté   prieťahy   v   konaní   spôsobené   okresným   súdom sťažovateľ   v petite svojej   sťažnosti   žiada,   aby ústavný súd vyslovil   porušenie   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľ zároveň požaduje primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia.

Ústavný súd výzvou z 5. augusta 2004 požiadal predsedu okresného súdu, aby sa v zmysle ustanovenia § 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde vyjadril k sťažnosti sťažovateľa. Predseda okresného súdu sa vo svojej odpovedi z 31. augusta 2004 a doručenej ústavnému súdu 6. septembra 2004 vyjadril, že návrh na začatie konania bol okresnému súdu podaný 4. augusta   1999.   Pretože   k   návrhu   bola   pripojená   len   neoverená   fotokópia   znaleckého posudku, sťažovateľ požiadal o jej vydanie a bol súčasne okresným súdom upozornený, že predmetný posudok musí predložiť súdu ako originál alebo overenú fotokópiu. Sťažovateľ tak urobil až po urgenciách okresného súdu 26. júla 2000.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení ďalej uviedol úkony, ktoré okresný súd v danej veci vykonal, a uznal, že v posudzovanom konaní došlo k prieťahom. Súčasne však poznamenáva, že ide o prieťahy objektívneho charakteru, pretože na súde by malo pracovať najmenej sedem sudcov, s výnimkou krátkeho obdobia, keď na okresnom súde pracovalo päť sudcov, inak na súde pracovali len štyria sudcovia a od 1. januára 2002 len traja sudcovia.

Tento   stav   je   neúnosný,   pretože   nápad   vecí   na   jedného   sudcu   neustále   narastá a sudcovia zároveň vybavujú viacero druhov agend súčasne. Z uvedeného dôvodu sa táto situácia nedá objektívne zvládnuť. Predseda okresného súdu zároveň uviedol, že v prípade rozhodnutia ústavného súdu o porušení základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   žiada   znížiť   primerané   finančné   zadosťučinenie   priznané sťažovateľovi,   pretože   podľa   jeho   názoru   sťažovateľ   tiež   do   určitej   miery   prispel k prieťahom.

II.

Ústavný   súd   na   základe   sťažnosti   sťažovateľa   a   spisu   okresného   súdu   sp.   zn. 2 C 597/99   (v   sťažnosti   sťažovateľa   nesprávne   uvádzaná   sp.   zn.   2   C   587/99)   zistil nasledovný priebeh a stav konania.

Okresnému súdu bola 4. augusta 1999 doručená žaloba sťažovateľa o náhradu škody voči   odporcovi   SLOVMAG,   a.   s.,   L.   spôsobenej   na   zdraví,   náhradu   za   sťaženie spoločenského uplatnenia a bolestné s prílohami.

V úradnom zázname okresného súdu z 28. októbra 1999 je uvedené, že znalecký posudok   bol vrátený sťažovateľovi, pretože ide len o neoverenú fotokópiu   a sťažovateľ predmetný posudok potrebuje v súvislosti so zdravotným vyšetrením. Sťažovateľovi bolo oznámené,   že   znalecký   posudok   je   potrebné   súdu   predložiť   vo   forme   originálu   alebo overenej fotokópie. Sťažovateľ uviedol, že znalecký posudok v požadovanej forme predloží do   jedného mesiaca, pričom   berie na vedomie, že mu nebude v tejto súvislosti   zaslaná osobitná výzva okresného súdu.

Okresný súd vyzval 18. apríla 2000 právnu zástupkyňu sťažovateľa na predloženie znaleckého posudku vzhľadom na nečinnosť sťažovateľa a oznámenie, či sťažovateľ trvá na žalobe, v lehote dvadsaťjeden dní od doručenia výzvy.

V úradnom   zázname   okresného   súdu   zo   16.   mája   2000   je   uvedené,   že   právna zástupkyňa   sťažovateľa   telefonicky   požiadala   o predĺženie   lehoty   na   predloženie znaleckého posudku, pretože sťažovateľovi dosiaľ nebol vydaný originál, lebo neuhradil poplatok, ale tak urobí do konca mája 2000. Okresný súd predĺžil lehotu do 15. júna 2000.

Okresný   súd   prípisom   z 24.   júla   2000   opätovne   urgoval   zaslanie   znaleckého posudku, pričom sťažovateľ ho súdu doručil 26. júla 2000. Okresný súd vyzval 31. júla 2000 odporcu, aby sa v lehote pätnástich dní vyjadril k žalobe sťažovateľa. Odporca doručil svoje vyjadrenie okresnému súdu 28. augusta 2000. Uviedol v ňom, že nárok sťažovateľa na náhradu škody predbežne neuznáva, a požiadal okresný súd o poskytnutie primeranej lehoty na prerokovanie predmetu sporu so Slovenskou poisťovňou, a. s., B. za účelom prípadného mimosúdneho vyrovnania.

Okresný súd prípisom z 31. augusta 2000 predĺžil lehotu odporcovi na vyjadrenie k žalobe sťažovateľa do 5. októbra 2000. Sťažovateľ doručil okresnému súdu 4. septembra 2000   splnomocnenie   pre   nového   právneho   zástupcu   a odvolanie   plnej   moci   právnej zástupkyni, ktorá ho dovtedy v posudzovanom konaní zastupovala.

Odporca doručil 8. septembra 2000 okresnému súdu vyjadrenie, že vzhľadom na skutočnosť, že uvedenú vec nie je možné vyriešiť mimosúdnou dohodou, navrhuje pribrať do konania ako vedľajšieho účastníka na strane odporcu Slovenskú poisťovňu, a. s., B. a nariadenie pojednávania v predmetnej veci. Okresný súd prípisom z 18. septembra 2000 zaslal žalobu sťažovateľa vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu na vyjadrenie v lehote pätnástich dní od doručenia prípisu. Vyjadrenie bolo súdu doručené 25. októbra 2000.

Okresný súd vyzval 31. októbra 2000 vedľajšieho účastníka na strane odporcu na predloženie   ďalších   dvoch   vyhotovení   svojho   vyjadrenia   v lehote   ôsmich   dní.   Tieto vyjadrenia   boli   okresnému   súdu   doručené   10.   novembra   2000.   Okresný   súd   prípisom z 29. decembra 2000 zaslal uvedené vyjadrenie právnemu zástupcovi sťažovateľa a vyzval ho na prípadné zaujatie stanoviska v lehote pätnástich dní od doručenia prípisu. Stanovisko právneho zástupcu sťažovateľa bolo okresnému súdu doručené 17. januára 2001 a zároveň v ňom uviedol, že kópiu znaleckého posudku súčasne zasiela odporcovi.

Okresný súd stanovil 9. mája 2002 termín pojednávania na 12. jún 2002. V spise sa na strane 43 nachádza žiadosť vedľajšieho účastníka konania z 29. januára 2002 bez dátumu prijatia listu okresným súdom o nenariaďovanie termínov pojednávaní v mesiacoch marec a apríl 2002 s výnimkou neodkladných vecí z dôvodu prechodu výkonu agendy poistenia zodpovednosti   zamestnávateľa   za   škodu   spôsobenú   pri   pracovnom   úraze   a   chorobe z povolania od 1. apríla 2002 zo Slovenskej poisťovne, a. s., B. na Sociálnu poisťovňu B.

Na pojednávaní 12. júna 2002 boli vypočutí účastníci konania a pojednávanie bolo odročené   na   neurčito   za   účelom   doplnenia   dokazovania   –   predloženia   požadovaných dokladov od účastníkov konania v lehote dvadsaťjeden dní. Sťažovateľ doručil okresnému súdu písomnosti 29. júla 2002.

Sťažovateľ doručil 30. januára 2003 okresnému súdu žiadosť o urýchlenie súdneho konania z dôvodu zhoršenia jeho zdravotného stavu. V úradnom zázname okresného súdu z 23.   februára   2004   je   uvedené,   že   sťažovateľovi   boli   na   jeho   požiadanie   vydané písomnosti, ktoré boli okresnému súdu vrátené 25. februára 2004. Okresný súd stanovil 14. júla 2004 termín pojednávania na 28. september 2004 a 31. augusta 2004 vydal pokyn na zaslanie oznámenia o nekonaní pojednávania účastníkom   z dôvodu   predloženia   spisu ústavnému súdu. Uvedeným záznamom spis končí.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   svojou   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho   práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Len prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby neodstráni a nemôže odstrániť. Až právoplatným   rozhodnutím,   bez   ohľadu   na   to,   či   vyznie   v   prospech   alebo   neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol ju s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia.

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 26/95, I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99 a ďalšie).

Sťažovateľ využil právny prostriedok, ktorého uplatnenie sa vyžaduje pred podaním návrhu na začatie   konania pred   ústavným súdom,   a podal   sťažnosť   na prieťahy listom zo 17. mája 2004. Predseda okresného súdu na túto sťažnosť neodpovedal.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   rozhodnutia   sp.   zn.   II.   ÚS   74/97,   I.   ÚS   70/98, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníkov súdneho konania a postup samotného súdu.

Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd konštatuje, že hoci   predmetom   sporu   sú   finančné   nároky   súvisiace   so   vznikom   choroby   z povolania v pracovnom   pomere,   ktorý   trval   viac   ako   osemnásť   rokov,   ide   o vec,   ktorá   patrí   po skutkovej a právnej stránke do štandardnej rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva s rozsiahlou   judikatúrou   v   tejto   oblasti.   Predseda   okresného   súdu   naviac   vo   svojom stanovisku neuviedol ako dôvod, prečo okresný súd dosiaľ vo veci nerozhodol, ani právnu, ani faktickú zložitosť prejednávanej veci.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Sťažovateľ   prispel   k prieťahom v konaní v období od 28. novembra 1999, keď mal okresnému súdu predložiť znalecký posudok v požadovanej forme, až do 26. júla 2000, keď bol predmetný znalecký posudok skutočne súdu predložený, hoci podľa úradného záznamu okresného súdu z 28. októbra 1999 vzal na vedomie, že mu nebude v tejto veci zaslaná osobitná výzva.

Okresný súd urgoval predloženie tohto znaleckého posudku prípisom z 18. apríla 2000. Ústavný súd preto uvedenú dobu nečinnosti okresného súdu nevzal do úvahy ako prieťah zo strany súdu. Okrem tejto skutočnosti neboli zo strany účastníkov konania zistené žiadne iné okolnosti, ktoré by mali za následok predĺženie posudzovaného konania.

Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy,   bol   postup   samotného   okresného   súdu.   Pri   skúmaní   skutočnosti,   či   v dôsledku postupu okresného súdu došlo k porušeniu vyššie uvedeného práva, ústavný súd zistil, že tomu tak je, a to bez existencie zákonnej prekážky (napr. rozhodnutie II. ÚS 3/00). Ústavný súd zistil, že okresný súd bol nečinný od 17. januára 2001 do 9. mája 2002 (15,5   mesiacov)   a od   29.   júla   2002   do   14.   júla   2004   (23,5   mesiacov).   V uvedených obdobiach neboli okresným súdom vykonané žiadne úkony.

Predseda   okresného   súdu   sa   na   výzvu   ústavného   súdu   vyjadril   stanoviskom z 31. augusta 2004 doručeným ústavnému súdu 6. septembra 2004. Vo svojom vyjadrení uviedol,   že   prieťahy   v konaní   okresného   súdu   boli   čiastočne   zapríčinené   aj   správaním sťažovateľa ako účastníka konania, ktorý predložil požadovaný znalecký posudok až po viacerých urgenciách súdu 29. júla 2000.

Na pojednávaní 12. júna 2002 bola sťažovateľovi a odporcovi uložená povinnosť predložiť   ďalšie   písomnosti.   Sťažovateľ   niektoré   doklady   predložil   29.   júla   2002,   ale odporca   svoju   povinnosť   nesplnil.   Ústavný   súd   v súvislosti   s uvedeným   argumentom predsedu okresného súdu poukazuje na skutočnosť, že v spise sa od 29. júla 2002 do 14. júla 2004 nenachádza ani jeden   úkon, ktorým   by súd   účastníkov   konania upozornil   na urýchlené   predloženie   dokladov,   pričom   podľa   ustanovenia   §   6   Občianskeho   súdneho poriadku „V konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná“.

Predseda okresného súdu vo svojom stanovisku ďalej uviedol, že okresný súd je trvale personálne poddimenzovaný, každý sudca musí vybavovať druhovo rôznu agendu a nápad nových vecí je v priemere na dvojnásobný počet sudcov, ako je súčasný počet sudcov, preto sa počet nevybavených vecí rapídne zvyšuje.

Ústavný súd už v priebehu predchádzajúcej rozhodovacej činnosti konštatoval, že nadmerné množstvo vecí,   v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za prieťahy v súdnom konaní (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 40/97).

Ústavný súd s prihliadnutím aj na ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku postup okresného súdu v predmetnej veci vyhodnotil ako konanie, v ktorom došlo k   zbytočným   prieťahom   zo   strany   okresného   súdu   v celkovej   dĺžke   tridsiatichdeviatich mesiacov (t. j. obdobie od 17. januára 2001 do 9. mája 2002 a od 29. júla 2002 do 14. júla 2004).

Právo zaručené podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa realizuje takým konaním všeobecných súdov, ktoré plynule smeruje k odstráneniu právnej neistoty osoby, ktorá sa obrátila na súd v konkrétnej veci (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 40/97).

Na základe týchto dôvodov ústavný súd dospel k názoru, že bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, tak ako mu ho zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   porušenie   základných   práv   a slobôd   vzniklo nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

IV.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   práva   sťažovateľa,   zaoberal   sa   aj   jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

V konkrétnych   okolnostiach   danej   veci   vidí   ústavný   súd   nemajetkovú   ujmu sťažovateľa najmä v okolnosti, že po uplynutí obdobia viac ako štyroch rokov od podania jeho   žaloby   súdu   nebolo   v predmetnej   veci   rozhodnuté,   pričom   následkom   choroby z povolania   sa   výrazne   zhoršuje   možnosť   uplatnenia   sťažovateľa   na   trhu   práce a vo významnej miere sa zhoršuje aj jeho životná úroveň a členov rodiny, ktorú svojimi finančnými   príjmami   zabezpečuje.   Ústavný   súd   preto   považoval   za   primerané   finančné zadosťučinenie sumu 40 000 Sk.

Pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

V súlade s ustanovením § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý zakotvuje výnimku z tejto zásady, ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu   trov   právneho   zastúpenia,   pretože   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo sťažovateľa bolo porušené, a teda mal vo veci úspech.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom na skutočnosť, že dva úkony právnej služby boli realizované v roku 2004, ústavný   súd   vychádzal   pri   týchto   úkonoch   z oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2003 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 13 602 Sk, preto ústavný súd priznal náhradu trov za dva úkony   právnej   pomoci   každý   v hodnote 4 534 Sk. Ústavný súd rozhodol   aj o priznaní náhrady trov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu podľa § 19 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. 136 Sk.

Podľa takto určených kritérií je správny výpočet trov v sume 9 340 Sk, ktorú ústavný súd zaviazal uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľa okresný súd.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. septembra 2004