znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 224/03-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. apríla 2004 v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Juraja Babjaka prerokoval sťažnosť J. P., L., zastúpeného advokátom JUDr. V. S., P., ktorou namietal porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Okresným súdom v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 97/99, a takto

r o z h o d o l :

1. Právo J. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Prešov   pod   sp. zn. 12 C 97/99 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Prešov p r i k a z u j e   vo veci sp. zn. 12 C 97/99 konať bez zbytočných prieťahov.

3.   J.   P. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   15   000   Sk   (slovom pätnásťtisíc slovenských korún), ktoré j e   Okresný súd Prešov p o v i n n ý   mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Prešov j e   p o v i n n ý   nahradiť J. P. trovy právneho zastúpenia vo výške   8   796   Sk   (slovom   osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť   slovenských   korún)   na bankový účet advokáta JUDr. V. S. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júla 2003 doručená sťažnosť J. P., L., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. V. S., P., ktorou namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   §   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   Okresným   súdom v Prešove (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 97/99.

Ústavný súd 15. októbra 2003 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie pod č. k. III. ÚS 224/03-12.

Na výzvu ústavného súdu mu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Z uvedeného dôvodu ústavný súd využil možnosť postupu podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   a   upustil   od   ústneho pojednávania,   pretože   vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovateľ vo svojom návrhu uvádza, že 8. apríla 1999 podal proti žalovaným H. S. (ďalej len „žalovaná v 1. rade“) a M. P. (ďalej len „žalovaná v 2. rade“) žalobu o vydanie darovaných nehnuteľností okresnému súdu, ktorá je evidovaná pod sp. zn. 12 C 97/99. Okresný súd vytýčil prvé pojednávanie po 17 mesiacoch od podania žaloby (31. októbra 2000), a to až na základe urgencie právneho zástupcu žalujúcej strany z 9. júna 2000. Podľa sťažovateľa bolo toto pojednávanie bezdôvodne odročené na neurčito. Opätovné vytýčenie termínu pojednávania na 6. november 2001 nastalo po podaní ďalšej urgencie zo strany právneho   zástupcu   žalujúcej   strany   okresnému   súdu   20.   júna   2001.   Pojednávanie   bolo odročené   na   neurčito,   pojednávanie   20. novembra   2002   sa   nekonalo   z dôvodu   neúčasti právneho zástupcu žalovaných, ktorý svoju neúčasť ospravedlnil. Pojednávanie, ktoré sa malo konať 19. februára 2003, bolo odročené na neurčito z dôvodu odchodu sudkyne na Krajský   súd   v   Prešove.   Keďže   podľa   sťažovateľa   nejde   o zložitú   vec   z   právneho   ani skutkového hľadiska, navrhuje, aby ústavný súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že jeho právo   uvedené   v   §   48   ods.   2   ústavy   bolo   v konaní pod   sp.   zn.   12   C 97/99   postupom okresného   súdu   porušené   a zároveň,   že   porušovateľ   je   povinný   sťažovateľovi   zaplatiť 50 000 Sk do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia ako náhradu nemajetkovej ujmy.

Predseda   okresného   súdu   sa   na   výzvu   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti stanoviskom doručeným ústavnému súdu 15. decembra 2003. Uviedol v ňom, že je pravdivé tvrdenie sťažovateľa, že žaloba evidovaná pod sp. zn. 12 C 97/99 bola podaná 8. apríla 1999 a prvé pojednávanie sa uskutočnilo 31. októbra 2000, pričom však sťažovateľ opomenul uviesť, že s podaním žaloby žiadal priznať oslobodenie od súdnych poplatkov, o ktorom bolo   rozhodnuté   14.   augusta   2000.   Pojednávanie   31.   októbra   2000   bolo   odročené   bez prejednania veci z dôvodu žiadosti právneho zástupcu žalovaných o jeho odročenie pre jeho práceneschopnosť. Z dôvodu odchodu zákonnej sudkyne na stáž na Krajský súd Prešov bola vec v januári 2001 prerozdelená do senátu iného sudcu, ktorý po naštudovaní spisového materiálu   vytýčil   termín   pojednávania   na   6.   november   2001,   keď   boli   vypočutí   všetci účastníci   okrem   odporkyne   v 2.   rade,   ktorá   mala   byť   na   návrh   právneho   zástupcu žalovaných   vypočutá   v mieste   bydliska   s   ohľadom   na   svoj   zdravotný   stav.   Z dôvodu očakávania návratu pôvodnej sudkyne zo stáže bolo pojednávanie odročené na neurčito a následne vec vrátená do senátu uvedenej sudkyne. Po zabezpečení listinných dôkazov bol termín   pojednávania   vytýčený   na   20.   november   2002.   Ďalej   predseda   okresného   súdu potvrdil pravdivosť vyjadrenia sťažovateľa, že toto pojednávanie bolo odročené z dôvodu ospravedlnenia sa právneho zástupcu žalovaných na 19. február 2003. Termín pojednávania bol zrušený z dôvodu odchodu konajúcej sudkyne na výkon funkcie sudcu na Krajský súd Prešov   a vec   bola   15.   apríla   2003   pridelená   novému   sudcovi,   ktorý   podľa   predsedu okresného súdu koná bez prieťahov. S poukázaním na uvedené skutočnosti okresný súd konštatuje, že nedošlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov,   a   navrhuje,   aby   ústavný   súd   tento   názor   vyslovil   aj   vo   svojom rozhodnutí.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa, vyjadrenia predsedu okresného súdu a najmä spisu okresného súdu sp. zn. 12 C 97/99 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Žalobca   (v   konaní   pred   ústavným   súdom   sťažovateľ)   doručil   8.   apríla   1999 okresnému   súdu   žalobu   o vydanie   darovaných   nehnuteľností   s   príslušenstvom   voči žalovanej v 1. rade a žalovanej v 2. rade. Žalobu odôvodnil porušením dobrých mravov zo strany   žalovanej   v 1.   rade   a zároveň   požiadal   o priznanie   oslobodenia   od   súdnych poplatkov.   K žalobe   bolo   priložené   potvrdenie   Mestského   úradu   Lipany   o osobných, majetkových   a zárobkových   pomeroch   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a   na ustanovenie   právneho   zástupcu   v právnej   veci,   ako   aj   potvrdenie   o výške   starobného dôchodku sťažovateľa.

Okresný súd výzvou z 31. januára 2000 požiadal Mestský úrad Lipany o zaslanie správy o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch žalobcu v lehote 10 dní. Správa bola   okresnému   súdu   doručená   8.   februára   2000.   Právny   zástupca   sťažovateľa   doručil 12. júna   2000   okresnému   súdu   urgenciu   týkajúcu   sa   vytýčenia   termínu   pojednávania s poukázaním na skutočnosť, že žaloba bola okresnému súdu doručená 8. apríla 1999 a po vyše roku ešte nebol stanovený termín pojednávania. Okresný súd priznal sťažovateľovi oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   14.   augusta   2000   a stanovil   termín   pojednávania   na 31. október 2000. Právny zástupca žalovanej strany faxom z 30. októbra 2000 ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní z dôvodu pracovnej neschopnosti. Pojednávanie 31. októbra 2000 bolo odročené na neurčito s tým, že právny zástupca žalovanej strany je povinný v stanovenej   lehote   predložiť   vyjadrenie   k   žalobe,   lekárske   potvrdenie   o   pracovnej neschopnosti   žalovanej   strany   a   plnomocenstvo   na   zastupovanie.   Súčasne   bol   vyzvaný Mestský úrad Sabinov, aby v stanovenej lehote predložil správu o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch žalovanej strany a ich povesti v mieste bydliska. Uvedené správy, potvrdenia a vyjadrenia boli okresnému súdu doručené v stanovenej lehote. Okresný súd zaslal 23. novembra 2000 právnemu zástupcovi sťažovateľa vyjadrenie žalovanej strany s odporúčaním, aby uvedený spor obe strany vyriešili mimosúdnou cestou.

Predseda   okresného   súdu   v zmysle   §   2   Spravovacieho   poriadku   dočasne   pridelil 29. januára 2001 vec vedenú pod sp. zn. 12 C 97/99 na ďalšie konanie inému sudcovi, JUDr. B. Právny zástupca žalobcu doručil okresnému súdu 10. apríla 2001 vyjadrenie, že trvá na žalobe a urguje vytýčenie termínu pojednávania so zreteľom na prieťahy v konaní a pokročilý   vek   žalobcu.   Dňa   20.   júna   2001   bola   okresnému   súdu   doručená   opätovná urgencia sťažovateľa týkajúca sa vytýčenia termínu pojednávania. Dňa 20. augusta 2001 sudca stanovil termín pojednávania na 6. november 2001. Na pojednávaní vypovedali obe strany sporu okrem žalovanej v 2. rade. Súd opätovne odročil pojednávanie na neurčito a vyzval obe strany na predloženie návrhov týkajúcich sa dokazovania v lehote 7 dní.

Predseda okresného súdu v zmysle § 2 Spravovacieho poriadku pridelil 10. januára 2002 vec vedenú pod sp. zn. 12 C 97/99 na ďalšie konanie pôvodnej sudkyni JUDr. G. Okresný   súd   požiadal   7.   marca   2002   o zaslanie   správy   Psychiatrickú   kliniku   Prešov týkajúcu   sa   zdravotného   stavu   sťažovateľa   a Okresný   úrad   v Sabinove   o zaslanie priestupkového spisu č. j. 753(97-17)PRČE. Obe správy boli súdu zaslané v stanovenej lehote. Právny zástupca žalovanej strany požiadal vyjadrením doručeným okresnému súdu 26. marca 2002 o výsluch žalovanej v 2. rade v mieste bydliska s poukázaním na závažnosť zdravotného stavu žalovanej spolu s predloženou lekárskou správou. Sudkyňa okresného súdu vytýčila 19. júla 2002 termín ďalšieho pojednávania na 20. november 2002. Právny zástupca žalovanej strany ospravedlnil listom doručeným okresnému súdu 19. novembra 2002 svoju neprítomnosť zo závažných rodinných dôvodov. Pojednávanie 20. novembra 2002 bolo odročené na 19. február 2003 za účelom opätovného predvolania účastníkov a upovedomenia zástupcov.

Termín pojednávania 19. februára 2003 bol zrušený na neurčito z dôvodu odchodu sudkyne   JUDr.   G.   na   Krajský   súd   v Prešove.   Opatrením   predsedu   okresného   súdu z 15. apríla 2003 nastala zmena rozvrhu práce a spis prevzal sudca okresného súdu JUDr. B. Uvedený   sudca   predložil   spis   22.   mája   2003   predsedovi   okresného   súdu   za   účelom prešetrenia   sťažnosti   žalobcu.   JUDr.   B.   požiadal   11.   augusta   2003   právneho   zástupcu žalovanej strany o zaslanie generálií ošetrujúceho lekára žalovanej v 2. rade, čomu bolo v stanovenej   lehote   vyhovené.   Okresný   súd   16.   septembra   2003   požiadal   o vyjadrenie ošetrujúcej lekárky žalovanej v 2. rade, či zdravotný stav menovanej umožňuje zúčastniť sa pojednávania   na   okresnom   súde.   Ošetrujúca   lekárka   sa   v stanovenej   lehote   vyjadrila vo svojej   odpovedi   zamietavo.   Sudca   okresného   súdu   požiadal   18.   novembra   2003 o poskytnutie   služobného   motorového   vozidla   na   termín   16.   január   2004   za   účelom výsluchu žalovanej v 2. rade v mieste jej bydliska.

Výsluch   14.   januára   2004   bol   uskutočnený   za   prítomnosti   splnomocneného koncipienta právneho zástupcu žalujúcej strany, sťažovateľ sa ospravedlnil s poukázaním na nepriaznivý zdravotný stav. Ďalší termín pojednávania bol stanovený na 1. apríl 2004.

III.

Sťažovateľ   sa   svojou   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   jeho   práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Len prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby neodstráni a nemôže odstrániť. Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech   alebo   neprospech   účastníka,   sa   vytvára   právna   istota.   Preto   na   naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal   a   nerozhodol   ju   s účinkami   právoplatnosti   a prípadne   vykonateľnosti   svojho meritórneho rozhodnutia. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní,   ako   to   konštantne   judikuje   ústavný   súd,   až právoplatným rozhodnutím   štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95, I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99 a ďalšie).

Sťažovateľ využil právny prostriedok, ktorého uplatnenie sa vyžaduje pred podaním návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, a podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu sťažnosti na opakované prieťahy, ktoré boli okresnému súdu doručené 12. júna 2000,   20.   júna 2001 a 20.   mája 2003. Okresný   súd   vo svojej   odpovedi   11.   júna 2003 považoval poslednú sťažnosť za neodôvodnenú.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníkov súdneho konania a postup samotného súdu.

Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd bral do úvahy právny   a   skutkový   stav   veci. Predmetom   konania   je   žaloba   o   vydanie   darovaných nehnuteľností spolu s príslušenstvom. Napriek tomu, že ide o vec najmä fakticky pomerne zložitú,   pri   účinnejšom   a   dôraznejšom   postupe   okresného   súdu,   najmä   čo   sa   týka uskutočnenia výsluchov žalovanej strany, by sa konanie urýchlilo. Skutočnosť, že žaloba bola okresnému súdu doručená 8. apríla 1999 a prvý jednoduchý úkon okresného súdu v danej   veci vyžiadanie   správy   o   osobných,   majetkových   a   zárobkových   pomeroch žalobcu   od   Mestského   úradu   v   Lipanoch   -   sa   uskutočnil   až   31.   januára   2000,   t.   j. po 10 mesiacoch, nemožno spájať s právnou alebo faktickou zložitosťou veci. V uvedenom období od 8. apríla 1999 do 31. januára 2000 obsahoval spis v tejto veci 10 strán (žaloba, plnomocenstvo,   potvrdenie   Mestského   úradu   v   Lipanoch   o   osobných,   majetkových a zárobkových pomeroch na oslobodenie od súdnych poplatkov a na zastupovanie právnym zástupcom   v   právnej   veci,   správa   pre   ošetrujúceho   lekára,   výpis   z   listu   vlastníctva, fotokópia darovacej zmluvy, rozhodnutie Okresného úradu Sabinov o zastavení konania vo veci priestupku proti občianskemu spolunažívaniu). Vzhľadom na nízky počet strán spisu v uvedenom   období   ústavný   súd   nepovažoval   za   potrebné   zohľadniť   čas   potrebný   pre naštudovanie   spisu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   pripojil   k   žalobe   potvrdenie   o   svojich osobných,   majetkových   a zárobkových   pomeroch   pre priznanie oslobodenia   od súdnych poplatkov   a   potvrdenie   o výške   starobného   dôchodku   ako   jediného   príjmu,   umožňuje vysloviť aj domnienku (názor, predpoklad), či úkon okresného súdu z 31. januára 2000 nebol   duplicitný,   pretože   aj   na   základe   vyššie   uvedenej   prílohy   k   žalobe   bolo   možné posúdiť otázku oslobodenia sťažovateľa od súdnych poplatkov. Zároveň je potrebné uviesť, že skúmaný prípad je z hľadiska uvedených kritérií štandardným prípadom.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj porušeniu práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Z hľadiska   uvedeného   kritéria nemožno vysloviť záver, že sťažovateľ prispel k zdĺhavosti konania. Ústavný súd zistil, že sťažovateľ   sa   zúčastňoval   pojednávaní   osobne   alebo   prostredníctvom   svojho   právneho zástupcu,   iniciatívne   navrhoval   vykonanie   dôkazov,   ktoré   by   prispeli   k   urýchleniu rozhodnutia   vo   veci,   ako   aj   na   všetky   výzvy   okresného   súdu   týkajúce   sa   predloženia požadovanej dokumentácie reagoval a požadované doklady predkladal v stanovenej lehote.

Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy,   bol   postup   samotného   okresného   súdu.   Pri   skúmaní   skutočnosti,   či   v dôsledku postupu okresného súdu došlo k porušeniu vyššie uvedeného práva, ústavný súd zistil, že tomu   tak   je,   a   to   bez   existencie   zákonnej   prekážky.   Ústavný   súd   zistil,   že   výsledkom postupu okresného súdu nie je ani po viac ako štyri a pol roku rozhodnutie vo veci samej. Pokiaľ   ide   o zbytočné   prieťahy   súvisiace   s   postupom   okresného   súdu   vo   veci,   súd   pri zisťovaní skutkového stavu nekonal plynulo a dôsledne. Žaloba týkajúca sa predmetnej veci bola okresnému súdu doručená 8. apríla 1999, pričom sťažovateľ spolu s ňou predložil aj potvrdenie   o   svojom   jedinom   príjme   ako   dôchodcu,   pretože   zároveň   požiadal   aj o oslobodenie od súdnych poplatkov. V období do 31. januára 2000 okresný súd nevykonal vo   veci   žiadny   úkon,   až   vtedy   okresný   súd   požiadal   mestský   úrad   o zaslanie   správy o osobných,   majetkových   a zárobkových   pomeroch   sťažovateľa.   Pokiaľ   ide   o   zbytočné prieťahy v dôsledku nekonania okresného súdu, ústavný súd zistil, že k nim došlo v období od 8. apríla 1999 do 31. januára 2000 (10 mesiacov). V tomto časovom úseku okresný súd vo veci vôbec nekonal. Prvé pojednávanie vo veci bolo vytýčené až na 31. október 2000, t. j. 18 mesiacov po doručení žaloby okresnému súdu, pričom pojednávanie bolo z dôvodu ospravedlnenej   neprítomnosti   právneho zástupcu   žalovanej strany odročené   na neurčito. Okresný   súd   pridelil   vec 29. januára 2001 z dôvodu   odchodu   zákonnej   sudkyne inému sudcovi. Ústavný súd zistil, že od 29. januára 2001 do 20. augusta 2001 okresný súd vo veci vôbec nekonal, čo možno hodnotiť ako zbytočné prieťahy (7 mesiacov).

Po   opätovnej   urgencii   právneho   zástupcu   sťažovateľa   doručenej   okresnému   súdu 20. júna 2001 sudca 20. augusta 2001 stanovil termín pojednávania na 6. november 2001. Toto pojednávanie bolo opätovne odročené na neurčito z dôvodu očakávaného príchodu zákonnej   sudkyne   zo   stáže.   Sudkyňa   požiadala   7.   marca   2002   o predloženie   správ Psychiatrickú kliniku Prešov a Okresný úrad v Sabinove, ktoré mali prispieť k objasneniu veci. Správy boli súdu zaslané v stanovenej lehote 15 dní. Sudkyňa stanovila 19. júla 2002 termín ďalšieho pojednávania na 20. november 2002. Časový úsek od 15. marca 2002, keď boli   správy   doručené,   do   19.   júla   2002   ústavný   súd   hodnotí   ako   obdobie   nekonania okresného súdu vo veci, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom (4 mesiace). Pojednávanie 20.   novembra   2002   bolo   odročené   z dôvodu   neprítomnosti   žalovanej   strany   a ďalšie pojednávanie stanovené na 19. február 2003 bolo zrušené 10. februára z dôvodu odchodu zákonnej sudkyne. Vec bola opatrením predsedu okresného súdu pridelená inému sudcovi 15. apríla 2003. Obdobie od 10. februára 2003 do 20. mája 2003, keď sudca predložil spis predsedovi okresného súdu za účelom prešetrenia sťažnosti žalobcu, ústavný súd hodnotí ako   obdobie,   v ktorom   nebol   zo   strany   súdu   vykonaný   žiadny   úkon,   ktorý   by   prispel k ďalšiemu objasneniu veci.

Ústavný súd postup okresného súdu v uvedených obdobiach vyhodnotil ako konanie, v ktorom   došlo   k   zbytočným   prieťahom   zo   strany   okresného   súdu   v celkovej   dĺžke dvadsaťjeden mesiacov, a zároveň ako konanie, ktoré nesmerovalo k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa, na čo možno poukázať aj skutočnosťou, že dosiaľ nebolo v predmetnej veci rozhodnuté. Na základe týchto dôvodov ústavný súd dospel k názoru, že bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, tak ako mu ho zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   porušenie   základných   práv   a slobôd   vzniklo nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

IV.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   práva   sťažovateľa,   zaoberal   sa   aj   jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. V konkrétnych okolnostiach danej veci vidí ústavný súd nemajetkovú ujmu sťažovateľa v jeho pretrvávajúcom pocite neistoty vyplývajúcej zo situácie, keď ani po dlhom časovom úseku od podania jeho žaloby nie je isté, či mu darované nehnuteľnosti budú vrátené, ako aj pocite neistoty, či sa z dôvodov vysokého veku a nepriaznivého zdravotného stavu dožije vynesenia rozsudku.

Právny zástupca sťažovateľa bol 23. marca 2004 vyzvaný, aby v stanovenej lehote oznámil, či si uplatňuje trovy konania pred ústavným súdom, a zároveň ich vyčíslil. Právny zástupca   vo   svojej   odpovedi   doručenej   ústavnému   súdu 29.   marca   2004   vyčíslil   trovy konania   na   dva   právne   úkony   po   4   270   Sk   a režijný   paušál   dvakrát   128   Sk.   V súlade s ustanovením § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý zakotvuje výnimku z tejto zásady, ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia, pretože ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa bolo porušené, a teda mal vo veci úspech.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky č. 136/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom   na skutočnosť,   že   dva   úkony   právnej   služby boli zrealizované v roku 2003,   ústavný   súd   vychádzal   pri   týchto   úkonoch   z oznámenia   Štatistického   úradu Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2002 bol priemerná mesačná mzda zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   12   811   Sk,   preto   ústavný   súd   priznal náhradu   trov   za   dva   úkony   právnej   pomoci,   každý   v   hodnote   4   270   Sk.   Ústavný   súd rozhodol aj o priznaní náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné   vo   výške   jednej   stotiny   výpočtového   základu   podľa   §   19   ods.   3   vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. 128 Sk.

Podľa takto určených kritérií je správny výpočet trov v sume 8 796 Sk, ktoré ústavný súd zaviazal uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľa okresný súd.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e:   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. apríla 2004