znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 223/2014-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. marca 2014 predbežne prerokoval sťažnosť O. M., zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   č. k. 5   NcC   70/13-53   zo 6. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 19. novembra 2013 doručená sťažnosť O. M., (ďalej len „sťažovateľ), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajsky súd“) č. k. 5 NcC 70/13-53 zo 6. septembra 2013.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «Sťažovateľ podal dňa 18. 4. 2013 na Okresnom súde Košice II návrh na určenie pracovnoprávneho vzťahu ako pracovného pomeru proti odporkyni - ISS Facility Services, spol. s r.o.. V tomto návrhu predložil listiny a opísal skutočnosti rozhodné pre to, že miestne príslušným súdom je Okresný súd Košice II.

Odporkyňa   vyjadrením   k   tomuto   návrhu   zo   dňa   21.   6.   2013   vyjadrila   nesúhlas s miestnou príslušnosťou Okresného súdu Košice II.

Sťažovateľ sa k tomuto vyjadreniu odporkyne vyjadril podaním zo dňa 29. 7. 2013. Dňa 1. 8. 2013 Okresný súd Košice II oznámil postúpenie veci sp. zn. 25 Cpr/2/2013 Okresnému súdu Bratislava II právnej zástupkyni sťažovateľa.

Dňa 16. 8. 2013 sťažovateľ namietal postúpenie veci Okresnému súdu Bratislava II, pričom sa domáhal, aby Krajský súd v Bratislave ako nadriadený súd rozhodol tak, že miestne príslušným je Okresný súd Košice II.

Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 5 NcC/70/13 zo dňa 6. 9. 2013 rozhodol o námietke sťažovateľa o postúpení veci v konaní pôvodne vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 25 Cpr/2/2013 a následne vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 16 Cpr/5/2013 tak, že miestne príslušným na prejednanie veci je Okresný súd Bratislava II.

Uvedené uznesenie bolo doručené právnej zástupkyni sťažovateľa dňa 18. 9. 2013... Ako bolo uvedené v návrhu na začatie konania, na internetovej stránke odporkyne je uvedené, že odporkyňa má pobočku v Košiciach, ul. Werferova č. 1, o čom navrhovateľ predložil aj písomnú listinu ako dôkaz. Taktiež v ňom bolo uvedené, že predmetná dohoda o pracovnej činnosti, na základe ktorej sa sťažovateľ domáha určenia pracovnoprávneho vzťahu ako právneho pomeru, bola uzavretá v Košiciach. V tejto listine bolo uvedené ako miesto výkonu práce Košice a taktiež práce boli fakticky vykonávané v Košiciach. Bolo tak evidentné, že spor sa týkal tejto organizačnej zložky. Tieto skutočnosti nakoniec neboli v konaní   odporkyňou   spochybňované.   Odporkyňa   v   tejto   pracovnoprávnej   veci   len poukázala na to, že nemá v obvode Okresného súdu Košice II zriadenú organizačnú zložku, ktorá by bola zapísaná do obchodného registra.

Spornou skutočnosťou tak bolo právne posúdenie, či organizačná zložka - pobočka, ktorá nie je zapísaná v obchodnom registri, je organizačnou zložkou v zmysle § 87 písm. c) O. s. p...

V uvedenom rozhodnutí odporca nijako nevysvetlil z čoho, by bolo možné vyvodiť, že uvedenú pobočku nemožno považovať za organizačnú zložku v zmysle § 87 písm. c) O. s. p. Vo svojom odôvodnení uviedol citácie ustanovení Obchodného zákonníka a Občianskeho súdneho poriadku, pričom uviedol „keďže v danom prípade z obchodného registra vyplýva, že odporca nemá zriadené žiadne odštepné závody či iné organizačné zložky, nie sú splnené podmienky pre určenie miestnej príslušnosti súdu podľa § 87 písm. c) O. s. p.“ V danej veci bolo   najpodstatnejšou   otázkou   právne   posúdenie   otázky,   či   možno   v   rámci   miestnej príslušnosti danej na výber akceptovať aj organizačnú zložku nezapísanú do obchodného registra. Z vyššie uvedeného však vyplýva, že odporca nedal relevantnú odpoveď na túto otázku   a   odôvodnenie   jeho   rozhodnutia   nemožno   považovať   za   dostatočne   presvedčivé a teda súladné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Porušenie tohto práva je o to závažnejšie, že sťažovateľ   ako   osoba,   ktorá   z   dôsledku   pracovného   úrazu   na   pracovisku   odporkyne, nedosahuje príjmy dostatočné k tomu, aby bola schopná uhrádzať trovy spojené s tým, že bude musieť vynakladať značné trovy spojené s tým, že miesto jeho bydliska sú Košice a súd, ktorý rozhoduje o veci sa nachádza v Bratislave, teda vo vzdialenosti 400 km. Touto skutočnosťou   je   tak   značne   obmedzený   jeho   faktický   prístup   k   súdu   a   spravodlivosti. O schopnostiach,   možnostiach   a   majetkových   pomerov   sťažovateľa   znášať   takéto   trovy konania   svedčí   aj   skutočnosť,   že   bol   v   tejto   veci   oslobodený   od   platenia   súdnych poplatkov...»

Sťažovateľ   vo   veci   samej   navrhuje,   aby   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie ústavný súd vydal takéto rozhodnutie:

„Právo sťažovateľa

- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,

-   na   prejednanie   veci   súdom   zriadeným   zákonom   podľa   čl.   6   ods.   1   vety   prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom Krajského súdu v Bratislave vo veci sp. zn. 5 NcC 70/13 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Bratislave pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením krajského   súdu   č.   k.   5   NcC   70/13-53   zo 6.   septembra   2013.   Krajský   súd   označeným rozhodnutím   rozhodol   o   námietke   sťažovateľa   s postúpením   veci   v konaní   vedenom pôvodne na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 25 Cpr 2/2013 a neskôr na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 16 Cpr 5/2013 tak, že miestne príslušným súdom na prerokovanie veci je Okresný súd Bratislava II.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 51 ústavy sa práv uvedených aj v čl. 44 až 46 tejto ústavy možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa   §   87   písm.   c)   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   (ďalej len „OSP“)   popri   všeobecnom   súde   odporcu   je   na   konanie   príslušný   aj   súd,   v   obvode ktorého... c) je umiestnená organizačná zložka právnickej osoby, ktorá je odporcom, ak sa spor týka tejto zložky...

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne   zakladá   právo   na   spravodlivé   prejednanie   veci   (rozhodnutie   Európskeho   súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo   byť prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   a   iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02).

Vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu č. k. 5 NcC 70/13-53 zo 6. septembra 2013 sťažovateľ   namieta,   že uznesenie   krajského súdu   je zjavne neodôvodnené.   Krajský   súd podľa jeho názoru nevysvetlil, prečo pobočku odporcu v Košiciach nemožno považovať za organizačnú zložku v zmysle § 87 písm. c) OSP, ktorá by zakladala miestnu príslušnosť Okresného súdu Košice II.

Krajský súd v uznesení č. k. 5 NcC 70/13-53 zo 6. septembra 2013 dospel k týmto právnym záverom:

„... Okresný súd Košice II prípisom z 30. júla 2013 postúpil vec z dôvodu nedostatku svojej miestnej príslušnosti Okresnému súdu Bratislava II, podľa § 105 ods. 1, 2, § 85 ods. 2 O. s. p., reagujúc tak na námietku miestnej príslušnosti súdu zo strany odporcu (§ 105 ods. 1 vety druhej O. s. p.).

Toto   postúpenie   veci   namietal   navrhovateľ   (v   lehote   15   dní   od   doručenia upovedomenia o postúpení veci) v zmysle § 105 ods. 3 O. s. p., keď podľa jeho názoru je v danej   veci   splnená   podmienka   miestnej   príslušnosti   podľa   §   87   písm.   c/   O.   s.   p. (umiestnenie organizačnej zložky právnickej osoby, ktorá je odporcom, ak sa spor týka tejto zložky), keď odporca podľa jeho internetovej stránky má pobočku v Košiciach, pričom ide o organizačnú zložku odporcu, ktorá nie je zapísaná v obchodnom registri.

S postúpením veci Okresný súd Bratislava II v Bratislave nesúhlas nevyjadril. Podľa § 105 ods. 1 O. s. p. súd skúma miestnu príslušnosť iba podľa § 88. Ak však navrhovateľ   vystupuje   v   rôznych   veciach   opätovne   ako   navrhovateľ   alebo   ak   miestnu príslušnosť namieta odporca, súd skúma miestnu príslušnosť aj podľa § 84 -87. Súd skúma miestnu príslušnosť prv, než začne konať o veci samej. Neskôr ju skúma len na námietku účastníka, ak ju uplatní najneskôr pri prvom úkone, ktorý účastníkovi patrí.

Podľa § 105 ods. 3 O. s. p. ak súd, ktorému bola vec postúpená, s postúpením nesúhlasí,   alebo   účastník   postúpenie   namieta   do   15   dní   od   doručenia   upovedomenia o postúpení, predloží vec na rozhodnutie svojmu nadriadenému súdu; jeho rozhodnutím je viazaný   aj   súd,   ktorému   má   byť   vec   podľa   rozhodnutia   nadriadeného   súdu   postúpená. Nadriadený súd rozhodne do 30 dní od predloženia veci.

Podľa § 87 písm. c/ O. s. p. popri všeobecnom súde odporcu je na konanie príslušný aj   súd,   v   obvode   ktorého   je   umiestnená   organizačná   zložka   právnickej   osoby,   ktorá   je odporcom, ak sa spor týka tejto zložky.

Podľa § 7 ods. 1 ObZ organizačnou zložkou podniku sa rozumie odštepný závod alebo   iný   organizačný   útvar   podniku   podľa   tohto   zákona   alebo   osobitného   zákona. Odštepný   závod   je   organizačná   zložka   podniku,   ktorá   je   ako   odštepný   závod   zapísaná v obchodnom registri. Pri prevádzkovaní odštepného závodu sa používa obchodné meno podnikateľa s dodatkom, že ide o odštepný závod.

Odštepný závod sa obligatórne zapisuje do obchodného registra (§ 2 ods. 1 písm. f) ZOR)   a   až   v   dôsledku   tohto   zápisu   sa   organizačná   zložka   podniku   stane   odštepným závodom. Tento zápis však nie je spojený so vznikom právnej subjektivity, t. j. odštepný závod   sa   zápisom   do   obchodného   registra   nestáva   právnickou   osobou,   nie   je   právnym subjektom,   ale   len   časťou   podniku   podnikateľa.   Odštepný   závod   aj   po   zápise   do obchodného registra zostáva organizačnou zložkou bez právnej subjektivity. Vystupovať v právnych vzťahoch môže len podnikateľ ako právnická osoba, ktorý odštepný závod zriadil. Oprávnenie konať za podnikateľa, t. j. robiť za neho právne úkony, má vedúci odštepného závodu za predpokladu, že je zapísaný v obchodnom registri. Toto konateľské oprávnenie (zákonné splnomocnenie) je však obmedzené len na právne úkony týkajúce sa odštepného, závodu (§ 13 ods. 4). Ide o širšie konateľské oprávnenie ako vyplýva z § 15.

Podľa § 7 ods. 2 ObZ obdobné postavenie ako odštepný závod má aj iná organizačná zložka, ak zákon ustanovuje, že sa zapisuje do obchodného registra.

Keďže v danom prípade z obchodného registra vyplýva, že odporca nemá zriadené na   území   Slovenskej   republiky   žiadne   odštepné   závody   či   iné   organizačné   zložky (organizačné   útvary   nižšieho   stupňa   sú   najčastejšie   rovnako   bez   právnej   subjektivity a z pohľadu zákona majú postavenie prevádzkarne zmysle §7 ods. 3 ObZ), nie sú splnené podmienky pre určenie miestnej príslušnosti suchí podľa § 87 písm. c/ O. s. p. Krajský súd v Bratislave ako súd nadriadený súdu, ktorému bola vec postúpená, podľa § 105 ods. 3 O. s. p. preto rozhodol o miestnej príslušnosti súdu tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia...“

Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa štandardným a ústavne akceptovateľným spôsobom vyrovnal s otázkou miestnej príslušnosti všeobecného súdu v danej právnej veci.

Ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti, je ústavne akceptovateľné, pričom nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel práva na súdnu ochranu, keďže krajský súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel. Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľa uberala iným smerom ako   právny   názor   krajského   súdu,   ktorý   síce   rozhodol   spôsobom,   s   ktorým   sťažovateľ nesúhlasí,   avšak rozhodnutie dostatočne odôvodnil   na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa   želania   účastníka   konania,   táto   okolnosť   sama   osebe   nie   je   právnym   základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02).

K   námietke   nevysporiadania   sa   so   všetkými   skutočnosťami   uvádzanými sťažovateľom v jeho námietke miestnej príslušnosti súdu ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel   k záveru, že krajský súd napadnutým uznesením č. k. 5 NcC 70/13-53 zo 6. septembra 2013 neporušil sťažovateľom označené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd preto sťažnosť vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu č. k. 5 NcC 70/13-53 zo 6. septembra 2013 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde považujúc ju za   zjavne   neopodstatnenú.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   rozhodovanie   o   ďalších procesných   návrhoch   sťažovateľa   (zakázanie   krajskému   súdu   pokračovať   v porušovaní označených   práv   sťažovateľa,   priznanie   náhrady   trov   konania)   v danej   veci   stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. marca 2014