znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 223/2012-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti V., s. r. o., L., zastúpenej advokátkou JUDr. M. G., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom a rozhodnutím   Daňového   úradu   Kráľovský   Chlmec   č.   738/320/284-24951/11/Rem zo 7. októbra 2011 a postupom a rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1040505/138/2012/5081 z 23. januára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti V., s. r. o.,   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2012 doručená   sťažnosť   spoločnosti   V.,   s.   r.   o.,   L.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátkou JUDr. M. G., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva   na súdnu   ochranu a inú   právnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   a 2   ústavy   a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a   rozhodnutím   Daňového   úradu Kráľovský Chlmec (ďalej len „daňový úrad“) č. 738/320/284-24951/11/Rem zo 7. októbra 2011 a postupom a rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) č. 1040505/138/2012/5081 z 23. januára 2012.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:«... Daňový úrad Kráľovský Chlmec (ďalej len „daňový úrad“) dňa 7. 10. 2011 vydal daňovú   exekučnú   výzvu   č.   738/320/284   -   24951/11/Rem   v   zmysle   §   76   ods.   2   zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov voči sťažovateľovi ako daňovému dlžníkovi. Daňový úrad v predmetnej daňovej exekučnej výzve sťažovateľovi oznámil, že na podklade exekučného titulu, ktorým je vykonateľný výkaz daňových nedoplatkov Daňového úradu č. 738/230/19770/11/Ric zostavený z údajov evidencie daní daňového dlžníka ku dňu 5. 8. 2011,   vo   výške   12.847,80   €,   začal   dňa   7.   9.   2011   daňové   exekučné   konanie   vydaním rozhodnutia č. 738/320/284 - 24951/11/Rem.

Sťažovateľ si dovoľuje v tejto súvislosti poznamenať, že viacero dôkazov uvádzaných v tejto sťažnosti nevie z objektívnych príčin predložiť, nakoľko nimi nedisponuje. Je tomu tak   jednak   preto,   že   všetky   účtovné   doklady   sťažovateľa   boli   odňaté   pri   domových prehliadkach dňa 01. 03. 2011 vykonávaných v sídle spoločností personálne prepojených osobou   p.   M.   V.,   ako   aj   z   dôvodu,   že   niektoré   dôkazy   spomínané   v   tejto   sťažnosti   sa účastníkovi   konania   ani   nedoručujú   (najmä   vykonateľný   výkaz   daňových   nedoplatkov a rozhodnutie o začatí daňového exekučného konania). Sťažovateľ má za to, že časť týchto dokladov   by   sa   mohla   nachádzať   aj   u   predchádzajúceho   právneho   zástupcu   žalobcu, v advokátskej   kancelárii   K.,   s.   r.   o.   B.,   kde   plná   moc   sťažovateľa   zanikla   smrťou štatutárneho zástupcu, JUDr. J. K., ale napriek opakovaným výzvam sťažovateľa neboli tomuto   odovzdané   zo   strany   tejto   advokátskej   kancelárie   žiadne   relevantné   dokumenty. Sťažovateľ si dovoľuje uviesť, že sa pokúšal tieto dokumenty získať aj cestou nahliadnutia do spisu správcu dane, ale napriek jeho včasne podanej písomnej žiadosti mu správca dane nahliadnuť do spisu v lehote na podanie ústavnej sťažnosti neumožnil. Na základe týchto skutočností si sťažovateľ dovoľuje konajúcemu súdu navrhnúť, aby si predmetné dôkazy vyžiadal od správcu dane, ktorým je v súčasnosti po reorganizácii daňovej správy Daňový úrad K., kontaktné miesto K.

Sťažovateľ podal v zákonnej lehote voči vyššie uvedenej daňovej exekučnej výzve odvolanie, kde namietal, že predmetná daňová exekúcia je neprípustná v celom rozsahu ako je vedená, nakoľko sa vykonáva na základe nezákonného a teda neplatného exekučného titulu,   čo   spôsobuje   aj   nezákonnosť   exekučného   konania.   Navrhol,   aby   správca   dane v súlade s ust. § 80 ods. 1 písm. g, zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov vydal rozhodnutie, ktorým predmetnú exekúciu zastaví v celom rozsahu, v akom je vedená, nakoľko je vedená v rozpore so zákonom. Zároveň sťažovateľ navrhol, aby správca dane rozhodol   o   odklade   predmetnej   daňovej   exekúcie   z   dôvodu   preverovania   skutočností odôvodňujúcich jej zastavenie.

Na   toto   odvolanie   sťažovateľa   reagoval   daňový   úrad   oznámením,   v   ktorom   ho informoval,   že sťažovateľ   ako   daňový   dlžník   nemá   právny   nárok   na   odloženie   daňovej exekúcie   v   zmysle   ust.   §   79   citovaného   zákona   č.   511/1992   Zb.   v   znení   neskorších predpisov, pokiaľ nie sú splnené podmienky uvedené v odseku 1 citovaného ustanovenia (povolený   odklad   platenia   vymáhaného   daňového   nedoplatku,   alebo   jeho   zaplatenia   v splátkach). Zastavenie daňového konania podľa mienky daňového úradu tiež neprichádzalo do úvahy, keďže toho času nemal byť naplnený ani jeden zo zákonných dôvodov uvedených v odseku 1 citovaného ustanovenia. Zároveň informoval sťažovateľa, že daňové exekučné konanie bolo začaté v súlade so zákonom na podklade exekučného titulu. Správca dane však žiadnym spôsobom nezdôvodnil, prečo daňový dlžník nemá podľa jeho právneho názoru právny   nárok   na   odloženie   daňovej   exekúcie   ani   neuviedol,   prečo   nebol   podľa   neho naplnený ani jeden zo zákonných dôvodov na zastavenie exekúcie.

Finančné   riaditeľstvo   SR   vydalo   následne   dňa   23.   1.   2012   rozhodnutie č. 1040505/138/2012/5081, ktorým potvrdilo daňovú exekučnú výzvu daňového úradu. Sťažovateľ   má   jednoznačne   za   to,   že   rozhodnutie   Finančného   riaditeľstva   SR č. 1040505/138/2012/5081 zo dňa 23. 1. 2012, ktorým bola potvrdená daňová exekučná výzva daňového úradu Kráľovský Chlmec č. 738/320/284 - 24951/11/Rem zo dňa 7. 10. 2011   a   daňová   exekučná   výzva   daňového   úradu   Kráľovský   Chlmec   č.   738/320/284   - 24951/11/Rem   zo   dňa   7.   10.   2011   sú   nezákonné   a   z   tohto   dôvodu   napáda   predmetné rozhodnutia   a   ich   vydaniu   predchádzajúci   postup   sťažnosťou   pre porušenie základných práv a slobôd v zmysle el. 127 Ústavy SR...»

Podľa   vyjadrenia   sťažovateľky   daňový   úrad   postupom   a   rozhodnutím č. 738/320/284-24951/11/Rem   zo   7.   októbra   2011   a   finančné   riaditeľstvo   postupom a rozhodnutím č. 1040505/138/2012/5081 z 23. januára 2012 porušili jej základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože predmetné rozhodnutia daňového úradu a finančného riaditeľstva sú   nedostatočne   odôvodnené,   a   z   toho   dôvodu   nepreskúmateľné.   Navyše   podľa sťažovateľky boli porušené aj zásady pre stanovenie miestnej príslušnosti správcu dane, v dôsledku   čoho   ide   o   rozhodnutia   protiústavné.   Exekučný   titul   je   podľa   názoru sťažovateľky nezákonný, a z toho dôvodu sa daňová exekúcia mala bezodkladne zastaviť.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:„Základné práva sťažovateľa: V. s. r. o., L., podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46. ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd postupom   a   rozhodnutím   Daňového   úradu   Kráľovský   Chlmec   č.   738/320/284   - 24951/11/Rem   zo   dňa   7.   10.   2011   a   postupom   porušovateľa   a   jeho   rozhodnutím č. 1040505/138/2012/5081 zo dňa 23. 1. 2012 porušené boli.

Rozhodnutia Daňového úradu Kráľovský Chlmec č. 738/320/284 - 24951/11/Rem zo dňa   7.   10.   2011   a   Finančného   riaditeľstva   Slovenskej   republiky č. 1040505/138/2012/5081   zo   dňa   23.   1.   2011   sa   zrušujú   a   Daňovému   úradu   K. a Finančnému   riaditeľstvu   Slovenskej   republiky   sa   zakazuje   pokračovať   v   ďalšom porušovaní základných práv sťažovateľa.

Sťažovateľovi: V. s.r. o., L., sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000  ,-   €   ktoré   je   porušovateľ   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   do   15   dní   odo   dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Porušovateľ je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 323,50 € na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka   sa   sťažnosťou   doručenou   ústavnému   súdu   domáhala   vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutiami daňového úradu č. 738/320/284-24951/11/Rem   zo 7. októbra   2011   a   finančného   riaditeľstva   č.   1040505/138/2012/5081 z 23.   januára   2012.   Uviedla,   že   si   je   vedomá,   že   tieto   rozhodnutia   sú   preskúmateľné všeobecným súdom, ale sťažnosť ústavnému súdu podala aj z toho dôvodu, aby nedošlo k zmeškaniu lehoty na jej podanie, ak všeobecný súd rozhodne, že tieto rozhodnutia nie sú preskúmateľné všeobecným súdom.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak   túto   ochranu   neposkytujú   všeobecné   súdy.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na   konanie   o   nich.   Ústavný   súd   sa   pri   zakladaní   svojej   právomoci   riadi   zásadou,   že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa sťažovateľ mohol domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02).

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v správnom súdnictve súdy preskúmavajú na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP) a tiež... konajú o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy (§ 250v OSP).

V   prípade   podania   žaloby   v   správnom   súdnictve   a   súbežne   podanej   sťažnosti ústavnému súdu   je sťažnosť považovaná za prípustnú   až po   (právoplatnom) rozhodnutí všeobecného   súdu   o žalobe,   a to   práve   vo   vzťahu   k tomuto   rozhodnutiu   (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 358/09).

Vychádzajúc z podstaty sťažnosti ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade pred   právomocou   ústavného súdu   existuje   iný   (všeobecný) súd,   ktorý   je v   prvom   rade povolaný   poskytnúť   ochranu   označeným   základným   právam   sťažovateľky,   a   preto   jej sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie [čl. 127 ods.   1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (obdobne napr. m. m. III. ÚS 310/07, IV. ÚS 276/08, IV. ÚS 216/2010, III. ÚS 540/2011)].

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2012