znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 223/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť P. Č., S., zastúpeného advokátom JUDr. D. T., Advokátska kancelária, B.,   vo veci namietaného porušenia   jeho práva   na spravodlivé súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   3 Co 540/06,   3   Co   541/06   z 23. októbra   2008 a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   sp. zn.   5   Cdo   153/2009   z 27. októbra   2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. Č. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. januára 2011 doručená sťažnosť P. Č. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len   „krajský   súd“)   sp. zn.   3   Co   540/06,   3   Co   541/06   z 23.   októbra   2008   a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 153/2009 z 27. októbra 2010.

Sťažovateľ bol navrhovateľom v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. PK-25 C 227/2004, ktorého predmetom bolo určenie, že   sťažovateľom   označené   nehnuteľnosti   patria   do   dedičstva   po   poručiteľke   A.   Č. Sťažovateľ svoj návrh odôvodňoval tým, že poručiteľka kúpnymi zmluvami z 30. apríla 2003 a zo 14. júla 2003 odpredala označené sporné nehnuteľnosti odporcom, pričom však ku vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností došlo v oboch prípadoch až po smrti poručiteľky. Na základe tejto skutočnosti sa sťažovateľ domáhal určenia, že v čase úmrtia bola   poručiteľka   vlastníčkou   sporných   nehnuteľností,   a   preto   patria   do   dedičstva po poručiteľke.

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. PK-25 C 227/2004 z 10. mája 2006 tak, že určil, že nehnuteľnosti označené sťažovateľom patria do dedičstva.

Na   základe   odvolania   odporcov   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   3   Co   540/06-187, 3 Co 541/06 z 23. októbra 2010 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a návrh sťažovateľa zamietol.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie.   O dovolaní   rozhodol najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   5   Cdo   153/2009   z 27.   októbra   2010   tak,   že   dovolanie sťažovateľa zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa „odvolací súd ako i dovolací súd vo vyššie citovanej mojej právnej veci vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. Pk 25 C 227/2004 porušili v mojom prípade článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3,5,8 (publikovaný v Zbierke zákonov ČSFR pod číslom 209 ročník   1992)   a   to,   že   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   predovšetkým spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná. Porušenie tohto článku Dohovoru je v tom, že odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vyššie citovaný a do volací súd moje dovolanie zamietol proti vyššie citovanému rozsudku Krajského súdu v Bratislave. Nemôže   byť   spravodlivé   rozhodnutie   vyššie   citovaných   súdov,   keď   vyššie   citovaným výkladom   o vecnoprávnych   a   obligačnoprávnych   následkoch   kúpnej   zmluvy   obchádzajú rigorózne   ust.   §   460   Obč.   zák. (zákon   č.   40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník   v znení neskorších predpisov, pozn.; ďalej len „Občiansky zákonník“), ktoré jednoznačne hovorí, že dedičstvo sa nadobúda okamihom smrti poručiteľa. Týmto okamihom je zo zákona viazaný nielen   notár   ako   súdny   komisár   prejednávajúci   konkrétne   dedičstvo   po   tom,   ktorom poručiteľovi, ale aj súd, ktorý posudzuje, či určitý majetok poručiteľa má alebo nemá patriť do   dedičstva   po ňom.   Obchádzanie   tohto   ustanovenia   §   460   Obč.   zák.   výkladom   o vecnoprávnych a obligačnoprávnych účinkoch kúpnej a zaopatrovacej zmluvy s poukazom na ust. § 44 ods. 1, § 47 ods. 1 Obč. zák. a ust. § 133 ods. 2 Obč. zák. spôsobuje, že vyššie citovanými rozhodnutiami Krajského súdu v Bratislave ako odvolacieho súdu a Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   ako   dovolacieho   súdu   došlo   k   porušeniu   článku   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyššie citovaného na spravodlivé prejednanie a rozhodnutie veci.“.

V závere svojej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález: „Ústavný súd vyslovuje, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23.10. 2008 sp. zn. 3 Co 540/06, 3 Co 541/06 v občianskoprávnej veci vedenej na tomto súde pod touto spisovou značkou a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 153/2009 zo dňa 27.10. 2010 v občianskoprávnej veci vedenej na tomto súde pod touto spisovou značkou došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa, aby jeho záležitosť bola   spravodlivo   a   v   primeranej   lehote   prejednaná,   zaručeného   v   článku   6   odsek   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23.10. 2008 sp. zn. 3 Co 540/06, 3 Co 541/06 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 153/2009 zo dňa 27.10. 2010 sa zrušujú a vec sa im vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť sťažovateľovi sumu 2000,- €. titulom finančného zadosťučinenia v lehote 10 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi sumu 2000,- € titulom finančného zadosťučinenia v lehote 10 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania v sume   175,54   €   v   lehote   10   dní   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   na   účet   advokáta JUDr. D. T.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 175,54 € v lehote 10 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokáta JUDr. D. T.

Jednalo   sa   o   úkony   právnej   služby   a   to:   1.   príprava   a   prevzatie   zastúpenia 2. spísanie ústavnej sťažnosti. Jeden úkon je za 168,13 € podľa ust. § 10 ods.l, ust. § 11 ods. 1 písm. a, a ust. § 13 ods.3 vyhl.č. 655/2004 Z. z. v platnom znení. Potom dva úkony právnej služby sú za 336,26 € a režijný paušál 2 x 7,41 € k dvom úkonom právnej služby. Potom advokátska odmena je spolu v sume 351,54 €.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Co   540/06,   3   Co   541/06 z 23. októbra 2008 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 153/2009 z 27. októbra 2010.

1.   Vo   vzťahu   k   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   poukazuje   na   princíp subsidiarity   ustanovený v   čl.   127 ods.   1 ústavy   (premietaný aj do   § 53   ods.   1   zákona o ústavnom súde), z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá   právomoc   preskúmať   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu,   keďže   ho   preskúmal na základe dovolania sťažovateľa najvyšší súd.

Z tohto dôvodu sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu odmietol pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m.   III.   ÚS   135/04,   IV.   ÚS   405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010).

2. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd v tejto súvislosti už opakovane judikoval, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Ústavný   súd   preskúmal   sťažovateľom   podané   dovolanie,   sťažnosťou   napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, ako aj súvisiaci rozsudok krajského súdu v rozsahu potrebnom pre posúdenie sťažnostných námietok sťažovateľa.

Sťažovateľ vo svojom dovolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci zo strany krajského   súdu,   a teda   dovolacie   dôvody   vymedzil   ustanovením   §   241   ods.   2   písm.   c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“). Nesprávne právne posúdenie   veci   videl   sťažovateľ   v názore   krajského   súdu,   podľa   ktorého „viazanosť účastníkov   ich   prejavmi   vôle,   smerujúcimi   k vzniku   zmluvy,   ku   vzniku   vecnoprávnych účinkov   ktorej   treba   ešte   kladného   rozhodnutia   orgánu   katastra,   trvá   aj   pre   dedičov zomrelého účastníka, ktorí vstupujú do jeho práv a záväzkov z občianskoprávneho vzťahu, ku   ktorému   došlo   na   podklade   zhodných   prejavov   vôle   účastníkov   ešte   pred   vznikom vecnoprávnych   účinkov   účinnej   zmluvy.  ...   Úmrtie   účastníka   zmluvy   nič   nemení na viazanosti   účastníkov   prejavmi   vôle   smerujúcimi   k vzniku   vecnoprávnych   účinkov zmluvy, trvá aj naďalej aj pre dedičov účastníka...“.

Sťažovateľ   tiež   v dovolaní   namietal,   že   s ohľadom   na   relevantné   ustanovenia Občianskeho zákonníka, najmä ustanovenie § 460, podľa ktorého dedičstvo sa nadobúda smrťou   poručiteľa,   ako   aj   s ohľadom   na ustanovenia   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam   (katastrálny   zákon)   v znení   neskorších   predpisov „nemohlo   dôjsť k nadobudnutiu   vlastníckeho   práva   žalovaných   1,2   k vyššie   uvedeným   nehnuteľnostiam, lebo   okamihom   smrti   prevodkyne   jej   majetok,   teda   aj   vyššie   uvedené   nehnuteľnosti nadobudli   jej   dedičia,   teda   i   ja,   ako   syn   poručiteľky.   Po   smrti   prevodkyne   preto   ani nemohlo dôjsť následne k právoplatnému povoleniu vkladu vlastníctva Správou katastra v Pezinku a teda k nadobudnutiu vlastníckeho práva žalovaných 1,2, keďže zomrela skôr, ako správa katastra vo veci vkladu rozhodla a rozhodnutie jej riadne doručila... Z tohto dôvodu preto   nemožno   vôbec   hovoriť   dôvodne   ani   o tom,   že   právnymi   účinkami   z už   uzavretej zmluvy sú viazaní aj dedičia po nej a teda, že na veci sa nič nemení, aj keď došlo k úmrtiu prevodcu pred povolením vkladu vlastníctva správou katastra.“.

Najvyšší   súd   v sťažnosťou   napadnutom   rozsudku   k dovolacím   námietkam sťažovateľa uviedol: „Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že právne posúdenie otázky viazanosti účastníkov ich prejavmi vôle, smerujúcimi k prevodu vlastníckeho práva po smrti účastníka takéhoto prejavu vôle, už bola riešená vo viacerých rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a je obsiahnuté i v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky č. 5/2007 pod č. 59 (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2006 sp. zn. 2 Cdo 184/2005) od ktorých záverov nemá dovolací súd dôvod sa odchýliť.

Účastníkmi učinené zhodné prejavy vôle, smerujúce k vzniku zmluvy, sú právnymi úkonmi   zakladajúcimi   v   zmysle   §   2   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   medzi   účastníkmi občianskoprávny vzťah, z ktorého účastníkom vyplývajú určité vzájomné práva a povinnosti. Účinnosť   zmluvy   nastáva   súčasne   so   vznikom   platnej   zmluvy,   pokiaľ   zákon   (§   47 Občianskeho   zákonníka)   alebo   dohoda   strán   neustanovujú   inak.   Rozhodnutie   správy katastra o povolení vkladu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nie je rozhodnutím, s ktorým by zákon spájal vznik účinnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci. Účinky   vkladu   podľa   ustanovenia   §   133   ods.   2   Občianskeho   zákonníka   spočívajú v nadobudnutí vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, t.j. vo vecnoprávnych následkoch, a nie v obligačnoprávnych   následkoch   (v   účinnosti)   zmluvy,   ktoré   nastali   platným   prijatím návrhu na uzavretie zmluvy (§ 44 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Správne preto odvolací súd uviedol, že z platnej zmluvy vznikajú pre jej účastníkov obligačnoprávne   účinky,   t.j.   obsah   zmluvy   sa   stáva   pre   účastníkov   zmluvy   rovnako a bezpodmienečne záväzným (účinnosť zmluvy) a viazanosť účastníkov ich prejavmi vôle, smerujúcimi k vzniku zmluvy, ku vzniku vecnoprávnych účinkov ktorej treba ešte kladného rozhodnutia   orgánu   katastra,   trvá   aj   pre   dedičov   zomrelého   účastníka,   ktorí   vstupujú do jeho   práv   a   záväzkov   z   občianskoprávneho   vzťahu,   ku   ktorému   došlo   na   podklade zhodných   prejavov   vôle   účastníkov   ešte   pred   vznikom   vecnoprávnych   účinkov   účinnej zmluvy. Práva a povinnosti majetkovej povahy prechádzajú z účastníkov na ich právnych nástupcov;   rovnako   prechádzajú   na   právnych   nástupcov   účastníkov   zmluvy   práva a povinnosti z občianskoprávneho vzťahu založeného zhodnými prejavmi vôle, smerujúcimi k zmluve.   Z ustanovení občianskeho zákonníka ani z povahy občianskoprávneho vzťahu vyplývajúceho   z   darovania   nemožno   totiž   presvedčivo   dôvodiť,   že   by   išlo   o   práva a povinnosti viazané len na osoby účastníkov občianskoprávneho vzťahu, ako sú uvádzané v § 579 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Úmrtie účastníka zmluvy nič nemení na viazanosti účastníkov prejavmi vôle smerujúcimi k vzniku vecnoprávnych účinkov zmluvy, trvá teda naďalej aj pre dedičov účastníka, ktorí vstupujú do práv a záväzkov zomrelého účastníka občianskoprávneho   vzťahu,   ku   ktorému   došlo   na   podklade   zhodných   prejavov   vôle účastníkov   ešte   pred   vznikom   vecnoprávnych   účinkov   zmluvy   o   prevode   vlastníctva nehnuteľnej veci.“

Podľa názoru dovolacieho súdu „nie je tu žiadny významný dôvod, pre ktorý by sa mal   v danej   veci   odchýliť   od   uvedených   zásad   prezentovaných   doterajšou   judikatúrou; takým dôvodom rozhodne nie sú zmeny v ustanoveniach § 47 a § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka,   vykonané   zákonom   č.   264/1992   Zb.,   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   Občiansky zákonník, zrušuje sa zákon o štátnom notárstve a o konaní pred štátnym notárstvom a menia a dopĺňajú sa niektoré ďalšie zákony, ktoré sa týkali iba obligačných a vecnoprávnych účinok zmluvy o prevode nehnuteľnosti“.

Dovolací   súd   tiež   konštatoval,   že   ani „dovolateľom   prezentovaný   výklad   §   460 Občianskeho   zákonníka   nie   je   spôsobilý   spochybniť   správnosť   uvedených   právnych záveroch. Dedičstvo sa nadobúda okamihom smrti poručiteľa, ale predmetom dedičstva môže byť len tá vec, ktorú poručiteľ v okamihu smrti skutočne vlastnil, nie vec, ku ktorej len nenastali vecnoprávne účinky, podmienené správnym aktom, ale ktorej obligačné účinky, na základe platnej zmluvy, sú, ako v danom prípade, nesporné a účastníkov zaväzujúce.“.

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   právny   názor   najvyššieho   súdu   v   danej   veci zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a na zásadné námietky dovolania sťažovateľa zaujal také stanovisko, ktoré ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľné. V citovanej časti odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   najvyšší   súd   dostatočným   spôsobom   uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľa považovať za neodôvodnené a toto zamietnuť.   Ústavný   súd   v   takom   prípade   nemá   žiaden   dôvod   a   ani   oprávnenie na prehodnocovanie záverov najvyššieho súdu (napr. II. ÚS 299/06).

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína svoj ustálený názor, podľa ktorého reálne uplatnenie a garantovanie práva na spravodlivé súdne konanie neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy   preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorý   predkladá   účastník   konania.   Procesný postoj   účastníka   konania   zásadne   nemôže   implikovať   povinnosť   všeobecného   súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   reagovať   v   súlade   s   platným procesným poriadkom (napr. III. ÚS 369/2010).

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej   spojitosti   medzi   odôvodnením   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   a   namietaným porušením základného práva sťažovateľa na spravodlivý proces.

Na   základe   uvedených   skutočností   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   to   je   uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2011