znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 223/07-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 6. novembra 2007 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Auxta   a zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť maloletej M. C. a Ľ. C., obe bytom Ž., právne zastúpených advokátom JUDr. R.   M.,   B.,   pre   namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 494/94 a takto

r o z h o d o l :

Základné   právo   maloletej   M.   C.   a   Ľ.   C.   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie ich záležitostí v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 17 C 494/94 p o r u š e n é   n e b o l i.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2007 doručená sťažnosť maloletej M. C. a Ľ. C., obe bytom Ž. (ďalej len „sťažovateľky“), právne zastúpených advokátom JUDr. R. M., B., pre namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie ich   záležitosti   v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní o určenie otcovstva k maloletému dieťaťu a úpravu jeho výchovy a výživného vedenom pod sp. zn. 17 C 494/94.

Sťažovateľky v sťažnosti okrem iného uviedli:„Dňa 25. júla 1994 podala sťažovateľka na Okresnom súde v Žiline (Porušovateľ) návrh na určenie otcovstva a určenie výchovy a výživy u maloletej dcéry M. C. Konanie sa vedie u porušovateľa pod spis. zn. 17 C 494/1994.

V   roku   1995 bolo   uskutočnené   pojednávanie   dňa 4.   septembra 1995   a následne 2. októbra 1995.

V rokoch 1996 až 2005 sa vo veci nekonalo, hoci kolízny opatrovník Centrum pre medzinárodnoprávnu   ochranu   detí   a   mládeže   ako   aj   sťažovateľka   viackrát   žiadali o prejednanie veci,   prípadne   priamo žiadali o   odstránenie prieťahov   v konaní.   Kolízny opatrovník opakovane žiadal o informácie o stave konania a prejednanie veci - listami z 12. septembra 1996, 21. apríla 1999, 3. novembra 2000, 4. apríla 2001. Sťažovateľka rovnako urgovala konanie listom z 11. decembra 2000.

Dňa 21. 11. 1997 súd nariadil znalecké dokazovanie z odboru zdravotnej genetiky. Znalecký posudok bol však vypracovaný a doložený do spisu až 10. júna 2002, t. j. o viac ako   päť   rokov.   Znalecký   posudok   bol   preložený   do   nemeckého   jazyka   až   v   roku   2005 (uznesenie zo 7. apríla 2005), hoci sa v spise nachádzal už 3 roky.

Dňa 6. apríla 2005 bolo nariadené pojednávanie na termín 28. apríl 2006, t. j. viac ako 10 rokov po predchádzajúcom pojednávaní.

Dňa 28. apríla 2006 sa konalo pojednávanie a dňa 2. mája 2006 bol vyhlásený rozsudok.   Písomné   vyhotovenie   rozsudku   bolo   sťažovateľke   a   kolíznemu   opatrovníkovi doručené   dňa   21.   9.   2006.   Súd   až   následne   dňa   19.   októbra   2006   uznesením   nariadil preklad rozsudku do vietnamského jazyka a jeho doručenie odporcovi.

Dňa   12.   decembra   2006   odporca   doručil   súdu   odvolanie   proti   rozsudku.   Súd zabezpečil preklad doručeného odvolania a príloh. Uvedené doklady mal pritom v spise už 17. januára 2007. Až dňa 23. marca 2007 súd vyzval sťažovateľku, aby sa vyjadrila k podanému   odvolaniu.   Súd   však   nedoručil   podané   odvolanie   (preklad)   právnemu zástupcovi   sťažovateľky,   hoci   plná   moc   na   zastupovanie   bola   v   spise   založená už od decembra 2006.

Dňa 28. februára 2007 bol spis predložený Krajskému súdu v Žiline na rozhodnutie o odvolaní odporcu proti rozsudku. Krajský súd v Žiline rozsudkom č. k. 9 Co/68/2007 z 27. apríla 2007 potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku o určení výživného odporcu na maloletú a vo výroku o zameškanom výživnom prvostupňový rozsudok zmenil.

Dňa 2. apríla 2007 sťažovateľka prostredníctvom právneho zástupcu podala na súd sťažnosť na prieťahy v konaní.

Porušovateľ   k   sťažnosti   podal   vyjadrenie   zo   dňa   26.   apríla   2007,   ktoré   bolo doručené právnemu zástupcovi sťažovateľky dňa 7. 5. 2007. Porušovateľ skonštatoval k podanej sťažnosti, že vo veci sa priebežne konalo a koná. Zdĺhavosť konania odôvodňoval opakovaným   vybavovaním   dožiadaní   do   Rakúska,   zisťovaním   pomerov   u   odporcu a aplikačnými problémami, ktoré vznikli pri vybavovaní dožiadaní a predvolaní v súvislosti so zmenou režimu v dôsledku vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie.

Podľa názoru sťažovateliek tým vlastne orgán štátnej správy porušovateľa priznal existenciu   prieťahov   v   konaní   spočívajúcich   v   zlej   organizácii   práce   na   súde.   Tiež sa sťažovateľky   domnievajú,   že   zabezpečenie   prekladu   znaleckého   posudku   po   viac   než troch   rokoch   je   rovnako   možné   vnímať,   ako   flagrantné   prieťahy   v   konaní,   nakoľko porušovateľ   mal   urobiť   opatrenia,   aby   bol   preklad   uskutočnený   v   primeranej   lehote a dôvodom je pravdepodobne rovnako zlá organizácia práce na súde a príp. iné subjektívne dôvody   na   strane   súdu.   Okrem   toho   je   viac   než   zarážajúce,   že   celá   vec   do   dnešného dňa nebola riadne ukončená a to po skoro 11 rokoch od podania návrhu vo veci samej na prvostupňový súd.“

Sťažovateľky žiadajú, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 494/94 porušil ich základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal mu vo veci konať bez zbytočných prieťahov a zaplatiť im   primerané finančné   zadosťučinenie   v sume   100   000   Sk   pre   každú   z nich, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   223/07-10   z 21.   augusta   2007   prijal sťažnosť   na ďalšie konanie.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k sťažnosti   listom   sp.   zn.   1 SprS/336/2007 zo 14. septembra 2007 vyjadril podpredseda okresného súdu, pričom uviedol:

„Po   oboznámení   sa   s   chronológiou   úkonov   a   spisovým   materiálom   konštatujem, že k prieťahom v tomto súdnom konaní dochádzalo v období od roku 1994 do roku 2001. V roku   2001   bol   spis   pridelený   súčasnej   zákonnej   sudkyni   a   od   tohto   roku   sa   vo   veci priebežne koná a súd uskutočňoval všetky úkony smerujúce k ukončeniu veci. Pri tom treba prihliadnuť na osobitný charakter a zložitosť vecí s cudzím prvkom, kde každý úkon súdu trvá niekoľkokrát dlhšie ako v bežných veciach, a to s ohľadom na potrebu doručovania do cudziny   prostredníctvom   orgánov   cudzieho   štátu   a   na   potrebu   pretlmočenia   každej písomnosti   doručovanej   do   cudziny,   resp.   z   cudziny.   Konajúci   súd   vo   veci   rozhodol rozsudkom   o   výchove   a   výžive,   nakoľko   konanie   o   určenie   otcovstva   bolo   zastavené. Po preložení tejto písomnosti bol rozsudok doručený odporcovi, ktorý proti nemu podal odvolanie. Krajský súd vo veci rozsudkom rozhodol a po pretlmočení sa tento doručuje odporcovi. Okresný súd Žilina súhlasí s upustením od ústneho prejednania veci.“

K vyjadreniu bola pripojená chronológia úkonov vykonaných vo veci vedenej pod sp. zn. 17 C 494/94, z ktorej vyplýva, že:

„Dňa 25. 7. 1994 - napadla vec na súd Dňa 18. 10. 1994 - ust. kolízny opatrovník malol. dieťaťu

Dňa 15. 3. 1995 - nariadené pretlmočenie písomností Dňa 4. 9. 1995 - pojednávanie odročené na 2. 10. 1995 Dňa 2. 10. 1995 - pojednávanie odročené na neurčito Dňa 18. 10. 1995 - nariadené pretlmočenie písomností Dňa 21. 11. 1997 - nariadené znal. dokazovanie Dňa 29. 3. 2001 - vyprac. dožiadanie o znal. úkone - odbere krvi odporcu v Rakúsku Dňa 29. 3. 2001 - nariadené pretlmočenie písomnosti Dňa 24. 5. 2002 - doručený súdu znal. posudok Dňa 4. 10. 2002 - nariadené pretlmočenie písomností Dňa 1. 8. 2003 - nariadené pretlmočenie písomností Dňa 7. 4. 2005 - nariadené pretlmočenie písomností Dňa 18. 8. 2005- určený termín pojednávania na 28. 4. 2006, resp. 2. 6. 2006 Dňa 5. 1. 2006 - nariadené pretlmočenie písomností Dňa 16. 2. 2006 - nariadené pretlmočenie písomností Dňa 28. 4. 2006 - odročené na T 2. 5. 2006 Dňa   2.   5.   2006   -   uznesenie   -   konanie   o   určení   otcovstva   zastavené   + rozsudok o výchove a výžive

Dňa 19. 10. 2006 - nariadené pretlmočenie písomností Dňa 13. 12. 2006 - nariadené pretlmočenie písomností Dňa 17. 12. 2006 - odvolanie proti rozsudku Dňa 1. 3. 2007 - predložený spis KS Žilina Dňa 11. 6. 2007 - vrátený spis z KS Dňa 9. 7. 2007 - nariadené pretlmočenie písomností Dňa 6. 9. 2007 - nariadené pretlmočenie písomnosti Spis na kal. - čaká sa na prevzatie spisu tlmočníkom.“

Rovnaké skutočnosti ako uviedol okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti zistil aj ústavný súd z obsahu súdneho spisu, ktorý mu bol predložený na preverenie 24. septembra 2007.   Navyše   zistil,   že   Krajský   súd   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   27. apríla   2007 rozhodol   tak,   že   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   17   C   494/94   z   2.mája   2006   v časti (o určenie výživného) potvrdil a v časti (o zameškanom výživnom) zmenil; 11. júna 2007 spis   zaslal   okresnému   súdu,   ktorý   už   iba   doručoval   rozsudok   účastníkom   konania. Rozhodnutie   krajského   súdu   sp.   zn. 9   Co   68/07   z 27.   apríla   2007   bolo   21.   júna   2007 doručené právnemu zástupcovi sťažovateliek.

Právny   zástupca   sťažovateliek   v   podaní   z 27.   septembra   2007   oznámil,   že   trvá na ústnom prerokovaní veci, ktoré ústavný súd nariadil na 6. november 2007.

Na verejnom ústnom pojednávaní bol prítomný iba právny zástupca sťažovateliek, ktorý vo svojom vyjadrení poukázal len na svoje predchádzajúce podania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľky sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej   judikatúry,   v súlade   s ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou, účelom   a cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (I.   ÚS   24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03), pričom „tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím“.

Pri posudzovaní otázky, či v konaní okresného súdu došlo k zbytočným prieťahom, a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   v súlade   so   svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) ústavný súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.

Pri vyhodnotení doterajšieho konania vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 17   C   494/94   podľa   troch   označených   základných   kritérií   ústavný   súd   dospel   k týmto záverom:

1. Predmetom konania vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 17 C 494/94 bolo určenie   otcovstva   k maloletému   dieťaťu   a úprava   jeho   výchovy   a výživného, ktoré tvorí bežnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, podklad pre rozhodnutie tvorí súdnou   praxou   ustálená   a   používaná   právna   úprava.   Výklad   a používanie   tejto   právnej úpravy sú stabilizované a na tieto veci sa vzťahuje dostatok judikatúry všeobecných súdov. Okresný súd vo svojom vyjadrení ani nepoukázal na zložitosť danej veci.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateliek v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil takú závažnú skutočnosť, ktorá by mohla byť osobitne zohľadnená na ich ťarchu.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu označených práv sťažovateliek, bol postup okresného súdu.

Z rozboru   veci   vyplýva, že súdne   konanie začalo 25.   júla 1994 podaním   návrhu o určenie otcovstva k maloletému dieťaťu a úpravu jeho výchovy a výživného. V priebehu konania (ide   o vec   s cudzím   prvkom,   kde   bolo potrebné vykonať viacero   tlmočníckych úkonov   a dožiadaní   do   cudziny   za   účelom   zistenia   údajov   o odporcovi   a jeho   pobyte) okresný súd nariadil aj znalecké dokazovanie (november 1997) a tiež dve pojednávania. Na jednom z nich 28. apríla 2006 zastavil konanie o určenie otcovstva, pretože odporca vyhlásil, že uznáva otcovstvo   k maloletej sťažovateľke. Dňa 2. mája 2006   okresný   súd rozhodol rozsudkom, ktorým zveril maloleté dieťa do osobnej starostlivosti matky, určil výšku výživného, ako aj spôsob platenia zameškaného výživného. Dňa 17. decembra 2006 odporca podal odvolanie proti rozsudku. Po doručení spisu odvolaciemu súdu 28. februára 2007   krajský   súd   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   9   Co   68/2007   z 27. apríla   2007   tak, že potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   vo   výroku   o   určení   výživného   a   vo   výroku o zameškanom   výživnom   prvostupňový   rozsudok   zmenil.   Rozhodnutie   okresného   súdu sp. zn.   17   C   494/94   z 2.   mája   2006   v spojení   s rozhodnutím   krajského   súdu   sp.   zn. 9 Co 68/07   z 27.   apríla   2007   nadobudlo   právoplatnosť   vo   vzťahu   ku   sťažovateľkám 21. júna 2007.

Vydaním   prvostupňového   rozhodnutia   a jeho   doručením   21.   septembra   2006 zákonnej   zástupkyni   sťažovateľky   (ako   aj   úkonmi,   ktoré   musel   okresný   súd   vykonať v spojitosti s podaním odvolania) vykonal teda okresný súd všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateliek v napadnutom konaní. Ďalšie úkony alebo postupy už okresný súd v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (6. júla   2007)   nemohol   vykonávať,   a preto   možno   posudzovať   záležitosť   so zreteľom na čl. 2   ods. 2   ústavy   ako   vec,   v   ktorej   ústavná   úloha   okresného   súdu   pri odstraňovaní právnej   neistoty   sťažovateliek   skončila   rozhodnutím   vo   veci   samej   ešte   pred   podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal aj zo svojej doterajšej judikatúry, podľa ktorej ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (i podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) len vtedy, ak bola sťažnosť na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva   ešte   dochádza   alebo   porušenie   v tom   čase   ešte   trvá   (I. ÚS 34/99,   III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05, III. ÚS 329/06). Sťažovateľky namietali prieťahy v konaní okresného súdu, ktorý vo veci samej v okamihu podania sťažnosti už nekonal a v tom čase len doručoval rozhodnutie krajského súdu ďalšiemu účastníkovi konania.

Z uvedeného   vyplýva,   že   okresný   súd   v čase   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu (6. júla   2007)   už nemohol   žiadnym   ústavne   relevantným   spôsobom   ovplyvniť   priebeh konania,   prípadne   prieťahy   v ňom,   a teda   nemohol   ani   porušovať   v sťažnosti   označené práva sťažovateliek.

Na základe týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 494/94 nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateliek podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na takýto záver ústavného súdu bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateliek.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. novembra 2007