znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 223/05-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20.   októbra   2005 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya prerokoval sťažnosť J. C., N., zastúpeného advokátom JUDr. M. S., Č., ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Trenčín v konaní sp. zn. NM-6 C 16/02, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. C. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej republiky   v konaní vedenom   na Okresnom   súde   Trenčín   pod sp. zn. NM-6 C 16/02   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Trenčín p r i k a z u j e   v konaní sp. zn. NM-6 C 16/02 konať bez zbytočných prieťahov.

3. J. C. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Trenčín p o v i n n ý   mu zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Trenčín j e   p o v i n n ý   nahradiť J. C. trovy právneho zastúpenia v sume   6   252,50   Sk (slovom   šesťtisícdvestopäťdesiatdva   slovenských   korún   a päťdesiat halierov) na účet právneho zástupcu JUDr. M. S. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Sťažnosti J. C. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 16. júna 2005 doručená sťažnosť J. C., N. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. S., Č.,   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Okresným súdom Trenčín (ďalej aj „okresný súd“) v konaní sp. zn. NM-6 C 16/02.

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 223/05-11 z 23. augusta 2005 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Predseda   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu,   ktorá   mu   bola doručená 29. septembra 2005, vyjadril, že okresný súd netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľa vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 3. októbra 2005 oznámil, že netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd využil možnosť postupu podľa ustanovenia § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, pretože vzhľadom na charakter posudzovanej veci, v ktorej je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   sa   návrhom   zo   7.   decembra   2001 doručeným Okresnému súdu Nové Mesto nad Váhom (v súčasnosti Okresný súd Trenčín) domáhal,   aby   bol   odporca   zaviazaný   uhradiť   mu   finančnú   sumu   100   000   Sk s príslušenstvom.

Okresný súd Nové Mesto nad Váhom vykonal v danej veci úkony 11. júna 2003, pojednávania 6. októbra 2003 a 19. januára 2004, následne bol uskutočnený výsluch svedka pred dožiadaným Okresným súdom Čadca 6. februára 2004 a pojednávanie 7. apríla 2004.

Sťažovateľ žiadal o odstránenie prieťahov v priebehu konania urgenciami z 5. mája 2003 a 27. mája 2005, ako aj žiadosťou zo 14. apríla 2005. Výkon súdnictva z Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom prešiel od 1. januára 2005 podľa ustanovenia § 15 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov na Okresný súd Trenčín.

S prihliadnutím   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   vo   svojom   návrhu   výroku rozhodnutia (petite) žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní sp. zn. NM-6 C 16/02 a prikázal okresnému súdu konať v uvedenej veci bez zbytočných prieťahov. Zároveň   sťažovateľ   požaduje   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 50 000 Sk a náhrady trov právneho zastúpenia.

Ústavný súd výzvou z 27. septembra 2005 požiadal predsedu okresného súdu, aby sa v zmysle ustanovenia § 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde vyjadril k sťažnosti sťažovateľa. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení z 3. októbra 2005 uviedol prehľad úkonov vykonaných v predmetnej veci a vyjadril sa, že „Po oboznámení sa s obsahom predmetného súdneho spisu som toho názoru, že v danej veci spôsobil prieťahy konania aj sťažovateľ. Sťažovateľ   ako   navrhovateľ,   hoci   bol   aj   kvalifikovane   od   začiatku   konania   vo   veci zastúpený   advokátom,   nesplnil   svoju   zákonnú   povinnosť   a nezaplatil   s podaním   návrhu súdny poplatok z návrhu na začatie konania. Vzhľadom na to, že predmetom konania bolo zaplatenie peňažnej sumy, výpočet súdneho poplatku z návrhu nebol zložitý. Sťažovateľ si tiež   nesplnil   svoju   zákonnú   povinnosť   predložiť   súdu   návrh   na   začatie   konania   spolu s prílohami   v dostatočnom   počte   vyhotovení   tak,   aby   každý z účastníkov   konania   mohol obdržať   jedno   vyhotovenie   návrhu   a príloh.   Tieto   pochybenia   navrhovateľa   musel   súd svojím postupom odstraňovať ešte predtým, ako začal konať vo veci samej. (...)

Na   základe   opisu   skutkového   stavu   veci   som   toho   názoru,   že   vo   veci   možno konštatovať   prieťahy   spôsobené   tunajším   súdom   za   obdobie   od   4.   januára   2002 do 30. januára 2003 a za obdobie od 24. mája 2004 do 7. júna 2005. (...) Podľa môjho názoru možno považovať prieťahy v konaní vo vyššie uvedených obdobiach za zbytočné“.

Predseda okresného súdu ďalej vo svojom stanovisku žiada, aby ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa prihliadol na skutočnosť, že vo veci samej už bolo rozhodnuté, aj keď rozsudok zatiaľ nenadobudol právoplatnosť.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa, stanoviska predsedu okresného súdu a najmä   podrobného   preštudovania   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   NM-6   C   16/02   zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Sťažovateľ doručil Okresnému súdu Nové Mesto nad Váhom 10. decembra 2001 návrh na začatie konania o zaplatenie finančnej sumy 100 000 Sk s príslušenstvom proti odporcom v 1. a 2. rade s príslušnými prílohami.

Okresný súd Nové Mesto nad Váhom vydal 4. januára 2002 pokyn na prevedenie posudzovanej veci do registra C okresného súdu. Okresný súd Nové Mesto nad Váhom vydal   30.   januára   2003   pokyn   na   doručenie   výzvy   sťažovateľovi,   aby   v určenej   lehote uhradil   súdny   poplatok   za   podaný   návrh.   Úhrada   súdneho   poplatku   sťažovateľom   bola Okresnému súdu Nové Mesto nad Váhom doručená 3. apríla 2003.

Právny   zástupca   sťažovateľa   doručil   Okresnému   súdu   Nové   Mesto   nad   Váhom 7. mája 2003 urgenciu, aby súd začal vykonávať úkony v danej veci, pretože návrh na začatie konania mu bol zaslaný v decembri 2001.

Okresný súd Nové Mesto nad Váhom vydal 5. júna 2003 pokyn na doručenie výzvy sťažovateľovi,   aby   v určenej   lehote   doručil   súdu   ďalšie   rovnopisy   návrhu   na   začatie konania. Právny zástupca sťažovateľa doručil súdu požadované písomnosti 23. júna 2003.

Okresný súd Nové Mesto nad Váhom nariadil 8. júla 2003 termín pojednávania na 6. október 2003. Odporca v 1. rade doručil súdu 24. septembra 2003 vyjadrenie týkajúce sa predmetu posudzovaného konania.

Na pojednávaní 6. októbra 2003 boli vypočutí účastníci konania a pojednávanie bolo uznesením odročené na 19. január 2004, pričom Okresný súd Nové Mesto nad Váhom vydal v uvedený deň pokyn na doručenie výzvy Okresnému úradu v N., aby zaslal súdu výpis zo živnostenského registra odporcu v 1. rade. Okresný úrad v N. doručil súdu 17. decembra 2003 oznámenie o postúpení žiadosti miestne príslušnému Okresnému úradu v S. z dôvodu zmeny adresy bydliska odporcu v 1. rade.

Okresný   úrad   v S.   doručil   súdu   5.   januára   2004   požadované   písomnosti. Na pojednávaní   19.   januára   2004   vypovedala   predvolaná   svedkyňa   a pojednávanie   bolo uznesením odročené na neurčito s tým, že Okresný súd Nové Mesto nad Váhom v dožiadaní z 19. januára 2004 požiadal Okresný súd Čadca o výsluch svedka. Vybavené dožiadanie s výsluchom svedka uskutočneným 6. februára 2004 pred dožiadaným Okresným súdom Čadca bolo súdu doručené 11. februára 2004.

Okresný súd Nové Mesto nad Váhom vydal 24. mája 2004 pokyn na doručenie výzvy odporcovi   v 1.   rade,   aby   v určenej   lehote   oznámil   adresu   navrhovaného   svedka v predmetnom konaní. Podľa úradného záznamu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo 16. apríla 2004 odporca v 1. rade oznámil súdu spisovú značku, pod ktorou bolo vedené konanie o rozvod manželstva medzi ním a odporkyňou v 2. rade.

Právny   zástupca   sťažovateľa   doručil   súdu   31.   mája   2005   urgenciu   týkajúcu   sa nariadenia pojednávania v danej veci z dôvodu vyše ročnej nečinnosti súdu. Okresný súd Trenčín – pracovisko Nové Mesto nad Váhom stanovil 7. júna 2005 termín pojednávania na 27. júl 2005. Na pojednávaní 27. júla 2005 okresný súd ukončil dokazovanie a rozsudkom č. k.   NM-6   C   16/02-45   zaviazal   odporkyňu   v 2.   rade   uhradiť   určenú   finančnú   sumu s príslušenstvom a trovy konania.

Okresný   súd   vydal   25.   augusta   2005 pokyn   na doručenie predmetného   rozsudku účastníkom konania. Uvedeným záznamom (č. l. 49) posudzovaný spis končí.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu, pričom nestačí, že štátny orgán vo veci koná (napr. rozhodnutia II. ÚS 157/02, I. ÚS 76/03). Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol ju s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia.

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99, III. ÚS 127/03 a ďalšie).

Sťažovateľ sa urgenciami doručenými okresnému súdu 7. mája 2003 a 31. mája 2005 domáhal   nariadenia   pojednávania   z dôvodu   nečinnosti   súdu,   čím   dal   najavo   svoju nespokojnosť s dĺžkou konania.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 813/00, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníkov   súdneho   konania   a postup samotného súdu.

Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd konštatuje, že predmetom sporu je žaloba o uhradenie finančnej sumy vyplývajúca z dohody o dodávke materiálu,   ide   teda   o vec,   ktorá   patrí   po   skutkovej   a právnej   stránke   do   štandardnej rozhodovacej   agendy   všeobecného   súdnictva   s   rozsiahlou   judikatúrou   v   tejto   oblasti. Predseda   okresného   súdu   navyše   vo   svojom   stanovisku   doručenom   ústavnému   súdu 7. októbra 2005 uviedol, že „... vec nie je právne zložitá... rovnako tak skutková zložitosť veci nie je podľa môjho názoru vysoká“.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil z posudzovaného   spisu   a   vyjadrení   účastníkov   konania   žiadnu   okolnosť,   ktorou   by sťažovateľ prispel k prieťahom v konaní.

Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy,   bol   postup   samotného   okresného   súdu.   Pri   skúmaní   skutočnosti,   či   v dôsledku postupu okresného súdu došlo k porušeniu vyššie uvedeného práva, ústavný súd zistil, že tomu tak je, a to bez existencie zákonnej prekážky (napr. rozhodnutie II. ÚS 3/00).

Ústavný súd z prehľadu úkonov vykonaných okresným súdom v tejto veci zistil, že okresný súd nevykonal žiadny úkon v posudzovanej veci od 4. januára 2002 do 30. januára 2003 (12,5 mesiacov) a od 24. mája 2004 do 7. júna 2005 (12,5 mesiacov).

Ústavný súd z predmetného spisu zistil, že napriek skutočnosti, že od 1. januára 2005 súdna agenda Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom bola prevzatá Okresným súdom Trenčín,   posudzovanú   vec   prejednávala   od   jej   nápadu   tá   istá   zákonná   sudkyňa,   teda zbytočné   prieťahy   v danom   konaní   nevznikli   v dôsledku   zániku   Okresného   súdu   Nové Mesto nad Váhom a presunu tejto súdnej agendy na Okresný súd Trenčín.

Predseda okresného súdu v stanovisku z 3. októbra 2005 uviedol prehľad úkonov vykonaných v predmetnej veci a vyjadril sa, že sťažovateľ prispel k zbytočným prieťahom v konaní tým, že neuhradil súdny poplatok za podanie návrhu napriek tomu, že jeho výpočet nebol   zložitý,   ako   aj   nepredložením   dostatočného   počtu   rovnopisov   návrhu   na   začatie konania.   Ústavný   súd   k uvedenej   argumentácii   predsedu   okresného   súdu   uvádza,   že zákonná sudkyňa vydala 30. januára 2003 (t. j. 13,5 mesiacov od doručenia návrhu) pokyn na   doručenie   výzvy   sťažovateľovi,   aby   uhradil   súdny   poplatok.   Pokyn   okresného   súdu sťažovateľovi na predloženie dostatočného počtu rovnopisov návrhu na začatie konania bol vydaný 5. júna 2003 (t. j. 17,5 mesiacov od doručenia návrhu na začatie konania súdu). Uvedený   postup   okresného   súdu   nie   je   možné   pričítať   na   ťarchu   sťažovateľa,   pretože sťažovateľ vždy reagoval na prípisy okresného súdu v určenej lehote.

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   stanovisku   následne   uviedol   časové   úseky, v ktorých   bol   okresný   súd   nečinný,   pričom   sa   zároveň   vyjadril,   že „...   vzhľadom   na výslovnú   žiadosť   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   uvádzanú   v iných   konaniach neuvádzam   skutočnosti   týkajúce   sa   zaťaženosti   tunajšieho   súdu   a jeho   jednotlivých sudcov“. Podľa právneho názoru ústavného súdu vyjadreného v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 14/00 „Otázky množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní“.

Ústavný súd s prihliadnutím aj na ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku postup okresného súdu v predmetnej veci vyhodnotil ako konanie, v ktorom došlo k   zbytočným   prieťahom   zo   strany   okresného   súdu   v celkovej   dĺžke   25   mesiacov (t. j. obdobia od 4. januára 2002 do 30. januára 2003 a od 24. mája 2004 do 7. júna 2005).

Základné právo zaručené podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa realizuje takým konaním všeobecných súdov, ktoré plynule smeruje k odstráneniu právnej neistoty osoby, ktorá sa obrátila na súd v konkrétnej veci (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 40/97).

Na základe týchto dôvodov ústavný súd dospel k názoru, že bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, tak ako mu ho zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   porušenie   základných   práv   a   slobôd   vzniklo nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci   konal.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   prikázal   vo   výroku   tohto   rozhodnutia okresnému súdu konať v danej veci bez zbytočných prieťahov.

IV.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   práva   sťažovateľa,   zaoberal   sa   aj   jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Sťažovateľ   v petite   svojej   sťažnosti   žiadal   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   v sume   50   000   Sk.   Ústavný   súd   s prihliadnutím   na   dĺžku   zbytočných prieťahov v činnosti   okresného súdu   v posudzovanom   konaní a okolnosť,   že sťažovateľ svojím správaním neprispel k predĺženiu konania, priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk.

Pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu,   preto ústavný   súd   žiadosti   sťažovateľa   o primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   zvyšnej   časti nevyhovel a priznanú sumu považoval za primeranú, a to so zreteľom na dĺžku zbytočných prieťahov v posudzovanom konaní a konkrétne okolnosti posudzovanej veci.

V súlade s ustanovením § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom   súde,   ktorý   v odôvodnených   prípadoch   umožňuje   ústavnému   súdu   podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy,   ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   náhradu   trov právneho zastúpenia, pretože ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa bolo porušené, a teda mal vo veci úspech.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom, ak   predmet   sporu   nie   je   oceniteľný   peniazmi,   odmena   za   jeden   úkon   je   jedna   šestina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom   na skutočnosť,   že   dva   úkony   právnej   služby boli zrealizované v roku 2005,   ústavný   súd   vychádzal   pri   týchto   úkonoch   z oznámenia   Štatistického   úradu Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2004 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   15   008   Sk,   preto   ústavný   súd   priznal náhradu   trov   za   dva   úkony   právnej   pomoci,   každý   v   hodnote   2   501   Sk.   Ústavný   súd rozhodol aj o priznaní náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné   vo   výške   jednej   stotiny   výpočtového   základu   podľa   §   16   ods.   3   vyhlášky č. 655/2004 Z. z., t. j. dvakrát 150 Sk.

Podľa ustanovenia § 18 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa tarifná odmena určená podľa § 9 až 14 o daň z pridanej hodnoty.   Právny   zástupca   sťažovateľa   pripojil   k vyjadreniu   z 29.   septembra   2005   ako prílohu aj fotokópiu osvedčenia o registrácii pre daň z pridanej hodnoty.

Podľa takto určených kritérií je správny výpočet trov v sume 6 252,50 Sk, ktorú ústavný súd zaviazal uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľa okresný súd (ustanovenie § 31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s ustanovením   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2005