znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 223/04-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   21.   októbra   2004 v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť Jozefa Šlosára, V. S., zastúpeného advokátkou JUDr. D. T., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   Okresným   súdom   v   Poprade   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   C   248/98 (14 C 423/95), a takto

r o z h o d o l :

1. Právo Jozefa Šlosára na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl.   6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd Okresným súdom v Poprade v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 248/98 (14 C 423/95)   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu v Poprade p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 248/98 (14 C 423/95) konal bez zbytočných prieťahov.

3.   Jozefovi Šlosárovi p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 25 000 Sk (slovom dvadsaťpäťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Poprade p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   v   Poprade j e   p o v i n n ý   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia advokátke JUDr. D. T., B. vo výške 11 115 Sk (slovom jedenásťtisícstopätnásť slovenských korún) na jej účet do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti Jozefa Šlosára   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2004 doručená sťažnosť Jozefa Šlosára, V. S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. D. T., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   Okresným   súdom v Poprade   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   C   248/98 (14 C 423/95).

Porušenie svojich práv vidí sťažovateľ v nasledovnom, ním opísanom skutkovom stave.

Predmetom konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 14 C 423/95, ako aj sp. zn.   9   C   248/98   je „návrh   na   náhradu   škody   a sťaženie   spoločenského   uplatnenia“ v súvislosti   s úrazom,   ktorý   sťažovateľ   utrpel   29.   júna   1994.   Účastníkmi   konania   boli najskôr   rodičia   ako   zákonní   zástupcovia   sťažovateľa   a návrh   smeroval   proti   odporcovi R. G.,   P.,   (ďalej   len   „odporca“),   za   účasti   vedľajšieho   účastníka   Slovenskej   poisťovne, odštepného závodu Košice, pobočky Poprad (ďalej len „poisťovňa“). Následne po dovŕšení plnoletosti sťažovateľa sa tento stal účastníkom konania na strane aktívne legitimovaného. Návrh   bol   podaný   19.   apríla   1995   pôvodne   ako   návrh   na   vydanie   platobného   rozkazu v sume 61 547 Sk a 77 388 Sk.

Po viacerých úkonoch vykonaných okresným súdom v predmetnej veci vedenej pod sp.   zn. 14 C 423/95 (dve   pojednávania, ustanovenie opatrovníka   odporcovi)   sťažovateľ doplnil návrh podaním z 13. novembra 1997 a rozšíril ho podaním z 9. januára 1998.

Sťažovateľ uvádza, že ďalšie pojednávanie vo veci okresný súd uskutočnil až takmer po   dva   a pol   roku   po   predchádzajúcom   pojednávaní   a že   nebolo   vykonané   žiadne dokazovanie.

Sťažovateľ opätovne 9. marca 1998 k sp. zn. 14 C 423/95 upresnil návrh s tým, že žiadal   vyplatiť   3   681   259   Sk   z titulu   odškodnenia   za   úraz   a sťaženie   spoločenského uplatnenia.

Podľa sťažovateľa okresný súd toto jeho podanie kvalifikoval ako nový návrh a bola mu pridelená aj nová spisová značka, a to 9 C 248/98. V súvislosti s uvedeným sťažovateľ namieta tento postup súdu a chápe ho ako pochybenie z jeho strany, pretože podľa neho má jeden a ten istý návrh týkajúci sa tých istých účastníkov dve čísla konania. Vo veci sa uskutočnilo   niekoľko   pojednávaní   a bolo   nariadené   znalecké   dokazovanie.   Vec   ani   po deviatich rokoch zatiaľ nie je právoplatne skončená.

Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   žiada,   aby   ústavný   súd   deklaroval   porušenie   jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy,   práva   na   prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru okresným   súdom   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   C   248/98   (14   C   423/95),   prikázal okresnému   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   C   248/98   (14   C   423/95)   konať   bez zbytočných prieťahov, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 000 Sk a náhradu trov jeho právneho zastúpenia vo výške 11 115 Sk.

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje tým, že už deväť rokov žije v právnej neistote ohľadne rozhodnutia o svojom existenčnom nároku a je reálny predpoklad, že tento stav bude pretrvávať.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval 7. júla 2004 podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a prijal ju na ďalšie konanie uznesením č. k. III. ÚS 223/04-8.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom na charakter veci, kde je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti listom doručeným ústavnému súdu 31. augusta 2004. Po podrobnom opísaní skutkového stavu   vo   veci   sa   dotkol   aj   skutočností   uvádzaných   sťažovateľom   v sťažnosti,   pričom konštatoval,   že   dĺžka   konania   napriek   skutočnosti,   že   konanie   prebieha   už   9   rokov, zodpovedá konkrétnym podmienkam prípadu. Poukázal na to, že aj keď prejednávaná vec sa po právnej stránke nejaví mimoriadne zložitou, jej náročnosť je ovplyvnená rozsahom dokazovania,   predovšetkým   znaleckého,   pre   ustálenie   skutkového   stavu   a uvedená záležitosť ovplyvňuje celkovú dĺžku konania. Z uvedených dôvodov predseda okresného súdu žiadal, aby ústavný súd vzal uvedené skutočnosti do úvahy a nepriznal sťažovateľovi primerané zadosťučinenie, lebo k zavinenému prieťahu v konaní zo strany okresného súdu podľa jeho názoru nedošlo.

II.

Zo   spisovej   dokumentácie   predloženej   ústavnému   súdu   sťažovateľom,   vyjadrenia predsedu okresného súdu a hlavne spisu okresného súdu sp. zn. 9 C 248/98 (14 C 423/95) vyplynulo nasledovné.

Rodičia v tom čase maloletého sťažovateľa, ako jeho zákonní zástupcovia podali 19. apríla 1995 okresnému súdu   pôvodne návrh   na vydanie platobného rozkazu v sume 61 547 Sk a 77 388 Sk voči odporcovi. Dôvodom podania žalobného návrhu bola ujma na zdraví   sťažovateľa   s trvalými   následkami   spôsobená   pri   dopravnej   nehode   zavinenej odporcom.   V právoplatne ukončenom trestnom konaní v roku   1995 bol odporca uznaný vinným za ublíženie na zdraví sťažovateľa, pričom zákonní zástupcovia s náhradou škody v súvislosti s úrazom ich syna boli odkázaní na občianskoprávne konanie. Predmetná vec bola zaevidovaná na okresnom súde pod sp. zn. 14 C 423/95.

Listom z 24. apríla 1995 okresný súd zaslal žalobu na vyjadrenie odporcovi. Odporca listom z 3. mája 1995 odmietol plniť sťažovateľovi z titulu náhrady škody na zdraví s tým, že túto povinnosť má plniť poisťovňa.

V období od 8. mája 1995 až do 18. septembra 1996 okresný súd vykonával úkony nevyhnutné pre rozhodnutie o žalobe sťažovateľa. Tieto spočívali v doručovaní vyjadrenia odporcu   sťažovateľovi   (listom   z 8.   mája   1995),   nariadení   pojednávania   a pojednávaní vo veci   (5.   júna 1995),   zisťovaní   pobytu   odporcu   v zahraničí   prostredníctvom   Mestskej polície   mesta   Poprad   (listom   z 9.   júna   1995),   prostredníctvom   Obvodného   oddelenia Policajného zboru v Poprade (listom z 22. júna 1995, ako aj urgenciou z 20. júla 1995), v zisťovaní   doby   ukončenia   pracovného   pomeru   odporcu   u jeho   zamestnávateľa Tatravagónky,   a.   s.,   Poprad   (listom   z 2.   augusta   1995),   opätovnom   dožiadaní   Mestskej polície mesta Poprad o zistenie predpokladanej doby pobytu odporcu v zahraničí (listom zo 17. augusta 1995), ustanovení matky odporcu za jeho opatrovníka uznesením sp. zn. 14 C   423/95   zo   7.   septembra   1995,   v pojednávaní   vo   veci   25.   októbra   1995,   ktoré   po výsluchu   účastníkov   konania   okresný   súd   odročil   na   neurčito   za   účelom   ďalšieho dokazovania (okresný súd uložil sťažovateľovi predložiť zoznam svedkov na preukázanie nákladov a presný sumár uplatňovaných nárokov, opatrovníčke uložil povinnosť oznámiť výšku úhrady sťažovateľovi), v povolení vstupu poisťovne ako vedľajšieho účastníka do konania na strane odporcu, vo vyžiadaní oznámenia výšky plnenia sťažovateľovi zo strany vedľajšieho účastníka (listom zo 16. apríla 1996 a urgenciami z 27. mája 1996, 20. júna 1996,   16.   júla   1996,   20.   augusta   1996,   18.   septembra   1996   a pod   hrozbou   pokuty   aj 15. októbra   1996,   11.   novembra   1996,   prostredníctvom   riaditeľa   poisťovne   listom z 18. decembra 1996 ), vo vyžiadaní oznámenia o výške plnenia poisťovne aj zo strany sťažovateľa (listom z 18. septembra 1996). Sťažovateľ okresnému súdu 4. októbra 1996 oznámil výšku zálohy, ktorú k tomuto dňu uhradila sťažovateľovi poisťovňa.

Hoci   poisťovňa   priebežne   uhrádzala   sťažovateľovi   z vyššie   uvedeného   titulu finančné čiastky (k 13. novembru 1997 táto suma predstavovala 120 000 Sk), z dôvodu závažnosti   úrazového   stavu   sťažovateľa   vyžadujúceho   niekoľko   operačných   zákrokov, liečbu   v Českej   republike   a mimoriadne   výdavky   rodičov   s tým   súvisiace   zostávali sťažovateľovi   náklady   nepokryté   poistným   plnením.   Preto   v   priebehu   súdneho   konania počas roku 1997 sťažovateľ viackrát (9. júla 1997, 13. novembra 1997) dopĺňal návrh vo veci odškodnenia za úraz, upresňoval výšku škody, ktorá podľa sťažovateľa stále narastala (o cestovné, stratu času, stratu na zárobku otca maloletého sťažovateľa, príplatok na stravu). Dňa   9.   januára   1998   sťažovateľ   rozšíril   návrh   o nárok   vyplývajúci   zo   sťaženia spoločenského uplatnenia.

Dňa   29.   januára   1998   bola   okresnému   súdu   zo   strany   poisťovne   doručená špecifikácia nárokov poškodeného sťažovateľa s uvedením doterajšieho plnenia.

Následne   okresný   súd   vytýčil   vo   veci   pojednávanie   na   6.   marec   1998.   Toto pojednávanie bolo po výsluchu účastníkov odročené na neurčito za účelom odstránenia procesných vád v aktívnej legitimácii zastúpení dieťaťa, ako aj odstránenia procesnej vady riadneho návrhu.

Dňa 9. marca 1998 sťažovateľ doručil okresnému súdu návrh vo veci odškodnenia za úraz z 29. júna 1994 vo výške 3 681 259 Sk zostávajúcej k úhrade. Okresný súd doterajší spis previedol do registra „C“ pridelil tomuto návrhu sp. zn. 9 C 248/98.

Listom   z 26.   júna   1998   okresný   súd   zaslal   vyššie   uvedený   návrh   na   vyjadrenie poisťovni a po opakovanom neúspešnom doručovaní tohto návrhu odporcovi ho okresný súd listom z 12. augusta 1998 zaslal odporcovej matke, ktorú zároveň požiadal o oznámenie presnej adresy syna v zahraničí. Keďže táto bola nečinná, okresný súd opätovne listom z 12. októbra 1998 urgoval matku odporcu, aby splnila uloženú povinnosť.

Okresný súd 23. februára 1999 vytýčil pojednávanie na 29. marec 1999. Na tomto pojednávaní   boli   bližšie   špecifikované   niektoré   nároky   sťažovateľa.   Pojednávanie   bolo uznesením   odročené   na   29.   apríl   1999   za   účelom   presnej   špecifikácie   ďalších   nárokov sťažovateľa,   ktorý   dovŕšením   plnoletosti   sa   stal   účastníkom   predmetného   konania   ako navrhovateľ v 3. rade.

V nasledujúcom období okresný súd vo veci pojednával (29. apríla 1999), vyzval sťažovateľa na spresnenie nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia a listom z 21. mája 1999 urgoval jeho odpoveď, listom z 18. augusta 1999 požiadal SAD Poprad o zaslanie   správy   o cene   lístkov   na   trati   Veľký   Slavkov   -   Starý   Smokovec,   Slovenské liečebné   kúpele,   a.   s.,   Rajecké   Teplice,   o zaslanie   potvrdenia,   že   sťažovateľ   bol   v ich zariadení   liečený   a že   sa   na   liečenie   dostavil   bez   poskytnutia   bezplatnej   zdravotníckej prepravy, vyzval sťažovateľa na predloženie   lekárskeho posudku   o odškodnení   sťaženia spoločenského   uplatnenia   od   ošetrujúceho   lekára   a potvrdenia   o zaplatení   nákladov v prospech   tety   E.   M.   za   opateru   počas   liečenia   v Prahe,   vyzval   Súkromnú   obchodnú akadémiu v Spišskej Teplici na oznámenie dôvodov prestúpenia sťažovateľa na Obchodnú akadémiu v Prešove, v priebehu septembra 1999 mu boli doručované oznámenia od vyššie uvedených   subjektov,   listom   z 12.   novembra   1999   vyzval   zákonného   zástupcu   (otca) sťažovateľa na zaslanie posudku o odškodnení bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia.Dňa   17.   novembra   1999   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   poisťovne k trvalým následkom úrazu sťažovateľa a jej oznámenie, že považuje túto poistnú udalosť za definitívne vybavenú, pričom nie je oprávnená plniť nad rámec poistných podmienok.

Dňa   16.   mája   2000   okresný   súd   nariadil   pojednávanie   na   3.   júl   2000,   ktoré   po výsluchu účastníkov konania bolo odročené na neurčito za účelom nariadenia znaleckého dokazovania znalcom z odboru traumatológie.

Listom zo 16. augusta 2000 okresný súd vyzval Nemocnicu s poliklinikou v Poprade na oznámenie stanoviska, v akom čase bol sťažovateľ hospitalizovaný a či je pravdou, že mu   hrozila   amputácia   nohy,   Stomatologickú   kliniku   Fakultnej   nemocnice   v   Košiciach na oznámenie stanoviska, v akom čase bol sťažovateľ v zariadení hospitalizovaný a či išlo o ochorenie,   ktoré   súvisí   s úrazom   sťažovateľa,   Základnú   školu   vo   Veľkom   Slavkove na zaslanie stanoviska o študijných výsledkoch sťažovateľa. Listom zo 17. augusta 2000 vyzval Slovenské liečebné kúpele, a. s., Rajecké Teplice na oznámenie, aký bol zdravotný stav sťažovateľa počas liečenia, či jeho zdravotný stav mu dovoľoval cestovať na liečenie a späť domov verejnou hromadnou dopravou alebo bola potrebná sanitka a či jeho liečenie bolo v príčinnej súvislosti s úrazom, ktorý sťažovateľ utrpel pri dopravnej nehode, taktiež vyzval Súkromnú obchodnú akadémiu v Spišskej Teplici a Obchodnú akadémiu v Prešove na oznámenie študijných výsledkov sťažovateľa. Listom z 22. augusta 2000 okresný súd požiadal Obvodný súd Praha 5 o vykonanie výsluchu svedkyne E. M.

Okresnému   súdu   bolo   28.   augusta   2000   doručené   vyjadrenie   Nemocnice s poliklinikou v Poprade vo veci úrazu sťažovateľa, 31. augusta 2000 vyjadrenie Obchodnej akadémie   v Prešove,   4.   septembra   2000   vyjadrenie   Stomatologickej   kliniky   Fakultnej nemocnice v Košiciach, ako aj vyjadrenie Slovenských liečebných kúpeľov, a. s., Rajecké Teplice. Dňa 16. októbra 2000 bol okresnému súdu doručený protokol z výsluchu svedkyne E. M. vykonaného na základe jeho dožiadania.

Okresný   súd   uznesením   zo   17.   októbra   2000   nariadil   dokazovanie   znalcom MUDr. M. K. Po urgencii zo 16. mája 2001 znalec vypracoval znalecký posudok a odovzdal ho okresnému súdu 5. júna 2001. Jeho obsah potvrdil skutočnosť,   že sťažovateľ utrpel v dôsledku   úrazu ťažké poranenia, ktoré sa   komplikovane a zdĺhavo hojili, jednoznačne s trvalými   následkami.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   znalec   v znaleckom   posudku odporúčal zvýšiť úhrnú hodnotu jedného bodu niekoľkonásobne, o čom môže rozhodnúť len súd.

Dňa 6. novembra 2001 rodičia sťažovateľa ako navrhovatelia v 1. a 2. rade si osobne prevzali znalecký posudok za účelom vyjadrenia k nemu.

Dňa 14. januára 2002 okresný súd nariadil vo veci pojednávanie na 1. február 2002, ktoré   bolo   odročené   z dôvodu   neprítomnosti   opatrovníčky   odporcu   a súdneho   znalca, u ktorých nebolo doručenie riadne vykázané. Aj pojednávanie 11. marca 2002 po výsluchu navrhovateľov a vedľajšieho účastníka bolo odročené za účelom opätovného predvolania súdneho znalca a opatrovníčky odporcu.

Listom zo 17. júna 2002 okresný súd vyzval súdneho znalca na ozrejmenie náhrady uplatneného nároku za sťaženie spoločenského uplatnenia. Listami z 30. septembra 2002 a zo 17. decembra 2002 vyzval Obchodnú akadémiu v Prešove na podanie správy o tom, či sťažovateľ pokračuje v štúdiu, alebo ho prerušil.

Okresný súd listom z 1. apríla 2003 vyzval súdneho znalca na doplnenie znaleckého posudku v zmysle bodov za sťaženie spoločenského uplatnenia. Listom z 28. júna 2003 vyzval   poisťovňu   na   upresnenie   svojho   obchodného   názvu   ako   vedľajšieho   účastníka v predmetnom   spore   (v   súčasnosti   už   Allianz   -   Slovenská   poisťovňa,   a.   s.)   a   listom z 1. októbra   2003   ju   požiadal   o oznámenie,   či   plnenie   poistného   bolo   v doterajších intenciách alebo bolo sťažovateľovi poskytnuté ďalšie plnenie.

Dňa 19. apríla 2004 okresný súd nariadil pojednávanie na 21. máj 2004, ktoré bolo po výsluchu prítomných účastníkov odročené za účelom doplnenia znaleckého dokazovania. Ostatným úkonom okresného súdu v predmetnej veci bolo požiadanie znalca 13. júla 2004 o zodpovedanie otázok právneho zástupcu poisťovne.

Listom   z 8.   novembra   2000   sťažovateľ   podal   sťažnosť   na prieťahy   Ministerstvu spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   ktorá   bola   odstúpená   na   vybavenie   predsedovi okresného   súdu.   Listom   z 25.   januára   2001   reagoval   predseda   okresného   súdu   v tom zmysle,   že   nezistil   v predmetnom   konaní   také   skutočnosti,   ktoré   by   nasvedčovali dôvodnosti sťažovateľovej sťažnosti. Ďalšiu sťažnosť zo 6. februára 2001 už Krajský súd v Prešove považoval za dôvodnú, k náprave však podľa sťažovateľa nedošlo.

Podaním sťažnosti na zbytočné prieťahy v konaní pred podaním   sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavnému súdu sťažovateľ vyčerpal iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv poskytuje, tak ako to vyžaduje § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

III.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého má každý právo na to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, ako aj vyslovenia porušenia svojho práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na naplnenie základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prerokovanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (I. ÚS 28/01).

Pri   posudzovaní,   či   v označenom   súdnom   konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou zohľadnil tri základné   kritéria,   ktorými   sú   právna   a faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu (napr. II. ÚS 813/00).

Z hľadiska   prvého   kritéria,   či   išlo   o zložitú   vec   po   právnej   a skutkovej   stránke, ústavný   súd   vychádzajúc   z uvedených   okolností   prípadu   konštatuje,   že   spor   o náhradu škody   a náhradu   za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia   v súvislosti   s   úrazom   možno považovať za zložitú vec skôr skutkovo ako právne, kladúcu predovšetkým značné nároky na dokazovanie vedúce k objektívnemu zisťovaniu skutkového stavu veci. V okolnostiach prípadu ústavný súd zistil, že pretrvávajúcim problémom celého doterajšieho konania bolo ustálenie   výšky   škody   a   náhrady   za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia   sťažovateľa. Viacerým navrhovaným zmenám zo strany právnych zástupcov sťažovateľa, dotýkajúcich sa práve výšky týchto nárokov, sa musel okresný súd prispôsobovať a adekvátne na túto skutočnosť procesne reagovať, pričom táto predstavuje faktickú zložitosť veci pojednávanej pod sp. zn. 9 C 248/98 (14 C 423/95) a mala tiež rozhodujúci vplyv na doterajšiu dĺžku konania. Ústavný súd uvedenú skutočnosť zobral do úvahy nespúšťajúc ale zo zreteľa, že postup súdu, ktorým reaguje na zmenenú situáciu v rozšírení sťažovateľom uplatňovaných nárokov,   musí   byť   takisto   pozbavený   zbytočných   prieťahov.   V súvislosti   s takouto faktickou zložitosťou veci bolo tiež potrebné, aby okresný súd priebežne žiadal poisťovňu ako   vedľajšieho   účastníka   v konaní   o oznamovanie   výšky   poistného   plnenia   v prospech sťažovateľa.

Pokiaľ   ide   o správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   konania   v preskúmavanej   veci, ústavný súd pripúšťa, že sťažovateľom a jeho zákonnými zástupcami opakovane dopĺňané požiadavky ohľadne výšky škody a rozšírenia návrhu o nárok za sťaženie spoločenského uplatnenia mohli vplývať na priebeh a dĺžku predmetného konania. Vzhľadom na povahu veci a zdravotný stav sťažovateľa a charakter jeho trvalých následkov v dôsledku úrazu bolo z ich strany potrebné aktívne reagovať na takúto situáciu návrhmi na rozšírenie pôvodného návrhu.   Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   vysloveného   v skorších   rozhodnutiach využitie   možností   daných   sťažovateľovi   procesnými   predpismi   (Občianskym   súdnym poriadkom)   na   uplatňovanie   a presadzovanie   jeho   práva   v občianskom   súdnom   konaní spôsobuje síce predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (I. ÚS 31/01).

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťuje,   či   došlo k namietanému porušeniu označených základných práv sťažovateľa, je správanie (postup) samotného súdu.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 57/00, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02).

Ako už bolo spomenuté, faktická zložitosť veci spočívala v meniacej sa výške škody a náhrady   za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia   v súvislosti   s úrazom   sťažovateľa (navrhovaných   sťažovateľom),   ustálenie   ktorých   ale   predstavuje   jednu   z podmienok ďalšieho konania a rozhodnutia vo veci samej.

Odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa prostredníctvom rozhodnutia o jeho návrhu na   náhradu   škody   a náhradu   za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia   zásadne   bráni skutočnosť, ktorá nemôže ísť na ťarchu súdu, a tou je stále meniaca sa výška uplatňovaného nároku   zo   strany   sťažovateľa.   V tomto   kontexte sa   napriek   už deväť rokov   trvajúcemu súdnemu konaniu vedenému na okresnom súde obdobia medzi jednotlivými jeho úkonmi (až na tie, počas ktorých bol súd úplne nečinný) nejavia ústavnému súdu ako zbytočný prieťah   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy,   pretože   v   priebehu   konania   bolo   nevyhnutné pojednávania   odročovať   za   účelom   vykonania   dôkazov,   hlavne   listinami.   Za   nečinnosť nemožno   považovať   ani   skutočnosť,   že   okresný   súd   bol   nútený   viackrát   pojednávanie odročiť   pre   neprítomnosť   opatrovníčky   odporcu   a znalca   (aj keď   v jeho   prípade ospravedlnenú).   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   už   judikoval:   „Dĺžku   trvania   súdneho konania,   ktorá   je   dôsledkom   úkonov   jeho   účastníkov   alebo   ich   nečinnosti,   nemožno považovať za dôvod na vyslovenie zbytočných prieťahov v súdnom konaní“ (II. ÚS 41/02).

Z konkrétnych   okolností   daného   prípadu   vyplýva,   že   okresný   súd   musel v predmetnom   konaní   vykonať   potrebné   listinné   dôkazy   a zabezpečiť   výsluch   svedkov, a tým   ustáliť   skutkový   a právny   stav   tak,   aby   z neho   znalec   mohol   pri   vypracovaní znaleckého posudku vychádzať. Ústavný súd v tejto súvislosti už judikoval, že „záujem na hospodárnosti a rýchlosti konania nemožno presadzovať na úkor zákonnosti a spravodlivosti rozhodnutia“ (III. ÚS 111/01).

Napriek vyššie uvedeným skutočnostiam ústavný súd zistil v postupe okresného súdu v konaní sp. zn. 9 C 248/98 (14 C 423/95) obdobia poznamenané úplnou nečinnosťou. Išlo o obdobie   od   17.   novembra   1999   do   16.   mája   2000   (v   rozsahu   6   mesiacov), od 17. decembra   2002   do   1.   apríla   2003   (v   rozsahu   4   mesiacov,   pretože   prieťahu predchádzal   jednoduchý   úkon)   a od   1.   októbra   2003   do   19.   apríla   2004   (v   rozsahu 6 mesiacov), počas ktorých bol okresný súd v uvedenej veci úplne nečinný a ktoré podľa názoru ústavného súdu treba považovať za zbytočný prieťah spolu v trvaní 16 mesiacov, ktorým došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.   Pri   posudzovaní   tohto   obdobia   ústavný   súd   zobral   do   úvahy   svoju   predošlú judikatúru, v súlade s ktorou obdobie poznamenané nečinnosťou všeobecného súdu, keď jeho   konaniu   nebráni   žiadna   zákonná   prekážka,   ústavný   súd   posudzuje   ako   zbytočný prieťah v konaní (napr. II. ÚS 3/00).

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 248/98 (14 C 423/95) konal bez zbytočných prieťahov. Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu. Tento účel možno dosiahnuť len právoplatným rozhodnutím.

V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Sťažovateľ žiada primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 000 Sk. Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňuje tým, že prieťahy v konaní mu spôsobujú psychickú ujmu, pocity neistoty a obáv, že tento stav bude pretrvávať.

Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru však nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci ústavného súdu. V dôsledku toho bolo potrebné rozhodnúť aj o primeranom finančnom zadosťučinení. Vzhľadom na celkovú dobu konania okresného súdu, na rozsah zbytočných   prieťahov   v jej   rámci, zohľadňujúc   tiež   charakter   súdneho   konania a mimoriadne citlivú povahu sporu, ktorou je ujma na zdraví s ťažkými trvalými následkami v dôsledku   úrazu   zavineného   cudzou   osobou,   možno   sumu   25   000   Sk   považovať   za primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   §   50   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde. Sťažovateľom   požadovanú   výšku   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd považuje v okolnostiach prípadu za neprimeranú.

VI.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť trovy   konania   jeho   právnej   zástupkyni   za   dva   právne   úkony   s   19   %   DPH   vo výške 11 115 Sk.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnou   zástupkyňou sťažovateľa vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto je potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý polrok 2003 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 13 602 Sk.

Podľa takto určených kritérií je výška odmeny za úkony prevzatie a príprava veci, podanie vo veci samej a odpoveď na výzvu 4 534 Sk za každý úkon podľa ustanovenia § 16 ods.   1   vyhlášky   č.   163/2002   Z.   z.,   t.   j.   spolu   9   068   Sk.   Keďže   právna   zástupkyňa sťažovateľa je platiteľom dane z pridanej hodnoty, podľa § 22 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. ústavný súd rozhodol o zvýšení uvedenej odmeny o daň z pridanej hodnoty vo výške 19 %, čo predstavuje 1 775 Sk, ako aj o priznaní výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej   stotiny   výpočtového základu   podľa   § 19 ods. 3   vyhlášky   č.   163/2002   Z.   z.,   t.   j.   trikrát   136   Sk,   t.   j.   trovy   konania   predstavujú celkom 11 115 Sk.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2004