znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 223/03-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. januára 2004 v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Eduarda Báránya prerokoval   sťažnosť   J.   Dz.,   V.   n. T.,   zastúpeného advokátom   JUDr.   M. S.,   K.,   ktorou namieta   porušenie   svojho   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   Okresným súdom Košice II v konaní vedenom pôvodne pod sp. zn. 12 C 963/95, v súčasnosti pod sp. zn. 12 C 1190/00, a takto

r o z h o d o l :

1. Právo J. Dz. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom Košice II v konaní vedenom pôvodne pod sp. zn. 12 C 963/95, v súčasnosti pod sp. zn. 12 C 1190/00 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice II   p r i k a z u j e,   aby v konaní sp. zn. 12 C 1190/00 konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. Dz.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 25 000 Sk (slovom dvadsaťpäťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II   p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátovi JUDr. M. S., K., vo výške 8 796 Sk (slovom osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún) do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti J. Dz.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júna 2003 doručená   sťažnosť   J.   Dz.,   V.   n.   T.,   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. M.   S.,   K.,   ktorou   namietal   porušenie   svojho   práva   domáhať   sa   zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“), práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   Okresným   súdom   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom pôvodne pod sp. zn. 12 C 963/95, v súčasnosti pod sp. zn. 12 C 1190/00.

Ústavný súd 15. októbra 2003 sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom v konaní pôvodne vedenom pod sp. zn. 12 C 963/95, v súčasnosti pod sp. zn. 12 C 1190/00, prijal na ďalšie konanie uznesením č. k. III. ÚS 223/03-10. Vo zvyšnej časti sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   nemožno   od   ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti listom doručeným ústavnému súdu 9. decembra 2003. Vo vyjadrení po podrobnom opísaní skutkového stavu vo veci konštatoval, že v určitých obdobiach skutočne došlo k prieťahom v danom   konaní.   Argumentoval   však   objektívnymi   dôvodmi,   a   to   veľkým   počtom nevybavených vecí v súdnych oddeleniach oboch vo veci konajúcich sudcov, ktoré bránia vykonávaniu   úkonov   a rozhodovaniu   vecí   v lehotách   pre   účastníkov   priaznivejších. Poukázal   aj   na   tú   skutočnosť,   že   dĺžku   konania   ovplyvnilo   i správanie   samotného sťažovateľa   a jeho   právnych   zástupcov,   ktorí   nie   vždy   rešpektovali   súdom   stanovené povinnosti v určených lehotách a žiadané vyjadrenia, resp. listiny, predložili súdu až po zaslanej urgencii, resp. vôbec. Navyše zdôraznil, že konanie vedené pod sp. zn. 12 C 963/95 je   právoplatne   ukončené   a v tejto   časti   sťažovateľom   uplatneného   nároku   je   stav   jeho právnej   neistoty   odstránený.   Vzhľadom   na   všetky   vyššie   uvedené   okolnosti   považuje sťažovateľom uplatnené finančné zadosťučinenie za neprimerane vysoké.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa, vyjadrenia predsedu okresného súdu a hlavne spisu okresného súdu pôvodne vedeného pod sp. zn. 12 C 963/95, v súčasnosti pod sp. zn. 12 C 1190/00, zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Predmetom konania je žaloba sťažovateľa pôvodne proti VSŽ INDUSTRIA, s. r. o., Košice,   neskôr   z   dôvodu   organizačnej   zmeny   proti   VSŽ   Inžiniering,   s.   r.   o.,   Košice, z dôvodu   predaja   časti   podniku   proti   VSŽ   OCEĽ,   a.   s.,   Košice   a nakoniec   proti   U.   S. STEEL, s. r. o., Košice (ďalej len „odporca“) o náhradu straty na zárobku po pracovnom úraze   a zvýšenie   náhrady   za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia   po   pracovnom   úraze. Žaloba bola doručená pôvodne ešte Obvodnému súdu Košice 2 (ďalej len „obvodný súd“) 9. augusta 1995 a bola zaregistrovaná pod sp. zn. 12 C 963/95.

Podstatou sporu bola skutočnosť, že sťažovateľ ešte ako zamestnanec VSŽ, š. p., Košice 5. novembra 1976 utrpel pracovný úraz, v dôsledku ktorého bol od 5. októbra 1977 uznaný za čiastočne invalidného. Podľa sťažovateľa pracovný úraz zanechal na ňom trvalé následky,   aj   v súčasnosti   je   osobou   so   zmenenou   pracovnou   schopnosťou,   pričom   sa nedokáže naplno uplatniť ani v súkromnom, ani v pracovnom živote, čoho dôsledkom je následná strata na zárobku. Tým sťažovateľ odôvodňoval vynucovanie uloženia povinnosti žalovanému na zaplatenie sumy 243 750 Sk a do budúcna poskytovanie vyššej náhrady za stratu na zárobku.

Obvodný súd 15. augusta 1995 vyzval odporcu, aby sa vyjadril k žalobe sťažovateľa. Odporca   zaslal   vyjadrenie   k predmetu   konania   obvodnému   súdu   7.   septembra   1995. Sťažovateľ po oboznámení sa so stanoviskom odporcu doručil 6. októbra 1995 obvodnému súdu list, v ktorom označil ako žalovaného v spore VSŽ Inžiniering, s. r. o. (v dôsledku organizačných zmien vo VSŽ, a. s., Košice).

Od 6. októbra 1995 do 17. januára 1997 bol obvodný súd vo veci úplne nečinný.

Od 17. januára 1997 ďalej už vo veci konal okresný súd, ktorý do 17. apríla 1998 vo veci   pojednával   (18.   februára   1997,   25.   marca   1997), vykonal   znalecké   dokazovanie znalcom   z odboru   ortopédia,   odvetvia   chirurgia   –   traumatológia,   MUDr.   F.   B.,   ktorý vypracoval a odovzdal odborný posudok, zabezpečoval listinné dôkazy do spisu (mzdové listy   od   zamestnávateľa),   a   tým   plynulo   smeroval   k odstráneniu   právnej   neistoty sťažovateľa (rozhodnutiu vo veci). V lekárskom znaleckom posudku bolo konštatované, že u sťažovateľa v dôsledku úrazu došlo k trvalému poškodeniu zdravia, avšak jeho zdravotné ťažkosti nie sú takého rozsahu, aby ho v bežnom živote a bežných úkonoch obmedzovali. So znaleckým posudkom sa účastníci konania oboznámili po tom, ako im bol doručený 9. a 10. marca 1998.

Od 17. apríla 1998, keď ešte okresný súd zisťoval, či žalovaný uhradil preddavok na trovy dokazovania, až do 21. septembra 1998, keď nariadil pojednávanie na 16. október 1998, už vo veci nebol vykonaný žiadny úkon.

Pojednávanie nariadené na 16. október 1998 bolo odročené na 1. december 1998 z dôvodu, že sa nedostavil člen senátu, ktorému doručenie nebolo vykázané, okresný súd len vypočul   účastníkov   konania   a   uložil   sťažovateľovi   predložiť   rozhodnutie   Sociálnej poisťovne   o odňatí   čiastočného   invalidného   dôchodku,   ako   aj   rozhodnutie   o zmenenej pracovnej schopnosti, taktiež upresniť návrh tak, aby bolo zrejmé, akú výšku náhrady za stratu na zárobku od žalovaného požaduje. Sťažovateľ doplnil návrh a doručil ho okresnému súdu   10.   novembra   1998   (nedoručil   však   požadované   listiny).   Vyčíslenie   poskytnutej náhrady sťažovateľovi za stratu   na zárobku   od 1. januára 1994 do   súčasnosti   predložil okresnému súdu v ten istý deň aj žalovaný.

Dňa 1. decembra 1998 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom okresný súd vypočul účastníkov   konania,   znalca,   pričom   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   doplnenia dokazovania. V súvislosti s tým opäť uložil sťažovateľovi, aby v lehote 15 dní predložil súdu kópiu rozhodnutia, ktorým mu bol odňatý čiastočný invalidný dôchodok. Keďže tak sťažovateľ neurobil, bol okresným súdom 21. decembra 1998 vyzvaný a opätovne urgovaný 9. februára 1999 na splnenie svojej povinnosti. Sťažovateľ nakoniec až 3. mája 1999 doručil okresnému súdu   požadované listiny.   V nadväznosti   na to   28.   mája vytýčil   okresný   súd pojednávanie vo veci na 14. september 1999.

Rozsudkom   zo   14.   septembra   1999   okresný   súd   uložil   žalovanému   zaplatiť sťažovateľovi sumu 50 000 Sk, v prevyšujúcej časti návrh zamietol a nárok sťažovateľa na náhradu straty na zárobku po skončení práceneschopnosti vylúčil na samostatné konanie. Rozhodnutie   o vylúčení   časti   návrhu   na   samostatné   konanie   sa   stalo   právoplatným 29. novembra 1999 a proti ostatnému výroku sa v ten istý deň 14. decembra 1999 odvolali obaja   účastníci   konania.   Hoci   sťažovateľ   mal   písomné   dôvody   odvolania   doplniť   súdu do troch   dní   po   jeho   podaní,   súd   ho   aj   na   splnenie   tejto   povinnosti   musel   vyzývať 12. januára 2000 a opätovne už pod hrozbou zastavenia odvolacieho konania 3. apríla 2000.

Krajský   súd   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   ako   odvolací   súd   nariadil pojednávanie v predmetnej veci na 22. jún 2000. Vzhľadom na to, že na strane žalovaného došlo   k predaju   časti   podniku   spoločnosti   VSŽ   OCEĽ,   a.   s.,   a tým   aj   k prevodu pracovnoprávnych   vzťahov   dotýkajúcich   sa   predmetu   sporu,   žalovaný   túto   skutočnosť 15. júna 2000 oznámil odvolaciemu súdu.

Na   pojednávanie   22.   júna   2000   sa   sťažovateľ   bez   ospravedlnenia   nedostavil a následne 14. júla 2000 oznámil zmenu svojho právneho zastúpenia.

Na pojednávaní 5. septembra 2000 krajský súd vyhlásil rozsudok, ktorým odmietol odvolanie sťažovateľa, zamietol jeho návrh na rozšírenie žaloby a rozsudok súdu prvého stupňa okrem výroku o vylúčení nároku na náhradu za stratu na zárobku na samostatné konanie   potvrdil.   Toto   rozhodnutie   bolo   okresnému   súdu   doručené   12.   októbra   2000 a právoplatnosť nadobudlo 9. novembra 2000.

V zmysle rozhodnutia okresného súdu sp. zn. 12 C 963/95 bol na samostatné konanie o nároku sťažovateľa na náhradu straty na zárobku po skončení práceneschopnosti založený nový spis vedený pod sp. zn. 12 C 1190/00.

Okresný súd v tomto samostatnom konaní začal konať až 10. septembra 2001, keď vyzval sťažovateľa na doplnenie návrhu, pretože z jeho pôvodného podania nebolo zrejmé, či sa sťažovateľ domáha náhrady straty na zárobku počas práceneschopnosti alebo po jej skončení   a v akej   výške   náhradu   požaduje.   Sťažovateľ   požadované   doplnenie   návrhu doručil   súdu   až   6.   marca   2002, 24.   apríla   2002   opäť   odvolal   plnú   moc   svojej   právnej zástupkyni a 15. septembra 2002 doplnil žalobu o prepočítanie a vykonanie nového dodatku k ušlej mzde. Pre neurčitosť a nejasnosť tohto doplnenia žaloby okresný súd 16. septembra 2002 vyzval sťažovateľa na jeho konkretizáciu, čo sťažovateľ vykonal 9. októbra 2002. Až 20.   marca   2003   okresný   súd   požiadal   žalovaného   (už   U.   S.   STEEL   Košice,   s.   r.   o.) o vyjadrenie   k požadovanému   nároku   sťažovateľa.   Žalovaný   listom   z 12.   mája   2003 oznámil okresnému súdu, že neuznáva sťažovateľom uplatňovanú výšku náhrady za stratu na zárobku a žiada návrh sťažovateľa zamietnuť.

Dňa 22. septembra 2003 okresný súd vytýčil pojednávanie vo veci na 8. október 2003.   Na   tomto   pojednávaní   boli   vypočutí   účastníci,   na   strane   žalovaného   boli preukazované   skutočnosti   týkajúce   sa   pasívnej   legitimácie   v tomto   konaní.   Súd   uložil žalovanému   U.   S.   STEEL   Košice,   s.   r.   o.,   predložiť   potvrdenia   o skončení práceneschopnosti sťažovateľa po úraze z 5. novembra 1976. Sťažovateľovi uložil predložiť listinné dôkazy o priznaní a odňatí invalidného dôchodku a o priznaní výšky mzdy po úraze.

Pojednávanie 24. októbra 2003 po vypočutí účastníkov konania bolo odročené na neurčito   za   účelom   ďalšieho   dokazovania.   Ako   ostatný   listinný   dôkaz   je   v spise zaevidované predloženie mzdových listov zamestnancov žalovaného z 22. decembra 2003.

Keďže sťažovateľ sa v dôsledku vyššie uvedených skutočností dlhodobo ocitá v stave právnej   neistoty   a tento   stav   vedie   k zníženiu   kvality   jeho   života   a zdravia,   za   účelom urýchlenia predmetného konania podal 5. decembra 2002 sťažnosť predsedovi Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   a ministrovi   spravodlivosti.   Tieto   dôvodné   urgencie   (podľa vyjadrenia   predsedu   okresného   súdu   z 31.   januára   2003)   kvalifikoval   ústavný   súd   ako právny prostriedok, ktorého uplatnenie sa vyžaduje pred podaním návrhu na začatie konania pred ústavným súdom.

III.

Sťažovateľ   sa   svojou   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   jeho   základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého má každý právo na to, aby sa jeho vec   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   ako   aj   vyslovenia   porušenia   jeho   práva   na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prerokovanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (I. ÚS 28/01).

Pri posudzovaní, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   zohľadnil   tri   základné   kritéria, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu (napr. II. ÚS 813/00).

Z hľadiska   prvého   kritéria,   či   išlo   o zložitú   vec   po   právnej   a skutkovej   stránke, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na predmet konania o náhradu straty na zárobku po pracovnom úraze sťažovateľa a náhradu za sťaženie jeho spoločenského uplatnenia môže sa táto ukázať najmä ako vec skutkovo zložitá. Podľa názoru ústavného súdu si povaha veci aj vzhľadom   na   viacnásobnú   zmenu   v osobe   žalovaného   (v   dôsledku   prechodu pracovnoprávnych   vzťahov   z   dôvodu   organizačných   zmien,   predaja   časti   podniku) vyžadovala   dokazovanie   vyjadreniami   a výpoveďami   účastníkov,   svedkov,   znalca, zaobstaraním a vyhodnotením listinných dôkazov, a teda časovo náročnejší procesný postup v konaní, ktorý   súd   nakoniec riešil   vylúčením   nároku   sťažovateľa   na náhradu   straty na zárobku   po   skončení   práceneschopnosti   na   samostatné   konanie.   Ústavný   súd   však nepovažoval vec právne a fakticky za zložitú.

Správanie účastníka je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z hľadiska hodnotenia konania   podľa   uvedeného   kritéria   sťažovateľ,   ktorý   v konaní   pred   okresným   súdom vystupuje   ako   žalobca,   ovplyvnil   dĺžku   konania   v rozsahu   takmer   15   mesiacov   svojou pasivitou voči súdu (takmer za 5 mesiacov nepredložil rozhodnutie, ktorým mu bol odňatý čiastočný invalidný dôchodok   (až po urgencii súdu), za 4 mesiace nepredložil písomné dôvody   odvolania (aj tu bol opätovne vyzývaný súdom), takmer 6 mesiacov mu trvalo doplnenie   –   upresnenie   jeho   návrhu.   Sťažovateľovi   možno   pripočítať   aj   neúčasť   na pojednávaní na odvolacom súde bez ospravedlnenia a taktiež aj viacnásobné zmeny jeho právneho zástupcu.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťuje,   či   došlo k porušeniu   označených   základných   práv   sťažovateľa,   je   správanie   (postup)   samotného súdu.

Z doterajšieho   priebehu   konania   vedeného   pred   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 12 C 1190/00 (predtým pod sp. zn. 12 C 963/95) ústavný súd uzaviera, že toto obdobie možno rozdeliť na dve časti.

Prvou časťou bolo konanie súdu do právoplatnosti jeho rozhodnutia zo 14. septembra 1999, t. j. do 9. novembra 2000. V zmysle predmetného rozhodnutia sp. zn. 12 C 963/95 bola   sťažovateľovi   priznaná   finančná   čiastka   50   000   Sk   a na   samostatné   konanie   bol vylúčený nárok sťažovateľa na náhradu straty na zárobku po skončení práceneschopnosti. Za tým účelom bol založený nový spis vedený pod sp. zn. 12 C 1190/00 (druhá časť). Hoci   sťažovateľ   podal   sťažnosť   ústavnému   súdu   po   právoplatnosti   rozhodnutia sp. zn. 12 C 963/95, jeho právna istota tým nebola odstránená, pretože súd pre rozsiahlejšie dokazovanie   vyčlenil   podstatnú   časť   jeho   nároku   na   samostatné   konanie,   ktoré s predchádzajúcim   navzájom   súvisí   a pokračuje   v ňom.   Preto   ústavný   súd   z hľadiska posudzovania namietaného porušenia označených ústavných práv sťažovateľa považoval konanie pôvodne vedené pod sp. zn. 12 C 963/95, v súčasnosti pod sp. zn. 12 C 1190/00, za jeden celok.

Obdobie úplnej nečinnosti okresného súdu v predmetnom konaní ústavný súd zistil od 6. októbra 1995 do 17. januára 1997 v rozsahu 15 mesiacov, od 17. apríla 1998 do 21. septembra 1998 v rozsahu 5 mesiacov, od 9. novembra 2000 do 10. septembra 2001 v rozsahu   9   mesiacov   a od   9.   októbra   2002   do   20.   marca   2003   v rozsahu   5   mesiacov. Obdobie   tejto   nečinnosti   okresného   súdu   bez   toho,   aby   existovala   zákonná   prekážka takéhoto jeho postupu, spolu predstavuje 34 mesiacov (takmer 3 roky), čo je obdobie, ktoré ústavný   súd   považuje v danej   veci   za   zbytočný   prieťah   v zmysle čl.   48   ods.   2   ústavy. Pri posudzovaní   tohto   obdobia   ústavný   súd   zobral   do   úvahy   svoju   predošlú   judikatúru, v súlade s ktorou obdobie poznamenané nečinnosťou všeobecného súdu, keď jeho konaniu nebráni žiadna zákonná prekážka, ústavný súd posudzuje ako zbytočný prieťah v konaní (napr.   II.   ÚS   3/00).   V uvedených   obdobiach   nečinnosť   okresného   súdu   nesúvisela s prípadnou zložitosťou veci ani so správaním sťažovateľa ako účastníka konania.

Na druhej strane treba súhlasiť s predsedom okresného súdu, že sťažovateľ až na opakovanú výzvu predložil okresnému súdu takmer po 5 mesiacoch (od 15. decembra 1998 do 3. mája 1999) rozhodnutie o odňatí čiastočného invalidného dôchodku, takmer až po 4 mesiacoch (od 17. decembra 1999 do 3. apríla 2000) na základe opätovnej výzvy súdu predložil dôvody odvolania, 6 mesiacov (od 10. septembra 2001 do 6. marca 2002) mu trvalo doplnenie žalobného návrhu. Takéto nedostatky úkonov sťažovateľa a jeho pasivita, ktoré bránili okresnému súdu odstrániť stav právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   súdu   nachádzal,   čo   je   základným   účelom   práva zaručeného   v citovaných   článkoch   ústavy   a dohovoru   (napr.   I.   ÚS   27/02),   nemožno v žiadnom   prípade   prenášať na   konajúci   všeobecný   súd,   ani mu   vyčítať,   že   opakovane vyzval   sťažovateľa   na   doplnenie   jeho   návrhu,   pretože   takýto   postup   bol   evidentne v prospech sťažovateľa. K tomu treba dodať, že požiadavka na konanie bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. na konanie v primeranej lehote v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru môže mať svoju plnú relevanciu len pri takom návrhu na začatie konania, ktorý spĺňa všetky zákonom predpísané obsahové a formálne náležitosti (mutatis mutandis I. ÚS 3/02, I. ÚS 41/02, I. ÚS 86/02). Podanie návrhu na začatie konania, ktorý nespĺňa predpísané náležitosti, a neodstránenie jeho nedostatkov, tak ako si to vyžaduje príslušný procesný   predpis,   ani   na   výzvu   súdu,   sú   spravidla   prejavom   nedostatočného   záujmu takéhoto účastníka konania o odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa tento účastník konania   nachádzal   počas   súdneho   konania,   ktoré   takýto   jeho   návrh   vyvolal.   Z týchto dôvodov ústavný súd uznal, že k prieťahom v priebehu konania celkovo v trvaní minimálne 15 mesiacov došlo výlučne v dôsledku správania sťažovateľa. V tejto súvislosti ústavný súd už judikoval: „Dĺžku trvania súdneho konania, ktorá je dôsledkom úkonov jeho účastníkov alebo ich nečinnosti, nemožno považovať za dôvod na vyslovenie zbytočných prieťahov v súdnom konaní“ (II. ÚS 41/02). Vyššie uvedené skutočnosti preto ústavný súd zohľadnil pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení sťažovateľa.

V každom prípade podľa názoru ústavného súdu aj proti správaniu žalobcu, ktorý spôsobuje prieťahy v súdnom   konaní alebo ho neprimerane predlžuje, Občiansky súdny poriadok   poskytuje   všeobecnému   súdu   viaceré   procesné   prostriedky,   ktoré   dovoľujú   za dodržania   všetkých   garancií   spravodlivého   procesu   v zmysle   čl.   46   a nasledujúcich ustanovení siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru ukončiť toto správanie účastníka konania prípadne aj meritórnym zamietnutím jeho žaloby (I. ÚS 40/02).

Taktiež ani preťaženosť sudcov nie je možné zohľadniť ako dôvod ospravedlňujúci voči občanovi inak zbytočné prieťahy v konaní o jeho veci. Námietka veľkého množstva nevybavených   a nerozhodnutých   vecí   nemá   povahu   okolností,   ktoré   by   vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil ( I. ÚS 19/00, I. ÚS 50/01).

Na   základe   uvedených   zistení   a právnych   hodnotení   ústavný   súd   rozhodol,   že okresný súd v spore vedenom pôvodne pod sp. zn. 12 C 963/95, v súčasnosti vedenom pod sp. zn. 1190/00, konal spôsobom, ktorého dôsledkom boli zbytočné prieťahy v trvaní takmer 3 rokov v súdnom konaní trvajúcom viac než 8 a pol roka.

Vzhľadom na vyššie uvedené ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a práva   na   prejednanie   veci   v primeranej lehote   postupom   okresného   súdu   v predmetnom   občianskoprávnom   konaní,   tak   ako   ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 1190/00 konal bez zbytočných prieťahov. Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu. Tento účel možno dosiahnuť len právoplatným rozhodnutím.

V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Sťažovateľ   žiada   primerané finančné   zadosťučinenie,   a to   vo   výške   150   000   Sk. Poukázal na to, že doba konania okresného súdu viac než 8 rokov a prieťahy v tomto konaní sú neprimerané dlhé, a to napriek charakteru súdneho konania.

Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd zohľadnil, že predmetom súdneho konania, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom, je odškodnenie za úraz utrpený pri plnení pracovných povinností (pracovný úraz). Rozhodovanie o nárokoch vyplývajúcich   z pracovného   úrazu   vyžaduje   od   orgánov   verejnej   moci   včítane   súdov osobitnú   starostlivosť.   Ústavný   súd   zároveň   zohľadnil   aj   správanie   sťažovateľa,   ktoré nezanedbateľne prispelo k celkovej dĺžke konania.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy však nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci   ústavného súdu. V dôsledku   toho   bolo   potrebné   rozhodnúť   aj   o   primeranom   finančnom   zadosťučinení. Vzhľadom na celkovú dobu konania okresného súdu, na rozsah zbytočných prieťahov v jej rámci,   berúc   do   úvahy   pričinenie   sa   sťažovateľa   na   celkovej   dĺžke   tohto   konania a zohľadňujúc   tiež   charakter   súdneho   konania,   možno   sumu   25   000   Sk   považovať   za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd zobral   do   úvahy   najmä   tú   skutočnosť,   že   zbytočnými   prieťahmi   v konaní   sa   časovo odsunula reálna súdna   ochrana sťažovateľa   vo   veci,   ktorá   je   schopná   ovplyvniť ďalšie životné a sociálne podmienky jeho i jeho rodiny.

V.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť trovy konania jeho právnemu zástupcovi. Právny zástupca sťažovateľa listom z 22. januára 2004 doručil ústavnému súdu vyčíslenie trov konania vo výške 8 796 Sk.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnym   zástupcom sťažovateľa vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto je potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Právny   zástupca   sťažovateľa   vykonal   úkony   právneho   zastúpenia   v prospech sťažovateľa v roku   2003. Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý   polrok   2002   bola   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky 12 811 Sk.

Podľa takto určených kritérií je výška odmeny za úkony prevzatie a príprava veci a podanie vo veci samej 4 270 Sk za každý úkon podľa ustanovenia § 16 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. spolu 8 540 Sk. Ústavný súd rozhodol aj o priznaní náhrady výdavkov na   miestne   telekomunikačné   výdavky   a miestne   prepravné   vo   výške   jednej   stotiny výpočtového základu podľa § 19 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. dvakrát 128 Sk.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2004