SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 222/2016-19
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2016predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o.,Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. BranislavFridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami Rvp 13890/2014 – Rvp 13896/2014,Rvp 14530/2014 – Rvp 14544/2014, Rvp 14826/2014 – Rvp 14835/2014, Rvp 15172/2014– Rvp 15179/2014, Rvp 15427/2014 – Rvp 15437/2014 vo veci namietaného porušenia jejzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľačl. 47 Charty základných práv Európskej únie, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uzneseniami Krajského súduv Banskej Bystrici sp. zn. 41 CoE 114/2012 z 27. augusta 2012 (Rvp 13890/2014),sp. zn. 13 CoE 212/2012 zo 4. októbra 2012 (Rvp 13891/2014), sp. zn. 43 CoE 316/2012z 21. novembra 2012 (Rvp 13892/2014), sp. zn. 13 CoE 63/2013 z 27. mája 2013(Rvp 13893/2014), sp. zn. 16 CoE 70/2013 z 30. apríla 2013 (Rvp 13894/2014),sp. zn. 41 CoE272/2012 z 12. decembra 2012 (Rvp 13895/2014), sp. zn. 2 CoE 270/2012z 25. septembra 2012 (Rvp 13896/2014), sp. zn. 14 CoE 396/2012 zo 14. januára 2013(Rvp 14530/2014), sp. zn. 2 CoE 427/2012 z 31. októbra 2012 (Rvp 14531/2014),sp. zn. 16 CoE 254/2012 z 29. októbra 2012 (Rvp 14532/2014), sp. zn. 17 CoE 222/2012z 29. novembra 2012 (Rvp 14533/2014), sp. zn. 1 CoE 358/2012 z 30. októbra 2012(Rvp 14534/2014), sp. zn. 2 CoE 414/2012 z 28. septembra 2012 (Rvp 14535/2014),sp. zn. 13 CoE 174/2012 z 20. novembra 2012 (Rvp 14536/2014), sp. zn. 14 CoE 62/2013z 12. marca 2013 (Rvp 14537/2014), sp. zn. 41 CoE 139/2013 z 18. júna 2013(Rvp 14538/2014), sp. zn. 2 CoE453/2012 z 28. novembra 2012 (Rvp 14539/2014),sp. zn. 14 CoE 81/2013 z 25. apríla 2013 (Rvp 14540/2014), sp. zn. 1 CoE 236/2012z 30. mája 2012 (Rvp 14541/2014), sp. zn. 15 CoE 193/2012 z 19. decembra 2012(Rvp 14542/2014), sp. zn. 17 CoE 91/2013 z 15. augusta 2013 (Rvp 14543/2014),sp. zn. 2 CoE 13/2012 z 30. mája 2012 (Rvp 14544/2014), sp. zn. 1 CoE 99/2013 z 31. júla2013 (Rvp 14826/2014), sp. zn. 1 CoE 220/2012 z 30. mája 2012 (Rvp 14827/2014),sp. zn. 43 CoE 114/2013 z 24. apríla 2013 (Rvp 14828/2014), sp. zn. 15 CoE 229/2012z 5. decembra 2012 (Rvp 14829/2014), sp. zn. 1 CoE 481/2012 z 27. novembra 2012(Rvp 14830/2014), sp. zn. 1 CoE 375/2012 z 18. septembra 2012 (Rvp 14831/2014),sp. zn. 1 CoE 531/2012 z 29. novembra 2012 (Rvp 14832/2014), sp. zn. 43 CoE 267/2012z 31. októbra 2012 (Rvp 14833/2014), sp. zn. 43 CoE 366/2013 z 30. októbra 2013(Rvp 14834/2014), sp. zn. 13 CoE 68/2013 z 29. mája 2013 (Rvp 14835/2014),sp. zn. 1 CoE 20/2013 z 29. januára 2013 (Rvp 15172/2014), sp. zn. 6 ECdo 213/2013z 21. augusta 2014 (Rvp 15173/2014), sp. zn. 15 CoE 168/2012 zo 17. októbra 2012(Rvp 15174/2014), sp. zn. 2 CoE 143/2013 z 27. septembra 2013 (Rvp 15175/2014),sp. zn. 2 CoE 640/2012 z 19. decembra 2012 (Rvp 15176/2014), sp. zn. 16 CoE 117/2013z 27. júna 2013 (Rvp 15177/2014), sp. zn. 12 CoE 41/2013 z 28. marca 2013(Rvp 15178/2014), sp. zn. 6 CoE 31/2013 z 23. mája 2013 (Rvp 15179/2014),sp. zn. 16 CoE 206/2012 z 31. júla 2012 (Rvp 15427/2014), sp. zn. 43 CoE 278/2012z 31. októbra 2012 (Rvp 15428/2014), sp. zn. 2 CoE 367/2012 z 26. septembra 2012(Rvp 15429/2014), sp. zn. 1 CoE 557/2012 z 19. decembra 2012 (Rvp 15430/2014), sp. zn.43 CoE 352/2012 z 19. decembra 2012 (Rvp 15431/2014), sp. zn. 41 CoE 99/2012z 31. júla 2012 (Rvp 15432/2014), sp. zn. 2 CoE 140/2013 z 3. mája 2013(Rvp 15433/2014), sp. zn. 12 CoE 44/2013 z 26. apríla 2013 (Rvp 15434/2014),sp. zn. 1 CoE 124/2013 z 31. júla 2013 (Rvp 15435/2014), sp. zn. 17 CoE 69/2013z 22. mája 2013 (Rvp 15436/2014), sp. zn. 14 CoE 102/2013 z 20. mája 2013(Rvp 15437/2014), ako aj postupom a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp. zn. 6 Cdo 421/2012 z 15. júla 2014 (Rvp 13890/2014), sp. zn. 5 Oboer 223/2013z 30. júna 2014 (Rvp 13891/2014), sp. zn. 7 ECdo 277/2013 zo 6. augusta 2014(Rvp 13892/2014), sp. zn. 5 Oboer 303/2013 z 30. júna 2014 (Rvp 13893/2014),sp. zn. 3 Oboer 198/2013 z 15. júna 2014 (Rvp 13894/2014), sp. zn. 6 ECdo 167/2013z 23. júla 2014 (Rvp 13895/2014), sp. zn. 4 Oboer 269/2013 z 25. júna 2014(Rvp 13896/2014), sp. zn. 5 Oboer 203/2013 zo 17. júla 2014 (Rvp 14530/2014),sp. zn. 3 ECdo 201/2013 z 21. augusta 2014 (Rvp 14531/2014), sp. zn. 3 ECdo 149/2013z 1. augusta 2014 (Rvp 14532/2014), sp. zn. 1 Oboer 173/2013 z 15. júla 2014(Rvp 14533/2014), sp. zn. 5 ECdo 167/2013 z 10. júla 2014 (Rvp 14534/2014),sp. zn. 4 Oboer 353/2013 z 25. júna 2014 (Rvp 14535/2014), sp. zn. 1 ECdo 78/2013z 24. apríla 2014 (Rvp 14536/2014), sp. zn. 3 Oboer 244/2013 z 21. júla 2014(Rvp 14537/2014), sp. zn. 7 ECdo 298/2013 zo 6. augusta 2014 (Rvp 14538/2014),sp. zn. 3 Oboer 254/2013 z 5. augusta 2014 (Rvp 14539/2014), sp. zn. 3 Oboer 259/2013z 29. júla 2014 (Rvp 14540/2014), sp. zn. 3 Cdo 437/2012 z 31. júla 2014(Rvp 14541/2014), sp. zn. 6 ECdo 121/2013 z 23. júla 2014 (Rvp 14542/2014),sp. zn. 1 ECdo 45/2014 z 25. júla 2014 (Rvp 14543/2014), sp. zn. 5 ECdo 238/2013z 11. augusta 2014 (Rvp 14544/2014), sp. zn. 1 Oboer 149/2014 z 19. augusta 2014(Rvp 14826/2014), sp. zn. 4 ECdo 305/2013 z 23. júla 2014 (Rvp 14827/2014),sp. zn. 5 Oboer 274/2013 z 13. augusta 2014 (Rvp 14828/2014), sp. zn. 5 Oboer 172/2013z 13. augusta 2014 (Rvp 14829/2014), sp. zn. 5 Oboer 104/2013 z 13. augusta 2014(Rvp 14830/2014), sp. zn. 4 Oboer 93/2013 z 31. júla 2014 (Rvp 14831/2014),sp. zn. 1 ECdo 167/2013 zo 14. augusta 2014 (Rvp 14832/2014), sp. zn. 2 ECdo 233/2013z 31. júla 2014 (Rvp 14833/2014), sp. zn. 6 ECdo 69/2014 z 21. augusta 2014(Rvp 14834/2014), sp. zn. 3 Oboer 280/2013 z 29. apríla 2014 (Rvp 14835/2014),sp. zn. 5 Oboer 135/2013 z 13. augusta 2014 (Rvp 15172/2014), sp. zn. 6 ECdo 213/2013z 21. augusta 2014 (Rvp 15173/2014), sp. zn. 3 ECdo 290/2013 z 12. augusta 2014(Rvp 15174/2014), sp. zn. 6 ECdo 77/2014 z 21. augusta 2014 (Rvp 15175/2014),sp. zn. 3 ECdo 128/2013 z 1. augusta 2014 (Rvp 15176/2014), sp. zn. 2 ECdo 275/2013z 31. júla 2014 (Rvp 15177/2014), sp. zn. 2 ECdo 240/2013 z 31. júla 2014(Rvp 15178/2014), sp. zn. 4 ECdo 222/2013 z 21. augusta 2014 (Rvp 15179/2014),sp. zn. 1 Cdo 49/2013 zo 14. augusta 2014 (Rvp 15427/2014), sp. zn. 1 ECdo 198/2013z 26. júna 2014 (Rvp 15428/2014), sp. zn. 6 ECdo 196/2013 z 21. augusta 2014(Rvp 15429/2014), sp. zn. 4 ECdo 131/2013 z 21. augusta 2014 (Rvp 15430/2014),sp. zn. 4 ECdo 234/2013 z 21. augusta 2014 (Rvp 15431/2014), sp. zn. 7 Cdo 237/2012z 31. júla 2014 (Rvp 15432/2014), sp. zn. 6 ECdo 189/2013 z 21. augusta 2014(Rvp 15433/2014), sp. zn. 5 Oboer 200/2013 z 13. augusta 2014 (Rvp 15434/2014),sp. zn. 5 Oboer 381/2013 z 13. augusta 2014 (Rvp 15435/2014), sp. zn. 3 ECdo 285/2013z 12. augusta 2014 (Rvp 15436/2014) a sp. zn. 3 Oboer 293/2013 z 25. augusta 2014(Rvp 15437/2014) a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami: Rvp 13890/2014, Rvp 13891/2014, Rvp 13892/2014, Rvp 13893/2014,Rvp 13894/2014, Rvp 13895/2014, Rvp 13896/2014, Rvp 14530/2014, Rvp 14531/2014,Rvp 14532/2014, Rvp 14533/2014, Rvp 14534/2014, Rvp 14535/2014, Rvp 14536/2014,Rvp 14537/2014, Rvp 14538/2014, Rvp 14539/2014, Rvp 14540/2014, Rvp 14541/2014,Rvp 14542/2014, Rvp 14543/2014, Rvp 14544/2014, Rvp 14826/2014, Rvp 14827/2014,Rvp 14828/2014, Rvp 14829/2014, Rvp 14830/2014, Rvp 14831/2014, Rvp 14832/2014,Rvp 14833/2014, Rvp 14834/2015, Rvp 14835/2014, Rvp 15172/2014, Rvp 15173/2014,Rvp 15174/2014, Rvp 15175/2014, Rvp 15176/2014, Rvp 15177/2014, Rvp 15178/2014,Rvp 15179/2014, Rvp 15427/2014, Rvp 15428/2014, Rvp 15429/2014, Rvp 15430/2014,Rvp 15431/2014, Rvp 15432/2014, Rvp 15433/2014, Rvp 15434/2014, Rvp 15435/2014,Rvp 15436/2014 a Rvp 15437/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedenépod sp. zn. Rvp 13890/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 27. októbra2014, 4. novembra 2014, 10. novembra 2014, 13. novembra 2014, 20. novembra 2014doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len„sťažovateľka“), ktorými namietala porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 47 Charty základnýchpráv Európskej únie (ďalej len „charta“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), postupoma uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) uvedenýmiv záhlaví tohto uznesenia (ďalej len „napadnuté uznesenia krajského súdu“), ako ajpostupom a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)uvedenými v záhlaví tohto uznesenia (ďalej len „uznesenia najvyššieho súdu“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskejčinnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytlana základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľapodmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžnícidobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky voči sťažovateľke sastali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových zmluvách obsahujúcevo väčšine prípadov tzv. rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou začaté rozhodcovskékonania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Následne boli na základerozhodcovských rozsudkov vydaných v týchto konaniach začaté exekučné konania.V ďalších prípadoch boli na základe splnomocnenia udeleného dlžníkmi pri podpiseúverovej zmluvy spísané splnomocnencom dlžníkov notárske zápisnice, ktoré sa taktiežstali exekučnými titulmi, na podklade ktorých boli v prospech sťažovateľky začatéexekučné konania.
V priebehu exekučného konania bolo uzneseniami príslušných okresných súdovv sťažovateľkou napadnutých konaniach rozhodnuté o zastavení prebiehajúcich exekučnýchkonaní. Krajský súd po podaní odvolaní zo strany sťažovateľky svojimi rozhodnutiamipotvrdil napadnuté uznesenia príslušných okresných súdov, najvyšší súd následne dovolaniasťažovateľky ako procesne neprípustné odmietol a súčasne v tom-ktorom konaní rozhodolaj o zamietnutí jej procesných návrhov na prerušenie dovolacích konaní.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakuje právne závery vyplývajúcez rozhodovacej činnosti krajského súdu a najvyššieho súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosťz hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušnýchprávnych predpisov na predmetnú právnu vec. Za relevantné pochybenie v postupea rozhodovaní krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu považuje predovšetkým skutočnosť,že o zastavení uvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby boli predtýmúčastníci exekučných konaní upozornení na neprijateľnú podmienku konania a malimožnosť sa k nej vyjadriť, čím bola sťažovateľka ukrátená o reálnu možnosť domáhať sa,aby všeobecné súdy konajúce v jej právnych veciach zohľadnili jej nesúhlas s toutoneprijateľnosťou podmienky. Uvedeným postupom krajského súdu a najvyššieho súdudošlo podľa sťažovateľky k porušeniu čl. 47 charty, teda k porušeniu práva na účinnýprostriedok nápravy, ako aj práva na spravodlivý proces vrátane porušenia zásadykontradiktórnosti konania.
Najvyšší súd sa podľa sťažovateľky tiež dopustil porušenia jej základného právana zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, pretože sa„neobrátil na Súdny dvor Európskej únie s otázkou, ktorú paradoxne v čase jeho konania už Súdny dvor Európskej únie riešil ani nevyčkal na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora...“. V tejto súvislostisťažovateľka poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej len„Súdny dvor“) vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHSz 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladaťv tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnejpodmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, čispotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená,avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorýkonštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky,informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrilispôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.
Sťažovateľka je tiež toho názoru, že najvyšší súd„sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu českej republiky by nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií textu, používania terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva aj ubezpečenie sa, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. Najvyšší súd Slovenskej republiky si túto povinnosť nesplnil.“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na viacero rozhodnutíSpolkového súdneho dvora Nemecka a Ústavného súdu Českej republiky.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie,ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy,práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva podľa čl. 47 charty postupoma uzneseniami krajského súdu a postupom a uzneseniami najvyššieho súdu v uvedenýchkonaniach, zruší uznesenia krajského súdu a uznesenia najvyššieho súdu, veci vrátina ďalšie konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradutrov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiťna spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšakv súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľačl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod spisovýmiznačkami: Rvp 13890/2014 – Rvp 13896/2014, Rvp 14530/2014 – Rvp 14544/2014,Rvp 14826/2014 – Rvp 14835/2014, Rvp 15172/2014 – Rvp 15179/2014, Rvp 15427/2014– Rvp 15437/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedenýchsťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľky, krajského súdu,ako i najvyššieho súdu, proti ktorým sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o ich spojenína spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.B K namietanému porušeniu označených práv postupom a uzneseniami krajského súdu
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právomalebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaníktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to,aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislýma nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebozáväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnompredpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranus právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahutýchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľaExekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00,I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávneniepreskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistenýskutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnostiposkytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmivšeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavnéhohľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej mociv ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnouinštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdunie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikáciazákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problémsťažovateľky, a to či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní protiprvostupňovým rozhodnutiam, ktorými bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmaťprípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučných titulov, ktorými bolirozhodcovské rozsudky rozhodcovského súdu, resp. notárske zápisnice obsahujúce právnyzáväzok.
Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstatetotožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách iných sťažností, ktoré už riešil ústavnýsúd tak, že ich vo vzťahu k uzneseniam krajských súdov potvrdzujúcim rozhodnutiaokresných súdov o zastavení exekúcie odmietol ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľkaoznačila len iné konania krajského súdu, postupom ktorého malo dôjsť k porušeniu ňouoznačených práv. Zo skoro totožnej argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnostiachmožno vyvodiť, že odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu obsahovalo, čo satýka skutkových zistení a právneho posúdenia veci krajským súdom, obdobné závery, akovo veciach, ktoré už boli ústavným súdom preskúmané a rozhodnuté.
Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvodyzjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, v ktorých vyslovil, že okresný súd jenielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvekštádiu už začatého exekučného konania, a nielen v súvislosti s vydaním povereniana vykonanie exekúcie, a to napr. aj na účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolopotrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku.V tejto súvislosti na podporu svojej argumentácie poukázal na ustálenú judikatúrunajvyššieho súdu, ktorá je sťažovateľke známa aj z napádaných rozhodnutí krajského súduv obdobných právnych veciach (napr. R 56/1995, R 58/1997, R 70/1998 a R 72/1998publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskejrepubliky).
Pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností sa teda ústavný súd plne stotožňujes dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr. uzneseniach sp. zn.I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 303/2012 z 5. septembra 2012, sp. zn.III. ÚS 7/2013 z 15. januára 2013, sp. zn. II. ÚS 377/2013 z 26. júna 2013 a sp. zn.III. ÚS 386/2013 z 28. augusta 2013, ako aj ďalších rozhodnutiach, ktoré skončiliodmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodu zjavnejneopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverov rozhodnutí všeobecných súdovo vyhlásení exekúcií za neprípustné a jej zastavení v stovkách prípadov, pretožerozhodcovské rozsudky alebo notárske zápisnice, na podklade ktorých boli exekúcie vedené(resp. navrhnuté), neboli z rôznych dôvodov spôsobilými exekučnými titulmi na vedenieexekúcií.
Keďže sťažovateľke sú už z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdunotoricky známe dôvody, pre ktoré ústavný súd iné jej obdobné sťažnosti odmietol akozjavne neopodstatnené, nepovažuje za účelné uvádzať podrobnejšie argumenty, pre ktorédospel k rozhodnutiu vyplývajúcemu z 2. bodu výroku tohto uznesenia, a v tejto súvislostiodkazuje na odôvodnenie uvedených rozhodnutí ústavného súdu vydaných v obdobnýchsťažovateľkiných veciach.
Vzhľadom na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnostivšeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovorunie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07,III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v časti smerujúcej proti postupu krajského súduodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnejneopodstatnenosti.
II.C K namietanému porušeniu označených práv postupom a uzneseniami najvyššieho súdu
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež namietala porušenie základného práva zaručenéhočl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutýmiuzneseniami najvyššieho súdu, ktorými boli ňou podané dovolania odmietnuté akoneprípustné.
Ústavný súd už uviedol, že: „Predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces,ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu. Formuláciouuvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskejrepubliky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimomsúdnej ochrany podľa dohovoru“ (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchtopráv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môžekonať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnymsúdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujúustanovenia § 236 a nasl. OSP.
V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiuodvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, lenpokiaľ ide o prípady uvedené pod písmenom a) až g) tohto zákonného ustanovenia.Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedenýchv § 238 OSP.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadnemedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutiavšeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutímdošlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenia najvyššieho súdu,pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššiehosúdu nemajúci oporu v zákone.
Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolaniaje v napadnutých rozhodnutiach zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.V odôvodnení napadnutých rozhodnutí najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedoldôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolania sťažovateľky odmietnuť ako neprípustné, a tojednak podľa § 239 OSP, ako aj podľa § 237 OSP.
Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môžeuskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústavemedzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie jealternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomocivšeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,II. ÚS 21/96).
Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácievyslovenej neprípustnosti ňou podaných dovolaní nestotožňuje, ústavný súd napokondodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jejriešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv. K námietkamuvedeným v sťažnostiach ústavný súd tiež konštatuje, že najvyšší súd v rámci dovolaciehokonania nerozhodoval o veci meritórne, ale iba procesne, nezistiac dovolacie dôvody podľa§ 237 OSP.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciusťažovateľky odôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru akonedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšiekonanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutými uzneseniami najvyššieho súdua namietaným porušením označených práv. Napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdunemôžu byť v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedávyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postupobčianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky v tejto časti akozjavne neopodstatnené.
V súvislosti s námietkou sťažovateľky, v zmysle ktorej pochybenie v postupenajvyššieho súdu, a teda porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48ods. 1 ústavy, spočíva najmä v tom, že rozhodol o dovolaniach sťažovateľky bez toho, abypredtým podal žiadosť Súdnemu dvoru na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ústavný súd poukazuje na odôvodnenie uznesenia č. k.IV. ÚS 299/2012-16 zo 7. júna 2012 vo veci inej sťažnosti podanej sťažovateľkou, v ktoromústavný súd sťažovateľke podrobne vysvetlil, že „nie každé nepredloženie prejudiciálnejotázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie, musí maťautomaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy (m. m. II. ÚS 129/2010)“, pričom svoj právny názor zároveň oprel aj o uznesenieSpolkového ústavného súdu Nemecka 2 BvR 2419/06 zo 6. 5. 2008 a rozhodnutieEurópskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgickuz 20. 9. 2011 (sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07).
Dôvody, pre ktoré všeobecné súdy nepovažujú za potrebné obracať sa na Súdny dvorvo veci vykladania smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých zmluvnýchpodmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ústavný súd považuje za akceptovateľné (bližšienapr. II. ÚS 304/2012) a sťažovateľkou predloženú argumentáciu k tejto otázkenepovažoval za spôsobilú vyvrátiť záver o ústavnej konformnosti postupu najvyššieho súduv napadnutých konaniach.
Na uvedenom nemení nič ani argumentácia sťažovateľky o porušení základnéhopráva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 chartya z neho vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy predrozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedaliúčastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľkaodvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol.C-472/11 z 21. 2. 2013. Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým pripomína, žesťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konania z užuvádzaných dôvodov z uznesení príslušných okresných súdov, proti ktorým aj podalaodvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcie, ktorímajú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručeníuznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie protiuzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčenéuplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sakrajský súd v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktorévzhliadol uznesenia príslušných okresných súdov ako vecne správne.
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesení postačuje, aby bola zásadakontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovaných prípadoch v konanína oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byťuvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súduv zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovaťprípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súddospel k záveru, že postupom najvyššieho súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciachprincíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom základného práva zaručenéhoaj v čl. 47 charty, dodržaný, čím k jeho porušeniu dôjsť nemohlo.
Na základe uvedených dôvodov boli preto sťažnosti sťažovateľky aj v tejto častiodmietnuté ako zjavne neopodstatnené. Keďže boli sťažnosti sťažovateľky ako celokodmietnuté, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnenýchnerozhodoval.
Súčasne ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, že v prípade opakujúcich sasťažností založených na tých istých skutkových a právnych okolnostiach ústavný súdrozhodne bez odôvodnenia iba s poukazom na svoje v týchto okolnostiach identickérozhodnutie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. apríla 2016