znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 222/2015-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2015predbežne prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátom Mgr. Pavlom Michalíkom, Pred Poľom 372/8, Trenčín, vo vecinamietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôduznesením   Krajského   súdu   v   Trenčíne   č.   k.   17   CoP   1/2015-965   z 21.   januára   2015a postupom, ktorý mu predchádzal, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2015doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietanéhoporušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej   len „krajský súd“)č. k. 17 CoP 1/2015-965 z 21. januára 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajskéhosúdu“) a postupom, ktorý mu predchádzal.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom konania vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa, o návrhu otca na zmenu úpravy styku s maloletým dieťaťom a o návrhu   matky   na   úpravu   práv   a   povinností   k   maloletému   dieťaťu,   ktoré   je   vedené   na Okresnom súde Trenčín (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 32 P 171/2009.

Uznesením č. k. 32 P/171/2009-950 z 27. novembra 2014 (ďalej len „uznesenie okresného súdu o uložení poriadkovej pokuty“) okresný súd uložil sťažovateľovi poriadkovú pokutu v sume 100 €.

Napadnutým   uznesením   krajský   súd   potvrdil   odvolaním   sťažovateľa   napadnuté uznesenie okresného súdu o uložení poriadkovej pokuty.

Sťažovateľ je toho názoru, že postupom krajského súdu v označenom konaní a jehouznesením bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavySlovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,pretože podľa jeho názoru postup krajského súdu bol „v rozpore s princípom právneho štátu, konkrétne so zásadou právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia“.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uvádza,   že   okresný   súd   v   uznesení   o uložení   poriadkovejpokuty jej uloženie odôvodnil tým, že „otec dieťaťa (sťažovateľ) sa na pojednávanie súdu vytýčené na deň 27. 11. 2014 vo veci úpravy rodičovských práv a povinností k mal. dieťaťu nedostavil, svoju neprítomnosť neospravedlnil včas a vážnymi okolnosťami a tým hrubo sťažil postup konania“.

Táto argumentácia prvostupňového súdu podľa názoru sťažovateľa neobstojí, pretože„sťažovateľ   súd   pred   začatím   pojednávania   písomne   upovedomil   o   svojej   neúčasti na pojednávaní, súd túto skutočnosť konštatoval do zápisnice o pojednávaní a sťažovateľ uviedol aj vážne okolnosti, pre ktoré sa na pojednávaní nezúčastní. Predovšetkým však sťažovateľ tým, že sa neustanovil na súd vôbec hrubo nesťažil postup konania. Sudkyňa Okresného súdu Trenčín pojednávanie vykonala procesný úkon, ktorý by vykonala bez ohľadu na prítomnosť sťažovateľa na pojednávaní a toto odročila s tým, že uznesením nariadila účastníkom konania zúčastniť sa pohovoru u psychológa UPSVaR Trenčín.“.

Argumentácia   krajského   súdu   spočívajúca   v tom,   že   poriadková   pokuta   bolaokresným   súdom   uložená   za   splnenia   všetkých   predpokladov   pre   takýto   postup,   podľasťažovateľa neobstojí, pretože sťažovateľ tým, že sa neustanovil na súd na pojednávanie27. novembra 2014 ani nemaril uplatnenie základného práva iného účastníka konania, anihrubo nesťažil postup konania.

Krajský   súd   preto   podľa   sťažovateľa   rozhodol   v   rozpore   so   svojím   vlastnýmtvrdením,   že   z   ústavného   hľadiska   musí   byť   poriadková   pokuta   uložená   v   súladeso zákonom, musí spočívať na relevantných a dostatočných dôvodoch a rozhodol v rozpore s§ 53 ods. l OSP.

K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princípprávnej   istoty   (čl.   1   ods.   1   ústavy),   ktorého   neopomenuteľným   komponentom   jepredvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitúprávne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď(mutatis mutandis I. US 87/93, II. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99), teda že obdobné situácie musiabyť rovnakým spôsobom právne posudzované.

Sťažovateľ v súvislosti s citovaným taktiež poukazuje na to, že v predmetnom konaníuž minimálne v jednom prípade „použil postup ako pred pojednávaním dňa 27. 11. 2014“.Je potom podľa jeho názoru porušením jeho základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďsúd neposúdil rovnakým spôsobom obdobné situácie.

Sťažovateľ preto navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Krajský   súd   Trenčín   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17CoP/l/2015   porušil základné   právo ⬛⬛⬛⬛ na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Zrušuje sa uznesenie Krajský súd Trenčín zo dňa 21. 01. 2015 č. k. 17CoP/1/2015- 965 vec sa vracia v rozsahu zrušenia Krajský súd Trenčín na ďalšie konanie.

3. ⬛⬛⬛⬛ sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či nie súdané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. O zjavne neopodstatnený návrh ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupomalebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,ktoré označil sťažovateľ, a to   buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci a základným právom aleboslobodou, ktorých   porušenie   sa   namietalo, alebo   keď   preskúmanie   označeného postupu(rozhodnutia) orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosťporušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebnépreskúmať   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   101/03,I. ÚS 27/04, I. ÚS 27/05).

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť napadnutým uznesením krajského súdua postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavnýsúd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavyvšeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových anásledne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade auplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorýmpredovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrolazlučiteľnosti   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byťpredmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavneneodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). Z týchtohľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľa namietajúceho porušenie základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom.

Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konaniesúdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochranygarantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (IV. ÚS 115/07). Podľa ustálenejjudikatúry ústavného súdu nie je medzi základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavya právom podľa čl. 6 dohovoru zásadná odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto ich porušenieskúma spoločne.

Z   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   vyplýva,   že   krajský   súd   ním   potvrdiluznesenie   okresného   súdu   o uložení   poriadkovej   pokuty,   ktorú   tento   súd   uložilsťažovateľovi v sume 100 €.

Krajský   súd   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   skonštatoval,   že „poriadková pokuta bola okresným súdom uložená za splnenia všetkých predpokladov pre takýto postup. Predpokladom uloženia sankcie v zmysle ust. § 53 O. s. p. použitého okresným súdom je, že ten, komu súd ukladá poriadkovú pokutu, hrubo sťažuje postup konania a to spôsobom uvedeným v zákone. Zákon podmieňuje uloženie poriadkovej pokuty naplnením konkrétnej podoby správania sa osoby, ktorej súd poriadkovú pokutu ukladá a to tým, že táto osoba sa neustanoví na súd, neurobí súdom uložený úkon, neuposlúchne príkaz súdu, ruší poriadok, robí hrubo urážlivé podanie. Z ústavného hľadiska musí byť poriadková pokuta uložená v súlade so zákonom, musí spočívať na relevantných a dostatočných dôvodoch a musí byť pritom zachovaný aj primerane vyvážený vzťah medzi použitým prostriedkami. Tieto kritéria okresný súd dodržal. Zo strany otca totiž nedošlo k neúčasti na pojednávaní z akéhokoľvek objektívneho   dôvodu,   ale   otec   účasť   na   pojednávaní   jednoducho   odmietol,   pretože sa nestotožňuje s postupom okresného súdu v konaní. Pritom ale posúdenie správnosti postupu okresného súdu v konaní je možné v zásade dosiahnuť až na základe opravného prostriedku proti rozhodnutiu vo veci samej. Vydanie rozhodnutia vo veci samej však otec sťažuje   práve   v   dôsledku   ním   vyvolávaných   obštrukcií.   Tým   nielenže   marí   uplatnenie základných práv ostatných účastníkov konania a hrubo sťažuje postup súdu, ale paradoxne bráni   tomu,   aby   mohli   byť   vecne   posúdené   ním   neustále   vytýkané   nedostatky   konania a postupu okresného súdu. Ako bolo uvedené, ich posúdenie je v zásade možné až v konaní o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu okresného súdu.“.

Ďalej   krajský   súd   uviedol,   že „Vo   všetkých   svojich   podaniach   otec   významnou mierou poukazuje na porušovanie základných práv jeho a maloletého, či už zo strany súdu alebo kolízneho opatrovníka. Pritom sám odmieta jedno zo základných práv, a to účasť na súdnom konaní. Čo je však horšie, takýmto konaním sám základné právo na súdnu ochranu   marí   ostatným   účastníkom.   V   tom   ho   nemôže   ospravedlniť   ani   to,   že v prebiehajúcom súdnom konaní vidí zásadné nedostatky, pretože ako bolo uvedené, je na ich posúdenie priestor v zásade až po rozhodnutí súdu prvého stupňa.“.

Vzhľadom na uvedené bolo podľa krajského súdu odvolaním napadnuté rozhodnutie okresného súdu o uložení poriadkovej pokuty vecne správne a preto ho aj potvrdil.

Ústavný súd je toho názoru, že uznesenie krajského súdu je dostatočne odôvodnenéa nemožno dospieť k názoru, že by ho bolo potrebné považovať za svojvoľné alebo zjavneneodôvodnené.   Sťažovateľ   nespochybňuje   svoju   absenciu   na   nariadenom   pojednávaní,pričom   z príloh   pripojených   k sťažnosti   vyplýva,   že   okresnému   súdu   predložil   v deňuskutočnenia pojednávania podanie označené ako „upovedomenie“, v ktorom „oznámil“okresnému súdu svoju neúčasť na tomto pojednávaní, ktorú v zásade odôvodnil poukazomna pochybenia a nedostatky v postupe okresného súdu, ku ktorým dochádza podľa jehonázoru v konaní o návrhu na úpravu styku s maloletým dieťaťom.

Ústavný súd vzhľadom na túto skutočnosť, ako aj na procesný charakter uzneseniao uložení pokuty s odvolaním sa na § 53 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku konštatuje,že   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   nemá   znaky,   ktoré   by   popierali   zmysel   právana súdnu ochranu a mali znaky svojvôle či arbitrárnosti.

Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   uznesenímkrajského súdu (ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu) a namietaným porušením(odoprením či odňatím) základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. jehopráva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona oústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu, aby ústavný súdrozhodoval o ďalších nárokoch sťažovateľa uplatnených v jeho sťažnosti.

Nad rámec svojho rozhodnutia ústavný súd uvádza, že v danom prípade v súlades jeho doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 358/08, IV. ÚS 431/2012) vzhľadom na predmetsporu ide o vec nižšej významnosti (o tzv. bagateľnú vec), kde uplatnenie mimoriadnehoopravného   prostriedku   nie   je   považované   za   efektívne.   Ak   potom   Občiansky   súdnyporiadok   vylučuje   u bagateľných   vecí   prieskum   rozhodnutí   vydaných   druhostupňovýmisúdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do rovinyústavného súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veciprichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú prepostupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2015