SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 222/2015-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátom Mgr. Pavlom Michalíkom, Pred Poľom 372/8, Trenčín, vo vecinamietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17 CoP 1/2015-965 z 21. januára 2015a postupom, ktorý mu predchádzal, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietanéhoporušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)č. k. 17 CoP 1/2015-965 z 21. januára 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajskéhosúdu“) a postupom, ktorý mu predchádzal.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom konania vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa, o návrhu otca na zmenu úpravy styku s maloletým dieťaťom a o návrhu matky na úpravu práv a povinností k maloletému dieťaťu, ktoré je vedené na Okresnom súde Trenčín (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 32 P 171/2009.
Uznesením č. k. 32 P/171/2009-950 z 27. novembra 2014 (ďalej len „uznesenie okresného súdu o uložení poriadkovej pokuty“) okresný súd uložil sťažovateľovi poriadkovú pokutu v sume 100 €.
Napadnutým uznesením krajský súd potvrdil odvolaním sťažovateľa napadnuté uznesenie okresného súdu o uložení poriadkovej pokuty.
Sťažovateľ je toho názoru, že postupom krajského súdu v označenom konaní a jehouznesením bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavySlovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,pretože podľa jeho názoru postup krajského súdu bol „v rozpore s princípom právneho štátu, konkrétne so zásadou právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia“.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že okresný súd v uznesení o uložení poriadkovejpokuty jej uloženie odôvodnil tým, že „otec dieťaťa (sťažovateľ) sa na pojednávanie súdu vytýčené na deň 27. 11. 2014 vo veci úpravy rodičovských práv a povinností k mal. dieťaťu nedostavil, svoju neprítomnosť neospravedlnil včas a vážnymi okolnosťami a tým hrubo sťažil postup konania“.
Táto argumentácia prvostupňového súdu podľa názoru sťažovateľa neobstojí, pretože„sťažovateľ súd pred začatím pojednávania písomne upovedomil o svojej neúčasti na pojednávaní, súd túto skutočnosť konštatoval do zápisnice o pojednávaní a sťažovateľ uviedol aj vážne okolnosti, pre ktoré sa na pojednávaní nezúčastní. Predovšetkým však sťažovateľ tým, že sa neustanovil na súd vôbec hrubo nesťažil postup konania. Sudkyňa Okresného súdu Trenčín pojednávanie vykonala procesný úkon, ktorý by vykonala bez ohľadu na prítomnosť sťažovateľa na pojednávaní a toto odročila s tým, že uznesením nariadila účastníkom konania zúčastniť sa pohovoru u psychológa UPSVaR Trenčín.“.
Argumentácia krajského súdu spočívajúca v tom, že poriadková pokuta bolaokresným súdom uložená za splnenia všetkých predpokladov pre takýto postup, podľasťažovateľa neobstojí, pretože sťažovateľ tým, že sa neustanovil na súd na pojednávanie27. novembra 2014 ani nemaril uplatnenie základného práva iného účastníka konania, anihrubo nesťažil postup konania.
Krajský súd preto podľa sťažovateľa rozhodol v rozpore so svojím vlastnýmtvrdením, že z ústavného hľadiska musí byť poriadková pokuta uložená v súladeso zákonom, musí spočívať na relevantných a dostatočných dôvodoch a rozhodol v rozpore s§ 53 ods. l OSP.
K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princípprávnej istoty (čl. 1 ods. 1 ústavy), ktorého neopomenuteľným komponentom jepredvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitúprávne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď(mutatis mutandis I. US 87/93, II. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99), teda že obdobné situácie musiabyť rovnakým spôsobom právne posudzované.
Sťažovateľ v súvislosti s citovaným taktiež poukazuje na to, že v predmetnom konaníuž minimálne v jednom prípade „použil postup ako pred pojednávaním dňa 27. 11. 2014“.Je potom podľa jeho názoru porušením jeho základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďsúd neposúdil rovnakým spôsobom obdobné situácie.
Sťažovateľ preto navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Krajský súd Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 17CoP/l/2015 porušil základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Zrušuje sa uznesenie Krajský súd Trenčín zo dňa 21. 01. 2015 č. k. 17CoP/1/2015- 965 vec sa vracia v rozsahu zrušenia Krajský súd Trenčín na ďalšie konanie.
3. ⬛⬛⬛⬛ sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia...“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či nie súdané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. O zjavne neopodstatnený návrh ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupomalebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci a základným právom aleboslobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu(rozhodnutia) orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosťporušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebnépreskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03,I. ÚS 27/04, I. ÚS 27/05).
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť napadnutým uznesením krajského súdua postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavnýsúd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavyvšeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových anásledne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade auplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorýmpredovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrolazlučiteľnosti interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byťpredmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). Z týchtohľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľa namietajúceho porušenie základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom.
Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konaniesúdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochranygarantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (IV. ÚS 115/07). Podľa ustálenejjudikatúry ústavného súdu nie je medzi základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavya právom podľa čl. 6 dohovoru zásadná odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto ich porušenieskúma spoločne.
Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd ním potvrdiluznesenie okresného súdu o uložení poriadkovej pokuty, ktorú tento súd uložilsťažovateľovi v sume 100 €.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia skonštatoval, že „poriadková pokuta bola okresným súdom uložená za splnenia všetkých predpokladov pre takýto postup. Predpokladom uloženia sankcie v zmysle ust. § 53 O. s. p. použitého okresným súdom je, že ten, komu súd ukladá poriadkovú pokutu, hrubo sťažuje postup konania a to spôsobom uvedeným v zákone. Zákon podmieňuje uloženie poriadkovej pokuty naplnením konkrétnej podoby správania sa osoby, ktorej súd poriadkovú pokutu ukladá a to tým, že táto osoba sa neustanoví na súd, neurobí súdom uložený úkon, neuposlúchne príkaz súdu, ruší poriadok, robí hrubo urážlivé podanie. Z ústavného hľadiska musí byť poriadková pokuta uložená v súlade so zákonom, musí spočívať na relevantných a dostatočných dôvodoch a musí byť pritom zachovaný aj primerane vyvážený vzťah medzi použitým prostriedkami. Tieto kritéria okresný súd dodržal. Zo strany otca totiž nedošlo k neúčasti na pojednávaní z akéhokoľvek objektívneho dôvodu, ale otec účasť na pojednávaní jednoducho odmietol, pretože sa nestotožňuje s postupom okresného súdu v konaní. Pritom ale posúdenie správnosti postupu okresného súdu v konaní je možné v zásade dosiahnuť až na základe opravného prostriedku proti rozhodnutiu vo veci samej. Vydanie rozhodnutia vo veci samej však otec sťažuje práve v dôsledku ním vyvolávaných obštrukcií. Tým nielenže marí uplatnenie základných práv ostatných účastníkov konania a hrubo sťažuje postup súdu, ale paradoxne bráni tomu, aby mohli byť vecne posúdené ním neustále vytýkané nedostatky konania a postupu okresného súdu. Ako bolo uvedené, ich posúdenie je v zásade možné až v konaní o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu okresného súdu.“.
Ďalej krajský súd uviedol, že „Vo všetkých svojich podaniach otec významnou mierou poukazuje na porušovanie základných práv jeho a maloletého, či už zo strany súdu alebo kolízneho opatrovníka. Pritom sám odmieta jedno zo základných práv, a to účasť na súdnom konaní. Čo je však horšie, takýmto konaním sám základné právo na súdnu ochranu marí ostatným účastníkom. V tom ho nemôže ospravedlniť ani to, že v prebiehajúcom súdnom konaní vidí zásadné nedostatky, pretože ako bolo uvedené, je na ich posúdenie priestor v zásade až po rozhodnutí súdu prvého stupňa.“.
Vzhľadom na uvedené bolo podľa krajského súdu odvolaním napadnuté rozhodnutie okresného súdu o uložení poriadkovej pokuty vecne správne a preto ho aj potvrdil.
Ústavný súd je toho názoru, že uznesenie krajského súdu je dostatočne odôvodnenéa nemožno dospieť k názoru, že by ho bolo potrebné považovať za svojvoľné alebo zjavneneodôvodnené. Sťažovateľ nespochybňuje svoju absenciu na nariadenom pojednávaní,pričom z príloh pripojených k sťažnosti vyplýva, že okresnému súdu predložil v deňuskutočnenia pojednávania podanie označené ako „upovedomenie“, v ktorom „oznámil“okresnému súdu svoju neúčasť na tomto pojednávaní, ktorú v zásade odôvodnil poukazomna pochybenia a nedostatky v postupe okresného súdu, ku ktorým dochádza podľa jehonázoru v konaní o návrhu na úpravu styku s maloletým dieťaťom.
Ústavný súd vzhľadom na túto skutočnosť, ako aj na procesný charakter uzneseniao uložení pokuty s odvolaním sa na § 53 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku konštatuje,že napadnuté uznesenie krajského súdu nemá znaky, ktoré by popierali zmysel právana súdnu ochranu a mali znaky svojvôle či arbitrárnosti.
Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesenímkrajského súdu (ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu) a namietaným porušením(odoprením či odňatím) základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. jehopráva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona oústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu, aby ústavný súdrozhodoval o ďalších nárokoch sťažovateľa uplatnených v jeho sťažnosti.
Nad rámec svojho rozhodnutia ústavný súd uvádza, že v danom prípade v súlades jeho doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 358/08, IV. ÚS 431/2012) vzhľadom na predmetsporu ide o vec nižšej významnosti (o tzv. bagateľnú vec), kde uplatnenie mimoriadnehoopravného prostriedku nie je považované za efektívne. Ak potom Občiansky súdnyporiadok vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovýmisúdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do rovinyústavného súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veciprichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú prepostupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. mája 2015