znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 222/2014-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. marca 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   J.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Ivetou   Rajtákovou, Advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a práva na účasť verejnosti na príprave vykonávacích predpisov alebo všeobecne použiteľných právne záväzných normatívnych nástrojov podľa čl. 8 Aarhuského dohovoru postupom   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 3 Sžp 11/2012 zo 4. júla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. J. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. októbra 2013 doručená   sťažnosť A.   J.,   (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci   namietaného porušenia   jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   práva   na   účasť   verejnosti   na   príprave vykonávacích   predpisov   alebo všeobecne   použiteľných   právne   záväzných   normatívnych nástrojov   podľa   čl.   8   Aarhuského   dohovoru postupom   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžp 11/2012 zo 4. júla 2013.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že podala pripomienky k „Zámeru na vyhlásenie zón Tatranského národného parku“, a to na základe verejnej vyhlášky z 10. februára 2010 zverejnenej Krajským   úradom   životného   prostredia   v   Žiline (ďalej len „krajský   úrad“). Keďže   krajský   úrad   jej   pripomienky   neprerokoval   v lehote   podľa   §   30   ods.   4   zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane prírody a krajiny“), podala na Krajskom súde v Žiline žalobu, ktorý rozhodol tak, že uložil krajskému úradu, aby vo veci konal v lehote 30 dní od právoplatnosti uznesenia. Na   základe   toho   krajský   úrad   19.   júla   2010   rozhodol   tak,   že   sťažovateľke   nepriznal postavenie účastníčky konania. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom   Ministerstvo   pôdohospodárstva,   životného   prostredia   a   regionálneho   rozvoja Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „ministerstvo“   alebo   „žalovaný“)   rozhodnutím zo 16. septembra 2010 potvrdilo rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a odvolanie sťažovateľky zamietlo.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že proti rozhodnutiu ministerstva podala na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) žalobu, ktorý rozsudkom sp. zn. 3 S 346/2010 zo 17. februára 2012 zrušil rozhodnutie ministerstva, ako aj rozhodnutie krajského úradu z 19. júla 2010 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný odvolanie, na základe čoho najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžp 11/2012 zo 4. júla 2013 zmenil rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 S 346/10 zo 17. februára 2012 tak, že žalobu zamietol a sťažovateľke náhradu trov konania nepriznal.

Sťažovateľka poukázala na to, že najvyšší súd sa v namietanom rozsudku v celom rozsahu   odvolal   na   svoj   skorší   rozsudok   v obdobnej   veci   iného   účastníka   konania sp. zn. 3 Sžp 10/2012 z 13. novembra 2012.

Sťažovateľka argumentovala tým, že nie je možné stotožniť sa s právnym názorom obsiahnutým v namietanom rozsudku, v ktorom najvyšší súd konštatoval, že verejnosti bola daná možnosť pripomienkovania predmetného zámeru, a preto sťažovateľka nemohla byť ukrátená na svojich právach. Podľa sťažovateľky najvyšší súd vyslovil, že krajský úrad „v procese pripomienkovania Zámeru akceptoval podávanie pripomienok verejnosti. Súd poukázal na to, že z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že obsahovo totožné námietky podalo   viac   ako   850   fyzických,   alebo   právnických   osôb.   Tým,   že   správne   orgány prerokovali obsahovo totožné námietky, ktorých neakceptovanie bolo písomne odôvodnené, umožnili sťažovateľke prístup k legislatívnemu zámeru vzťahujúcemu sa k Zámeru.“.

V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na to, že v tejto veci predtým Krajský súd v Žiline   uložil   krajskému   úradu   povinnosť   konať   o jej   pripomienkach,   pričom   toto rozhodnutie   nebolo   zákonom   predpísaným   spôsobom   zrušené,   a preto   sťažovateľka vyslovila názor, že „Najvyššiemu súdu SR neprináleží meniť obsah tohto rozhodnutia, ani jeho právne dôsledky. Je v rozpore s princípom právnej istoty, ako zásadou ovládajúcou konanie pred súdmi a inými orgánmi Slovenskej republiky, aby Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí, touto sťažnosťou napadnutom, v skutočnosti menil dôsledky, význam a zmysel označeného rozhodnutia Krajského súdu v Žiline. Napriek tomu tak vo svojom rozhodnutí nepochybne urobil...“.

Sťažovateľka tvrdila, že najvyšší súd svoj rozsudok „odôvodnil aj tým, že verejnosť má právo uplatniť svoje pripomienky k návrhu nariadenia vlády, ktorou sa ustanovujú zóny Tatranského   národného   parku,   v   rámci   pripomienkového   konania,   pričom   osobitne poukázal   na   Článok   9   a   článok   10   Legislatívnych   pravidiel   vlády   SR...   Odkaz na Legislatívne pravidlá vlády SR nijakým spôsobom nezaujíma stanovisko k otázke aktívnej účasti verejnosti v štádiu možností podávania pripomienok k Zámeru.“.

Poukazujúc   na   zmysel, cieľ   a   účel   Aarhuského   dohovoru   sťažovateľka   vyslovila názor, že v otázkach starostlivosti o životné prostredie ako nevyhnutnosti na dosiahnutie blahobytu ľudstva musia mať občania prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia, prístup   k   informáciám, ako   aj právo   podieľať   sa   na   rozhodovacom   procese a verejnosť   má   vo   vzťahu   k orgánom   verejnej   moci   právo vyjadriť   svoje   záujmy. Sťažovateľka   ďalej   dodala: „So   zreteľom   na   povinnosť   vnútroštátnych   súdov   aplikovať ustanovenia   právo   životného   prostredia,   vrátane   ustanovení   upravujúcich   procesné postavenie   verejnosti   a   jej   členov   v   súlade   s   cieľmi   a   zmyslom   Aarhuského   dohovoru, neexistuje dôvod, pre ktorý by sa, so zreteľom na okolností predmetnej veci, mala verejnosť vylúčiť z možnosti účasti na pripomienkovaní Zámeru.“

Sťažovateľka súčasne namietala, že najvyšší súd označeným rozsudkom porušil aj jej právo   na   spravodlivý   súdny   proces   tým,   že   žiadnym   spôsobom   sa   nevysporiadal   s jej argumentáciou, ktorú v odvolaní uviedla. Sťažovateľka vyslovila aj svoj nesúhlas s formou odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktorý sa odvolal na svoje skoršie závery v inej, ale obdobnej právnej veci. Sťažovateľka je toho názoru, že v jej prípade išlo o odlišnú   situáciu   ako   vo veci   vedenej   na najvyššom   súde   pod   sp.   zn.   3 Sžp   10/2012. Vo vzťahu   k uvedenému   dodala: „Žalobkyňa   -   sťažovateľka   v   tejto   inej   veci   teda nepodávala odvolanie a nespochybňovala právne a skutkové závery súdu prvého stupňa svojimi argumentmi.“

Sťažovateľka je toho názoru, že rozhodnutie všeobecného súdu musí spĺňať zákonné parametre,   a teda   musí   byť   dostatočne   a zrozumiteľne   odôvodnené   a musí   reagovať na podstatné   argumenty   účastníka   konania,   čo   sa   podľa   nej   v danom   prípade   nestalo. V súvislosti s porušením svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľka poukázala na judikatúru najvyššieho súdu a ústavného súdu,   v ktorej   tieto   súdy   riešili   otázku   dodržania zásad spravodlivého procesu   v tvorbe rozhodnutí všeobecných súdov.

Sťažovateľka súčasne tvrdila, že v obdobnej veci iného účastníka konania rozhodol najvyšší súd protichodne. Podľa nej ide o rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžp 15/2012 z 31. januára 2013, v ktorom podľa sťažovateľky najvyšší súd uviedol aj toto: „Aj preto je podľa názoru Najvyššieho súdu SR namieste prikloniť sa k názoru prezentovanom žalobcom že   len   prvá   z   fáz   prípravy   nariadenia   vlády   (pripomienkové   konanie)   je   reálne   široko otvorená pre verejnosť, ktorú Článok 2 ods. 4 definuje ako jednu alebo viac fyzických osôb alebo právnických osôb, a v súlade s vnútroštátnymi predpismi alebo praxou ich združenia, organizácie alebo skupiny.“ Sťažovateľka dodala, že s týmto právnym názorom najvyššieho súdu sa stotožňuje.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„Právo sťažovateľky

- ako členky verejnosti, na účinnú účasť na príprave vykonávacích predpisov a iných všeobecne použiteľných právne záväzných pravidiel orgánmi verejnej moci, ktoré môžu mať významný vplyv na životné prostredie zakotvené v článku 8 Aarhuského dohovoru,

- na priaznivé životné prostredie zakotvené v článku 44 ods. 1 Ústavy SR,

- domáhať sa zákonným postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,

- a na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. sp. zn. 3 Sžp/11/2012 zo dňa 4. 7. 2013 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľky.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžp/11/2012 zo dňa 4. 7. 2013 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľky   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal   ju   zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne napr. III. ÚS263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06, III. ÚS 75/2012).

V súvislosti s právnym problémom sťažovateľky ústavný súd konštatuje, že pokiaľ ide   o okolnosti   daného   prípadu,   zistil   totožné skutočnosti,   ktoré   sťažovateľka   vo   svojej sťažnosti uviedla. Ústavný súd teda zistil, že na základe verejnej vyhlášky krajského úradu sťažovateľka   listom   z 2.   marca   2010   pripomienkovala   „Zámer   na   vyhlásenie   zón Tatranského   národného   parku“,   ale   jej   pripomienky   prerokované   neboli.   Z uvedeného dôvodu   podala   sťažovateľka   na   Krajskom   súde   v Žiline   žalobu,   ktorý   uznesením č. k. 20 S 69/2010-41 z 1. júna 2010 uložil krajskému úradu, aby pripomienky sťažovateľky prerokoval   v stanovenej   lehote.   Krajský   úrad   však   rozhodnutím   č.   2010/000781-3/Dur zo 6. júla   2010   sťažovateľke   nepriznal   postavenie   účastníka   konania.   Proti   tomuto rozhodnutiu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   na   základe   čoho   žalovaný   rozhodnutím č. 8885/2010-2.1.2 zo 16. septembra 2010 jej odvolanie zamietol a rozhodnutie krajského úradu   potvrdil.   Proti   rozhodnutiu   žalovaného   v spojení   s prvostupňovým   rozhodnutím podala   sťažovateľka   na   krajskom   súde   žalobu, ktorý   rozsudkom   č.   k.   4   S 346/2010-49 zo 17. februára   2012   napadnuté   rozhodnutia   zrušil   a vec   vrátil   žalovanému   na   ďalšie konanie. Proti rozsudku krajského súdu podal odvolanie žalovaný, na základe čoho najvyšší súd   namietaným   rozsudkom   sp.   zn.   3   Sžp   11/2012   zo   4.   júla   2013   zmenil   rozsudok krajského súdu tak, že žalobu sťažovateľky zamietol.

Najvyšší   súd   v odôvodnení   namietaného   rozsudku   podrobne   predstavil   podstatu napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   argumenty   žalovaného,   ako   aj   argumenty sťažovateľky. Odvolací súd zároveň konštatoval, že predmetom tohto konania je obdobná vec, o akej už rozhodoval vo veci sp. zn. 3 Sžp 10/2012 a sp. zn. 3 Sžp 39/2012. Aplikujúc ustanovenie   §   250ja   ods.   7   Občianskeho   súdneho   poriadku   poukázal   na   odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžp 10/2012 z 13. novembra 2012 a dodal, že s týmito dôvodmi sa stotožňuje. Následne citoval text odôvodnenia označeného rozhodnutia. V tejto súvislosti najvyšší súd okrem iného uviedol:

«Predmetom   preskúmavacieho   konania v danej   veci   je   rozhodnutie   a   postup žalovaného   správneho   orgánu,   ktorým   bolo   rozhodnuté   o   priznaní,   resp.   nepriznaní postavenia   účastníka   konania   žalobcovi   vo   veci   konania   o   pripomienkach   žalobcu k dokumentu 2010/00351/Dur - Zámer na vyhlásenie zón Tatranského národného parku. Podľa   právnej   teórie,   ako   aj   predchádzajúcej   ustálenej   súdnej   praxe   (rozhodnutia Vrchného súdu v Prahe č. Rs 419 5A 88/97, Rs 457 5A 7/98, rozsudok najvyššieho súdu 5 Sžp/1/2010)   bolo   rozhodnutie   o   nepriznaní   postavenia   účastníka   v   správnom   konaní považované za rozhodnutie procesnej povahy, a preto bolo podľa § 248 písm. a) O. s. p. vylúčené zo súdneho prieskumu. Po vydaní rozsudku Súdneho dvora Európskej únie č. C- 240/09 zo dňa 08.03.2011 bol pripustený aj súdny prieskum týchto procesných rozhodnutí vo veciach   týkajúcich   sa   ochrany   životného   prostredia   v   tom   smere,   aby   aj   občianske združenia   zaoberajúce   sa   ochranou   životného   prostredia   boli   považované   za   účastníka správneho konania a mohli sa tak následne plnohodnotne zúčastniť súdneho konania. Podľa čl. 7 Aarhuského dohovoru každá Strana prijme vhodné praktické a/alebo iné opatrenia zabezpečujúce účasť verejnosti počas prípravy plánov a programov súvisiacich so   životným   prostredím   v   transparentných   a   spravodlivých   podmienkach,   poskytnúc verejnosti potrebné informácie. V rámci tohto systému sa použijú ustanovenia článku 6 ods. 3, 4 a 8. Príslušný orgán verejnej moci zistí verejnosť, ktorá sa môže na procese zúčastniť, zohľadňujúc ciele tohto dohovoru. Každá Strana umožní verejnosti zúčastniť sa vo vhodnom rozsahu na príprave politík súvisiacich so životným prostredím...

Podľa čl. 8 Aarhuského dohovoru každá Strana sa usiluje podporovať, pokým sú ešte možnosti   otvorené,   účinnú   účasť   verejnosti   na   príslušnej   úrovni   počas   prípravy vykonávacích   predpisov   a   iných   všeobecne   použiteľných   právne   záväzných   pravidiel orgánmi verejnej moci, ktoré môžu mať významný vplyv na životné prostredie.

Na tento účel by mali byť vykonané, nasledujúce kroky:

a)mali by byť ustanovené dostatočné časové rámce pre účinnú účasť;

b)mali   by   byť   zverejnené   návrhy   predpisov   alebo   by   mali   byť   inak   verejne sprístupnené a

c)verejnosti   by   mala   byť   daná   možnosť   pripomienkovania,   a   to   priamo   alebo prostredníctvom zastupiteľských poradných orgánov.

Výsledky účasti verejnosti sa zohľadnia v najvyššej možnej miere...

Podľa § 50 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z. z. zámer vyhlásiť chránený krajinný prvok, chránený areál,   prírodnú rezerváciu,   prírodnú   pamiatku,   chránené   vtáčie   územia,   zóny chráneného   územia   alebo   chránený   strom   je   orgán   ochrany   prírody   príslušný   na   ich vyhlásenie   povinný   písomne   oznámiť   vlastníkovi   (správcovi,   nájomcovi)   pozemku dotknutého   zamýšľanou   ochranou...   Oznámenie   zámeru   obsahuje   najmä   základnú charakteristiku zámeru na vyhlásenie ochrany, miesto jeho realizácie. Ak je dotknutý väčší počet vlastníkov pozemkov alebo ak ich pobyt nie je známy,   možno oznámenie zámeru doručiť verejnou vyhláškou.

Obec   je   povinná   do   15   dní   od   doručenia   oznámenia   zámeru   informovať   o   ňom verejnosť   vo   svojom   územnom   obvode   a   umožniť   nahliadnuť   doň   na   obvyklom   mieste, najmä na úradnej tabuli, najmenej po dobu 15 dní.

Vlastník   (správca,   nájomca)   dotknutého   pozemku,   obec   a   dotknutý   orgán   štátnej správy má právo najneskôr do 30 dní od doručenia oznámenia zámeru alebo jeho verejného oznámenia podať k nemu písomné pripomienky orgánu ochrany prírody.

Orgán   ochrany   prírody   je povinný   najneskôr do 30 dní pripomienky prerokovať s tým, kto ich podal (§ 50 ods. 2, 3, 4 zákona č. 543/2002 Z. z.)...

Súdny dvor Európskej únie rozsudkom C-240/09 zo dňa 08.03.2011 rozhodol, že „Článok 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe   k   spravodlivosti   v   záležitostiach   životného   prostredia   schváleného v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/3 70/ES zo 17. februára 2005 nemá priamy účinok v práve Únie. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak   s cieľmi   článku   9   ods.   3   tohto   dohovoru,   ako aj s cieľom účinnej   súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie...“

Vyhlasovanie jednotlivých zón a podzón chránených území vrátane stupňov ochrany, podrobnosti o ich územnej ochrane a vymedzení hraníc ustanovuje všeobecne záväzným právnym predpisom orgán oprávnený podľa zákona č. 543/2002 Z. z.

Podľa   §   19   ods.   1   uvedeného   zákona   národný   park   vyhlasuje   vláda   Slovenskej republiky   nariadením.   Samotný   proces   vyhlasovania   národného   parku   alebo   zón   má viacero štádií, na ktorých sa môžu zúčastniť jednotlivé subjekty.

V ustanovení § 50 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z. z. má vlastník (správca, nájomca), dotknutého pozemku,   obec   a dotknutý orgán   štátnej   správy   právo najneskôr do   30 dní od doručenia oznámenia zámeru alebo jeho verejného oznámenia podať k nemu písomné pripomienky orgánu ochrany. prírody. V tomto ustanovení je taxatívne stanovený okruh aktívne   legitimovaných   osôb   oprávnených.   pripomienkovať   predmetný   zámer.   Samotné informovanie verejnosti zabezpečuje príslušná obec, ktorá je podľa § 50 ods. 2 zákona č. 543/2002 Z. z. povinná do 15 dní od doručenia oznámenia zámeru informovať o ňom verejnosť   vo   svojom   územnom   obvode   a   umožniť   nahliadnuť   doň   na   obvyklom   mieste. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že táto povinnosť bola riadne splnená.

Pripomienky verejnosti môže obec uplatniť v pripomienkovom režime v súlade s § 50 ods. 3, 4 zákona č. 543/2002 Z. z. V uvedenom zákone nie je upravené právo verejnosti priamo podávať pripomienky k zámeru a to i z dôvodu, že tento je svojou povahou len podkladom pre vypracovanie návrhu vyhlasovacieho predpisu, ktorým je nariadenie vlády Slovenskej   republiky.   Verejnosť   teda   uplatňuje   pripomienky   k   návrhu   tohto   všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorým sa ustanovujú zóny Tatranského národného parku v rámci   pripomienkového   konania,   vychádzajúc   pritom   z   čl.   21   v   spojení   s   čl.   9   a   10 Legislatívnych pravidiel vlády Slovenskej republiky (ďalej len SR) schválených uznesením vlády SR z. 08. apríla 1997 č. 241 v znení platnom a účinnom v rozhodujúcom čase. Pripomienku verejnosti je následne predkladateľ návrhu povinný vyhodnotiť a jej prípadné,   neakceptovanie   odôvodniť   v   rámci   vyhodnotenia   pripomienkového   konania. Z uvedeného   je   zrejmé, že verejnosť   má   možnosť uplatniť svoje pripomienky k   návrhu všeobecne záväzného právneho predpisu, čo znamená, že má takmer rovnaké postavenie ako majú pripomienkujúce orgány.

Krajský úrad životného prostredia akceptoval aj podávanie pripomienok verejnosti, ktorej pripomienky boli prerokované písomne, a to zverejnením oznámenia o vyhodnotení jej pripomienok na úradných tabuliach. Do vyhodnotenia pripomienok podaných fyzickými a právnickými osobami k Zámeru bolo možné nahliadnuť na Krajskom úrade životného prostredia v Prešove a v Žiline a na obecných úradoch obcí dotknutých zámerom zonácie Tatranského   národného   parku.   Verejnosti   teda   bola   daná   možnosť   pripomienkovania Zámeru,   a   preto   ani   žalobca   nebol   ukrátený   na   svojich   právach,   resp.   oprávnených záujmoch. Tento postup bol v súlade s čl. 8 písm. c) Aarhuského dohovoru.

Krajský   úrad   životného   prostredia   v   Žiline   v   procese   pripomienkovania   Zámeru akceptoval   podávanie   pripomienok   verejnosti.   Ako   vyplýva   z   obsahu   administratívneho spisu obsahovo totožné námietky podalo viac ako 850 fyzických alebo právnických osôb. Správne orgány prerokovali predmetné obsahovo totožné námietky, ktorých neakceptovanie bolo písomne odôvodnené. Preto sa nie je možné stotožniť so záverom krajského súdu, že správne orgány svojím prístupom neumožnili žalobcovi prístup k legislatívnym zámerom vzťahujúcich sa k Zámeru.

Verejnosti bola daná možnosť pripomienkovania Zámeru, ktorej pripomienky boli aj prerokované, a preto žalobca postupom správnych orgánov oboch stupňov nebol ukrátený na svojich právach a oprávnených záujmoch.»

Najvyšší súd v namietanom rozsudku sp. zn. 3 Sžp 11/2012 zo 4. júla 2013 poukázal aj na ďalšie rozhodnutie prijaté v obdobnej veci iného účastníka konania. Ide o rozsudok najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Sžp   26/2011   z   26.   januára   2012,   ktorým   bolo   potvrdené rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   o zamietnutí   žaloby   žalobcu.   Najvyšší   súd   dodal: «Uvedenou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky, ktorým žalobcovi nebolo priznané postavenie účastníka   konania vo veci   konania o   pripomienkach   žalobcu   k dokumentu   č.   2010/003 51/Dur: „Zámer na vyhlásenie zón Tatranského národného Parku“.»

Ústavný   súd   konštatuje,   že   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Sžp   10/2012 z 13. novembra   2012,   na   ktorého   závery   sa   v plnom   rozsah   odvolal   najvyšší   súd v namietanom rozsudku sp. zn. 3 Sžp 11/2012 zo 4. júla 2013, bol predmetom konania na ústavnom súde a ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 162/2013-15 z 13. marca 2013 sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný   súd   v označenom   rozhodnutí   okrem   iného   judikoval,   že „rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu... najvyšší súd sa námietkami   sťažovateľa   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie, že sťažovateľ   v   tomto   konaní   dostal   odpoveď   na   všetky   podstatné   okolnosti   prípadu... dôvody   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Sžp   10/2012   z   13.   novembra   2012   sú zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce   zo skutkových   okolností   prípadu a relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie   nevykazuje   znaky   svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   nahrádzať   (podobne   aj   I.   ÚS   21/98, IV. ÚS 110/03).“.

Podľa názoru ústavného súdu okolnosti tohto prípadu sa zhodujú s tými skutkovými zisteniami, ktoré boli predmetom rozhodovania vo veci sp. zn. I. ÚS 162/2013. Ústavný súd zastáva názor, že ide o skutkovo a právne totožné veci rozdielnych sťažovateľov. Z tohto pohľadu sa ústavný súd nemôže stotožniť s tvrdením sťažovateľky, že jej vec nie je totožná s už   uvedenou   vecou,   keďže   ona   v tejto   inej   veci   nepodávala   odvolanie,   a teda „nespochybňovala   právne   a skutkové   závery   súdu   prvého   stupňa   svojimi   argumentmi“. Podľa   názoru   ústavného   súdu   najvyšší   súd   v oboch   prípadoch,   teda   aj   vo   veci sp. zn. 3 Sžp 10/2012,   aj   v namietanej   veci   sp.   zn.   3   Sžp   11/2012   riešil   problematiku účastníctva v konaní krajského úradu o prerokovaní pripomienok k „Zámeru na vyhlásenie zón Tatranského národného parku“.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   dáva   do   pozornosti   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   (napr.   Beian   c. Rumunsko   zo   6.   decembra   2007)   týkajúcu   sa   úlohy najvyššieho súdu pri usmerňovaní (regulovaní) protirečivých rozsudkov. Najvyšší súd ako najvyššia súdna autorita prihliadajúc na konzistenciu svojej judikatúry nemá pripustiť, aby boli vo viacerých obdobných veciach vydané diametrálne rozličné rozhodnutia.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v namietanej veci neodklonil od svojej judikatúry,   pričom   sa   odvolal   na   svoje   skoršie   závery   v obdobnej   veci   iného   účastníka konania a tieto citoval. V odôvodnení rozsudku zároveň označil aj ďalšie svoje rozhodnutie v obdobnej veci, kde výsledok právneho problému mal totožnú podstatu.

Naopak,   sťažovateľka   v sťažnosti   argumentovala   iným   rozhodnutím   najvyššieho súdu, ktoré bolo prijaté v obdobnej právnej veci ďalšieho účastníka konania, ale ktorým najvyšší súd rozhodol protichodne.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   poznamenať,   že   mu   neprislúcha   zjednocovať in abstracto   judikatúru   všeobecných   súdov,   a suplovať   tak   poslanie,   ktoré   zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám),   keď   mu   okrem   iných   priznáva   aj   právomoc   zaujímať   stanoviská k zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené   odstraňovať   nejednotnosť   výkladu   zákonov   a iných   všeobecne   záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov   všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich   výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou   do   tej miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne III. ÚS 92/09).

Po   preskúmaní obsahu   rozsudku   najvyššieho   (odvolacieho)   súdu   ho   ústavný   súd hodnotí ako odôvodnený a zrozumiteľný, odvolávajúci sa na závery obsiahnuté v rozsudku sp.   zn.   3   Sžp   10/2012   z 13.   novembra   2012,   čo   je   pri   splnení   zákonných   podmienok v súlade s platnou právnou úpravou, teda § 250ja ods. 7 Občianskeho súdneho poriadku.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych   názorov   všeobecného   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

Po oboznámení   sa s napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   ústavný   súd konštatuje,   že   tento   vzhľadom   na   skutkové   okolnosti   prípadu   a jeho   právne   posúdenie nemožno hodnotiť ako rozhodnutie, ktoré by malo za následok popretie významu a účelu aplikovaných právnych predpisov.

Sťažovateľka argumentovala aj tým, že najvyšší súd nereflektoval na jej podstatné tvrdenia obsiahnuté v odvolaní.

Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd vo svojom rozsudku vystihol zásadný argument   sťažovateľky,   keď   pripomenul,   že   verejnosti   bol   poskytnutý   priestor pripomienkovať   „Zámer   na   vyhlásenie   zón   Tatranského   národného   parku“,   že   početné a obsahovo   totožné   pripomienky   viacerých   fyzických   osôb   a právnických   osôb   boli prerokované   a s výsledkom   tohto   prerokovania   mala   verejnosť   možnosť   oboznámiť   sa z oznámení uverejnených na úradných tabuliach príslušných krajských úradov a obecných úradov.

Najvyšší súd spôsobom súladným so zákonom uplatnil v namietanom rozsudku svoj skorší   právny   názor   vyslovený   v   obdobnej   právnej   veci,   čím   zreteľne   predstavil   svoje myšlienkové pochody a právne úvahy, ktoré ho viedli k záveru vyslovenému vo výroku napadnutého rozsudku.

Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   v danom   prípade   nemá   žiaden   dôvod   a   ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov najvyššieho súdu. Tvrdenie sťažovateľky sleduje len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré pre ňu skončilo nepriaznivým výsledkom. Pritom je potrebné pripomenúť, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi.

Vzhľadom   na   odôvodnenosť   záverov   najvyššieho   súdu   v rozsudku sp. zn. 3 Sžp 11/2012   zo   4.   júla 2013   ústavný   súd nezistil   ani príčinnú   súvislosť medzi namietaným rozsudkom a čl. 8 Aarhuského dohovoru zaručujúcim účinnú účasť verejnosti na   príslušnej   úrovni   počas   prípravy   vykonávacích   predpisov   a   iných   všeobecne použiteľných   právne   záväzných   pravidiel   orgánmi   verejnej   moci,   ktoré   môžu   mať významný vplyv na životné prostredie.

Pokiaľ sťažovateľka namietala aj porušenie svojho základného práva na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy namietaným rozsudkom najvyššieho súdu, k tomu ústavný súd uvádza, že o jeho prípadnom porušení by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného (najvyššieho) súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprávnych princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (obdobne IV. ÚS 326/07, III. ÚS 113/09, IV. ÚS 352/09, III. ÚS 51/2011), čo sa v danom prípade podľa názoru ústavného súdu nestalo.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 25. marca 2014