znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 222/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť K. P., B., zastúpenej advokátom JUDr. PaedDr. I. P., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 19/2002 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 417/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla 2012 doručená   sťažnosť   K.   P.,   B.   (ďalej   len   sťažovateľka“), zastúpenej   advokátom   JUDr. PaedDr. I. P., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 19/2002 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 417/2010.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že žalobou z 29. januára 2002 sa voči spoločnosti B., spol. s r. o., B. (ďalej len „žalovaná“), domáhala, aby jej bola uložená povinnosť zdržať sa   neoprávnených   zásahov   do   jej   vlastníckeho   práva,   teda   aby   žalovaná   uviedla do pôvodného   stavu   rozvody   ústredného   kúrenia   vedúce   do   nebytového   priestoru   v jej vlastníctve a toto pripojenie udržiavala v takom stave, aký tu bol pred 8. februárom 1999, a zároveň žiadala, aby sa žalovaná zdržala zásahov, ktoré by mali za následok odpojenie rozvodov ústredného kúrenia vedúceho do jej nebytového priestoru.

Sťažovateľka   uviedla,   že   o jej   žalobe   rozhodol   okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn. 19 C 19/2002 z 15. januára 2009 tak, že ju zamietol. Podľa jej názoru okresný súd vec nesprávne právne posúdil, „a to tak, že odporca nie je danej veci pasívne legitimovaný. Podľa   názoru   súdu   sťažovateľ   mal   žalovať   subjekt,   ktorý   vykonáva   v zmysle   zákona č. 182/1993 Zb. v znení neskorších predpisov správu priestorov garáží a ten je oprávnený uzavrieť zmluvu so subjektom, ktorý dodáva energie. Súd mal za to, že odporca správu v nebytových priestoroch nevykonáva.“.

Sťažovateľka   vyslovila   názor,   že   s takýmto   tvrdením   okresného   súdu   sa   nemôže stotožniť, pretože „odporca je zo zákona jediný čo priamo s dodávateľmi energii uzavrel zmluvy   o dodávke   predmetných   médií   a tieto   v konečnej   fáze   rozpočítava   a fakturuje jednotlivým dielčím odberateľom“.

Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, ktoré bolo uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Co 190/2009 z 30. júna 2009 odmietnuté z dôvodu, že dôvody odvolania neboli doplnené v rámci odvolacej lehoty. Sťažovateľka uviedla, že proti tomuto uzneseniu   krajského   súdu   podala   dovolanie,   na   základe   čoho   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 5 Cdo 268/2009 zo 6. októbra 2010 rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Podľa vyjadrenia sťažovateľky po zrušení uvedeného rozhodnutia krajského súdu a vrátení veci na ďalšie konanie krajský súd na základe ňou podaného odvolania preskúmal rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   19   C   19/2002   z 15.   januára   2009   a tento   potvrdil. Sťažovateľka uviedla, že krajský súd „sa stotožnil so skutkovým stavom zisteným v konaní pred prvostupňovým súdom, teda sa stotožnil so záverom, že odporca bol správcom len časti   objektu   okrem   garážových   častí“. S týmto   názorom   krajského   súdu   sťažovateľka prejavila   nespokojnosť   a tvrdila,   že „ak   by   odporca   nebol   správcom   predmetnej   časti objektu,   nebol   by   oprávnený   doriešiť   problematiku   vykurovania   a odberu   TÚV   do priestorov obchodu, ktorý sa nachádza v garážovej časti, tak ako je to uvedené v zázname z pracovného   rokovania   medzi   vlastníkmi   objektu   P.   a správcom,   konaným   dňa   10.   02. 1999. V danom prípade súd vyslovil odlišný dôvod nesprávnej pasívnej vecnej legitimácie, a to, že správne mali byť žalovaní vlastníci objektu, nakoľko správca na základe mandátnej zmluvy zo dňa 01. 04. 1998 jednal len na pokyn práve vlastníkov objektu, a preto sú z úkonu zaviazaní len vlastníci objektu.“.

Sťažovateľka dodala, že proti rozsudku krajského súdu podala dovolanie, ktoré bolo uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Cdo   214/2011   z 18.   januára   2012   odmietnuté s odôvodnením,   že smeruje   proti   rozhodnutiu, proti   ktorému   tento   mimoriadny   opravný prostriedok nie je prípustný. Sťažovateľka zároveň uviedla, že rozhodnutie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 6. februára 2012, a preto považuje lehotu na podanie sťažnosti ústavnému   súdu   aj   vo   vzťahu   k rozhodnutiu   okresného   súdu   v spojení   s rozhodnutím krajského (odvolacieho) súdu za zachovanú poukazujúc na judikatúru ústavného súdu (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010). Sťažovateľka súčasne uviedla, že posledným   dňom   lehoty   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   bol   6.   apríl   2012,   ale vzhľadom   na to,   že   v daný   deň   bol   štátny   sviatok,   v zmysle   §   57   ods.   2   Občianskeho súdneho poriadku   bol   posledným dňom   lehoty   najbližší nasledujúci pracovný deň,   teda 10. apríl 2012, keď sťažnosť ústavnému súdu bola zaslaná na poštovú prepravu.

Sťažovateľka vyslovila názor, že rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu sú prejavom   svojvôle,   pričom   podľa   nej   nebol   v danej   veci   dostatočne   a úplne   zistený skutkový stav a oba súdy dospeli k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že „postupom súdov na oboch stupňoch riadenia v konaní č. k. 19 C 19/2002 a č. k. 9 Co 417/2010“ bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, priznal jej náhradu trov právneho zastúpenia, ako aj „trovy konania vzniknuté v konaniach predchádzajúcich, celkovo vo výške 1.185,10,- Eur“.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 19/2002, ktorý rozsudkom z 15. januára 2009 jej žalobu zamietol, ústavný súd sa riadil princípom subsidiarity podľa čl. 127   ods.   1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje   hranice   právomoci   ústavného   súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým   spôsobom,   že   ochrany   základného   práva   a   slobody   sa   na   ústavnom   súde   možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Z uvedeného vyplýva, že na preskúmanie prvostupňového rozhodnutia bol v prvom rade   povolaný   odvolací   súd,   ktorého   právomoc   predchádza   právomoci   ústavného   súdu bezprostredne   preskúmať rozhodnutie súdu   prvého stupňa v danej   veci.   Odvolávajúc sa na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09).

Vo   zvyšnej   časti   sťažnosti   sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho   základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 417/2010 a jeho rozsudkom zo 16. júna 2011.

Podľa   zistení   ústavného   súdu   uvedený   rozsudok   krajského   súdu   sťažovateľka napadla dovolaním, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Cdo 214/2011 z 18. januára 2012 tak, že ho odmietol ako neprípustné.

Riadiac   sa   zásadou   materiálnej   ochrany   ústavnosti   judikatúra   ústavného   súdu reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok z 12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99,   body   51,   53,   54)   v prípade   procesného   rozhodnutia   dovolacieho   súdu o odmietnutí   dovolania   pre   jeho   neprípustnosť   zároveň   garantuje   zachovanie   lehoty na podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   aj   vo   vzťahu   k predchádzajúcemu   právoplatnému rozhodnutiu   druhostupňového   súdu   (podobne   III.   ÚS   114/2010,   III.   ÚS   81/2012), samozrejme,   za   predpokladu,   že   sťažnosť   bola   podaná   v lehote   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu.

Uznesenie najvyššieho (dovolacieho) súdu sp. zn. 6 Cdo 214/2011 z 18. januára 2012 nadobudlo právoplatnosť 6. februára 2012, koniec dvojmesačnej lehoty pripadol na štátny sviatok 6. apríla 2012, pričom sťažovateľka zaslala sťažnosť ústavnému súdu na poštovú prepravu 10. apríla 2012, čo bol po najbližší nasledujúci pracovný deň po štátnom sviatku, a preto   sťažnosť   aj   vo   vzťahu   k rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   bola   podaná   v lehote zodpovedajúcej § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

V zmysle   uvedeného   preto   ústavný   súd   pristúpil   k preskúmaniu   námietok sťažovateľky uplatnených vo vzťahu k označenému rozsudku krajského súdu.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že 29. januára 2002 bola okresnému súdu doručená žaloba sťažovateľky o zdržanie sa neoprávnených zásahov do vlastníckeho práva,   ktorou   sa   domáhala,   aby   žalovaná   ako   správkyňa   objektu   obnovila   dodávku ústredného kúrenia vedúceho do nebytového priestoru v jej vlastníctve, aby bol dosiahnutý taký stav, aký tu existoval pred 8. februárom 1999, teda pred odstávkou médií, a aby sa v budúcnosti   zdržala   akýchkoľvek   zásahov,   ktoré   by   znamenali   odpojenie   rozvodov ústredného kúrenia vedeného do jej nebytového priestoru. O žalobe rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 19 C 19/2002 z 15. januára 2009 tak, že ju zamietol pre nedostatok pasívnej legitimácie.

Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, ktoré krajský súd uznesením sp.   zn.   3   Co   190/09   z 30.   júna 2009   odmietol   s tým,   že   sťažovateľka   zmeškala   lehotu na jeho podanie, keďže podľa jeho názoru podala len blanketové odvolanie a jeho dôvody doplnila až po   uplynutí lehoty   na podanie   opravného   prostriedku.   V rámci   dovolacieho konania bolo označené rozhodnutie krajského súdu zrušené uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 268/2009 zo 6. októbra 2010 a vec bola vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie s odôvodnením, že sťažovateľke ním bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Následne   krajský   súd   preskúmal   odvolaním   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu sp. zn. 19 C 19/2002 z 15. januára 2009 a vo výroku svojho rozhodnutia ho potvrdil.

Krajský súd v namietanom rozsudku sp. zn. 9 Co 417/2010 zo 16. júna 2011 stručne predstavil   doterajší   priebeh   konania,   podstatu   napadnutého   rozsudku   okresného   súdu, vyjadrenie žalovanej a argumenty sťažovateľky obsiahnuté v odvolaní, v ktorom tvrdila, že žalovaná   nesie   zodpovednosť   za   protiprávny   stav   spočívajúci   v uzatvorení   prietokov jednotlivých médií vedených do nebytového priestoru v jej vlastníctve, a preto jej pasívna legitimácia je s určitosťou daná.

V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia krajský súd konštatoval: „...   odvolací   súd   má   za   to,   že   záver   prvostupňového   súdu   ohľadne   nedostatku pasívnej legitimácie odporcu v konaní je správny, aj keď s časti z iných dôvodov.

Ako už bolo uvedené vyššie odporca ako mandatár uzatvoril s vlastníkmi domu B... ako   mandantmi   Mandátnu   zmluvu   podľa   §   566   a   nasl.   Obchodného   zákonníka,   keď predmetom zmluvy okrem iného bolo v zmysle čl. IV písm. B aj zabezpečovanie služieb spojených s užívaním domu. Podstatou mandátnej zmluvy v zmysle Obchodného zákonníka je záväzok mandátara v mene a na účet mandanta vykonávať určité úsilie a ide vlastne o formu   priameho   zastúpenia,   kedy   práva   a   povinnosti   z   úkonov   mandatára   zaväzujú priamo   mandanta.   Uvedené   priamo   vyplýva   aj   z čl.   VIII   bod   5   predmetnej   mandátnej zmluvy, kde je uvedené, že z úkonov, na ktoré mandant splnomocnil mandatára, aby v mene mandanta zabezpečoval plnenia podľa tejto zmluvy, sú viazaní priamo mandanti.

Ak teda odporca na základe mandátnej zmluvy uzatvoril prietoky jednotlivých médií do nebytového priestoru navrhovateľky, tak tento úkon bolo urobený na základe pokynov vlastníkov domu (Oznámenie o prerušení dodávky tepla zo dňa 28. 11. 2001 č. l. 40 spisu) v zmysle mandátnej zmluvy a preto sú z tohto úkonu zaviazaný priamo oni, ktorí sú teda v konaní pasívne legitimovaní, keď títo mali aj uzatvorené zmluvy o dodávkach pitnej vody a elektrickej energie...

Námietka navrhovateľky uvedená v odvolaní, že odporca svojvoľne bez príslušného poverenia vlastníkov bytov a nebytových priestorov uzatvoril prietoky jednotlivých médií, v dôsledku čoho nesie zodpovednosť za protiprávny stav, ktorý spôsobil, čím je pasívna legitimácia   odporcu   daná,   je   bezdôvodná.   Zo   záznamu   z verejnej   schôdze   vlastníkov nehnuteľnosti   na   P.,   ktorá   sa   konala   dňa   16.   3.   2005,   je   nepochybné,   že   vlastníci   sa jednomyseľne   rozhodli,   nedať   súhlas   na   znovu   napojenie   systému   UK   do   nebytového priestoru navrhovateľky (č. l. 80 spisu) a teda, že odporca ako správca konal len na základe ich pokynov a zo všetkých úkonov vykonaných správcom (odporcom) sú zaviazaní priamo oni.“

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je považovaná sťažnosť za zjavne neopodstatnenú   vtedy,   ak   preskúmanie   namietaného   postupu,   resp.   rozhodnutia všeobecného   súdu   v rámci   predbežného   prerokovania   vôbec   nesignalizuje   možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľky, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať   po   prijatí   sťažnosti   na ďalšie   konanie   (I. ÚS 66/98,   II. ÚS   101/03, II. ÚS 104/04).

Z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 80/05, III. ÚS 122/2010).

Ústavný súd konštatuje, že argumentácia krajského súdu obsiahnutá v odôvodnení namietaného   rozhodnutia   obsahuje   dostatok   relevantných   informácií   a dôvodov   na   jeho výrok, ktorým bol potvrdený prvostupňový rozsudok o zamietnutí žaloby pre nedostatok pasívnej legitimácie žalovanej.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že záver okresného súdu považuje za správny, aj keď sčasti z iných dôvodov. Krajský súd poukazujúc na podstatu mandátnej zmluvy podľa § 566 a nasl. Obchodného zákonníka uzatvorenej medzi žalovanou ako   mandátarom   a vlastníkmi   domu   (mandantmi),   v ktorom   sa   nachádzajú   aj   nebytové priestory sťažovateľky, ako aj na skutočnosť, že k uzatvoreniu prietokov jednotlivých médií do   nebytových   priestorov   sťažovateľky   došlo   na   základe   pokynu   vlastníkov   domu, konštatoval, že zo všetkých úkonov žalovanej sú v tomto ohľade zaviazaní priamo vlastníci domu, ktorým v danom súdnom spore svedčí pasívna legitimácia.

Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok krajského súdu už prima facie obsahuje   dostatok   skutkových   a   právnych   záverov   vo väzbe   na   jeho   výrok,   nepopiera zmysel   interpretovaných   a aplikovaných   právnych   noriem,   nie   je   v rozpore   s platnou právnou úpravou, a teda nenesie znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti.

Krajský   súd   v namietanom   rozsudku   dôkladným   spôsobom   vysvetlil   svoje myšlienkové pochody, stotožnil sa so skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa a sčasti aj s jeho odôvodnením, ktoré doplnil svojimi právnymi úvahami vychádzajúcimi z relevantnej právnej úpravy.

Preskúmaním rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 9   Co 417/2010   zo   16.   júna 2011 ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu, ktorý by nemal oporu v zákone.

Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že krajský súd svojím rozhodnutím, ktoré je   vzhľadom   na   už   uvedené   potrebné   považovať   za   ústavne   konformné,   nenaplnil očakávania sťažovateľky, nemožno zamieňať s nutnosťou vysloviť porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť v tejto časti je potrebné vyhodnotiť ako zjavne neopodstatnenú, a preto ju ústavný súd už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z tohto dôvodu odmietol.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky, ktoré vyplynuli zo sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2012