znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 222/2011-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť E. T., maloletého M. T., maloletého M. T., všetci bytom B., a Mgr. J. T., B., zastúpenej advokátkou Mgr. A. T., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv, základného práva zaručeného čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 42/2009 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 17 CoE 157/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. T., maloletého M. T., maloletého M. T. a Mgr. J. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. decembra 2010 faxom doručená sťažnosť E. T. (ďalej len „sťažovateľka v I. rade“), maloletého M. T., maloletého M. T. (ďalej len „sťažovatelia v II. a v III. rade“), všetci bytom B., a Mgr. J. T., B.   (ďalej   len   „sťažovateľka   vo   IV.   rade“),   pre namietané   porušenie   základného   práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na verejné prerokovanie   veci   v prítomnosti   účastníka   konania zaručeného čl.   38 ods.   2 listiny,   ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 2 Er 42/2009-202 z 12. apríla 2010 a uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k. 17 CoE 157/2010-246   zo   7.   septembra   2010.   Sťažnosť   bola   doplnená   doručením   jej originálu 20. decembra 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia v I. až III. rade (v tom čase všetci maloletí)   podali   15.   januára   2009   na   okresnom   súde   prostredníctvom   ich   matky (sťažovateľka vo IV.   rade) a jej právneho zástupcu   návrh na vykonanie exekúcie proti Ing. M.   T.,   B.   (ďalej   len   „povinný“).   Predmetom   núteného   výkonu   malo   byť   výživné zameškané za obdobie od 18. júla 2005 do 31. augusta 2008 v sume 4 622,12 €. Exekučným titulom bol rozsudok okresného súdu č. k. 10 C 75/2003-532 z 9. novembra 2007 v spojení s rozsudkom krajského súdu z 29. mája 2008 v konaní sp. zn. 12 Co 4/2008.

Okresný   súd   po   vydaní   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   (6.   februára   2009) na základe   námietok   povinného   uznesením   č.   k.   2   Er   42/2009-202   z   12.   apríla   2010 predmetnú exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.

V   konaní   o   námietkach   povinného   totiž   okresný   súd   zistil,   že   uznesením   č.   k. 31 P 300/2008-11   z   29.   októbra   2008   okresný   súd   nariadil   predbežným   opatrením sťažovateľke   vo   IV.   rade   odovzdať   maloleté   deti   do   dočasnej   starostlivosti   povinného. Následne povinný 2. decembra 2008 podal na okresnom súde návrh na zmenu rozhodnutia o výkone   rodičovských   práv.   V   čase   začatia   exekučného   konania   sa   tak   maloleté   deti nachádzali vo výchove a opatere povinného (otca). Okresný súd mal teda v exekučnom konaní za   preukázané, že „maloleté   deti   zastúpené   matkou   podali   návrh   na   vykonanie exekúcie   v   čase,   keď   stále   bolo   v   platnosti   vydané   predbežné   opatrenie   o   zverení   detí do starostlivosti   otca   a   na   súde   prebiehalo   konanie   o   zmene   výchovného   prostredia maloletých detí. Matka preto v tom čase nebola oprávnená v ich mene vykonávať právne úkony a keďže tak urobila, exekúcia sa vedie v rozpore so zákonom.“.

Proti uzneseniu okresného súdu č. k. 2 Er 42/2009-202 z 12. apríla 2010 podala sťažovateľka   vo   IV.   rade   odvolanie.   V   ňom   zdôraznila,   že   odvolanie   podáva   v   mene „maloletých oprávnených“, ktorých zastupuje ako zákonná zástupkyňa. Ďalej uviedla, že v neprávoplatne   ukončenom   exekučnom   konaní   má   byť „vymožený   dlh   na   výživnom za obdobie od 18.7.2005 do 31.8.2008, to znamená, za obdobie, kedy boli oprávnení zverení do   jej   osobnej   starostlivosti.   Z   rozsudku   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp.   zn. 12Co/4/08 z 29.5.2008 jednoznačne vyplýva, ktorý z rodičov je oprávnený prijímať výživné a ktorý z rodičov je povinný platiť výživné. Povinným v exekučnom konaní podľa tohto rozhodnutia je otec detí, oprávnenými sú deti zverené do osobnej starostlivosti matky a matka,   ani   zmenou   výchovného   prostredia   na   základe   rozhodnutia   súdu,   nestratila oprávnenie zastupovať deti v tomto konaní. V období od 18.7.2005 do 31.8.2008 matka zabezpečovala   osobnú   starostlivosť   o   deti,   uhrádzala   aj   výdavky,   ktoré   v   tej   súvislosti vznikali. Súdom určené výživné nepostačovalo na zabezpečenie ich potrieb. Matka plnila vyživovaciu   povinnosť   aj   za   otca   detí.   Otec   detí   sa   na   úkor   matky   v   zmysle   §   454 Občianskeho zákonníka bezdôvodne obohatil. Otec detí, ktorý bol v návrhu na vykonanie exekúcie označený ako osoba povinná, nemohol v mene oprávnených navrhnúť zastavenie exekúcie. Súd nesprávne vyhodnotil vzniknutú procesnú situáciu. Po zistení kolízie záujmov rodičov maloletých detí mal maloletým deťom ustanoviť kolízneho opatrovníka v zmysle § 37 ods. 3 Zákona o rodine.“.

Krajský súd ako súd odvolací uznesením č. k. 17 CoE 157/2010-246 zo 7. septembra 2010 odvolanie sťažovateľky vo IV. rade odmietol. S poukazom na § 37 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého účastníkom exekučného konania je oprávnený a povinný, dôvodil, že „oprávneným z výživného sú maloleté deti. Povinná osoba je vždy jeden alebo druhý rodič. Matka detí nebola oprávnenou osobou v exekučnom konaní, ňou tvrdené exekučné tituly nepriznávali právo na zaplatenie výživného jej, ale maloletým deťom. Pokiaľ otec detí mal určitú dobu platiť výživné k rukám matky detí, bolo takto označené len platobné miesto, kam má výživné v prospech maloletých oprávnených poukazovať.

Matke oprávnených Exekučný poriadok postavenie účastníka konania nepriznáva. Matka oprávnených v tejto konkrétnej exekučnej veci nemôže vystupovať ani ako zákonná zástupkyňa   maloletých   oprávnených   v   druhom   a   treťom   rade,   nie   je   splnomocnenou zástupkyňou oprávnenej v prvom rade (pôvodne maloletá E. T. sa v priebehu exekučného konania stala plnoletou, pozn.), preto nie je oprávnenou osobou na podanie odvolania proti uzneseniu okresného súdu č. k. 2Er 42/2009-202 z 12. apríla 2010.“.

Odôvodnenie   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sa   zakladá   na   tvrdení o nesprávnosti právneho posúdenia veci okresným súdom i krajským súdom. Sťažovateľka vo IV. rade uvádza, že „pokiaľ ide o dôvodenie odvolacieho súdu, že v deň keď matka za maloleté deti podávala návrh na exekúciu, už povinnou osobou z hľadiska vyživovacej povinnosti   bola   matka   detí,   podotýkam,   že   povinnou   osobou   z   hľadiska   vyživovacej povinnosti som sa stala až od 8.4.2009 na základe rozhodnutia č. k. 31P/331/2008, ktorým došlo   k   zmene   v   osobnej   starostlivosti   o   mal.   deti.   Avšak   do   momentu   právoplatnosti a vykonateľnosti tohto rozhodnutia, povinnou osobou bol a naďalej ostáva otec maloletých detí a oprávnenie vymáhať toto zameškané výživné za obdobie od 18.7.2005 do 31.8.2008 patrí   mne   ako   druhému   rodičovi   mal.   detí,   ktorému   boli   tieto   zverené   do   osobnej starostlivosti.“.

Oba súdy podľa sťažovateľky vo IV. rade nesprávne vykladali ustanovenia § 28 a § 36 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), keď sa obmedzili „len na strohé konštatovanie, že ja ako matka detí nie som oprávnená zastupovať mal. deti pred súdom a ani vykonávať žiadne procesné práva v ich mene, pretože v súčasnosti sú deti zverené do osobnej starostlivosti otca a ten je oprávnený ich zastupovať a spravovať ich majetok. Podotýkam však, že ja ako druhý rodič mal. detí som nebola žiadnym rozhodnutím súdu pozbavená svojich rodičovských práv, ani obmedzená v ich výkone a nebol mi ich výkon ani pozastavený. Ja naďalej som ich zákonným zástupcom do dosiahnutia plnoletosti.“.

Sťažovateľka vo IV. rade je toho názoru, že na podklade rozsudku okresného súdu č. k.   10   C   75/2003-532   z   9.   novembra   2007   v   spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu z 29. mája 2008 v konaní sp. zn. 12 Co 4/2008 „bude povinnou osobou vždy otec detí bez ohľadu na to, že v súčasnosti sú tieto zverené jemu do osobnej starostlivosti a oprávnenou osobou vymáhať toto výživné v mene maloletých detí budem ja ako ich matka a to aj vtedy, ak deti nadobudnú plnoletosť, pretože sa jedná o výživné počas ich neplnoletosti.

Poukazujem na to, že sa jedná o zameškané výživné v čase keď deti boli maloleté, pričom ich výživu a potreby som za uvedené obdobie kedy som sa o deti osobne starala a po ktoré   súd   rozhodoval   o   zvýšení   výživného   (od   18.7.2005   do   31.8.2008)   som zabezpečovala ja ako ich matka, uhrádzala som aj výdavky, ktoré v tej súvislosti vznikali. Pri zabezpečení týchto nevyhnutných potrieb mi museli finančne vypomáhať aj moji rodičia, nakoľko   dovtedy   stanovené   výživné   na   mal.   deti   nepostačovalo   na   zabezpečenie   ich nevyhnutných potrieb a výživy.

Zmenou   osobnej   starostlivosti   o   mal.   deti   sa   status   otca   ako   povinného   zaplatiť výživné splatné za obdobie od 18.7.2005 do 31.8.2008 v stanovenej výške nezmenil a takisto nedošlo ani k zániku súdom uloženej povinnosti otca zaplatiť výživné za uvedené obdobie. Jeho záväzok na zaplatenie výživného v súdom určenej výške za uvedené obdobie nezanikol a je povinný ho zaplatiť k mojim rukám v rozsahu v akom nebol zaplatený.“.

Sťažovateľka vo IV. rade považuje za nesprávny aj záver krajského súdu o otázke rodičovských práv a povinností a o ich výkone. Podľa jej názoru „rodičovské práva a povinnosti majú obidvaja rodičia v rovnakom rozsahu, pričom je irelevantné, či sú rodičia manželmi   alebo   nie.   Pokiaľ   súd   v   rozhodnutí,   ktorým   rozvádza   manželstvo   rodičov maloletého dieťaťa, upraví výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode podľa § 24 a určí, že maloleté dieťa zveruje do osobnej starostlivosti jedného   z rodičov,   ktorý   ho   bude   aj   zastupovať   a   spravovať   jeho   majetok,   oprávnenie a povinnosť obidvoch rodičov zastupovať maloleté dieťa a spravovať jeho majetok trvá aj po úprave pomerov podľa § 24 zákona o rodine. Rovnako to platí aj v prípade zmeny osobnej starostlivosti o mal. deti podľa § 36 ods. 1 zákona o rodine. Rodičovské práva a povinnosti   obidvoch   rodičov   zostávajú   zachované,   ide   len   o   úpravu   výkonu   týchto rodičovských práv a povinností v bežných veciach, ktoré vyplývajú a súvisia s osobnou starostlivosťou o maloleté dieťa... Úpravu rodičovských práv a povinností treba dôsledne odlišovať   od   prípadov   zásahu   do   rodičovských   práv   a   povinností   podľa   §   38   zákona o rodine.“.

Na   podklade   citovanej   argumentácie   sťažovateľka   vo   IV.   rade   na   inom   mieste sťažnosti uvádza: „ja som aj naďalej zákonným zástupcom mal. detí, moje rodičovské práva mi neboli odňaté, pozastavené ani som v ich výkone nebola obmedzená. Z toho dôvodu... som oprávnenou osobou vymáhať zameškané výživné za uvedené obdobie...“

Napokon sťažovateľka vo IV. rade namietla, že „ani odvolací súd ani prvostupňový súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadali so skutočnosťou, že v tomto prípade ide o zásadnú kolíziu záujmov medzi rodičom (otcom) a mal. deťmi. Na jednej strane vystupuje otec, proti ktorému   návrh   na   vykonanie   exekúcie   smeruje   a   teda   je   v   tomto   konaní   povinným a na strane   druhej   sú   mal.   deti   ako   oprávnení,   ktoré   paradoxne   podľa   záverov prvostupňového ako aj odvolacieho súdu môžu byť v tomto istom konaní zastúpené v zmysel rozsudku   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   č.   k.   31P/331/2008-78   zo   dňa   8.4.2009   len otcom teda osobou, ktorá je zároveň v tom istom konaní na základe exekučného titulu osobou povinnou t. j. osobou, proti ktorej návrh na exekúciu smeruje. Je samozrejmé, že otec ako zákonný zástupca mal. detí a zároveň povinný v jednej osobe nebude vykonávať exekúciu sám proti sebe.

... Z uvedených dôvodov,   pokiaľ otec mal. detí podal návrh na zastavenie exekúcie z dôvodu,   že   matka   nie   je   oprávnená   ich   zastupovať,   mal   súd   obligatórne   skúmať   a prihliadať   na   kolíziu   záujmov,   ktorá   existuje   medzi   otcom   ako   povinným   a   zároveň zákonným   zástupcom   oprávnených   a   mal.   deťmi   ako   oprávnenými.“.   Keďže   súdy   takto nepostupovali, došlo podľa názoru sťažovateľky vo IV. rade k odňatiu možnosti konať pred súdom, a to tak jej, ako aj sťažovateľom v I. až III. rade.

Sťažnosťou sa ústavnému súdu navrhuje vysloviť, že napadnutými rozhodnutiami okresného súdu   a krajského súdu   boli „porušené naše základné práva a slobody,   a to konkrétne právo na spravodlivý proces resp. spravodlivé súdne konanie vyplývajúci z čl. 36 odst. 1, čl. 38 odst. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 odst. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ďalej ústavné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl.   46   Ústavy   SR“.   Zároveň   sa   navrhuje   zrušenie   oboch   rozhodnutí   a   vrátenie   veci na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

1.   Vo   vzťahu   k   napadnutému uzneseniu   okresného súdu   ústavný súd zdôrazňuje uplatňovanie princípu subsidiarity jeho právomoci vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého tam uvedeným základným právam a slobodám môže ústavný súd poskytovať ochranu   len   v   prípade,   že   ju   neposkytuje   „iný“   súd   (IV.   ÚS   65/02,   II.   ÚS   147/02, II. ÚS 148/02, IV. ÚS 128/04).

Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa   §   58   ods.   4   Exekučného   poriadku   proti   rozhodnutiam   podľa   §   57   ods.   1 písm. a), b), f) až h) je prípustné odvolanie.

Z citovaných ustanovení Exekučného poriadku vyplýva, že aj uznesenie okresného súdu   č.   k.   2   Er   42/2009-202   z   12.   apríla   2010,   ktorým   bola   exekúcia   vyhlásená za neprípustnú   a   zastavená,   bolo   možné   napadnúť   odvolaním   ako   riadnym   opravným prostriedkom.   Ochranu   základným   právam   a   slobodám   odvolateľa   potom   je   oprávnený poskytovať krajský súd príslušný na rozhodnutie o podanom odvolaní, a nie ústavný súd. Preto v tejto časti bolo potrebné odmietnuť predloženú sťažnosť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

2. Pokiaľ ide o sťažnosť v časti namietajúcej porušenie označených základných práv uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 157/2010-246 zo 7. septembra 2010 ako súdu odvolacieho, zo systematického hľadiska i v snahe o zrozumiteľnosť právnej argumentácie považoval ústavný súd za vhodné zaoberať sa   pri predbežnom   prerokovaní predloženej sťažnosti   jej   procesnou   prípustnosťou   samostatne   u   sťažovateľky   vo   IV.   rade a u sťažovateľov v I. až III. rade.

2.1 Sťažovateľka vo IV. rade je matka sťažovateľov v I. až III. rade, ktorým bolo rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   10   C   75/2003-532   z   9.   novembra   2007   v   spojení s rozsudkom krajského súdu z 29. mája 2008 v konaní sp. zn. 12 Co 4/2008 priznané právo na výživné od ich otca (povinného). Povinný mal určené výživné platiť mesačne k rukám sťažovateľky vo IV. rade.

Okresný súd 29. októbra 2008 predbežným opatrením na návrh povinného nariadil sťažovateľke   vo   IV.   rade   odovzdať   maloletých   sťažovateľov   v   I.   až   III.   rade do starostlivosti ich otca. Sťažovateľku vo IV. rade zaviazal platiť na maloleté deti výživné. Toto predbežné opatrenie sa stalo právoplatným 12. decembra 2008.

Od 2. decembra 2008 na okresnom súde na základe návrhu otca prebiehalo konanie o zmene rozhodnutia o výkone rodičovských práv vo vzťahu k maloletým sťažovateľom v I. až III. rade, pričom uvedené predbežné opatrenie bolo stále vykonateľné.

Exekučné konanie, ktoré bolo zastavené napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu, začalo v januári 2009, teda v čase, keď už maloletí sťažovatelia v I. až III. rade   boli   v   osobnej   starostlivosti   povinného.   V   tom   období   rodičovské   práva,   ktorých súčasťou   je   aj   zastupovanie   maloletých   detí   [§   28   ods.   1   písm.   b)   zákona   o   rodine], vykonával povinný, a nie sťažovateľka vo IV. rade.

Všetky   uvedené   skutočnosti   považuje   ústavný   súd   za   nesporné,   pretože   ich potvrdzuje obsah príloh sťažnosti.

Ústavný   súd   stabilne   judikuje,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Závery krajského súdu vo vzťahu k odvolaniu sťažovateľky vo IV. rade sú podľa názoru ústavného súdu plne ústavne konformné, a tak nemožno ani uvažovať, že by mohli javiť známky ústavne významnej arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti.

Krajský   súd   procesne   odmietol   odvolanie   sťažovateľky   vo   IV.   rade,   keďže   ju nepovažoval za osobu oprávnenú odvolanie podať. Správne pritom identifikoval subjekty hmotno-právneho vzťahu, ktorého obsahom je právo maloletých detí na výživné voči obom rodičom, pričom na zistený skutkový stav správne aplikoval procesno-právne normy, keď konštatoval, že „oprávnenie vymáhať výživné proti druhému rodičovi v exekučnom konaní prislúcha tomu z rodičov, ktorému je dieťa zverené do osobnej starostlivosti“.

Obsah   odôvodnenia   predbežne   prerokúvanej   sťažnosti   zjavne   naznačuje,   že sťažovateľka   vo   IV.   rade   nesprávne   chápe   svoje   postavenie   v   relevantných   hmotno-právnych i procesno-právnych vzťahoch. Výživné nie je výsledkom realizácie právneho vzťahu, ktorého by bola subjektom v postavení oprávneného. Oprávneným z výživného podľa tretej časti prvej hlavy prvého oddielu zákona o rodine (§ 62 – § 65) sú výlučne maloleté   deti.   To sa   potom   odráža   v   rovine   procesno-právnej   tak,   že   aktívne   vecne legitimovanými   v exekučnom   konaní,   v   ktorom   sa   vymáha   zameškané   výživné,   sú   len maloleté deti. Iba z dôvodu nedostatku ich spôsobilosti na procesno-právne úkony (teda nedostatku procesnej legitimácie) je potrebné, aby boli zastúpené rodičom, ktorý ich podľa rozhodnutia súdu je oprávnený zastupovať. Ak je potom takéto exekučné konanie vyvolané návrhom maloletých detí podaným v ich mene rodičom, ktorý nie je podľa rozhodnutia súdu oprávnený vykonávať ich zastupovanie pri právnych úkonoch, treba považovať za správny právny záver, že návrh na začatie exekučného konania trpí vadou nedostatku procesnej legitimácie navrhovateľa, čo vedie konajúci exekučný súd k zastaveniu exekúcie. Následné odvolanie proti uzneseniu exekučného súdu o zastavení exekúcie podané formálne „v mene maloletých   detí“   rodičom,   ktorý   nie   je   podľa   rozhodnutia   súdu   oprávnený   vykonávať zastupovanie   maloletých   detí   pri   právnych   úkonoch,   potom   musí   odvolací   súd   logicky posúdiť ako odvolanie podané neoprávnenou osobou. Za osobu podávajúcu odvolanie totiž v takom prípade musí odvolací súd nielen formálne, ale aj materiálne považovať rodiča, nie maloleté deti.

Krajský súd teda správne vyhodnotil odvolanie proti uzneseniu okresného súdu č. k. 2 Er 42/2009-202 z 12. apríla 2010 ako podané sťažovateľkou vo IV. rade, čo muselo viesť k jeho odmietnutiu podľa § 218 ods. 1 písm. b) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V   naznačených   súvislostiach   s   ohľadom   na   sťažnostné   námietky   ústavný   súd nepovažuje za rozhodujúce, že exekvované zameškané výživné spadá do obdobia, keď ešte maloleté deti podľa vtedy právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu zastupovala sťažovateľka vo IV. rade, ktorá neskôr v ich mene podala aj návrh na začatie exekučného konania,   hoci   v   čase   podania   tohto   návrhu   už v   dôsledku   zmeny   súdneho   rozhodnutia nebola oprávnená maloleté deti zastupovať.

Výživné   je vyjadrením   práva   maloletých   osôb   na zabezpečenie potrebnej úrovne uspokojovania   ich   životných   potrieb.   Ak   teda   rodič   zaviazaný   súdnym   rozhodnutím poskytovať výživné na maloleté deti   k rukám druhého   rodiča   svoju   povinnosť   nesplní, a v dôsledku   toho   druhý   rodič   zabezpečuje   výživu   maloletých   detí   v   celom   rozsahu zo svojho   vlastného   majetku,   ide   v   súkromnoprávnej   rovine   po   právnej   stránke o bezdôvodné   obohatenie   povinného   rodiča   na   úkor   rodiča,   ktorý   zabezpečoval   výživu maloletých detí v plnom rozsahu (podľa § 454 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva   mal   plniť   sám).   Tento   rodič   potom   môže   v   súdnom   konaní   navrhovať   vydanie bezdôvodného   obohatenia,   nie   však   zaplatenie   výživného,   ktoré   hmotno-právne   náleží výlučne maloletým deťom.

V časti sťažnosti namietajúcej porušenie označených práv sťažovateľky vo IV. rade napadnutým   uznesením   krajského   súdu   preto   ústavný   súd   považuje sťažnosť   za   zjavne neopodstatnenú,   keďže   pri   predbežnom   prerokovaní   dotknutej   časti   sťažnosti   vylúčil akúkoľvek možnosť existencie porušenia označených práv sťažovateľky vo IV. rade (napr. I. ÚS 4/00).

2.2 Vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorou namietajú porušenie svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 38 ods. 2 listiny i práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sťažovatelia v I. až III. rade, ústavný   súd   v   prvom   rade   uvádza,   že   sťažnosť   trpí   vadou   spočívajúcou   v   nedostatku kvalifikovaného právneho zastúpenia sťažovateľov v I. až III. rade.

Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   navrhovateľa   advokátom   alebo   komerčným právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   na   okresnom   súde   zistil,   že   v   čase   podania   sťažnosti   bol   stále právoplatný a vykonateľný rozsudok okresného súdu č. k. 31 P 331/2008-78 z 8. apríla 2009, ktorým bol zmenený rozsudok okresného súdu č. k. 10 C 75/2003-532 z 9. novembra 2007 v spojení s rozsudkom krajského súdu z 29. mája 2008 sp. zn. 12 Co 4/2008 okrem iného   tak,   že   sťažovatelia   v   I.   až   III.   rade   sa   zverujú   do   osobnej   starostlivosti   otca (povinného),   ktorý   bude   maloleté   deti   zastupovať   a   spravovať   ich   majetok   v   bežných veciach. Zmeňujúci rozsudok okresného súdu nadobudol právoplatnosť 1. októbra 2009, a keďže bol právoplatný aj 17. decembra 2010 (doručenie sťažnosti ústavnému súdu), iba otec sťažovateľov v II. a III. rade bol oprávnený zabezpečiť v ich mene kvalifikované právne zastúpenie podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Prílohou sťažnosti je splnomocnenie zo 6. decembra 2010 udelené sťažovateľkou vo IV. rade v mene sťažovateľov v I.   až III.   rade advokátke Mgr.   A.   T.   Sťažovateľka vo IV. rade   nebola   v   tom   čase   podľa   právoplatného   súdneho   rozhodnutia   oprávnená zastupovať sťažovateľov v I. až III. rade, a preto sťažovateľov v I. až III. rade ústavný súd nepovažuje pri   podaní sťažnosti za právne zastúpených. Navyše, sťažovateľka   v I.   rade (narodená 30. marca 1992) už v decembri 2010 bola plnoletá, a tak pre splnenie podmienky podľa   §   20   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   bolo   potrebné   splnomocnenie   udelené kvalifikovanému právnemu zástupcovi priamo ňou.

Pri zistenom nedostatku v požiadavke na kvalifikované právne zastúpenie ústavný súd   štandardne   vyzve   sťažovateľa   na   doplnenie   chýbajúcej   náležitosti.   Pri   predbežnom prerokovaní časti predloženej sťažnosti však ústavný súd tento postup nevyužil, pretože dospel   k   záveru,   že   ani   prípadné   odstránenie   nedostatku   sťažnosti   v   otázke   právneho zastúpenia by za žiadnych okolností nebolo spôsobilé privodiť sťažovateľom v I. až III. rade úspech v konaní o ich sťažnosti.

Pokiaľ   totiž   ide   o   časť   sťažnosti   namietajúcu   porušenie   označených   práv sťažovateľov v I. až III. rade uznesením okresného súdu č. k. 2 Er 42/2009-202 z 12. apríla 2010,   ústavný   súd   už   v bode   1   tejto   časti   odôvodnenia   uviedol,   že   na   prieskum   tohto prvostupňového rozhodnutia okresného súdu nemá dostatok právomoci.

Vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu č. k. 17 CoE 157/2010-246 zo 7. septembra 2010   zas ústavný súd   dospel   k   záveru   o neoprávnenosti   sťažovateľov   v   I.   až III.   rade napádať sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy odvolacie uznesenie krajského súdu.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o návrhu podanom zjavne neoprávnenou osobou možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody   sťažovateľa,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a   osobou sťažovateľa, prípadne z iných dôvodov (napr. III. ÚS 18/2011).

Uznesením č. k. 17 CoE 157/2010-246 zo 7. septembra 2010 krajský súd ako súd odvolací rozhodoval o odvolaní sťažovateľky vo IV. rade proti prvostupňovému uzneseniu okresného súdu. Krajský súd skutkovo ustálil, že odvolanie bolo podané sťažovateľkou vo IV. rade, pričom vzhľadom na už niekoľkokrát spomínaný rozsudok okresného súdu č. k. 31 P 331/2008-78 z 8. apríla 2009 je zjavné, že sťažovateľka vo IV. rade odvolanie v mene sťažovateľov v I. až III. rade ani podať nemohla.

Krajský súd rozhodoval o procesnom podaní sťažovateľky vo IV. rade a poskytoval tak súdnu ochranu v medziach zákona (OSP) jej právam, nie právam sťažovateľov v I. až III. rade. Procesné odmietnutie odvolania sťažovateľky vo IV. rade sa preto nijako nemohlo dotknúť práv sťažovateľov v I. až III. rade, ktorým podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je oprávnený poskytovať ochranu aj ústavný súd.

Medzi napadnutým uznesením krajského súdu a osobami sťažovateľov v I. až III. rade   teda   nie   je   žiadna   vzájomná   príčinná   súvislosť,   preto   uznesením   krajského   súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody sťažovateľov v I. až III. rade. Ústavný súd tak v tejto časti posúdil predloženú sťažnosť ako podanú neoprávnenými osobami.

3.   Keďže   ústavný   súd   predbežne   prerokúvanú   sťažnosť   odmietol   ako   celok, nezaoberal sa už sťažnostným návrhom na zrušenie napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2011