znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 222/2010-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   1.   júna   2010 predbežne prerokoval sťažnosť F. P., F., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, porušenia čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušenia práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 5 K 162/02 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. marca 2010 doručená   sťažnosť   F.   P.,   F.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v spojení   s   čl.   144   ods.   1   ústavy, porušenie   čl.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“), ako aj porušenie práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného čl. 13 dohovoru   postupom   Krajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 5 K 162/02.

Z   predloženej   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   účastníkom konkurzného konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 5 K 162/02. Porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy v tomto konaní už pred ústavným súdom namietal skôr podanou sťažnosťou, o ktorej ústavný súd rozhodol nálezom č. k. IV. ÚS 156/09-71 z 19. augusta 2009, ktorý nadobudol právoplatnosť 24. septembra 2009, tak, že toto základné právo sťažovateľa v označenom konkurznom konaní krajského súdu porušené bolo. Zároveň ústavný súd prikázal krajskému súdu v tejto veci konať bez zbytočných prieťahov.

Podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd „mal   konať   tak   ako   mu   už   raz   prikázal Ústavný súd a to bez zbytočných prieťahoch a odstrániť právnej neistote, nariadiť výkon súdnych rozhodnutí...“.

Sťažovateľ poukázal i na iné konanie Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) vedené pod sp. zn. 14 C 236/94, v ktorom taktiež ústavný súd svojím nálezom č. k. III. ÚS 111/01-62 z 28. februára 2002 identifikoval porušenie základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy. V označenom konaní okresného súdu sa sťažovateľ ako navrhovateľ domáhal prisúdenia náhrady mzdy, pričom bol v merite veci úspešný a svoju judikovanú pohľadávku potom uplatňoval v konkurznom konaní krajského súdu, ktoré tvorí predmet aktuálne predbežne prerokúvanej sťažnosti.

Sťažovateľ zastáva názor, že ním tvrdené zbytočné prieťahy v konkurznom konaní krajského súdu „dokazujú, že rozhodnutia Ústavného súdu v obidvoch pripadol sú nečine a právne nič neriešia. Nariadiť súdu aby konal bez prieťahoch, alebo odstránil prieťah, výkon súdnych   rozhodnutí   neurýchli,   náhradu   škody   ktorá   my   vznikla   z   výkonu   súdnych rozhodnutí, nenariadil ani podľa článku 127 ÚS. SR. a Konaním Krajského súdu mu vzniká škoda na majetku aj zdraví, kde počas trvania súdnych sporov nemám dôstojný život, čím sa porušujú moje základne pravá dané ústavov SR.“.

Krajský súd podľa názoru sťažovateľa porušuje aj čl. 144 ústavy, „keď sám súd nenariadi   výkon   súdnych   rozhodnutí   a   náhradu   škody,   tak   ako   som   to   žiadal   osobne na Krajskom   súde   v   Košiciach   dňa   2.10.2009.   Krajskému   súdu   nič   nebraní   aby   vydal predbežne opatrenie a mzdu nech mi správca konkurznej podstaty vyplatí, Na spomínané skutočnosti som krajský súd a jeho vedenie vyzval a upozornil aby sa dodržiaval zákon o konkurze   kde   správca   konkurznej   podstaty   je   povinný   plniť   povinnosti   z   pracovného pomeru, keď sám zo mnou pracovný pomer rozviazal. Tu dochádza k porušovaní zákona o konkurze a Ústavy článku 144 v celom rozsahu.“.

Sťažovateľ poukázal aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)   z   27.   mája   2003   vo   veci   jeho   sťažnosti   č.   65567/01,   ktorým   mu   na   základe konštatovania porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru v už uvedenom konaní okresného súdu bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy voči Slovenskej republike. Podľa sťažovateľa týmto „rozhodnutím   sa   žiadny   súd   v   Slovenskej   republike   nebol   viazaný   a   tým   dochádza na Krajskom súde v Košiciach porušovaní článku 144 a medzinárodný dohovor článok 1 a 13...“.

Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd „do dnešného dňa... prieťah neodstránil čim právna neistota sa prehlbuje a naďalej sa porušuje moje základne pravo podľa článku Ústavy 48 ods. 2. v konaní 5K/162/02-333“.

Sťažovateľ   navrhol,   aby ústavný   súd   po   prijatí   jeho sťažnosti   na   ďalšie   konanie nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Košiciach aj naďalej porušuje moje ústavné pravá článku 48 ods. 2 na prerokovaní veci bez zbytočných prieťahoch v konaní 5 K162/02-333 Prieťah v konaní do dnešného dňa nebol odstránení Krajským súdom v Košiciach, porušuje sa Ústavný zákon 144, a neuznáva medzinárodný dohovor a neriadi sa nim Krajský súd v Košiciach, porušuje § 1, 6, a 13 dohovoru medzinárodného dohovoru, ktorý Slovenská republika podpísala a zaviazala sa ho dodržiavať.

Preto žiadam Ústavný súd Slovenskej republiky aby podľa článku 127ods. 1,2,3. chránil   moje   základné   pravá   a   slobody,   zakázal   Krajskému   súdu   v   Košiciach   aby neporušoval   moje   základne   pravá   a   slobody   dane   v   Ústave   Slovenskej   republiky a medzinárodnom   dohovore.   Škoda   ktorá   mi   vznikla   nečinnosťou   Krajským   súdom v Košiciach   v rozsudkov   14   C   236/94   a   28C396/2005.   4Cbi/20/2003.   Ústavný   súd   aby nariadil   Krajskému   súdu   v   Košiciach   aby   vo   veci   konal   bezohladne   a   vniknutú   škodu zo spomínaných   súdnych   rozhodnutí   aj   porušovania   mojich   základných   práv   a   slobôd a medzinárodného dohovoru priznal a vyplatil.

Žiadam Ústavný súd aby mi priznal finančné zadosťučinenie za 16 rokov právnej neistoty   v   porušovaní   mojich   základných   práv,   krivdy   ktorá   bola   páchaná   nezávislými súdmi   v   Slovenskej   republike   a   dokázaná   rozhodnutiami,   Ústavným   súdom   SR.   a medzinárodným súdom v Strazburgu finančnú čiastku 15 000 000 Sk – 497 908 EUR.“

Sťažovateľ požiadal ústavný súd o pridelenie právneho zástupcu pre konanie o jeho sťažnosti, „preto že som nezamestnaný, evidovaný na úrade prace v Prešove bez finančnej podporí a nedokážem sa sám brániť v tomto neprávnom štáte“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa   tohto   ustanovenia   ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   sťažnosť,   ktorá   je   zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd sa v prvom rade musel vysporiadať s obsahom návrhu na rozhodnutie (petitom).   Formulácie,   ktoré   sťažovateľ   v   petite   použil,   najmä   pokiaľ   ide   o   označenie niektorých   článkov   ústavy   a „medzinárodného   dohovoru“,   sú   sčasti   nepresné,   ale   aj neurčité.

Ústavný   súd   v   tomto   prípade   nepovažoval   za   potrebné   vyzývať   sťažovateľa na doplnenie   podania,   ale   s   uvedenými   nedostatkami   petitu   sa   vysporiadal   tak,   že vychádzajúc   z   celého   obsahu   sťažnosti   ustálil   predmet   konania   pred   ústavným   súdom v rozsahu a obsahu, ako to je uvedené v záhlaví tohto uznesenia.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa čl. 1 dohovoru vysoké zmluvné strany priznávajú každému, kto podlieha ich jurisdikcii, práva a slobody uvedené v Hlave I tohto dohovoru.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Pre rozhodnutie ústavného súdu o predloženej sťažnosti v rámci jej predbežného prerokovania malo podstatný význam zistenie, že vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 156/09 ústavný   súd   sťažovateľovmu   základnému   právu   zaručenému   čl.   48   ods.   2   ústavy v označenom konkurznom konaní vedenom pred krajským súdom už ochranu poskytoval, keď nálezom č. k. IV. ÚS 156/09-71 z 19. augusta 2009, ktorý nadobudol právoplatnosť 24. septembra   2009,   konštatoval   porušenie   uvedeného   základného   práva   sťažovateľa   a prikázal krajskému súdu konať v predmetnej veci bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   už   judikoval,   že   pokiaľ   sa   sťažovateľ   domáha   ochrany   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy v tom istom konaní dvoma (alebo viacerými) po sebe nasledujúcimi sťažnosťami, pričom ústavný súd prvej (predchádzajúcej) sťažnosti nálezom vyhovel (vyslovil porušenie práva), potom druhou (nasledujúcou) sťažnosťou môže sťažovateľ namietať porušenie toho istého práva len   v   časovom   období,   ktoré   nasleduje po   vydaní predmetného   nálezu. Inak povedané, sťažovateľ nemôže úspešne namietať porušenie toho istého práva za časové obdobie, ktoré tomuto   nálezu   predchádzalo,   pretože   toto   obdobie   už   bolo   preskúmavané v predchádzajúcom konaní (mutatis mutandis I. ÚS 11/00).

Skorší nález ústavného súdu v sťažovateľovej veci je z 19. augusta 2009 a nadobudol právoplatnosť 24. septembra 2009, pričom aktuálne predbežne prerokúvaná sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 5. marca 2010. V tejto sťažnosti sťažovateľ neuviedol, že namieta len   časové   obdobie,   ktoré   nasledovalo   po   vydaní   skoršieho   nálezu,   preto   ústavný   súd vychádzal zo záveru, že sťažovateľ namietal porušenie základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy v celom konkurznom konaní krajského súdu.

Podľa § 24 písm. a) zákon o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný   súd   už   o   porušení   základného   práva   sťažovateľa   v   časovom   úseku konkurzného konania do vydania nálezu č. k. IV. ÚS 156/09-71, teda do 19. augusta 2009, rozhodol,   a   preto   v   tejto   časti   je   predložená   sťažnosť   sťažovateľa   neprípustná.   Inými slovami, z dôvodu prekážky rei iudicatae sa ústavný súd už nemohol na základe predmetnej sťažnosti meritórne zaoberať namietaným postupom krajského súdu v konkurznom konaní do 19. augusta 2009.

Navyše, ústavný súd dodáva, že vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 375/09 uznesením z 9. decembra 2009 odmietol ako zjavne neopodstatnenú sťažnosť doručenú 26. októbra 2009, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 K 162/02 po vydaní nálezu vo veci sp. zn. IV. ÚS 156/09. Dôvodom odmietavého rozhodnutia bolo zistenie, že v čase od 20. augusta 2009 do 26. októbra 2009 krajský súd v predmetnej veci priebežne konal.

V   rámci   predbežného   prerokovania   aktuálnej   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že   po predložení konečnej správy správcom, jej odoslaní do   Obchodného vestníka Slovenskej republiky (4. novembra 2009) a vyvesení na úradnej tabuli krajského súdu (16. novembra 2009) bol priebeh posudzovaného konania na krajskom súde takýto:

-   5.   januára   2010   správca   doručil   krajskému   súdu   vyjadrenie   k   námietkam   ku konečnej správe,

-   pojednávanie určené na 25.   február 2010 bolo odročené   z dôvodu   ustanovenia opatrovníka; rozhodnutie o ustanovení opatrovníka nadobudlo právoplatnosť 2. marca 2010,

- na pojednávaní uskutočnenom 19. apríla 2010 krajský súd uložil správcovi doplniť doklady požadované súdom a sťažovateľom,

- 7. mája 2010 požiadal sťažovateľ o urýchlenie konania,

- 21. mája 2010 krajský súd určil termín pojednávania na prerokovanie konečnej správy na 17. jún 2010.

Ústavný   súd   sa   tu   opätovne   obracia   k   svojej   ustálenej   judikatúre,   podľa   ktorej o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

Podľa názoru ústavného súdu nemožno na základe uvedených skutočností postup krajského súdu ani v posudzovanom období (od 20. augusta 2009, resp. od 9. decembra 2009)   považovať   za   taký,   ktorý   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Ústavný   súd   musí,   a   to   aj   s   prihliadnutím   na   špecifiká konkurzného konania, opätovne konštatovať, že krajský súd v tomto časovom úseku koná priebežne, preto   neprichádza do úvahy, aby ústavný súd namietaný postup všeobecného súdu mohol po prijatí návrhu na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie označeného základného práva sťažovateľa. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K rovnakému záveru o neprípustnosti, resp. zjavnej neopodstatnenosti dospel ústavný súd aj pri predbežnom prerokovaní tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v označenom konaní. Aj napriek tomu, že v súvisiacom náleze č. k. IV. ÚS 156/09-71 z 19. augusta 2009 ústavný súd vyslovil iba porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, z materiálneho hľadiska bola podľa názoru ústavného súdu poskytnutá i ochrana jeho právu zaručenému čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože v obsahu základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr. II. ÚS 55/98).

Ako   zjavne   neopodstatnenú   ústavný   súd   odmietol   aj   časť   sťažnosti,   v   ktorej sťažovateľ namietal porušenie práva na účinný prostriedok nápravy porušenia iného práva chráneného dohovorom zaručeného čl. 13 dohovoru. Z judikatúry ESĽP totiž vyplýva (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. marca 1983, Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A č. 131) zjavná spätosť práva zaručeného čl. 13 dohovoru s inými právami zaručenými dohovorom (a teda aj s právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeným čl. 6 ods. 1 dohovoru). Keďže právu sťažovateľa zaručenému čl. 6 ods. 1 dohovoru bola účinne poskytnutá ochrana ústavným súdom v náleze č. k. IV. ÚS 156/09-71 z 19. augusta 2009, ktorým ústavný súd prikázal   krajskému   súdu   konať   v   predmetnom   konkurznom   konaní   bez   zbytočných prieťahov, je sťažnosť sťažovateľa v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   čl.   144   ods.   1   ústavy   a   čl.   1   dohovoru,   tieto neupravujú   žiadne   konkrétne   základné   práva,   resp.   iné   individuálne   práva,   medzi   ich obsahom a namietaným postupom krajského súdu nie je nijaká príčinná súvislosť, a teda neexistuje možnosť, aby (a to aj s prihliadnutím na odmietnutie namietaného základného práva podľa ústavy a práv podľa dohovoru) ústavný súd mohol pri meritórnom prerokovaní sťažnosti ich porušenie vysloviť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa, predovšetkým   návrhom   na   ustanovenie   právneho   zástupcu   a   návrhom   na   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, nezaoberal.

Pre   úplnosť   ústavný   súd   poznamenáva,   že   toto   jeho   rozhodnutie   nebráni sťažovateľovi opätovne sa obrátiť so sťažnosťou na ústavný súd, ak by v budúcnosti v konkurznom konaní sp. zn. 5 K 162/02 pred krajským súdom dochádzalo k zbytočným prieťahom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júna 2010