znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 222/08-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Š. S., N., vo veci namietaného porušenia základného práva   na   súdnu   ochranu podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava, č. 213-3224-4003/1999 z 18. mája 2006 a predchádzajúcimi postupmi Sociálnej poisťovne, pobočka Trenčín, v konaniach vedených pod č. 200-543-4102/99, č. 200-544-4002/99, č. 213-3224a-4003/99,   č.   213-3223-4003/99 a   č.   213-3224-4003/1999   a   rozsudkami Krajského   súdu   v   Trenčíne   zo   6.   februára   2007   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13 S/58/2006   a   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z 21. augusta   2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Sžso/16/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Š. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2008

doručená sťažnosť Ing. Š. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a rozhodnutím

Sociálnej   poisťovne,   ústredie   Bratislava   (ďalej   len   „Sociálna   poisťovňa“),   č. 213-3224-

4003/1999 z 18. mája 2006 a predchádzajúcimi   postupmi Sociálnej poisťovne, pobočka Trenčín (ďalej len „Sociálna poisťovňa-pobočka“), v konaniach vedených pod č. 200-543-

4102/99, č. 200-544-4002/99, č. 213-3224a-4003/99, č. 213-3223-4003/99 a č. 213-3224-4003/1999,   a   rozsudkami   Krajského   súdu   v   Trenčíne (ďalej   len „krajský   súd“)   zo 6.

februára   2007 v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   S/58/2006   a   Najvyššieho   súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 21. augusta 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Sžso/16/2007.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

Dňa 16. 9. 1996 som bol na mimoriadnom valnom zhromaždení J. spol. s r. o. odvolaný spoločníkom a zároveň konateľom Ing. J. K. (príloha č. 1.) z funkcie konateľa J. spol s r. o....

Voči uzneseniu   o odvolaní konateľa   Ing.   Š.   S. z   funkcie   konateľa   som   najprv podal sťažnosť... a následne aj žaloby o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru... a neplatnosť uznesenia o odvolaní konateľa Ing. Š. S.... Dňa 3. 1. 1997 som bol Ing.   J. K. odhlásený   z   nemocenského   a dôchodkového poistenia...

Sociálna poisťovňa Trenčín vydala rozhodnutia číslo 200-544-4002/99-1 a 200-543- 4102/99... zo dňa 30. 8. 1999 ktorými mi oznámili, že môj poistný pomer zanikol k 31. 12. 1996   a   zároveň,   že som   nesplnil   podmienky   nároku   na   prídavky   na   deti.   Voči   obom rozhodnutiam   som   sa   odvolal a   Sociálna   poisťovňa   ústredie   po   opätovných a vydokladovaných sťažnostiach vydala rozhodnutia... Na   základe   právoplatného   rozsudku   Najvyššieho   súdu   SR a   Krajského   súdu Bratislava... o neplatnosti odvolania Ing. Š. S. z funkcie konateľa J. spol. s r. o., som požiadal o storno odhlášky z poistenia a doplatenie príslušných odvodov... nakoľko až po 9 rokoch bolo rozhodnuté. Odpoveďou bolo rozhodnutie Sociálnej poisťovne ústredie číslo 213-3224-4003/1999... zo dňa 18. mája 2006, ktorá zrušila rozhodnutie Sociálnej poisťovne Trenčín č. 200-543-4102/99, ale v odôvodnení uviedla iba rozsudok žaloby z pracovného pomeru, ktorým súd hrubo porušil rozhodovaciu právomoc (čo je možné aj laicky posúdiť z predložených   právne   relevantných   dôkazov   a   tieto   boli   predložené   aj   súdu)   a predložené právne relevantné dôkazy vyvrátil ničím podloženými úvahami a nepravdivými tvrdeniami konateľa Ing. J. K.... Vo veci ďalej rozhodoval Krajský súd číslo konania 13 S/58/2006..., ktorý žalobu odmietol. Proti rozsudku som sa odvolal a Najvyšší súd SR... potvrdil rozsudok Krajského súdu v Trenčíne. Tento rozsudok mi bol doručený 21. 01. 2008.

Navyše súd odmietol vykonať dokazovanie vzniku poistného pomeru, ktorý som požadoval a absolútne sa odmietol zaoberať právne relevantnými dôkazmi i keď mu to zákon ukladá   v   Občianskom   súdnom   poriadku   a   to   konkrétne   výplatnými   listinami a zrážkami odvodov do Sociálnej poisťovne a zápočtom odpracovaných období ako aj vydaným preukazom poistenca... Ani Krajský a Najvyšší súd ako odvolacie súdy v tejto veci plne nerešpektovali objektívne existujúci právny stav a nedôvodné pre nich zľahčené rozhodli vo veci v rozpore s právne relevantným stavom a existujúcimi dôkazmi. Pritom platný právny poriadok im ako najvyšším inštanciám ochrany práva ukladá dbať na zákonnosť konania a nie zľahčené odmietnuť existujúce právne relevantné dôkazy. Na základe uvedeného sa oprávnene domnievam, že po sústavnom ovplyvňovaní odporcom p. K. konateľom J. spol. s r. o., najmä prvostupňového súdu a na základe toho   potom i odvolacie   inštancie   svoje   rozhodnutia   účelovo   postavili   na   neúplnom, nesprávnom, nedôslednom a nakoniec nespravodlivom vyhodnotení existujúceho právneho stavu.“

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol   týmto

nálezom:

„Právo Ing. Š. S. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd

rozhodnutiami   Sociálnej   poisťovne   č.   200-543-4102/99-1,   č.   200-544-4002/99-1   PND, č. 213-3224a-4003/99,   č.   213-3223-4003/99   a   č.   213-3224-4003/1999,   rozsudkom

Krajského súdu v Trenčíne č. v konaní 13 S/58/2006 a rozsudkom Najvyššieho súdu

v SR v konaní číslo 7 Sžso/16/2007 porušené bolo.“

Súčasťou   sťažnosti   bola   žiadosť   sťažovateľa   o ustanovenie   právneho   zástupcu

v konaní pred ústavným súdom.II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,

alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky

č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom

súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre

jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným

právom alebo slobodu na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom

citovaná ďalšia judikatúra).

Podstatou sťažnosti je tvrdené porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46

ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   a   rozhodnutím   Sociálnej poisťovne   č. 213-3224-4003/1999   z 18.   mája   2006 a   rozsudkami   krajského   súdu zo

6. februára   2007 v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   S/58/2006   a   najvyššieho   súdu

z 21. augusta 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Sžso/16/2007.

a)   Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   označených   práv   postupmi   a   rozhodnutiami Sociálnej poisťovne, ako aj rozsudkom krajského súdu, treba poukázať na citovaný čl. 127

ods.   1   ústavy,   z ktorého   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   je   daná   iba   vtedy,   ak

o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu je preto   v týchto   prípadoch   subsidiárna.   Keďže proti   právoplatnému rozhodnutiu   Sociálnej

poisťovne   bola   prípustná   žaloba   na   všeobecnom   súde,   právomoc   poskytnúť   ochranu označeným   právam   sťažovateľa   mal   všeobecný   súd.   To   zároveň   vylučuje   právomoc

ústavného súdu. O ochrane označeného základného práva sťažovateľa, ktorého porušenie

namieta, vo vzťahu k postupom a rozhodnutiam Sociálnej poisťovne rozhodol krajský súd a vo vzťahu k rozsudku krajského súdu rozhodol v odvolacom konaní najvyšší súd.

Vzhľadom   na   uvedenú   zásadu   subsidiarity   nie   je   v právomoci   ústavného

súdu preskúmať   napadnutý   postup   a   rozhodnutie   Sociálnej   poisťovne   č. 213-3224-

4003/1999   z 18.   mája   2006   (ako   aj   jej   predchádzajúce   rozhodnutia)   a ani   rozsudok krajského   súdu   sp.   zn.   13 S/58/2006   zo 6. februára   2007   (m.   m.   III.   ÚS   53/02,

IV. ÚS 118/04).

Preto ústavný súd túto časť sťažnosti sťažovateľa odmietol pre nedostatok svojej

právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

b) Pokiaľ ide o námietku porušenia označených práv rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi

do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I.   ÚS 17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd   a všeobecné   súdy   totiž

vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa

obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01).

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods.   1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou   ani mimoriadnou

opravnou inštanciou vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis   II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd

musí   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   zohľadňovať   platnú   právnu   úpravu   v oblasti

rozdelenia   právomoci,   a teda   zohľadňovať   aj   založenie   právomoci   všeobecných   súdov vo veciach správneho súdnictva podľa § 244 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej

aj „OSP“).

Podľa § 247 ods.   1 OSP podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch,

v ktorých   fyzická   alebo   právnická   osoba   tvrdí,   že   bola   na   svojich   právach   ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto

rozhodnutia a postupu.

Podľa § 250ja ods. 1 OSP proti rozsudku súdu podľa § 250j ods. 1 OSP (rozsudok,

ktorým sa žaloba zamietla z dôvodu, že rozhodnutie a postup správneho orgánu sú v súlade so zákonom) je prípustné odvolanie.

Podľa § 250ja ods. 3 OSP ak odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie

správneho   orgánu   v medziach   žaloby   nie   je   v súlade   so   zákonom   a súd   prvého   stupňa

žalobu   zamietol,   môže   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   zmeniť   tak,   že   zruší   rozhodnutie správneho   orgánu   a vráti   vec   žalovanému   správnemu   orgánu   na   ďalšie   konanie.   Inak

o odvolaní rozhodne spôsobom podľa § 219 až § 221 tohto zákona.

Podľa § 219 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vecne správne.

Podľa § 221 ods. 1 OSP súd rozhodnutie zruší, len ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania,

c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo

konanie,

e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát,

h)   súd   prvého   stupňa   nesprávne   právne   posúdil   vec,   a   preto   nevykonal   ďalšie navrhované dôkazy,

i) sa rozhodlo bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré

bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali.

Podľa § 221 ods. 3 OSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie podľa odseku 1 písm. c), f), g) a h), vráti vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Vychádzajúc   z týchto   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   a podstaty sťažnosti sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v tejto časti treba považovať

za zjavne neopodstatnenú, aj keď sťažovateľ tvrdí, že najvyšším súdom „neboli v celom rozsahu správne vyhodnotené všetky vecné listinné dôkazy“.

Ústavný   súd   zistil,   že   rozhodnutím   č.   200-543-4102/99-1   z   30.   augusta   1999 rozhodla   Sociálna   poisťovňa-pobočka   na   základe   oznámenia   sťažovateľovho zamestnávateľa z 3. januára 1997 tak, že mu „poistný pomer u zamestnávateľa J. s. r. o. N.

zaniká dňom 31. 12. 1996“.

Následne na základe odvolania sťažovateľa rozhodla Sociálna poisťovňa rozhodnutím

č. 213-3224-4003/1999 z 18. mája 2006 tak, že zrušila prvostupňové rozhodnutie, pretože bolo vydané v rozpore s ustanovením § 8 zákona č. 54/1956 Zb. o nemocenskom poistení

zamestnancov   v   znení   neskorších   predpisov   a na   základe   nedostatočne   zisteného skutkového stavu veci.

Proti tomuto rozhodnutiu Sociálnej poisťovne č. 213-3224-4003/1999 z 18. mája 2006 podal sťažovateľ opravný prostriedok 12. júna 2006, pričom v ňom nesúhlasil s dôvodmi, na

ktorých bolo rozhodnutie založené, a žiadal ho zrušiť.

Krajský   súd   v konaní   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   žalobu   sťažovateľa

rozsudkom zo 6. februára 2007 zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol:

„Krajský súd postupom podľa § 247 a nasl. O. s. p. preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu dôvodov žaloby. Dospel k záveru,

že napadnuté rozhodnutie je v súlade so zákonom, a preto napadnuté rozhodnutie potvrdil

podľa § 250j ods. 1 O. s. p.... Krajský súd z obsahu administratívneho spisu žalovaného a z pripojeného spisu

tunajšieho krajského súdu sp. zn. 17 Co 157/04 zistil, že obchodná spoločnosť J. s. r. o. N. vznikla 15. februára 1991, v ktorej konateľom bol aj žalobca. Dňa 4. januára 1993

bola medzi žalobcom a ďalším konateľom spoločnosti uzavretá pracovná zmluva, podľa

ktorej   mal žalobca vykonávať   funkciu   ekonomicko-obchodného riaditeľa spoločnosti,   za ktorú mu bola v roku 1996 vyplácaná mzda v priemere 105.629.- Sk mesačne. Obchodná

spoločnosť   J.   s.r.o.   rozviazala   so   žalobcom   pracovný   pomer   výpoveďou z   16. septembra 1996 a po uplynutí výpovednej doby doručila dňa 3. januára 1997 Sociálnej

poisťovni pobočka Trenčín odhlášku z poistenia v zmysle § 18 ods. 2 zák. č. 274/1994 Z.

z. O zániku poistného pomeru žalobcu k zamestnávateľovi J. s. r. o. k 31. decembra 1996 rozhodol správny orgán prvého stupňa dňa 30. augusta 1999.

O   žalobe   žalobcu   o   neplatnosť   výpovede   rozhodol   Okresný   súd   v   Novom   Meste

nad Váhom rozsudkom   z   19.   mája   2004,   č.   k.   4   C   74/97-241   tak,   že   žalobu   zamietol s odôvodnením,   že   medzi   účastníkmi   konania   nevznikol   pracovný   pomer,   ktorý   potom

nemohol   byť   neplatne rozviazaný.   Na   odvolanie   žalobcu   Krajský   súd   v   Trenčíne

rozsudkom z 12. apríla 2005 potvrdil napadnutý rozsudok Okresného súdu v Novom Meste nad Váhom...

Podľa § 2 písm. a/, c/,   zák. č. 54/1956 Zb.   o nemocenskom poistení podľa tohto zákona sú poistené, ak sú činné na území Slovenskej republiky a) osoby v pracovnom

pomere, c) spoločníci spoločnosti s ručením obmedzeným a členovia družstiev, ktorí pre

spoločnosť alebo pre družstvo vykonávajú prácu, ale nie v pracovnoprávnom vzťahu alebo v obdobnom pracovnom vzťahu, a sú za túto prácu odmeňovaní formou, ktorá sa podľa

osobitného predpisu považuje za príjem zo závislej činnosti. Podľa § 8 ods. 1 citovaného zákona o nemocenskom poistení poistenie zaniká dňom

skončenia zamestnania, ktoré zakladá poistenie podľa tohto zákona.

Právoplatný rozsudok Okresného súdu v Novom Meste nad Váhom z 19. mája 2004 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne z 12. apríla 2005, podľa ktorých medzi

žalobcom a spoločnosťou J. s. r. o, nevznikol pracovnoprávny vzťah, je záväzný pre všetky orgány (§ 159 ods. 2 O. s. p.). teda aj pre žalovaného.

Zákon   č.   54/1956   Z.   z.   o   nemocenskom   poistení   upravoval   vznik   a   zánik

nemocenského   poistenia   vo   vzťahu   k   osobám,   ktoré   sú   činné   na   území   Slovenskej republiky v pracovnom pomere.

V   predmetnej   veci   bolo   rozsudkami   prvostupňového   a   druhostupňového   súdu právoplatne rozhodnuté o tom, že medzi žalobcom a spoločnosťou J. s. r. o. nevznikol

dňom 4. januára 1993 pracovný pomer. Z uvedeného dôvodu nemohol vzniknúť k 4. januára

1993   ani   k   31.   decembru   1996   zaniknúť   poistný   pomer   podľa   zák.   č.   54/1965 Zb.   Je pravdou, že obchodná spoločnosť odvádzala za žalobcu poistné na nemocenské poistenie.

Toto poistné bolo odvedené na základe zákona z dôvodu žalobcom vykonávanej činnosti ako spoločníka obchodnej spoločnosti, ktorý bol za prácu odmeňovaný formou, ktorá bola

považovaná za príjem zo závislej činnosti.

Z   uvedeného   dôvodu   súd   neprihliadol   na   odvolacie   dôvody   žalobcu   a   potvrdil rozhodnutie žalovaného, ako vecne správne a vydané na základe zákona.“

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 7 Sžso/16/2007z 21. augusta 2007 potvrdil rozsudok krajského súdu sp. zn. 13   S/58/2006 zo 6. februára 2007. Svoje rozhodnutie odôvodnil

okrem iného takto:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   ako   súd   odvolací,   preskúmal   odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Súdy v správnom súdnictve preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.   Podľa   §   247   ods.   1   OSP   zákonnou   podmienkou   preskúmania   zákonnosti

rozhodnutia orgánu verejnej správy je to, že žalobca tvrdí, že bol na svojich právach

ukrátený   rozhodnutím   správneho   orgánu.   Žalobca   v   podanej   žalobe   uviedol,   že rozhodnutie žalovaného... považuje za správne, avšak čiastočné a nemôže súhlasiť s jeho

odôvodnením. V   predmetnej   veci   žalovaná   zrušila   rozhodnutie   svojho   prvostupňového   orgánu.

Žalobca v žalobe podanej proti zrušujúcemu rozhodnutiu žalovanej netvrdil nezákonnosť

výroku tohoto rozhodnutia. Tvrdil, že rozhodnutie je čiastočné, pričom z dôvodov žaloby vyplynulo, že žalobca postráda odpoveď na svoju otázku, z akého dôvodu boli u neho

vykonávané   odvody   poistného,   ak   by   zodpovedalo   skutočnosti,   že   nebol   so   žalovanou v poistnom vzťahu.

Krajský súd sa vo svojom rozsudku vyporiadal   s dôvodmi   žaloby   a žalobu ako

nedôvodnú zamietol. Odvolacie dôvody proti rozsudku prvostupňového súdu nezodpovedajú odvolacím

dôvodom   uvedeným   v   §   205   ods.   2   OSP   a   nedávajú   podklad   pre   zrušenie   rozsudku krajského súdu ani podľa jedného zo zákonom vymedzených dôvodov uvedených v § 221

OSP v spojitosti s § 250ja ods. 4 OSP. Krajskému súdu nemožno vytknúť nevykonanie

dokazovania, pretože v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia súd vykonáva len také   dokazovanie,   aby   mohol   posúdiť   zákonnosť   vydaného   rozhodnutia   správneho

orgánu. V tomto rozsahu krajský súd potrebné dokazovanie vykonal a dospel k záveru, že rozhodnutie nadriadeného správneho orgánu, ktorý zrušil prvostupňové rozhodnutie je

vecne správne. Týmto rozhodnutím nebol žalobca ukrátený na svojich právach.

Odvolací súd sa stotožňuje s právnym posúdením veci krajským súdom a preto jeho rozsudok podľa § 219 ako vecne správny potvrdil.“

Vychádzajúc   z týchto   právnych   záverov   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená, pretože z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu

(obsahuje dostatočné odôvodnenie a odkaz na rozhodnutie krajského súdu) nevyplýva, že by

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, majúce zároveň za následok porušenie označených práv

sťažovateľa.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s názorom   najvyššieho   súdu   a ani   krajského   súdu

týkajúcim sa zistenia skutkového stavu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení označených práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K argumentácii sťažovateľa, že krajský súd a najvyšší súd„- veci neprejednali v primeranej lehote, -neboli   v   celom   rozsahu   správne   vyhodnotené   všetky   vecné   listinné   dôkazy   tak jednotlivo ako aj v celom ich komplexe,

- nezohľadňovali   vôľu   účastníkov   pri   uzatváraní   zmlúv   a   to   i   napriek skutočnosti, že účastníci sa nimi dlhodobo riadili,

- neboli   spravodlivo   vedené   súdne   konania   a   na   základe   nich   vydané   súdne rozhodnutia“, ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali   do   detailov   uvádzaných   účastníkmi   konania.   Preto odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia, postačuje   na   záver   o tom,   že   z uvedeného   aspektu   je   v plnej   miere   realizované   právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, IV. ÚS 305/07). Úlohou ústavného   súdu   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (IV. ÚS 235/05). O svojvôli pri výklade a aplikácii zákona všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam.   Podľa   názoru ústavného súdu odôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu v danom prípade také nedostatky nevykazuje (m. m. IV. ÚS 222/04, I. ÚS 131/05).

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   aj   ďalšími

návrhmi sťažovateľa (napr. jeho žiadosťou o ustanovenie advokáta v konaní pred ústavným

súdom).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júla 2008