znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 222/07-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. augusta 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   V.   Š.,   B.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   I.   R.,   K., pre namietané   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 43 C 372/2005 a taktor o z h o d o l :

Sťažnosť V. Š.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2007 doručená sťažnosť V. Š., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 43 C 372/2005. Sťažovateľka   uviedla,   že   13.   septembra   2005   podala   okresnému   súdu   návrh na zvýšenie výživného. Podľa jej vyjadrenia konanie vedené tamojším súdom pod sp. zn. 43 C 372/2005 nie je dosiaľ právoplatne skočené. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla úkony, ktoré   boli   v danej   veci   vykonané.   V tejto   súvislosti   poznamenala,   že   27.   októbra   2005 jej okresný súd uznesením uložil, aby odstránila nedostatky svojho podania, ktoré odstránila podaním   z 15.   novembra   2005.   Následne   ju   okresný   súd   výzvou   z 22. decembra   2005 vyzval na oznámenie konkrétnych skutočností. Sťažovateľka uviedla, že túto povinnosť si splnila   podaním   z 20.   januára   2006.   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľky   okresný   súd uznesením   sp.   zn.   43   C   372/2005   z 27.   apríla   2006   konanie   zastavil   a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. Proti tomuto uzneseniu podala 24. mája 2006 odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 8 Cop 181/2006 z 29. decembra 2006 tak, že rozhodnutie prvostupňového súdu zrušil a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Dňa   18.   mája   2007   krajský   súd   uznesením   opravil záhlavie svojho skoršieho uznesenia z 29. decembra 2006. Sťažovateľka je toho názoru, že vzhľadom   na   to,   že   konanie   prebieha   jeden   rok   a desať   mesiacov   a vo   veci   nebolo nariadené ani jedno pojednávanie, a podľa jej vyjadrenia okresný súd nevykonal ani jeden úkon,   ktorý   by   smeroval   k meritórnemu   rozhodnutiu,   v namietanom   konaní   dochádza k zbytočným prieťahom v konaní.  

Nespokojnosť   s postupom   okresného   súdu   prejavila   sťažovateľka   22.   mája   2007, keď predsedovi   okresného   súdu   podala   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní.   Uviedla, že na sťažnosť   jej   odpovedal   listom   sp.   zn.   Spr.   104/2007   z 25.   mája   2007,   v ktorom jej sťažnosť vyhodnotil ako nedôvodnú.  

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 43 C 372/2005 porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, okresnému súdu prikázal   vo   veci   konať   bez   zbytočných   prieťahov, zakázal   mu   pokračovať   v porušovaní označených   práv   a zaviazal   ho   uhradiť   jej   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 50 000 Sk, ako aj náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   o zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu tohto základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie (napr. I. ÚS 7/00, III. ÚS 100/01, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistil,   že   sťažnosť,   ktorou sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom   pod sp. zn.   43   C   372/2005,   predmetom   ktorého   je   návrh   na zvýšenie   výživného,   je   zjavne neopodstatnená.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   uvažovať o zbytočných   prieťahoch   (napr.   IV.   ÚS   343/04, III. ÚS 59/05).

Z obsahu   sťažnosti,   ako   aj   z   jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   konanie   vedené okresným   súdom   pod   sp.   zn.   43   C   372/2005   bolo   iniciované   návrhom   sťažovateľky na zvýšenie   výživného   pre   plnoleté   dieťa,   ktorý   bol   okresnému   súdu   doručený 13. septembra 2005. V priebehu konania okresný súd vyzval sťažovateľku na odstránenie nedostatkov podania, ako aj na oznámenie konkrétnych skutočností, pričom sťažovateľka si tieto povinnosti splnila, a to podaniami z 15. novembra 2005 a 20. januára 2006. Okresný súd uznesením sp. zn. 43 C 372/2005 z 27. apríla 2006 konanie zastavil z dôvodu, že zistil, že na Okresnom súde Košice – okolie vo veci sp. zn. 6 C 160/2005 „medzi tými istými účastníkmi konania prebieha iné súdne konanie s rovnakým predmetom konania a týkajúce sa rovnakých skutkových okolností (...), ktoré vytvára prekážku už začatého konania“.

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   24.   mája   2006   odvolanie, v ktorom   uviedla: „Konanie   vedené   na   Okresnom   súde   Košice   –   okolie   pod   sp.   zn. 6 C 160/2005   je   konaním,   kde   navrhovateľom   je   Ing.   V.   Č.   a odporkyňou som ja a predmetom konania je návrh Ing. V. Č. na zníženie výživného. Konanie, ktoré súd predmetným uznesením zastavil, je konaním o zvýšenie výživného.“

Na základe toho krajský súd uznesením sp. zn. 8 Cop 181/2006 z 29. decembra 2006 uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd v tomto rozhodnutí   uviedol,   že   v danom   prípade   nejde   o totožnosť   predmetu   konania,   a preto tu nie je prekážka už začatého konania.

Ústavný súd konštatuje, že aj keď v namietanom konaní okresný súd neurčil žiaden termín   pojednávania,   vykonal   viaceré   procesné   úkony   potrebné   pre   vedenie   konania. Keď bol toho názoru, že v danej veci prebieha na inom súde totožné konanie týkajúce sa toho istého predmetu konania a tých istých účastníkov, konanie zastavil. Odvolací súd však daný   názor   okresného   súdu   neakceptoval   a uznesenie   prvostupňového   súdu   o zastavení konania   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   konanie o zvýšenie výživného má pre účastníka konania zásadný význam a treba k nemu pristupovať s náležitou starostlivosťou.

Ústavný súd je však aj toho názoru, že doterajšia dĺžka konania (celkovo jeden rok a desať mesiacov vrátane odvolacieho konania, pričom sťažovateľka postup krajského súdu nenamietala) spolu s charakterom veci (aj keď v danom prípade ide o zvýšenie výživného pre plnoleté dieťa) zatiaľ vylučujú, aby uvedené konanie bolo možné pokladať za konanie so zbytočnými   prieťahmi.   Ústavný   súd   už   v   predchádzajúcich   prípadoch   judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, či práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. I. ÚS 42/01, III. ÚS 59/05). Na kratšie obdobia nečinnosti všeobecného súdu   ústavný   súd   spravidla   prihliada   len   vtedy,   keď sa vyskytli   opakovane   a zároveň významným spôsobom ovplyvnili dĺžku súdneho konania (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01).

Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03).V prípade,   keď   ústavný   súd   zistil,   že   charakter   postupu   všeobecného   súdu sa nevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (či v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru), nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01), prípadne   návrhu   buď   nevyhovel   (napr.   I.   ÚS   11/00),   alebo   ho   odmietol   ako zjavne neopodstatnený (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05, III. ÚS 82/07).

Ústavný súd je toho názoru, že aj keď okresný súd v danej veci neurčil žiaden termín pojednávania   a v podstate   sa   nezaoberal   meritom   veci,   ale riešil   len   otázky   procesného charakteru, ktoré v konaní, samozrejme, nemožno prehliadnuť, doterajšia dĺžka konania, a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že konanie prebiehalo aj na odvolacom súde, postup ktorého sťažovateľka nenamietala, ako aj na charakter súdneho sporu nepredstavuje takú intenzitu, ktorá by mohla zasiahnuť do základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, či práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne napr. III. ÚS 82/07).

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol   už   na   svojom predbežnom   prerokovaní   pre   zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods.   2   zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   žiadosťou   sťažovateľky o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   ako   aj   náhrady   trov   konania sa už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. augusta 2007