znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 222/06-67

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 16. októbra 2007 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Sergeja Kohuta o sťažnosti J. K., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného advokátom JUDr. Mgr. Š. B., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 2 ods. 2 a čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 2 Tos 180/05 z 19. októbra 2005 takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn. 2 Tos 180/05 z 19. októbra 2005 p o r u š i l základné právo J. K. podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

3.   Uznesenie   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn.   2   Tos   180/05   z 19.   októbra   2005 z r u š u j e.

4. Primerané finančné zadosťučinenie sťažovateľovi   n e p r i z n á v a.

5. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho   zastúpenia   J.   K.   v sume   27   062   Sk   (slovom   dvadsaťsedemtisícšesťdesiatdva slovenských   korún) na   účet   jeho   právneho   zástupcu   JUDr. Mgr. Š.   B.,   Advokátska kancelária, Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Krajský súd v Žiline   j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume   27   062   Sk (slovom   dvadsaťsedemtisícšesťdesiatdva   slovenských   korún) na účet Kancelárie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   č.   7000060515/8180   vedený   v štátnej pokladnici do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 222/06-27 z 30. novembra 2006 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť J. K., Ž., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 2 ods. 2 a čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) v rozsahu, v akom sťažovateľ namietal jeho porušenie uznesením Krajského súde v Žiline (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   2   Tos   180/05   z   19.   októbra   2005   pre   namietanú neexistenciu uznesenia Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“)   o oprávnenosti trvania väzby po 10. septembri 2005.

II.

Uznesením Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru   v Ž.,   oddelenia   skráteného   vyšetrovania,   sp.   zn.   ČVS:   ORP-863/1-OSV-ZI-2005 z 10. marca 2005 bolo proti sťažovateľovi začaté trestné stíhanie pre trestný čin výtržníctva podľa § 202 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), a to na tom skutkovom základe, že 10. marca 2005 v čase o 7.20   h   sa   na   autobusovom   nástupišti   v meste   Ž.   dopustil   hrubej   neslušnosti   tým,   že okoloidúcich občanov hrubo slovne urážal a striekal na nich spray, na základe čoho bola na miesto   vyslaná   hliadka   Mestskej   polície   Ž.,   ktorú   po   príchode   slovne   hrubo   urážal a vyhrážal sa im bitkou.

Uznesením okresného súdu sp. zn. 9 Tp 39/05 z 11. marca 2005 bol sťažovateľ podľa § 68 ods. 1 z dôvodov § 67 ods. 1 písm. c) zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom   (trestný   poriadok)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“) vzatý do väzby. Väzba začala plynúť 10. marca 2005 od 7.40 h. Sudca svoje rozhodnutie odôvodnil   tým,   že   v prípade   sťažovateľa   hrozí   dôvodná   obava,   že   bude   pokračovať v páchaní trestnej činnosti, pretože z predloženého spisového materiálu vyplýva, že tento bol dosiaľ štyrikrát súdne trestaný, pričom od posledného odsúdenia uplynula krátka doba.

Proti predmetnému uzneseniu okresného súdu o vzatí sťažovateľa do väzby podal sťažovateľ sťažnosť priamo do zápisnice o jeho výsluchu na okresnom súde, na ktorom sa rozhodlo o jeho vzatí do väzby. Krajský súd preskúmal podanú sťažnosť a dospel k záveru, že nie je dôvodná, pričom sa stotožnil so skutkovým stavom a právnymi závermi, ku ktorým dospel   okresný   súd   v napadnutom   uznesení,   a preto   ju   uznesením   sp.   zn.   1   Tpo   60/05 z 5. apríla 2005 zamietol.

Prokurátor Okresnej prokuratúry Ž. 17. augusta 2005 pod č. k. 1 Pv 318/05-47 podal na sťažovateľa na okresnom súde obžalobu pre trestný čin výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Trestného zákona a pre trestný čin útoku na verejného činiteľa podľa § 156 ods. 1 písm. b) Trestného   zákona.   Sťažovateľ   16.   septembra   2005   podal   okresnému   súdu   žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu formálne označenú ako „Návrh na začatie konania pred súdom   o zákonnosti   obmedzenia   mojej   osobnej   slobody“. Z obsahu   predmetnej   žiadosti vyplýva, že sťažovateľ namieta zákonnosť obmedzenia jeho osobnej slobody, keďže podľa jeho názoru od 10. septembra 2005 neexistuje podklad – rozhodnutie pre ďalšie trvanie jeho väzby.

Okresný   súd   podanú   žiadosť   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   na   slobodu zo 16. septembra 2005 uznesením č. k. 9 T 136/2005-80 z 28. septembra 2005 zamietol. Z obsahu   citovaného   uznesenia   okresného   súdu   ďalej   vyplýva,   že   samosudca   v súlade s ustanovením   §   72   ods.   1   Trestného   poriadku   preskúmal,   či   trvajú   dôvody   väzby u sťažovateľa   aj   bezprostredne   po   podaní   obžaloby   na   okresnom   súde,   alebo   či   sa nezmenili, a konštatoval, že dôvody podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku trvajú aj naďalej bez toho, aby vydával osobitné rozhodnutie o tejto skutočnosti.

Sťažovateľ   10.   októbra   2005   podal   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k. 9 T 136/2005-80   z   28.   septembra   2005   sťažnosť,   ktorú   odôvodnil   tým,   že   napadnuté uznesenie bolo v rozpore   s ústavou,   dohovorom,   ako aj zákonom. Sťažovateľ vo   svojej sťažnosti ďalej uviedol, že zákonná lehota väzby (6 mesiacov) mu skončila 10. septembra 2005.

Krajský   súd   podanú   sťažnosť   sťažovateľa   uznesením   sp.   zn.   2   Tos   180/05 z 19. októbra   2005   zamietol.   V   citovanom   uznesení   dospel   k záveru,   že   keďže   väzba sťažovateľa v prípravnom konaní nepresiahla lehotu ustanovenú v § 71 ods. 1 Trestného poriadku,   nemusela   byť   predlžovaná.   Krajský   súd   sa   nestotožnil   s právnym   názorom sťažovateľa, že po 10. septembri 2005, keď mu mala skončiť zákonná lehota väzby, bolo potrebné požiadať, resp. vydať rozhodnutie o predĺžení väzby, pretože podľa ustanovenia § 71 ods. 2 Trestného poriadku väzbu sťažovateľa by bolo potrebné predlžovať len v tom prípade, keby mala presiahnuť dva roky. Keďže väzba v konaní pred súdom spolu s väzbou v prípravnom konaní nepresiahla dva roky, nebol podľa názoru krajského súdu dôvod na jej predĺženie v zmysle ustanovenia § 71 ods. 2 Trestného poriadku, a preto nebolo potrebné vydávať rozhodnutie o predĺžení lehoty trvania väzby.

Z obsahu sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že namieta porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 2 ods. 2, čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 dohovoru postupom krajského súdu.

Sťažovateľ   dôvodnosť   svojej   sťažnosti   opiera   o ustanovenie   §   176   Trestného poriadku   a   je   toho   názoru,   že   podanie   obžaloby   je   samostatným   procesným   úkonom prokurátora   a zákon   mu   nepriznáva   účinok   rozhodnutia   o väzbe.   Rovnako   namieta,   že v danom   prípade   prokurátor   nepodal   návrh   na   predĺženie   doby   trvania   väzby   a sudca o ďalšom trvaní väzby nerozhodol pred uplynutím šesť – mesačnej lehoty, hoci to bola jeho povinnosť. Sťažovateľ v podanej sťažnosti ďalej dôvodí, že v danom prípade mohol zotrvať vo väzbe po 10. septembri 2005 len na základe individuálneho právneho aktu, t. j. uznesenia okresného súdu a zastáva názor, že predĺžiť lehotu väzby obvineného možno len vtedy, ak bol návrh prokurátora doručený súdu najmenej 10 pracovných dní pred uplynutím šesť – mesačnej   lehoty.   V tejto   súvislosti   uviedol,   že   lehotu   väzby   mal   okresný   súd   predĺžiť formou uznesenia. V jeho prípade chýba rozhodnutie o predĺžení väzby, a preto väzbu od 10. septembra 2005 do 24. novembra 2005 považuje za nezákonnú.

Sťažovateľ uviedol, že na daný skutkový stav veci je potrebné aplikovať zákonnú úpravu   v právnom   režime   Trestného   poriadku   platnom   do   31.   decembra   2005,   pretože k namietaným skutočnostiam došlo za účinnosti tohto právneho režimu.

Na základe toho sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal takýto nález:„1. Základné právo J. K. na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2, 5 a čl. 2 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky,   a čl.   5   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Tos 180/05 zo dňa 19. októbra 2005 porušené bolo. Preto ho v plnom rozsahu ruší.

2. Základné právo J. K. na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2, 5 a čl. 2 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky,   a čl.   5   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu v Žiline vo veci vedenej pod sp. zn. 9 T 136/2005-80 zo dňa 28. 09. 2005 porušené bolo. Preto ho v plnom rozsahu ruší.

3.   Sťažovateľovi   J.   K.,   priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   200.000,-   Sk, (slovom: dvestotisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Žiline povinný im vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. J. K. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť na účet JUDr. Mgr. Š. B., a to do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“Krajský súd 25. júna 2007 oznámil ústavnému súdu, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ trval na ústnom pojednávaní, ústavný súd nariadil na 16. október 2007 ústne pojednávanie vo veci.

Na   ústnom   pojednávaní   16.   októbra   2007   sa   zúčastnil   sťažovateľ   a   jeho   právny zástupca, ktorý uviedol, že trvá na podanej sťažnosti, že jeho mandant bol vzatý do väzby 10.   marca   2005   a   že   14. septembra   2005   požiadal   okresný   súd   o prepustenie   z väzby. Poukázal na to, že od 10. septembra 2005 je jeho väzba nezákonná, pretože uznesením okresného súdu nebolo rozhodnuté o jej predĺžení, a preto od 10. septembra 2005, teda 3 mesiace,   je   väzba   nezákonná.   Okrem   uvedeného   v písomnom   podaní   uviedol,   že odsúdený bol stíhaný nielen pre skutok, za ktorý bol odsúdený na 7,5 roka nepodmienečne, ale aj za trestný čin útoku na verejného činiteľa a výtržníctva. Vzhľadom na skutočnosť, že v tomto prípade mu nebola preukázaná vina, bolo toto trestné stíhanie zastavené. Do väzby bol vzatý aj za tieto trestné činy, pričom mu okresný súd nezarátal väzbu do výkonu trestu odňatia   slobody,   a preto   bol   jeho   mandant   týmto   poškodený.   Právny   zástupca   zároveň predložil špecifikáciu trov právneho zastúpenia.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom.

V posudzovanom prípade ústavný súd riešil otázku, či z hľadiska základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru možno pripustiť, aby súd konajúci vo veci nerozhodol o ďalšom trvaní väzby v období od podania obžaloby   súdu   do   doby   preskúmania   obžaloby,   resp.   konania   hlavného   pojednávania napriek   tomu,   že   na   uvedené   obdobie   pripadne   koniec   základnej   väzobnej   lehoty ustanovenej pre prípravné konanie, a to aj bez návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby.

V danom prípade okresný súd a rovnako aj krajský súd boli toho názoru, že Trestný poriadok   explicitne   neustanovuje povinnosť súdu   vydať písomné rozhodnutie   o tom,   že dôvody väzby naďalej trvajú. Podľa názoru okresného súdu aj krajského súdu zo samotného znenia ustanovenia § 314c ods. 3 Trestného poriadku vyplýva, že o ďalšom trvaní väzby rozhodne súd, len ak nenariadi hlavné pojednávanie. Okresný súd však v danom prípade hlavné pojednávanie po preskúmaní obžaloby nariadil na 6. október 2005. Krajský súd vo svojom uznesení sp. zn. 2 Tos 180/05 z 19. októbra 2005 zároveň vyslovil právny názor, že „nakoľko   väzba   obžalovaného   v prípravnom   konaní   nepresiahla   lehotu   ustanovenú v § 71 ods. 1 Trestného poriadku, táto nemusela byť predlžovaná“. Podľa názoru krajského súdu podaním obžaloby skončila väzba v prípravnom konaní a začala plynúť súdna väzba, ktorá v zmysle § 71 ods. 2 Trestného poriadku nesmie spolu s väzbou v prípravnom konaní trvať dlhšie ako dva roky.

Krajský   súd   bol   tiež   toho   názoru,   že   väzbu   obžalovaného   by   bolo   potrebné predlžovať, len keby mala presiahnuť dva roky. Keďže v danom prípade väzba v konaní pred súdom spolu s väzbou v prípravnom konaní nepresiahla dva roky, nebol podľa názoru krajského súdu dôvod na jej predĺženie v zmysle § 71 ods. 2 Trestného poriadku, a preto nebolo potrebné vydávať rozhodnutie o predlžení lehoty trvania väzby.

Ústavný   súd   pri   svojom   rozhodovaní   vychádzal   z týchto   skutočností:   Trestný poriadok explicitne neustanovuje, dokedy má súd konajúci vo veci rozhodnúť o ďalšom trvaní   väzby,   avšak   v zmysle   ustanovenia   §   314c   ods.   3   Trestného   poriadku   tak   musí rozhodnúť najneskôr pri preskúmaní obžaloby. Uvedené platí za podmienky, že väzobná lehota   ustanovená   pre   prípravné   konanie   neuplynie   do   termínu   preskúmania   obžaloby súdom konajúcim vo veci. Ak by väzobná lehota ustanovená pre prípravné konanie mala uplynúť   pred   preskúmaním   obžaloby,   potom   musí   súd   konajúci   vo   veci   rozhodnúť o ďalšom   trvaní   väzby   najneskôr   v deň,   na   ktorý   pripadne   koniec   väzobnej   lehoty ustanovenej pre prípravné konanie.

Opačný výklad § 314e ods. 3 Trestného poriadku by nekorešpondoval s ustálenou judikovanou súdnou praxou ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva.

Ústavný súd sa už vyjadril k ústavným zárukám osobnej slobody jednotlivca, keď uviedol,   že   záruky   osobnej   slobody   jednotlivca   sa   v   prípade   väzby   nevyčerpávajú   len odkazom   na   zákonnú   úpravu.   Podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy   do   väzby   možno   vziať   iba „na základe   rozhodnutia   súdu“,   nadväzujúc na   prvý   odsek   tohto   článku,   podľa   ktorého „osobná   sloboda   sa   zaručuje“.   Ústavný   súd   tým   vyjadril   význam   tak   osobnej   slobody jednotlivca, ako aj úlohy súdov a sudcov pri napĺňaní ústavných záruk osobnej slobody. Podľa ústavy zo všetkých orgánov sú to práve súdy, ktoré majú zodpovednosť za to, či v prípade osoby obvinenej z trestného činu bude proti nej trestné konanie vedené vo väzbe alebo na slobode. Na prevzatie tejto zodpovednosti ústava ustanovuje formu „rozhodnutia“, a tým   dbá   o to,   aby   väzba   ako   opatrenie,   pozbavujúca   osobnej   slobody   bola   vykonaná spôsobom poskytujúcim obvinenému základné procesné záruky proti svojvoľnému postupu dotknutých orgánov.

Podľa názoru ústavného súdu neobstojí právny názor vyslovený okresným súdom a krajským súdom v posudzovanej veci, že absencia explicitne zákonnej úpravy umožňuje súdu po rozhodnú dobu nekonať a nezakladá jeho zodpovednosť za nezákonnosť trvania väzby   podľa   kritérií   zákonnosti   väzby   ustanovených   v zmysle   čl.   5   ods.   1   dohovoru. V zmysle čl. 17 ods. 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 1 dohovoru nemôže byť dôvodom na držanie vo   väzbe   znamenajúcej   obmedzenie   osobnej   slobody   len   skutočnosť,   že   bola   podaná obžaloba, bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby výslovne konajúcim súdom rozhodlo ešte pred tým, než uplynie lehota, na ktorú bola väzba v prípravnom konaní naposledy predĺžená (I.   ÚS   6/02).   Samotná skutočnosť,   že vec bola postúpená súdu,   nie je postačujúca   pre splnenie   kritéria   „zákonnosti“   väzby   v zmysle   čl.   5   ods.   1   dohovoru   a nemôže   bez príslušného   súdneho   rozhodnutia   odôvodniť   ďalšie   trvanie   väzby   (stasa   itis   c.   Litva z 21. marca 2002).

V danej   veci   sa   v sťažnosti   namietané   obdobie   (od   10.   septembra   2005 do 24. novembra 2005) týka prípadu väzby v konaní pred súdom (po podaní obžaloby). Trestný poriadok explicitne neustanovuje povinnosť súdu konajúcemu vo veci rozhodnúť v určitej   lehote od podania   obžaloby o ďalšom   trvaní   väzby, ak o väzbe už nerozhodol podľa   §   314c   ods.   3   Trestného   poriadku.   Takúto   povinnosť   explicitne   neustanovuje konajúcemu súdu ani v prípade, ak bola podaná obžaloba bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby výslovne konajúcim súdom rozhodlo ešte predtým, ako uplynie základná väzobná lehota   alebo   lehota,   na   ktorú   bola   väzba   v prípravnom   konaní   naposledy   predĺžená. Posudzovaný prípad sa teda z hľadiska zákonnej úpravy odlišuje od tých prípadov ďalšieho trvania väzby, v ktorých zákon výslovne vyžaduje povinnosť súdu rozhodnúť o predĺžení lehoty trvania väzby. Ústavný súd vzal túto odlišnosť zákonnej úpravy do úvahy. Zároveň však vzal do úvahy aj to, že všeobecné súdy sú povinné vykladať a uplatňovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach,   teda   tak,   aby   svojím   postupom   a rozhodnutím   dbali   o efektívne   dodržiavanie základných práv zaručených v ústave alebo v medzinárodnej zmluve.

Ústavný súd preto v danom prípade nemohol prijať argument konajúceho krajského súdu, podľa ktorého Trestný poriadok v § 71 ods. 2 ustanovuje maximálnu dobu trvania väzby na dva roky, pričom v posudzovanej veci táto lehota do rozhodnutia krajského súdu (19. októbra 2005) neuplynula, a preto nebol ani dôvod na jej predĺženie v zmysle § 71 ods. 2 Trestného poriadku. V tejto súvislosti treba uviesť, že lehota dvoch rokov ustanovená v citovanom ustanovení je lehotou maximálnou, po ktorú môže väzba trvať v prípravnom konaní a v konaní pred súdom. V posudzovanom prípade väzba začala plynúť 10. marca 2005 od 7.40 h. Z pripojeného spisu okresného súdu sp. zn. 9 T 136/2005 vyplýva, že základná   lehota   trvania   väzby   v prípravnom   konaní   –   šesť   mesiacov   –   uplynula 10. septembra   2005   o 7.40   h.   Obžaloba   bola   prokurátorom   podaná   okresnému   súdu 17. augusta   2005.   Okresný   súd   konajúci   vo   veci   k   10.   septembru   2005,   teda   ku   dňu, na ktorý   pripadol   koniec   šesť   –   mesačnej   základnej   väzobnej   lehoty   ustanovenej   pre prípravné konanie, nerozhodol o jej ďalšom trvaní.

Absencia formálneho rozhodnutia okresného súdu k 10. septembru 2005, na ktorý pripadol koniec zákonnej základnej šesťmesačnej väzobnej lehoty ustanovenej pre prípravné konanie, vo svojich dôsledkoch znamená, že ďalšie trvanie väzby počnúc 11. septembrom 2005 nebolo podložené právnym titulom, ktorý by zabezpečil jej legitímnosť a legálnosť. Ak na sťažovateľovi bola vykonaná väzba po 10. septembri 2005, jej ďalšie trvanie až k 24. novembru   2005,   keď   bol   nariadený   výkon   trestu   súdom,   je   potrebné   považovať za porušenie základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 17 ods. 5 ústavy, ako aj práva v čl. 5 ods. 1 dohovoru.

Nečinnosť súdu príslušného na rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby nemožno podľa názoru ústavného súdu za žiadnych okolností považovať za spôsob rozhodnutia v trestnom konaní,   a to   ani   v prípade,   ak   pri   preskúmaní   obžaloby   dospel   konajúci   súd   k záveru o dôvodnosti ďalšieho trvania väzby. Neobstojí tvrdenie odvolacieho súdu, že povinnosťou okresného súdu bolo v zmysle § 314c ods. 3 Trestného poriadku rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby len v prípade, ak by tento nenariadil hlavné pojednávanie. Ustanovenie § 314c ods. 3 Trestného poriadku nemá charakter samostatného a zvláštneho procesného ustanovenia, ale je použiteľné vždy iba s príslušným ustanovením uvedeným v prvom oddiele IV. hlavy. Toto   ustanovenie   nadväzuje   na   zásadu   vyjadrenú   v   §   72   ods.   1   prvej   vety   Trestného poriadku, podľa ktorej sú všetky orgány činné v trestnom konaní vrátane súdov povinné skúmať   v každom   období   trestného   stíhania,   či   dôvody   väzby   ešte   trvajú,   alebo   či   sa nezmenili.   Jeho   význam   spočíva   v pripomenutí   či   zdôraznení   tejto   inak   všeobecne ustanovenej povinnosti súdu rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby v tom prípade, keď dochádza často k zmene postavenia obvineného v dôsledku rozhodnutí procesnej, ale často aj vecnej povahy. Z uvedeného vyplýva, že ani rozhodnutie súdu o nariadení hlavného pojednávania nezbavuje   súd   povinnosti   skúmať   dôvodnosť   ďalšieho   trvania   väzby   a v prípade,   že medzičasom,   t.   j.   do   termínu   konania   hlavného   pojednávania   uplynie   základná   šesť   – mesačná lehota pre ďalšie trvanie väzby, je uznesením povinný rozhodnúť o jej ďalšom trvaní.

Je potrebné dôsledne rešpektovať ústavnú požiadavku, aby sa väzba vždy opierala o rozhodnutie   súdu.   Ak   takéto   rozhodnutie   nie   je   včas   vydané,   potom   sa   väzba   stáva protiprávnou   s následkom   porušenia   základného   práva   na   osobnú   slobodu   podľa   čl.   17 ods. 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvádzané okolnosti danej veci postup, ako aj napadnuté rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 2 Tos 180/05 z 19. októbra 2005 ústavný súd posúdil a zistil, že krajský súd porušil základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a právo zaručené v čl. 5 ods. 1 dohovoru.

Pretože   ústavný   súd   vyslovil   porušenia   uvedených   práv,   rozhodol   aj   o zrušení napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ medzičasom 24. novembra 2005 nastúpil na výkon trestu,   neprichádza   už   do   úvahy,   aby   ústavný   súd   nariadil   jeho   prepustenie   z väzby na slobodu.

Nebolo   možné   vyhovieť   ani   sťažovateľovej   požiadavke   o priznanie   primeraného zadosťučinenia   v sume   200   000   Sk.   Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   rozhodnutie o namietanom porušení základných práv sťažovateľa a zrušenie namietaného rozhodnutia sú dostatočným poskytnutím ochrany jeho základných práv, ktorých porušenie namieta.

Z dôvodu náhrady trov právneho zastúpenia priznal ústavný súd odmenu advokátovi v sume 27 062 Sk.

Sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu v sťažnosti žiadal, aby ústavný súd rozhodol aj o náhrade trov jeho právneho zastúpenia. Právny zástupca sťažovateľa, ktorý bol   sťažovateľovi   ustanovený   uznesením   ústavného   súdu   č.   k.   III.   ÚS   222/06-12, na verejnom zasadnutí vyčíslil trovy právneho zastúpenia v celkovej sume 26 934 Sk, a to za úkony právnej služby špecifikované v liste z 28. júna 2007, ako aj trovy vyplývajúce z jeho účasti na pojednávaní na ústavnom súde 16. októbra 2007.

Ústavný súd považoval za dostatočne preukázané a odôvodnené priznanie náhrady trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   v   celkovej   sume   27   062   Sk,   a   preto   Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „kancelária“) uložil zaplatiť trovy konania v uvedenej sume na účet právneho zástupcu sťažovateľa (bod 5 výroku nálezu) a zároveň krajskému súdu prikázal zaplatiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume 27 062 Sk na účet kancelárie (bod 6 výroku nálezu).

Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Podľa   § 11   ods. 2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška   č. 655/2004 Z. z.“)   základná   sadzba tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby   je   jedna   šestina   výpočtového   základu vo veciach   zastupovania   pred   ústavným   súdom,   ak predmet   sporu   nie   je   možné   oceniť peniazmi.

Predmet   konania   –   ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd   –   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka. Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok   2005   bola priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 16 381 Sk a za prvý polrok 2006 bola táto priemerná mesačná mzda 17 822 Sk.

Na základe uvedeného ústavný súd priznal náhradu trov právneho zastúpenia za 3 úkony právnej služby poskytnuté v roku 2006 (3 x 2 730 Sk + režijný paušál 3 x 164 Sk) a 3 úkony   právnej   služby   poskytnutej   v   roku   2007   (3 x   2 970 Sk   +   režijný   paušál 3 x 178 Sk).

Podľa   § 15   písm.   a)   vyhlášky   č. 655/2004   Z. z.   ústavný   súd   priznal   právnemu zástupcovi sťažovateľa popri nároku na odmenu aj nárok na náhradu hotových výdavkov účelne   a preukázateľne   vynaložených   v súvislosti   s poskytovaním   právnych   služieb (§ 16 ods.   3 vyhlášky   č.   655/2004   Z.   z.).   Okrem režijných   nákladov priznal aj   náhradu preukázaných cestovných výdavkov za cestu vlakom zo Ž. do D. a späť 28. septembra 2006 v sume 223 Sk a 89 Sk stravné a 20. júna 2007 v sume 212 Sk, nárok na stravné 89 Sk, ako aj cestovné na pojednávanie 16. októbra 2007 v sume 745 Sk. Výpočet cestovných výdavkov a výdavkov   na   stravné   ústavný   súd   realizoval   v súlade   so zákonom   č. 283/2002   Z.   z.   o cestovných   náhradách   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o cestovných náhradách“) a opatrením Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 615/2005 Z. z. o sumách stravného.

Podľa § 15 písm. b) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. advokát má popri nároku na odmenu aj nárok na náhradu za stratu času.

Podľa   § 17   ods. 1   vyhlášky   č. 655/2004   Z. z.   pri   úkonoch   právnej   služby vykonávaných   v mieste,   ktoré   nie   je   sídlom   advokáta,   za   čas   strávený   cestou   do   tohto miesta a   späť   patrí   advokátovi   náhrada   za   stratu   času   vo   výške   jednej   šesťdesiatiny výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu. Ústavný súd rozhodol aj o náhrade za stratu času 6 hodín (12 polhodín) stráveného cestou zo Ž. do D. a späť 28. septembra 2006 (16 381 Sk : 60 = 273 Sk; 273 Sk x 6 = 1638 Sk) a 20. júna 2007 (17 822 Sk : 60 = 297   Sk;   297 Sk   x   6   =   1   782   Sk),   ako   aj   o   náhrade   za   stratu   času   stráveného   cestou na pojednávanie na ústavný súd a späť 4 158 Sk (297 Sk x 14 = 4 158 Sk).

Z   uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. októbra 2007