znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 222/04-39

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo   sudcov   Juraja   Babjaka   a Ľubomíra   Dobríka   vo   veci   sťažnosti   Rastislava   Čibenku, bytom Ž., zastúpeného advokátom JUDr. I. M., Advokátska kancelária, Ž., ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu   Žilina   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   2   C   240/00   a sp.   zn.   16   C   346/00,   na neverejnom zasadnutí 13. októbra 2004 takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný súd Žilina v konaní vedenom   pod sp.   zn. 2 C 240/00   p o r u š i l základné   právo   Rastislava   Čibenku   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresný   súd   Žilina   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   16   C 346/00   p o r u š i l základné   právo   Rastislava   Čibenku   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 240/00   p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

4. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 346/00   p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

5. Rastislavovi Čibenkovi   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50   000   Sk   (slovom   päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu je   Okresný   súd   Žilina p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Okresný súd Žilina   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania Rastislava Čibenku v sume 9 360 Sk (slovom deväťtisíctristošesťdesiat slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. I. M., Advokátska kancelária, Ž., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

7. Sťažnosti Rastislava Čibenku vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 222/04-13 zo 7. júla 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť (zo 7. júna 2004) Rastislava Čibenku, bytom Ž. (ďalej „sťažovateľ“ alebo „navrhovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. I. M., Advokátska kancelária,   Ž.,   ktorou   namietal   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   2   C   240/00   a sp.   zn. 16 C 346/00. Právny zástupca sťažovateľa jeho sťažnosť doplnil podaním z 23. júna 2004.

Vo svojej sťažnosti uviedol, že 21. marca 1998 podala spoločnosť DIGICOM, s. r. o., Ž. na okresnom súde proti nemu žalobu o plnenie, ktorá bola zaevidovaná pod sp. zn. 16 C 486/98. V priebehu konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 16 C 486/98 sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   na   pojednávaní   30.   marca   1999 vzniesol   návrh   na   vydanie   mobilného   telefónu   a zaplatenie   mzdy,   resp.   časti   mzdy   za mesiace október a november 1997. Tento návrh sťažovateľa bol na pojednávaní vylúčený konajúcim   sudcom   na   samostatné   konania.   Návrh   sťažovateľa   na   vydanie   mobilného telefónu bol vedený pod sp. zn. 2 C 240/00 a návrh na zaplatenie mzdy bol okresným súdom vedený   pod   sp.   zn. 16   C 346/00.   V predmetných   konaniach   vystupoval sťažovateľ   ako účastník konania v pozícii navrhovateľa a spoločnosť DIGICOM, s. r.o., Ž. mala v týchto konaniach postavenie odporcu (ďalej aj „odporca“).

Okresný súd 25. marca 2003 vo veci vedenej pod sp. zn. 2 C 240/00 nariadil termín pojednávania na 26. máj 2003. Až na tomto pojednávaní sa právny zástupca dozvedel, že návrh sťažovateľa na vyplatenie mzdy, resp. časti mzdy je na okresnom súde vedený pod iným   číslom   konania   ako   návrh   sťažovateľa   na   vydanie   veci,   ktorému   bola   pridelená sp. zn. 2 C 240/00. V konaní o návrhu na vydanie veci vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 2 C 240/00 podľa sťažovateľa zákonný sudca v priebehu štyroch rokov neuskutočnil nijaký   procesne   relevantný   úkon   smerujúci   k odstráneniu   právnej   neistoty   účastníkov konania.

Sťažovateľ ďalej poukázal vo svojej sťažnosti na skutočnosť, že v konaní vo veci návrhu sťažovateľa na vyplatenie mzdy, resp. časti mzdy vedenom okresným súdom pod sp. zn. 16 C 346/00 nebolo do dnešného dňa nariadené pojednávanie a zákonný sudca podľa neho   nevykonal   v tejto   veci   nijaký   procesne   relevantný   úkon   smerujúci   k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania.

V ďalšom   texte   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   poukázal   na   články   ústavy,   ako   aj ustanovenia   právnych   predpisov   a judikatúru   ústavného   súdu   súvisiacu   s porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Jeho správanie, resp. postup v predmetnom konaní možno podľa neho hodnotiť ako aktívne. Bez zbytočného odkladu reagoval na požiadavky a výzvy konajúceho súdu, viacerými vyjadreniami oznámil bez   meškania   konajúcemu   súdu   v súlade   s jeho   výzvami   rozhodné   skutočnosti   právnej a skutkovej povahy. Svojím postupom podľa neho „nezaložil príčinu spomaleného postupu súdu“.

V predmetnej   veci   nebolo   do   podania   ústavnej   sťažnosti   orgánom   s právomocou vo veci konať právoplatne rozhodnuté ani po piatich rokoch a troch mesiacoch.

Sťažovateľ je toho názoru, že nečinnosťou okresného súdu došlo k porušeniu jeho práva priznanému mu v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru. V posudzovanom prípade aktívnej činnosti okresného súdu nebránila žiadna zákonná prekážka a porušovanie označeného základného práva v čase podania ústavnej sťažnosti i naďalej trvalo.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   navrhol,   aby ústavný súd v predmetnej veci   nálezom rozhodol, že základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 2 C 240/00 a sp. zn. 16 C 346/00 porušené, ďalej navrhol, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu vo veciach vedených pod sp. zn. 2 C 240/00 a 16 C 346/00 konať bez zbytočných prieťahov, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk a aby ústavný súd zaviazal okresný súd aj k úhrade jeho trov právneho zastúpenia vo výške 14 010 Sk na účet jeho právneho zástupcu.

Sťažovateľ ústavnému súdu predložil taktiež fotokópiu svojej sťažnosti na prieťahy v konaní zo 4. júna 2004 preukazujúcu využitie účinného právneho prostriedku nápravy vo vzťahu   k   základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   a to sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle § 17 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení   neskorších predpisov

Na základe výzvy ústavného súdu z 19. júla 2004 sa k sťažnosti sťažovateľa vyjadril podaním   sp.   zn.   Spr   3523/04   z 3.   augusta   2004   okresný   súd   prostredníctvom   svojho predsedu, ako aj vo veci konajúceho sudcu. Predseda okresného súdu uviedol: „Stanovisko vo veci súdu je také, že výraznou mierou prispel k prieťahom sťažovateľ a jeho právny zástupca.   Prístup   súdu   je   skôr   na   ujmu   druhej   strany,   rozhodne   nie   v neprospech sťažovateľa, ktorý tým len získal. Záujem o spor je vždy striedavý podľa záujmu.“ K otázke konania verejného ústneho pojednávania predseda okresného súdu ústavnému súdu oznámil, že súhlasí s upustením od verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci.

Zákonný   sudca   vo   svojich   vyjadreniach   chronologicky   opísal   priebeh   obidvoch konaní a v závere svojho vyjadrenia ku konaniu vedenému pod sp. zn. 2 C 240/00 uviedol: „Na základe vyššie uvedených skutočností mám preto zato, že pokiaľ vec bola pridelená do môjho senátu v roku 2002, vo veci bol viackrát vytýčený termín pojednávania, na ktoré sa nedostavil   navrhovateľ   a jeho   právny   zástupca   JUDr.   M.   a práve   pre   túto   neúčasť navrhovateľa a jeho právneho zástupcu pojednávanie muselo byť odročené, čím práve pre správanie   sťažovateľa   dochádza   k predlžovaniu   sporu,   začo   mu   už   bola   uložená   aj poriadková pokuta. Sťažovateľ svojím postupom sústavne v predmetnom konaní porušuje ustanovenie § 131 ods. 1 OSP. Preto ústavnú sťažnosť Rastislava Čibenku žiadam ako neodôvodnenú v plnom rozsahu zamietnuť.“

Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   podaní   z 23.   júla   2003   ústavnému   súdu oznámil, že súhlasí s tým, aby ústavný súd v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho prejednania predmetnej veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako   aj   z obsahu   na   vec   sa   vzťahujúcich   súdnych   spisov   ústavný   súd   zistil   nasledovný priebeh a stav konaní v predmetnej veci.

Na okresnom súde sa viedol spor sp. zn. 16 C 486/98 spoločnosti DIGICOM, s. r. o., Ž. proti sťažovateľovi vo veci náhrady škody vo výške 26 499,10 Sk. Podaním z 19. októbra 1998 sa k tejto veci vyjadril sťažovateľ, pričom súčasťou tohto vyjadrenia boli aj jeho návrh na vydanie veci (mobilného telefónu) a návrh na náhradu mzdy proti navrhovateľovi. Na pojednávaní   konanom   30. marca   1999   okresný   súd   vyniesol   rozsudok,   ktorým   zaviazal sťažovateľa zaplatiť istinu vrátane trov konania, a zároveň uznesením vylúčil jeho návrhy na dve samostatné konania.

Z pokynu sudcu z 22. decembra 1999 vyplýva, že návrh na vydanie veci bol pôvodne vedený pod sp. zn. Nc 1220/99 (v súčasnosti pod sp. zn. 2 C 240/00) a návrh na náhradu mzdy bol pôvodne vedený pod sp. zn. Nc 1221/99 (v súčasnosti pod sp. zn. 16 C 346/00).

Prehľad procesných úkonov v spise v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 2 C 240/00.

Z úradného   záznamu   vyplýva,   že   5.   januára   2000   bol   na   základe   rozvrhu   práce okresného súdu na rok 2000 tento spis pridelený na ďalšie prejednávanie do senátu JUDr. R. s účinnosťou   od   3.   januára   2000.   Dňa   26.   januára   2000   pridelili   predmetný   spis   do oddelenia „Nc“ s účinnosťou od tohto dňa.

Dňa   4.   februára   2000   bola   navrhovateľovi   zaslaná   výzva   na   zaplatenie   súdneho poplatku   vo   výške   560   Sk.   Predmetný   súdny   poplatok   bol   navrhovateľom   uhradený 16. februára 2000 v kolkoch.

Dňa 17. februára 2000 bol daný pokyn súdnej kancelárii na prevedenie spisu do reg. „C“.   Na   základe   pokynu   sudcu   JUDr.   R.   z 3.   septembra   2002   bola   vec   vrátená a opätovne   pridelená   pôvodnému   sudcovi   spravodajcovi   Mgr.   D.,   pretože   z „Úradného záznamu   o pridelení   veci   na   základe   výnimky   z náhodného   výberu“ vyplýva,   že „Vec vylúčená na samostatné konanie (aj vzájomného návrhu) patrí sudcovi, ktorý ju vylúčil“. Potvrdenie o vykonaní tejto zmeny zo 4. septembra 2002 sa nachádza na č. l. 14.

Zákonný sudca nariadil 13. februára 2003 termín pojednávania na 25. marec 2003.

Dňa   24.   marca   2003   bola   okresnému   súdu   doručená   žiadosť   navrhovateľa „o odloženie úkonu stanoveného na deň 25. 3. 2003“ z dôvodu jeho práceneschopnosti.

Pojednávanie 25. marca 2003 konané iba za prítomnosti právnej zástupkyne odporcu bolo na základe žiadosti navrhovateľa odročené na 29. apríl 2003. Predvolanie z 26. marca 2003 navrhovateľ prevzal 28. marca 2003.

Faxom   bol   okresnému   súdu   doručený   list   právneho   zástupcu   navrhovateľa z 28. apríla 2003, v ktorom oznámil svoje zastupovanie v konaní a požiadal o preloženie termínu   pojednávania   na   iný   vhodný   termín   z dôvodu   kolízie   viacerých   pojednávaní stanovených na tento deň. Z listu vyplýva, že právny zástupca zaslal svoje splnomocnenie, ako aj doklad preukazujúci kolíziu s pojednávaním. Tieto doklady však okresnému súdu neboli doručené.

Pojednávanie   z 29.   apríla   2003   konané   iba   za   prítomnosti   právnej   zástupkyne odporcu bolo na základe žiadosti právneho zástupcu navrhovateľa odročené na 26. máj 2003. Predvolania z 5. mája 2003 boli prevzaté právnymi zástupcami účastníkov konania, ako aj samotným navrhovateľom 7. a 12. mája 2003.

Poštou   doručená   žiadosť   právneho   zástupcu   navrhovateľa   spolu   s prílohami   bola okresnému súdu podľa prezentačnej pečiatky doručená 29. apríla 2003 a oddeleniu „C“ 30. apríla 2003.

Dňa   20.   mája   2003   bolo   okresnému   súdu   osobne   doručené   vyjadrenie   právneho zástupcu   navrhovateľa,   v ktorom   okrem   zmeny   pôvodného   návrhu   navrhol   aj vypočutie svedka.

Z úradného   záznamu   je   zrejmé,   že   14.   mája   2003   nahliadol   do   predmetného spisového materiálu koncipient právneho zástupcu navrhovateľa.

Na   pojednávaní   26.   mája   2003   konanom   v prítomnosti   koncipienta   právneho zástupcu navrhovateľa a v prítomnosti právnej zástupkyne odporcu okresný súd pripustil zmenu   návrhu   navrhovateľa,   ktorou   namiesto   povinnosti   vydať   mobilný   telefón   žiadal zaviazať odporcu na zaplatenie finančnej náhrady za predmetnú vec. Zároveň okresný súd uložil navrhovateľovi poriadkovú pokutu vo výške 2 000 Sk. Uznesením bolo pojednávanie odročené na neurčito za účelom predloženia potrebných dokladov právnou zástupkyňou odporcu.

Dňa 4. júna 2003 bol okresnému súdu osobne doručený list navrhovateľa, v ktorom ozrejmuje okolnosti, kvôli ktorým sa nemohol zúčastniť pojednávania konaného 26. mája 2003.

Uznesenie č. k. 2 C 240/00-50 z 26. mája 2003 o uložení poriadkovej pokuty bolo navrhovateľovi zasielané 6. júna 2003.

V spise sa nachádza záznam o zložení poriadkovej pokuty navrhovateľom 23. júna 2003.

Dňa   19.   augusta   2003   boli   okresnému   súdu   doručené   doklady   preukazujúce odporcovo vlastníctvo k mobilného telefónu.

Z úpravy sudcu z 26. apríla 2004 vyplýva, že bolo vytýčené pojednávanie na 28. jún 2004 a bol daný pokyn súdnej kancelárii na predvolanie svedka a zaslanie výzvy právnej zástupkyni odporcu na predloženie jej plnej moci na zastupovanie v predmetnom konaní.Pojednávanie   28.   júna   2004   za   prítomnosti   koncipientky   právneho   zástupcu navrhovateľa bolo z dôvodu neprítomnosti účastníkov konania odročené na 7. september 2004. Svedok bol poučený o možnosti priznať mu svedočné a v lehote 3 dní mal okresnému súdu predložiť oznámenie, či si nárok na ušlý zárobok uplatňuje.

Dňa 30. júna 2004 bolo okresnému súdu doručené potvrdenie zamestnávateľa svedka o jeho   hodinovom   zárobku   a vyhlásenie,   že   mu   ušlú   mzdu   za   deň,   keď   sa   zúčastnil pojednávania na okresnom súde, nepreplatí.

Dňa 2. júla 2004 boli realizované predvolania účastníkov konania na pojednávanie, ako aj predvolanie svedka.

Prehľad procesných úkonov v spise v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 16 C 346/00.

Z úradného   záznamu   z   5.   januára   2000   vyplýva,   že   na   základe   rozvrhu   práce okresného súdu na rok 2000 bol predmetný spis pridelený na ďalšie prejednávanie do senátu Dr. D. s účinnosťou od 3. januára 2000. Dňa 26. januára 2000 pridelili predmetný spis do oddelenia „Nc“ s účinnosťou od tohto dňa.

Dňa   4.   februára   2000   bola   zaslaná   výzva   navrhovateľovi   na   zaplatenie   súdneho poplatku vo výške 928 Sk. Predmetný poplatok bol navrhovateľom zaplatený 16. februára 2000 v kolkoch.

Dňa   17.   februára   2000   bol   daný   pokyn   súdnej   kancelárii   na   prevedenie   spisu do registra „C“.

Vo veci konajúca sudkyňa dala úpravou z 2. marca 2000 súdnej kancelárii pokyn na prevedenie spisu   do   senátu Mgr.   D., pretože išlo o vec,   ktorej predmet na pojednávaní 30. marca 1999 vylúčil na samostatné konanie.

Dňa 20. mája 2003 zaslal právny zástupca navrhovateľa vyjadrenie, v ktorom zmenil pôvodný návrh.

Uznesením   č.   k.   16   C 346/00-16 zo   16.   júna 2004   okresný   súd pripustil   zmenu návrhu navrhovateľa. Zároveň bol v ten deň daný pokyn súdnej kancelárii na expedovanie uznesenia účastníkom konania a zaslanie rozšíreného návrhu odporcovi na vyjadrenie.

Toho istého dňa vydal okresný súd platobný rozkaz č. k. 16 C 346/00-19, ktorým uložil odporcovi povinnosť v lehote 15 dní zaplatiť navrhovateľovi vyčíslenú mzdu spolu s úrokmi z omeškania, ako aj trovy právneho zastúpenia do rúk jeho právneho zástupcu.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na naplnenie základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (III.   ÚS   111/02, III. ÚS 29/03).

Námietky prieťahov v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 16 C 346/00.

A) Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je žaloba o plnenie týkajúca   sa   pracovnoprávnych   nárokov   sťažovateľa   (jeho   nároku   na   náhradu   mzdy). Z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení sťažovateľa a okresného súdu ani z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o právnej alebo skutkovej zložitosti veci.

B)   V   správaní   sťažovateľa   v predmetnom   konaní   ústavný   súd   nezistil   žiadne okolnosti, v dôsledku ktorých by mohlo dôjsť k spomaleniu postupu súdu v predmetnom konaní.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd zistil   dlhé obdobia nečinnosti   v postupe okresného súdu, ktoré mali výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania. Prvé z období nečinnosti okresného súdu začalo 30. marca 1999 (keď okresný súd predmetnú vec uznesením sp. zn. 16 C 486/98 z 30. marca 1999 vylúčil na samostatné konanie) a trvalo desať mesiacov, teda až do 4. februára 2000, keď okresný súd zaslal sťažovateľovi výzvu na zaplatenie súdneho poplatku. Vzhľadom na skutočnosť, že okresný súd po dlhom období nečinnosti vykonal v predmetnom konaní iba jednoduchý procesný úkon, ústavný súd považoval za opodstatnené započítať na ťarchu okresného   súdu   z uvedeného   obdobia   obdobie   ôsmich   mesiacov.   Okresný   súd   v období od 16.   februára   2000   (keď   sťažovateľ   zaplatil na základe výzvy   okresného súdu   súdny poplatok v predmetnej veci) až do 16. júna 2004 (okresný súd vydal uznesenie o pripustení zmeny návrhu sťažovateľa a platobný rozkaz v predmetnej veci), t. j. počas obdobia štyroch rokov a štyroch mesiacov, zostával opätovne nečinným. Podľa názoru ústavného súdu aj za tento prieťah v konaní, ktorý výrazne prispel k predĺženiu konania v predmetnej veci, nesie zodpovednosť okresný súd, ktorý v predmetnej veci počas tohto obdobia nekonal bez toho, aby jeho postupu vo veci bránila zákonná prekážka.

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvá už viac ako päť   rokov   a šesť   mesiacov.   Z uvedenej   doby   podstatnú   časť   (spolu   päť   rokov)   tvoria obdobia,   v ktorých   dochádzalo   k zbytočným   prieťahom   v konaní   v dôsledku   nečinnosti okresného súdu.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   nemožno   dobu   predmetného   konania   vedeného   na okresnom súde považovať vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy za ústavne akceptovateľnú a ani za primeranú v zmysle čl. 6 dohovoru. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli postupom   okresného súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 346/00 porušené.

Námietky prieťahov v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 2 C 240/00.

A) Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je žaloba o vydanie veci.   Z obsahu   súdneho   spisu,   z   vyjadrení   sťažovateľa   a   okresného   súdu   ani   z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o právnej alebo skutkovej zložitosti veci.

B)   Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   vyjadril   aj   svoj   názor,   že „svojím   postupom nezaložil príčinu spomaleného postupu súdu“.

Zo   skutkových   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ   spolu   so   svojím právnym zástupcom dvakrát žiadali o odročenie pojednávania v predmetnej veci (žiadosť sťažovateľa z 24. marca 2003 a žiadosť jeho právneho zástupcu z 28. apríla 2003), čím, aj keď   z objektívnych   príčin   (práceneschopnosť   sťažovateľa   a kolízia   pojednávaní),   došlo k predĺženiu konania v predmetnej veci, za ktoré nenesie zodpovednosť okresný súd.

Ústavným súdom bola však na ťarchu sťažovateľa zohľadnená skutočnosť, že sa na následne vykonaných pojednávaniach 26. mája 2003, ako aj 28. júna 2004 nezúčastnil, čím prispel k spomaleniu postupu súdu v predmetnom konaní.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd zistil   dlhé obdobia nečinnosti   v postupe okresného súdu, ktoré mali výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania. Okresný súd bez existencie zákonnej prekážky, ktorá by bránila ďalšiemu prejednaniu predmetnej veci, nekonal v období od 30. marca 1999 (vydanie uznesenia sp. zn. 16 C 486/98 o vylúčení predmetnej veci na samostatné konanie) až do 4. februára 2000, keď okresný súd zaslal sťažovateľovi výzvu na zaplatenie súdneho   poplatku.   Z uvedeného   desaťmesačného   obdobia   nečinnosti   okresného   súdu považoval ústavný súd za opodstatnené započítať na jeho ťarchu obdobie ôsmich mesiacov.

Okresný súd nevykonával žiadne procesné úkony v predmetnej veci ani v období od 16.   februára   2000   (keď   sťažovateľ   zaplatil na základe výzvy   okresného súdu   súdny poplatok v predmetnej veci) až do 13. februára 2003, keď zákonný sudca nariadil termín pojednávania v predmetnej veci. Ústavný súd zohľadnil pri svojom rozhodovaní skutočnosť, že okresný súd potreboval určitý čas na prípravu pojednávania v predmetnej veci, a preto na ťarchu   okresného súdu   z uvedeného obdobia započítal obdobie dvoch   rokov   a siedmich mesiacov.

Ďalší prieťah v konaní, ktorý   vznikol   v dôsledku   nečinnosti   okresného súdu,   bol ústavným   súdom   v rámci   preskúmavaného   konania   zistený   v období   od   26.   mája   2003 (uskutočnenie   pojednávania   v predmetnej   veci,   na   ktorom   bola   sťažovateľovi   uložená poriadková   pokuta)   až   do   26.   apríla   2004,   keď   zákonný   sudca   nariadil   nový   termín pojednávania v predmetnej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že po pojednávaní konanom 26. mája 2003 okresný súd potreboval na realizáciu ďalších procesných úkonov určitý čas (na   vyhotovenie   a zaslanie   uznesenia   o uložení   poriadkovej   pokuty,   ako   aj   na   prípravu ďalšieho pojednávania), nepovažoval ústavný súd celé toto obdobie za zbytočný prieťah v konaní, avšak na ťarchu okresného súdu z neho započítal obdobie šiestich mesiacov.

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvá už viac ako päť rokov a šesť mesiacov. Z uvedenej doby podstatnú časť (tri roky a deväť mesiacov) tvoria   obdobia,   v ktorých   dochádzalo   k zbytočným   prieťahom   v konaní   v dôsledku nečinnosti okresného súdu.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   nemožno   dobu   predmetného   konania   vedeného   na okresnom súde považovať vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy za ústavne akceptovateľnú a ani za primeranú v zmysle čl. 6 dohovoru. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli postupom   okresného súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 240/00 porušené.

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože   ústavný   súd   zistil,   že   nečinnosťou   okresného   súdu   v obidvoch preskúmavaných   konania,   ktoré   dosiaľ   neboli   právoplatne   skončené,   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu, aby vo veciach vedených pod sp. zn. 16 C 346/00 a sp. zn. 2 C 240/00 konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ.

3. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 50 000 Sk z dôvodu ujmy, ktorú odôvodňoval pretrvávajúcim stavom právnej neistoty vzniknutej v dôsledku postupu okresného súdu v preskúmavaných konaniach, ktorý nesmeroval k odstráneniu jeho stavu právnej neistoty.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   sťažovateľovi   priznal   ním   v sťažnosti   uplatnené primerané   finančné zadosťučinenie   vo   výške   50   000   Sk,   keďže   táto   suma   zohľadňuje   s prihliadnutím   na predmet preskúmavaných konaní okresného súdu dĺžku zbytočných prieťahov v konaniach (päť rokov v konaní sp.   zn. 16 C 346/00 a tri roky   a deväť mesiacov v konaní sp. zn. 2 C 240/00) a s nimi spojenú ujmu sťažovateľa.

4. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 14 010 Sk pozostávajúcich z trov za tri úkony právnej služby v uvedenom konaní (prevzatie a prípravu zastupovania, ústavnú sťažnosť, úpravu ústavnej sťažnosti).

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety v spojení s § 16, § 1 ods. 3 a § 19 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú základné práva a slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi.   Základná   sadzba   tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby   uskutočnený v období   od   1.   januára   2004   v konaní   pred   ústavným   súdom   predstavuje   4   540   Sk (základom pre výpočet je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2003 vo výške 13 602 Sk) a hodnota režijného paušálu 136 Sk.Ústavný súd v tomto prípade uložil okresnému súdu povinnosť uhradiť sťažovateľovi trovy   konania   vo   výške   9   360   Sk   pozostávajúce   z trov   za   dva   úkony   právnej   služby v uvedenom konaní (prevzatie a prípravu zastúpenia, písomné podanie na súd) vyčíslených ako jedna tretina výpočtového základu za dva úkony právnej služby 2 x 4 540 Sk, spolu vo výške 9 080 Sk, a paušálnej náhrady hotových výdavkov 2 x 136 Sk, spolu vo výške 272 Sk, v súlade s vyhláškou č. 163/2002 Z. z.

Nárok na úhradu tretieho úkonu právnej služby ústavný súd nepriznal, pretože tento spočíval   iba   v doplnení   náležitostí   písomného   podania   na   súd   (sťažnosti)   právnym zástupcom na základe výzvy ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. októbra 2004