znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 222/03-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. októbra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť J. E., bytom L., zastúpeného advokátom JUDr. L. A., B., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd Okresným   súdom   Bratislava   II   v   konaní   sp.   zn.   Er   35/2000,   EX   1069/99   a súdnym exekútorom JUDr. J. Š., Exekútorský úrad Bratislava V, v konaní sp. zn. EX 1069/1999, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. E. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2003 doručená sťažnosť J. E., bytom L. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. L. A., B., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných slobôd (ďalej len   „Dohovor“)   Okresným   súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. Er 35/2000, EX 1069/99 a súdnym exekútorom JUDr. J. Š., Exekútorský   úrad Bratislava   V   (ďalej   len   „exekútor“)   v konaní   sp.   zn.   EX   1069/1999. Sťažovateľ má v predmetnom exekučnom konaní postavenie povinného. Exekúcia na návrh oprávneného   Stavebného   bytového   družstva   Bratislava   II   (ďalej   len   „oprávnený“)   je vykonávaná na Exekútorskom úrade JUDr. J. Š., so sídlom B., pod sp. zn. EX 1069/1999.

Sťažovateľ odôvodnil porušenie označených základných práv tým, že okresný súd ako exekučný súd zamietol jeho námietky proti upovedomeniu o začatí exekúcie, aj keď ich obsahom bola zásadná argumentácia o úhrade finančného plnenia oprávnenému, o nulitnej aktívnej legitimácii oprávneného pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie, o bezdôvodnosti uloženia povinnosti zaplatiť trovy exekučného konania, keďže exekútor začal konanie bez náležitého právneho titulu – bez preverenia faktov a voči osobe, ktorá nebola rozsudkom zaviazaná. Po nevyhovení námietkam potom exekútor vydal exekučný príkaz, postihujúci zákonom vymedzenú časť invalidného dôchodku sťažovateľa ako povinného.

Sťažovateľ   na   základe   uvedených   skutočností   žiada,   aby   ústavný   súd   deklaroval porušenie   jeho   práv   podľa   čl.   1   ods.   1,   čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru okresným súdom, zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn. Er 35/2000, EX 1069/99 z 27. marca 2003   a vec vrátil na ďalšie konanie. Domáha sa tiež primeraného finančného zadosťučinenia od obidvoch odporcov v rozsahu čiastky, o ktorú odporca v druhom rade do vykonateľnosti predbežného opatrenia ukrátil sťažovateľa.

Sťažovateľ   súčasne   žiada,   aby   ústavný   súd   do   právoplatného   ukončenia   tohto konania zakázal odporcovi v druhom rade pokračovať v exekúcii sp. zn. EX 1069/99.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť bez ústneho pojednávania (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02). V nadväznosti na to je však nutné s ohľadom na okolnosti   daného   prípadu   zdôrazniť,   že aj taký   zásah   podlieha   princípu   subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   a je   preto   podmienený   tým,   že   zjavne   neodôvodnené   alebo arbitrárne konanie všeobecného súdu nie je napraviteľné účinným procesným prostriedkom alebo postupom nadriadeného alebo inštančne vyššieho stupňa všeobecného súdu.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde nie je sťažnosť prípustná, ak navrhovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov.

Splnenie   ústavných   a   zákonných predpokladov na podanie sťažnosti uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde vyvodzuje sťažovateľ zrejme z toho, že proti uzneseniu okresného súdu   sp. zn. Er 35/2000, EX 1069/99 z 27. marca 2003, ktorým mali byť porušené jeho základné práva, nie je možné podať odvolanie ani dovolanie.

V exekučnom konaní podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene a doplnení ďalších zákonom v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) má však povinný viacero právnych prostriedkov obrany a ochrany svojho postavenia, ktoré môže   využiť   vtedy,   ak   v nútenom   výkone   súdnych   a iných   rozhodnutí   sa   vyskytnú absolútne alebo relatívne prekážky ďalšieho postupu exekučných orgánov, ku ktorým patrí predovšetkým tvrdenie navrhovateľa o splnení záväzku z exekučného titulu (neprípustnosť exekúcie).

K takýmto právnym prostriedkom patria nielen námietky podľa § 50 Exekučného poriadku, ale aj návrh na odklad exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku a návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku. Účel týchto právnych prostriedkov obrany povinného v exekučnom konaní je rovnaký a spravidla spočíva v tom, že v absolútne alebo relatívne neprípustnej exekúcii sa nesmie pokračovať a musí sa zastaviť a prípadne pred rozhodnutím o zastavení sa musí exekúcia aj odložiť (jej vykonávanie).

Z Exekučného   poriadku   vyplýva,   že   jedným   z prostriedkov   obrany   povinného v exekučnom konaní sú námietky podľa § 50 citovaného zákona. Nie je to však jediný prostriedok obrany povinného a navyše nejde ani o najúčinnejší prostriedok ochrany práv povinného, pretože nevyhovenie námietkam nie   je možné napadnúť riadnym   opravným prostriedkom.   Účinnejším   prostriedkom   obrany povinného je návrh   na odklad exekúcie podľa   §   56   ods.   2   Exekučného   poriadku   (z   dôvodu,   že   možno   očakávať   zastavenie exekúcie), ktorý možno podať kedykoľvek po doručení upovedomenia o začatí exekúcie aj spolu s návrhom na zastavenie exekúcie. Rovnako je prípustné aj samostatne podať návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku bez ohľadu na to, či boli alebo neboli podané námietky podľa § 50 Exekučného poriadku, prípadne sa takým námietkam nevyhovelo.   Vyššia   účinnosť   návrhu   na   zastavenie   exekúcie   vo   vzťahu   k ochrane povinného vyplýva z toho, že proti rozhodnutiu o tomto návrhu je prípustné v prevažnej väčšine prípadov odvolanie, o ktorom sa rozhoduje v riadnom inštančnom postupe na súde vyššieho   stupňa.   Odvolanie   je   vždy   prípustné   v prípadoch,   v ktorých   sa   v návrhu   na zastavenie exekúcie tvrdí, že povinný uhradil záväzok, t. j. po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané (§ 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku).

V okolnostiach   daného prípadu   je potrebné poukázať najmä na dôvod   zastavenia exekúcie uvedený v § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku, podľa ktorého súd exekúciu zastaví, ak po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané. Najčastejším dôvodom na použitie   tohto   ustanovenia   je   práve   splnenie   dlhu.   Splnenie   je   dôvodom   zániku   práva a nadväzne na to na zastavenie exekúcie len vtedy, ak k splneniu došlo mimo vykonávania exekúcie.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľa   vo   vznesených   námietkach   finančné   plnenie   podľa exekučného titulu malo byť oprávnenému uhradené. Za tohto predpokladu reálne mohol a stále môže (až do ukončenia exekúcie) uplatňovať svoje právo podať návrh na zastavenie exekúcie,   pričom   o tejto   skutočnosti   rozhodne   podľa   §   58   ods.   1   citovaného   zákona príslušný   súd.   Za   predpokladu   hodnovernosti   aj   ďalších   argumentov   uvádzaných sťažovateľom v námietkach by sťažovateľ mohol toto právo uplatňovať aj podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, keď pre nedostatky exekučného titulu, pre pochybenie pri začatí   exekúcie,   pre   okolnosti,   ktoré   nastali   pri   uskutočňovaní   exekúcie,   alebo   z iných dôvodov nie je možné exekúciu vykonať.

Z obsahu   sťažnosti   sťažovateľa   nevyplýva,   že   vyššie   uvedené   právo   na   odklad exekúcie a na zastavenie exekúcie v predmetnom exekučnom konaní uplatnil. Na základe uvedeného možno konštatovať, že ak sa sťažovateľ pred podaním sťažnosti ústavnému súdu nazdával, že vyčerpal všetky právne prostriedky nápravy, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv účinne poskytoval v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, nie je jeho názor vecne   správny.   Účel,   ktorý   sťažovateľ   sledoval   podaním   námietok   proti   upovedomeniu o začatí exekúcie, môže až do skončenia exekúcie dosiahnuť úspešným návrhom na odklad alebo   zastavenie   exekúcie.   Ústavný   súd   už   vo   svojich   rozhodnutiach   uviedol,   že navrhovateľ bol oprávnený, ale aj povinný na to, aby tieto právne prostriedky (návrh na odklad a na zastavenie exekúcie podľa § 56 a § 57 Exekučného poriadku)   pred podaním sťažnosti ústavnému súdu využil (IV. ÚS 40/02, IV. ÚS 30/03).

Sťažovateľ   mal   na   ochranu   základných   práv,   ktorých   porušenie   namieta,   právne prostriedky, o ktorých by rozhodoval príslušný exekučný súd a odvolací súd. Tento účel mohol a stále môže plne dosiahnuť ich využitím podľa § 56 a § 57 Exekučného poriadku. Tieto prostriedky nevyužil, a preto v súlade s čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde nie je daná právomoc ústavného súdu.

Keďže právomoc ústavného súdu na konanie o sťažnostiach je daná len vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd, a pretože v tomto prípade je daná právomoc všeobecných súdov, bolo potrebné návrh na začatie konania odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nedostatok právomoci ústavného súdu zaoberať sa sťažnosťou sťažovateľa nemožno odstrániť.

Sťažovateľ taktiež žiadal, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde vydal dočasné opatrenie, ktorým by do právoplatného skončenia konania pred ústavným súdom zakázal súdnemu exekútorovi JUDr. J. Š., B., pokračovať v exekúcii sp. zn. EX 1069/99 Ši. Rozhodnutím ústavného súdu o neprijatí sťažnosti na ďalšie konanie sa stalo bezpredmetným samostatné rozhodovanie o návrhu na vydanie dočasného opatrenia.  

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2003