SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 221/2016-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2016predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o.,Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. BranislavFridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami Rvp 12863/2014 – Rvp 12881/2014vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, ako ajpráva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupoma uzneseniami Krajského súdu v Prešove sp. zn. 25 CoE 29/2012 z 29. novembra 2012(Rvp 12863/2014), sp. zn. 11 CoE 1/2013 z 31. januára 2013 (Rvp 12864/2014),sp. zn. 12 CoE 1/2013 z 9. januára 2013 (Rvp 12865/2014), sp. zn. 14 CoE 122/2012z 28. februára 2013 (Rvp 12866/2014), sp. zn. 12 CoE 14/2012 z 11. októbra 2012(Rvp 12867/2014), sp. zn. 1 CoE 141/2012 z 19. decembra 2012 (Rvp 12868/2014),sp. zn. 22 CoE 36/2012 z 12. decembra 2012 (Rvp 12869/2014), sp. zn. 23 CoE 40/2012zo 17. decembra 2012 (Rvp 12870/2014), sp. zn. 18 CoE 149/2012 z 31. januára 2013(Rvp 12871/2014), sp. zn. 3 CoE 154/2012 z 10. apríla 2013 (Rvp 12872/2014),sp. zn. 15 CoE 45/2013 z 15. januára 2014 (Rvp 12873/2014), sp. zn. 7 CoE 193/2012z 20. decembra 2012 (Rvp 12874/2014), sp. zn. 21 CoE 22/2012 z 31. januára 2013(Rvp 12875/2014), sp. zn. 22 CoE 52/2012 z 12. februára 2013 (Rvp 12876/2014),sp. zn. 4 CoE 79/2013 z 24. mája 2013 (Rvp 12877/2014), sp. zn. 10 CoE 46/2013z 24. apríla 2013 (Rvp 12878/2014), sp. zn. 16 CoE 90/2013 z 20. mája 2013(Rvp 12879/2014), sp. zn. 2 CoE 116/2013 z 27. júna 2013 (Rvp 12880/2014)a sp. zn. 21 CoE 21/2012 z 29. novembra 2012 (Rvp 12881/2014), ako aj postupoma uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 ECdo 144/2013z 10. júna 2014 (Rvp 12863/2014), sp. zn. 4 ECdo 287/2013 z 12. decembra 2013(Rvp 12864/2014), sp. zn. 2 ECdo 183/2013 z 27. februára 2014 (Rvp 12865/2014),sp. zn. 1 ECdo 210/2013 z 25. februára 2014 (Rvp 12866/2014), sp. zn. 7 ECdo 183/2013z 19. februára 2014 (Rvp 12867/2014), sp. zn. 4 ECdo 114/2014 z 18. júna 2014(Rvp 12868/2014), sp. zn. 2 ECdo 154/2013 z 28. novembra 2013 (Rvp 12869/2014),sp. zn. 5 ECdo 163/2013 z 10. júla 2014 (Rvp 12870/2014), sp. zn. 3 ECdo 127/2013z 3. júla 2014 (Rvp 12871/2014), sp. zn. 2 ECdo 287/2013 z 30. apríla 2014(Rvp 12872/2014), sp. zn. 8 ECdo 119/2014 z 9. júla 2014 (Rvp 12873/2014),sp. zn. 5 Oboer 173/2013 z 19. júna 2014 (Rvp 12874/2014), sp. zn. 8 ECdo 69/2014zo 4. júna 2014 (Rvp 12875/2014), sp. zn. 4 ECdo 67/2014 z 15. apríla 2014(Rvp 12876/2014), sp. zn. 7 ECdo 24/2014 z 30. januára 2014 (Rvp 12877/2014),sp. zn. 7 ECdo 4/2014 z 30. januára 2014 (Rvp 12878/2014), sp. zn. 1 ECdo 16/2014z 27. marca 2014 (Rvp 12879/2014), sp. zn. 1 ECdo 5/2014 z 26. júna 2014(Rvp 12880/2014) a sp. zn. 5 ECdo 134/2013 z 13. mája 2014 (Rvp 12881/2014) a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami: Rvp 12863/2014, Rvp 12864/2014, Rvp 12865/2014, Rvp 12866/2014,Rvp 12867/2014, Rvp 12868/2014, Rvp 12869/2014, Rvp 12870/2014, Rvp 12871/2014,Rvp 12872/2014, Rvp 12873/2014, Rvp 12874/2014, Rvp 12875/2014, Rvp 12876/2014,Rvp 12877/2014, Rvp 12878/2014, Rvp 12879/2014, Rvp 12880/2014 a Rvp 12881/2014s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 12863/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. októbra 2014doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len„sťažovateľka“), ktorými namietala porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 47 Charty základnýchpráv Európskej únie (ďalej len „charta“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), postupoma uzneseniami Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uvedenými v záhlavítohto uznesenia (ďalej len „napadnuté uznesenia krajského súdu“), ako aj postupoma uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uvedenýmiv záhlaví tohto uznesenia (ďalej len „uznesenia najvyššieho súdu“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskejčinnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytlana základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľapodmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžnícidobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky voči sťažovateľke sastali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových zmluvách obsahujúcevo väčšine prípadov tzv. rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou začaté rozhodcovskékonania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Následne boli na základerozhodcovských rozsudkov vydaných v týchto konaniach začaté exekučné konania.V ďalších prípadoch boli na základe splnomocnenia udeleného dlžníkmi pri podpiseúverovej zmluvy spísané splnomocnencom dlžníkov notárske zápisnice, ktoré sa taktiežstali exekučnými titulmi, na podklade ktorých boli v prospech sťažovateľky začatéexekučné konania.
V priebehu exekučného konania bolo uzneseniami príslušných okresných súdovv sťažovateľkou napadnutých konaniach rozhodnuté o zastavení prebiehajúcich exekučnýchkonaní. Krajský súd po podaní odvolaní zo strany sťažovateľky svojimi rozhodnutiamipotvrdil napadnuté uznesenia príslušných okresných súdov, najvyšší súd následne dovolaniasťažovateľky ako procesne neprípustné odmietol a súčasne v tom ktorom konaní rozhodol ajo zamietnutí jej procesných návrhov na prerušenie dovolacích konaní.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakuje právne závery vyplývajúcez rozhodovacej činnosti krajského súdu a najvyššieho súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosťz hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušnýchprávnych predpisov na predmetnú právnu vec. Za relevantné pochybenie v postupea rozhodovaní krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu považuje predovšetkým skutočnosť,že o zastavení uvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby boli predtýmúčastníci exekučných konaní upozornení na neprijateľnú podmienku konania a malimožnosť sa k nej vyjadriť, čím bola sťažovateľka ukrátená o reálnu možnosť domáhať sa,aby všeobecné súdy konajúce v jej právnych veciach zohľadnili jej nesúhlas s toutoneprijateľnosťou podmienky. Uvedeným postupom krajského súdu a najvyššieho súdudošlo podľa sťažovateľky k porušeniu čl. 47 charty, teda k porušeniu práva na účinnýprostriedok nápravy, ako aj práva na spravodlivý proces vrátane porušenia zásadykontradiktórnosti konania.
Najvyšší súd sa podľa sťažovateľky tiež dopustil porušenia jej základného práva nazákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, pretože sa„neobrátil na Súdny dvor Európskej únie s otázkou, ktorú paradoxne v čase jeho konania už Súdny dvor Európskej únie riešil ani nevyčkal na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora...“. V tejto súvislosti sťažovateľkapoukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“)vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého mávyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalýchpodmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnysúd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, abymohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojichprávach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnostivo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavaniaex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v sporea vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účelustanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.
Sťažovateľka je tiež toho názoru, že najvyšší súd„sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu českej republiky by nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií textu, používania terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva aj ubezpečenie sa, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. Najvyšší súd Slovenskej republiky si túto povinnosť nesplnil.“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na viacero rozhodnutíSpolkového súdneho dvora Nemecka a Ústavného súdu Českej republiky.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie,ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy,práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva podľa čl. 47 charty postupoma uzneseniami krajského súdu a postupom a uzneseniami najvyššieho súdu v uvedenýchkonaniach, zruší uznesenia krajského súdu a uznesenia najvyššieho súdu, veci vrátina ďalšie konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradutrov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiťna spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšakv súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľačl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod spisovýmiznačkami: Rvp 12863/2014 – Rvp 12881/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnua skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobesťažovateľky, krajského súdu, ako i najvyššieho súdu, proti ktorým sťažnosti smerujú,rozhodol ústavný súd o ich spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1výroku tohto uznesenia.
II.B K namietanému porušeniu označených práv postupom a uzneseniami krajského súdu
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právomalebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaníktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to,aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislýma nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebozáväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnompredpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranus právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahutýchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľaExekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00,I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávneniepreskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistenýskutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnostiposkytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmivšeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavnéhohľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej mociv ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnouinštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdunie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikáciazákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problémsťažovateľky, a to či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní protiprvostupňovým rozhodnutiam, ktorými bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmaťprípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučných titulov, ktorými bolirozhodcovské rozsudky rozhodcovského súdu, resp. notárske zápisnice obsahujúce právnyzáväzok.
Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstatetotožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách iných sťažností, ktoré už riešil ústavnýsúd tak, že ich vo vzťahu k uzneseniam krajských súdov potvrdzujúcim rozhodnutiaokresných súdov o zastavení exekúcie odmietol ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľkaoznačila len iné konania krajského súdu, postupom ktorého malo dôjsť k porušeniu ňouoznačených práv. Zo skoro totožnej argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnostiachmožno vyvodiť, že odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu obsahovalo, čo satýka skutkových zistení a právneho posúdenia veci krajským súdom, obdobné závery, akovo veciach, ktoré už boli ústavným súdom preskúmané a rozhodnuté.
Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvodyzjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, v ktorých vyslovil, že okresný súd jenielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvekštádiu už začatého exekučného konania, a nielen v súvislosti s vydaním povereniana vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolopotrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku.V tejto súvislosti na podporu svojej argumentácie poukázal na ustálenú judikatúrunajvyššieho súdu, ktorá je sťažovateľke známa aj z napádaných rozhodnutí krajského súduv obdobných právnych veciach (napr. R 56/1995, R 58/1997, R 70/1998 a R 72/1998publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskejrepubliky).
Pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností sa teda ústavný súd plne stotožňujes dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr. uzneseniachsp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 303/2012 z 5. septembra 2012,sp. zn. III. ÚS 7/2013 z 15. januára 2013, sp. zn. II. ÚS 377/2013 z 26. júna 2013a sp. zn. III. ÚS 386/2013 z 28. augusta 2013, ako aj ďalších rozhodnutiach, ktoré skončiliodmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodu zjavnejneopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverov rozhodnutí všeobecných súdovo vyhlásení exekúcií za neprípustné a jej zastavení v stovkách prípadov, pretožerozhodcovské rozsudky alebo notárske zápisnice, na podklade ktorých boli exekúcie vedené(resp. navrhnuté), neboli z rôznych dôvodov spôsobilými exekučnými titulmi na vedenieexekúcií.
Keďže sťažovateľke sú už z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdunotoricky známe dôvody, pre ktoré ústavný súd iné jej obdobné sťažnosti odmietol akozjavne neopodstatnené, nepovažuje za účelné uvádzať podrobnejšie argumenty, pre ktorédospel k rozhodnutiu vyplývajúcemu z 2. bodu výroku tohto uznesenia, a v tejto súvislostiodkazuje na odôvodnenie uvedených rozhodnutí ústavného súdu vydaných v obdobnýchsťažovateľkiných veciach.
Vzhľadom na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnostivšeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovorunie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07,III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v časti smerujúcej proti postupu krajského súduodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnejneopodstatnenosti.
II.C K namietanému porušeniu označených práv postupom a uzneseniami najvyššieho súdu
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež namietala porušenie základného práva zaručenéhočl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutýmiuzneseniami najvyššieho súdu, ktorými boli ňou podané dovolania odmietnuté akoneprípustné.
Ústavný súd už uviedol, že: „Predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces,ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu. Formuláciouuvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskejrepubliky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimomsúdnej ochrany podľa dohovoru“ (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchtopráv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, aksú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môžekonať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnymsúdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujúustanovenia § 236 a nasl. OSP.
V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiuodvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, lenpokiaľ ide o prípady uvedené pod písmenom a) až g) tohto zákonného ustanovenia.Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedenýchv § 238 OSP.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadnemedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutiavšeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutímdošlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenia najvyššieho súdu,pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššiehosúdu nemajúci oporu v zákone.
Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolaniaje v napadnutých rozhodnutiach zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.V odôvodnení napadnutých rozhodnutí najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedoldôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolania sťažovateľky odmietnuť ako neprípustné, a tojednak podľa § 239 OSP, ako aj podľa § 237 OSP.
Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môžeuskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústavemedzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie jealternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomocivšeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,II. ÚS 21/96).
Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácievyslovenej neprípustnosti ňou podaných dovolaní nestotožňuje, ústavný súd napokondodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jejriešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv. K námietkamuvedeným v sťažnostiach ústavný súd tiež konštatuje, že najvyšší súd v rámci dovolaciehokonania nerozhodoval o veci meritórne, ale iba procesne, nezistiac dovolacie dôvody podľa§ 237 OSP.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciusťažovateľky odôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru akonedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšiekonanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutými uzneseniami najvyššieho súdua namietaným porušením označených práv. Napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdunemôžu byť v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedávyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postupobčianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky v tejto časti akozjavne neopodstatnené.
V súvislosti s námietkou sťažovateľky, v zmysle ktorej pochybenie v postupenajvyššieho súdu, a teda porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48ods. 1 ústavy, spočíva najmä v tom, že rozhodol o dovolaniach sťažovateľky bez toho, abypredtým podal žiadosť Súdnemu dvoru na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ústavný súd poukazuje na odôvodnenie uzneseniač. k. IV. ÚS 299/2012-16 zo 7. júna 2012 vo veci inej sťažnosti podanej sťažovateľkou,v ktorom ústavný súd sťažovateľke podrobne vysvetlil, že „nie každé nepredloženieprejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskejúnie, musí mať automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 129/2010)“, pričom svoj právny názor zároveňoprel aj o uznesenie Spolkového ústavného súdu Nemecka 2 BvR 2419/06 zo 6. 5. 2008a rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ullens de Schooten a Rezabekproti Belgicku z 20. 9. 2011 (sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07).
Dôvody, pre ktoré všeobecné súdy nepovažujú za potrebné obracať sa na Súdny dvorvo veci vykladania smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých zmluvnýchpodmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ústavný súd považuje za akceptovateľné (bližšienapr. II. ÚS 304/2012) a sťažovateľkou predloženú argumentáciu k tejto otázkenepovažoval za spôsobilú vyvrátiť záver o ústavnej konformnosti postupu najvyššieho súduv napadnutých konaniach.
Na uvedenom nemení nič ani argumentácia sťažovateľky o porušení základnéhopráva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 chartya z neho vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy predrozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedaliúčastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľkaodvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol.C-472/11 z 21. 2. 2013. Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým pripomína, žesťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konania z užuvádzaných dôvodov z uznesení príslušných okresných súdov, proti ktorým aj podalaodvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcie, ktorímajú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručeníuznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie protiuzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčenéuplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sakrajský súd v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktorévzhliadol uznesenia príslušných okresných súdov ako vecne správne.
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesení postačuje, aby bola zásadakontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovaných prípadoch v konanína oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byťuvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súduv zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovaťprípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súddospel k záveru, že postupom najvyššieho súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciachprincíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom základného práva zaručenéhoaj v čl. 47 charty, dodržaný, čím k jeho porušeniu dôjsť nemohlo.
Na základe uvedených dôvodov boli preto sťažnosti sťažovateľky aj v tejto častiodmietnuté ako zjavne neopodstatnené. Keďže boli sťažnosti sťažovateľky ako celokodmietnuté, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnenýchnerozhodoval.
Súčasne ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, že v prípade opakujúcich sasťažností založených na tých istých skutkových a právnych okolnostiach ústavný súdrozhodne bez odôvodnenia iba s poukazom na svoje v týchto okolnostiach identickérozhodnutie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. apríla 2016