znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 221/2014-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   marca   2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.   M.,   zastúpeného   spoločnosťou   JUDr.   Peter   Kubík, advokát,   s.   r.   o.,   Advokátska   kancelária,   Poľná   cesta   966/9,   Dunajská   Streda,   v mene ktorej koná   advokát   a konateľ   JUDr.   Peter   Kubík,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Cbm 61/04-503 zo 17. júla 2009, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6 Obo 89/2009-526   zo   16.   decembra   2009   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 26. septembra 2013 v konaní sp. zn. 1 ObdoV 20/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. januára 2014 doručená sťažnosť R. M. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   3   Cbm   61/04-503   zo 17. júla   2009, uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) č. k. 6 Obo 89/2009-526   zo   16. decembra   2009   a   uznesením   najvyššieho   súdu z 26. septembra 2013 v konaní sp. zn. 1 ObdoV 20/2012.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako   žalobca   v konaní   vedenom   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   3   Cbm   61/04, ktorého predmetom   bol   uplatnený   nárok   na   náhradu   škody   v sume   437 068,18   € s príslušenstvom.   Za   žalovaných   sťažovateľ   označil   v 1.   rade   spoločnosť   J.,   v 2.   rade Ing. B. P., a v 3. rade Č.

Krajský   súd   rozsudkom   z 20.   novembra   2007   v spojení   s opravným   uznesením z 25. februára 2008 žalobu sťažovateľa zamietol a najvyšší súd ako súd odvolací rozsudkom z 19.   februára 2009 v konaní sp.   zn. 6 Obo 84/2008 zamietnutie sťažovateľovej   žaloby potvrdil.

Sťažovateľ podal proti meritórnemu rozsudku krajského súdu i proti odvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu dovolanie. Na základe toho krajský súd vyrubil sťažovateľovi súdny poplatok za dovolanie v sume 52 448,12 €. Sťažovateľ vyrubený súdny poplatok neuhradil a požiadal o oslobodenie od súdneho poplatku. Dôvodil konštatovaním, že nemá dostatok   disponibilných   finančných   prostriedkov   na uhradenie vyrubenej sumy súdneho poplatku, keďže je fyzickou osobou – nepodnikateľom. Krajský súd vyzval sťažovateľa, aby uviedol skutočnosti o jeho pomeroch majúcich vplyv na posúdenie a rozhodnutie o jeho žiadosti.

Krajský   súd   uznesením   č. k.   3   Cbm   61/04-503   zo   17.   júla   2009   nepriznal sťažovateľovi   oslobodenie   od   súdneho   poplatku   za   podané   dovolanie.   Konštatoval, že sťažovateľ „nepredložil ani jeden z požadovaných dokladov a právny zástupca uviedol, že v tomto prípade nejde o svojvoľné a zrejmé bezúspešné uplatnenie práv, navrhovateľ nie je   nemajetný,   iba   nemá   k dispozícii   dostatok   likvidných   finančných   prostriedkov na zaplatenie   súdneho   poplatku...   Z jeho   hľadiska   podrobné   zdokladovanie   majetkovej situácie   navrhovateľa   sa   javí   ako   zbytočné.   Domnieva   sa,   že   priznanie   oslobodenia od súdneho   poplatku   odôvodňujú   pomery   účastníka.   Pomery   účastníka   je   potrebné posudzovať ad hoc... s prihliadnutím na konkrétne okolnosti. Navrhovateľ preto navrhuje, aby   súd   po   zohľadnení   uvedených   argumentov   priznal   navrhovateľovi   oslobodenie od súdneho poplatku...“.

Krajský súd zhodnotil, že sťažovateľ „nepreukázal, že by nevlastnil žiadny majetok, nepredložil   ani   jeden   doklad,   na   ktorý   bol   súdom   vyzvaný,   naopak   uvádza,   že   nie   je nemajetný,   súd   nemohol   preskúmať   jeho   majetkové   pomery,   ktoré   môžu   byť   teoreticky aj nadštandardné“. Z uvedených dôvodov krajský súd žiadosti sťažovateľa nevyhovel.

Uznesenie krajského súdu sťažovateľ napadol odvolaním, v ktorom uviedol, že „nie je   nemajetný“ a „predkladanie   akýchkoľvek   dôkazov   o majetkovej   situácii   žalobcu   by neviedlo   k oslobodeniu   od   súdnych   poplatkov,   bolo   by   neúčelné“.   Súčasne   sťažovateľ zdôraznil nedostatok likvidných finančných prostriedkov na zaplatenie súdneho poplatku s ohľadom na vyrubenú sumu a „relatívne krátku lehotu na zaplatenie súdneho poplatku“. Taktiež   poukázal   na   skutočnosť,   že „nie   je   podnikateľom   a nie   je   povinný   znášať podnikateľské riziko a držať veľké množstvo disponibilných zdrojov“.

Najvyšší súd uznesením č. k. 6 Obo 89/2009-526 zo 16. decembra 2009 napadnuté uznesenie   krajského   súdu   potvrdil.   Zdôraznil,   že   sťažovateľ „prvostupňovému   súdu požadované doklady nepredložil, dôvodiac, že majetok má, nemá však disponibilné finančné prostriedky. Toto tvrdenie uviedol aj vo svojom odvolaní, poukazujú, že už zaplatil vysoké súdne poplatky, ako aj lehota na zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie je veľmi krátka. Odvolací súd k námietkam odvolateľa nemohol prihliadnuť, keďže ani jedna z nich nie   je   takou   skutočnosťou,   ktorá   by   umožňovala   súdu   priznať   žalobcovi   oslobodenie od súdnych poplatkov

Je nesporné, že žalobca majetok má, čo sám potvrdil... Tým, že nebola splnená jedno z dvoch podmienok podľa ust. § 138 ods. 1 O. s. p., t. j.,   že   pomery   účastníka   –   žalobcu   odôvodňujú   priznanie   oslobodenia   od   súdnych poplatkov, prvostupňový súd postupoval správne, keď ďalej neskúmal druhý predpoklad, t. j., že nejde o svojvoľné a zrejme bezúspešné uplatňovanie práva.“.

Proti uzneseniu najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho sťažovateľ podal dovolanie, ktorého   prípustnosť   založil   na tvrdenom   odňatí   možnosti   konať pred   súdom.   Opätovne priznal, že nie je nemajetný, a preto by podľa jeho názoru predkladanie dôkazov o jeho majetkovej situácii bolo neúčelné. Prvostupňovému aj odvolaciemu súdu vytkol, že „sa opierali pri svojom rozhodovaní ohľadne nepriznania oslobodenia od súdneho poplatku práve   o túto   skutočnosť.   Pritom   sú   tu...   podstatné   skutočnosti,   na   ktoré   poukázal   už vo svojej   žiadosti   o oslobodenie   od   súdneho   poplatku,   ktoré   v konečnom   dôsledku   – pri dodržaní   dikcie   zákona,   že   súd   prihliadne   na   pomery   účastníka   (nielen   majetkové, ale celkové) – mali mať za následok rozhodnutie súdu o oslobodení od súdneho poplatku... súdy   tieto   argumenty   ignorovali,   čím...   zabránili   v prístupe   k spravodlivosti   stanovením neprimerane vysokého súdneho poplatku, resp. nepriznaním oslobodenia od neho.“.

Sťažovateľ v dovolaní tiež poukázal na fakt, že súdny poplatok je možné zaplatiť iba v peniazoch, a tak „aktuálny objektívny nedostatok disponibilných peňažných prostriedkov nesmie   zabrániť   účastníkovi   konania   v uplatnení   jeho   ústavného   práva   na   súdnu   a inú právnu ochranu. Aktuálny nedostatok peňažných prostriedkov môže spôsobiť momentálnu neschopnosť zaplatiť súdny poplatok, aj keď, z hľadiska celkových majetkových pomerov účastníka, je predpoklad zaplatenia súdneho poplatku napr. speňažením iných majetkových hodnôt... k tomu treba brať do úvahy aj § 138 OSP, ktorý umožňuje odňatie oslobodenia od súdnych   poplatkov,   ak došlo   k takej   zmene   pomerov   účastníka,   ktoré   už   oslobodenie neodôvodňuje.   K takejto   zmene   môže   dôjsť   práve   napríklad   získaním   peňažných prostriedkov   speňažením   vecí   alebo   iných   majetkových   hodnôt   vo   vlastníctve   účastníka konania, čo vyžaduje dlhší čas presahujúci rámec určený na zaplatenie súdneho poplatku. Pri predčasnom, unáhlenom predaji jeho majetkových hodnôt by vznikla žalobcovi ďalšia škoda, čo po ňom nie je možné spravodlivo žiadať.“.

Súdy sťažovateľa „dohnali k tomu, aby finančné prostriedky na zaplatenie súdneho poplatku zabezpečil z cudzích zdrojov, a tak zabránil zastaveniu konania a zahatil svoju cestu k spravodlivosti. Takýto výklad zákona a prax súdov ohľadne nepriznania oslobodenia od súdneho poplatku, hoci výška poplatku je nad okamžité pomery účastníka, je... bránením prístupu k súdu, resp. garantovanie takéhoto prístupu len majetným.“.

Sťažovateľ   v odvolaní   poukázal   aj   na   rozhodovaciu   prax   Európskeho   súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) dôvodiac, že „musí byť zabezpečený správny pomer medzi záujmom štátu na súdnych poplatkoch a právom žalobcu na prístup k súdu. Je zjavné, že   požiadavka   na   zaplatenie   čiastky   52.448,12   eur   za   preskúmanie   splnenia   povinností súdov   vyplývajúcich   z Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv,   navyše   za   situácie,   keď dovolateľ   už   vo   veci   samej   zaplatil   súdne   poplatky   v celkovej   výške   1.448.381,-   Sk, predstavuje... neprípustný exces... súdom určený poplatok... obmedzuje reálny výkon práva žalobcu na prístup k súdu, a tým pádom aj právo na súdnu ochranu. Ak zákon neumožňuje súdu zmierniť tento nepriaznivý dopad, alebo súdy túto možnosť danú napr. § 138 OSP nevyužijú,   dostávajú   seba   i príslušný   právny   predpis   do   rozporu   s vyššie   uvedeným základným právom žalobcu a tomuto odnímajú možnosť konať pred súdom...“.

Najvyšší súd uznesením z 26. septembra 2013 v konaní sp. zn. 1 ObdoV 20/2012 dovolanie sťažovateľa odmietol. Podľa názoru najvyššieho súdu „skutočnosť, že pomery účastníka   odôvodňujú   priznanie   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   musí   preukázať žiadateľ, ktorý je povinný v tomto smere označiť dôkazy a opísať svoje sociálne a majetkové pomery. Účastník konania je povinný súdu vierohodným spôsobom preukázať svoje pomery, ktoré sú rozhodujúce pre posúdenie dôvodnosti jeho žiadosti.“. V tejto súvislosti najvyšší súd zdôraznil skutočnosť, že sťažovateľ „nesplnil... povinnosť uloženú mu prvostupňovým súdom   a nepredložil   súdu   skutočnosti   preukazujúce   jeho   osobné,   rodinné,   zárobkové a finančné pomery. Naopak, v písomnom podaní súdu uviedol, že nie je nemajetný, iba nemá   k dispozícii   dostatok   likvidných   finančných   prostriedkov   na   zaplatenie   súdneho poplatku..., pričom požiadavku súdu na zdokladovanie jeho majetkovej situácie označil za zbytočnú.   Súd   prvého   stupňa   preto   adekvátne   vo   svojom   uznesení...   skonštatoval,   že nemohol preskúmať jeho majetkové pomery.“.

Najvyšší   súd   poukázal   aj   na   sťažovateľovo   tvrdenie „na   niekoľkých   miestach... v texte dovolania..., že si finančné prostriedky na zaplatenie súdneho poplatku zabezpečil z cudzích zdrojov. Z čoho dovolací súd logicky usudzuje, že žalobca už disponuje dostatkom finančných   prostriedkov   na   uhradenie   vyrubeného   súdneho   poplatku...“.   Najvyšší   súd skonštatoval, že krajský súd ako súd prvého stupňa „sa pri vyrubovaní súdneho poplatku za dovolanie... náležite spravoval ustanoveniami § 5 ods. 1 písm. a), § 6 ods. 2 veta tretia, § 7 ods. 10, § 8 ods. 1, § 9 ods. 4, § 10 ods. 1 veta prvá a druhá, § 12 ods. 2 veta prvá zákona   č.   71/1992   Zb.   o súdnych   poplatkoch...   v znení   účinnom   ku   dňu   podania predmetného   dovolania...   a položkou   I.   1   písm.   a)   Sadzobníka   súdnych   poplatkov...“. V nadväznosti   na   to   najvyšší   súd   uviedol,   že „textové   znenie   položky   I.   1   písm.   a) Sadzobníka...   zároveň   dokazuje   nepravdivosť   ďalšieho   z dovolateľových   tvrdení o neobmedzenosti hornej hranice súdneho poplatku za dovolanie, keďže je z neho zrejmé, že v obchodných   veciach   sa   súdny   poplatok   vyrubuje   v sume   najviac   33.193,50   eura, čo v prípade dovolania, vzhľadom na citovaný § 6 ods. 2 veta tretia zákona č. 71/1992 Zb. (dvojnásobok poplatku ustanoveného v sadzobníku), predstavuje sumu 66.387,- eur, ktorá je hornou   hranicou   súdneho   poplatku   za   dovolanie.   V danom   prípade   súd   prvého   stupňa vyrubil   dovolateľovi...   súdny   poplatok   za   dovolanie   v sume   52.448,12   eur   v súlade so všetkými   vyššie   citovanými   zákonnými   ustanoveniami   neprekročiac   pritom   zákonom prípustnú hornú hranicu tohto súdneho poplatku.“.

K argumentácii sťažovateľa o neprimeranosti sumy vyrubeného poplatku pre účely dovolacieho konania najvyšší súd uviedol, že „dovolaciemu súdu zákonodarca... delegoval nielen   právomoci   napadnuté   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   zamietnuť...   alebo   zrušiť..., čo predstavuje   princíp   kasačný,   ale   zveril   mu   tiež   právomoc   dovolaním   napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zmeniť...

Bez povšimnutia nemôže zostať ani skutočnosť, že žalobca, hoc žiada o oslobodenie od súdneho poplatku dôvodiac nedostatkom likvidných finančných prostriedkov, disponuje dostatkom   prostriedkov   na   úhradu   výdavkov   advokáta   spojených   s jeho   zastupovaním v prejednávanej veci.“.

Napokon   najvyšší   súd   uzavrel,   že   sťažovateľ   v danom   prípade „nepreukázal existenciu   pomerov,   so   zreteľom   na   ktoré   by   mu   bolo   možné   priznať   oslobodenie   od súdneho   poplatku“,   a preto   konštatoval   vecnú   správnosť   prvostupňového   uznesenia i uznesenia najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ poukazuje na procesnú povahu dovolacieho   konania,   v ktorom   dovolací   súd   zásadne „dokazovanie   nevykonáva... Posudzuje   teda   porušenie   práv   účastníka   konania   zo   strany   súdov   nižšieho   stupňa a nerozhoduje   o právach   alebo   povinnostiach   účastníka   konania   vo   vzťahu   k predmetu konania alebo vo vzťahu k iným účastníkom konania. Porušenie procesných práv účastníka konania nemá v peniazoch vyjadriteľnú hodnotu a prípadné konštatovanie porušenia tohto práva súdmi nižšieho stupňa nie je zárukou úspechu... vo veci samej. Za týchto okolností určenie výšky súdneho poplatku z hodnoty predmetu pôvodného sporu..., navyše vo výške dvojnásobku   súdneho   poplatku   z pôvodného   sporu,   sa   javí   ako   krajne   nelogické a neprimerané obmedzenie práva na prístup k súdu... Na základe takýchto podmienok sa nárok na uplatnenie základného práva na prístup k súdu.... stáva luxusom pre zanedbateľné minimum   vyvolených.“.   Podľa   názoru   sťažovateľa «takéto   obmedzenie   prístupu   k súdu navyše   nemá   ani   legitímny   cieľ.   Legitímnym   cieľom   je   zamedzenie   zaťažovaniu   súdov nepodstatnými spormi... Takémuto legitímnemu cieľu by v prípade dovolania zodpovedalo zavedenie paušálneho poplatku... Dovolanie v hospodársky i právne významných kauzách má pre účastníkov konania, ale aj pre vývoj rozhodovacej praxe (teda celospoločenský) význam.   V prípade,   ak   stanoví   zákonodarca   výšku   súdneho   poplatku   za   dovolanie na dvojnásobok   „základnej“   sadzby,   dôjde   v drvivej   väčšine   k odfiltrovaniu   týchto hospodársky i právne významnejších prípadov. Ani v konkrétnom prípade sťažovateľ nie je oligarchom   alebo   finančným   koncernom,   aby   pre   neho   boli   súdne   poplatky   vo   výške cez 100.000,-   Eur   bežným   výdavkom...   Je   síce   majetný,   ale   jeho   zdroje,   najmä   tie disponibilné, sú samozrejme obmedzené.».

Sťažovateľ   poukázal   aj   na   právnu   úpravu   regulujúcu   sumu   súdneho   poplatku za dovolanie v iných štátoch a aj na judikatúru ESĽP.

V závere   sťažnosti   sťažovateľ navrhuje, aby ústavný   súd   nálezom   vo veci   samej takto rozhodol:

„Rozhodnutím Krajského súdu Bratislava č. k. 3 Cbm 61/2004 zo dňa 17.07.2009, rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6 Obo 89/2009 zo dňa 16.12.2009 a rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   1   ObdoV   20/2012 zo dňa 26.09.2013 bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd SR rozhodnutie Krajského súdu Bratislava č. k. 3 Cbm 61/2004 zo dňa zo dňa 17.07.2009, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6 Obo 89/2009 zo dňa 16.12.2009 a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 ObdoV 20/2012 zo dňa 26.09.2013 zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu Bratislava na ďalšie konanie.“

Sťažovateľ   požaduje   aj   priznanie   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   v konaní pred ústavným súdom v sume 331,52 €.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta voči uzneseniu krajského súdu   č.   k.   3   Cbm   61/04-503   zo 17. júla   2009   a   voči   uzneseniu   najvyššieho   súdu č. k. 6 Obo 89/2009-526 zo 16. decembra 2009, ústavný súd zistil, že porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) i jeho práva na spravodlivé súdne konanie   (čl.   6   ods.   1   dohovoru)   označenými   rozhodnutiami   už   bolo   predmetom rozhodovania ústavného súdu, a to vo veci sp. zn. II. ÚS 179/2010. V uvedenom konaní ústavný   súd   uznesením   č.   k.   II.   ÚS   179/2010-9   z 8.   apríla   2010   vtedajšiu   sťažnosť sťažovateľa   smerujúcu   proti   prvostupňovému   uzneseniu   krajského   súdu   odmietol pre nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie   v tejto   časti.   Pokiaľ   išlo   o namietanie druhostupňového uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd uvedeným uznesením odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o   ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Nedostatok právomoci na prerokovanie sťažnosti proti prvostupňovému uzneseniu krajského súdu je procesná prekážka, ktorá dodatočne neodpadla, a vzhľadom na závery uznesenia č. k. II. ÚS 179/2010-9 z 8. apríla 2010, ktoré sú sťažovateľovi známe, nemohlo dôjsť k žiadnej zmene ani v zjavnej neopodstatnenosti namietaného porušenia označených práv sťažovateľa druhostupňovým uznesením krajského súdu.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   vzhľadom   na   popísané   skutkové   okolnosti a na citovaný § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde musel súčasnú sťažovateľovu sťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu č. k. 3 Cbm 61/04-503 zo 17. júla 2009 a proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu   č.   k.   6   Obo   89/2009-526   zo   16.   decembra   2009 odmietnuť pre neprípustnosť.

2.   Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   dovolacím uznesením   najvyššieho   súdu   z 26. septembra   2013   v konaní   sp.   zn.   1   ObdoV   20/2012 ústavný   súd   najprv   poukazuje   na   vlastnú   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody, ktoré označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 264/2011).

V zhode so sťažovateľom ústavný súd podotýka, že ESĽP skutočne za súčasť práva na spravodlivé súdne konanie výslovne považuje aj primeranosť výšky súdneho poplatku, keďže výška   poplatku   vo   svetle   okolností   konkrétneho   prípadu   vrátane   sťažovateľovej spôsobilosti   zaplatiť   poplatok,   a fáza   konania,   v ktorej   došlo   k obmedzeniu,   predstavujú faktory, ktoré sú... pri určovaní, či osobe bolo dostupné právo na prístup a či sa jej dostalo „vypočutia súdom“.   Príliš vysoký súdny   poplatok,   ktorý znemožňuje poskytnutie   súdnej ochrany uplatnenému právu, znamená porušenie ochrany priznanej čl. 6 ods. 1 dohovoru (Kreuz v. Poľsko, sťažnosť č. 28249/95 z 19. júna 2001, § 60; mutatis mutandis Jedamski, Jedamska v. Poľsko, sťažnosť č. 73547/01 z 30. novembra 2005, § 60; Kniat v. Poľsko, sťažnosť č. 71731, § 45).

Ústavný súd vo vzťahu k aplikácii § 138 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“)   už   vo   veci   sp.   zn. IV. ÚS 11/2010 uviedol, že je v záujme účastníka konania, ktorý sa oslobodenia od súdnych poplatkov   (či   už   čiastočného   alebo   úplného)   domáha,   preukázať,   že   spĺňa   zákonom ustanovenú podmienku, podľa ktorej jeho pomery odôvodňujú priznanie oslobodenia.

Zhodne so závermi formulovanými ústavným súdom v už spomenutej sťažovateľovej veci sp. zn. II. ÚS 179/2010 ústavný súd aj pri súčasnom predbežnom prerokúvaní sťažnosti konštatuje,   že   ak   podľa   názoru   sťažovateľa   jeho   pomery   odôvodňovali   priznanie oslobodenia, pretože aktuálne nemal k dispozícii v krátkom   čase potrebnú značnú sumu finančných prostriedkov, bolo v jeho záujme súdu poskytnúť potrebné údaje o výške jeho momentálne dostupných   voľných   (disponibilných)   finančných   prostriedkov   a tieto   údaje v rámci možností dôkazmi aspoň spravdepodobniť. Napriek tomu sťažovateľ tak neurobil, čo   znamená,   že   neuniesol   dôkazné   bremeno   vyplývajúce   z jeho   žiadosti   o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov.

Odmietavý   záver   najvyššieho   súdu   založený   na   hodnotiacom   konštatovaní, podľa ktorého sťažovateľ „nepreukázal existenciu pomerov, so zreteľom na ktoré by mu bolo   možné   priznať   oslobodenie   od   súdneho   poplatku“,   nemožno   preto   považovať za arbitrárny či zjavne neodôvodnený.

Ústavný   súd   znovu   sa   stotožňujúc   so   závermi   vyslovenými   vo   veci sp. zn. II. ÚS 179/2010   uvádza,   že   aj   v dovolaní   proti   druhostupňovému   uzneseniu najvyššieho   súdu,   ba   aj   v tu   predbežne   prerokúvanej   sťažnosti   tkvie   podstata sťažovateľových   námietok   v ústavnej   nekonformite   výkladu   §   138   ods.   1   OSP i relevantných   ustanovení   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1992   Zb.   o   súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“).

K tomu ústavný súd odkazuje na rozhodnutie vo veci sp. zn. II. ÚS 244/09, podľa ktorého   ústavne   konformný   výklad   právnej   normy,   resp.   výklad   právnej   normy   vôbec nemôže   siahať   tak   ďaleko,   aby   sa   dostal   do   rozporu   so   znením,   resp.   so   zmyslom vykladaného   normatívneho   textu.   V takomto   prípade   by   totiž   už   nešlo   o výklad,   ale o faktickú novelizáciu právnej normy.

Ak   teda   z ustanovení   zákona   o súdnych   poplatkoch   z jeho   sadzobníka   vyplýva matematicky   exaktný   spôsob   výpočtu   sumy   súdneho   poplatku   za   podané   dovolanie uplatňujúci   sa   vo   všetkých   druhovo   identických   prípadoch,   nemožno   požadovať od všeobecných   súdov   takú   aplikáciu   predmetných   ustanovení   na   konkrétny   prípad sťažovateľa, ktorá by znamenala úplné popretie ich jazykového vyjadrenia.

Ústavný súd dospel k jednoznačnému záveru, že už samotné predbežné prerokovanie predloženej   sťažnosti   v časti   smerujúcej   proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu   ako   súdu dovolacieho na prvý   pohľad vylúčilo   možnosť   konštatovať porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a jeho práva na spravodlivé súdne konanie týmto uznesením po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Najvyšší súd dospel pri skúmaní možnej vady druhostupňového uznesenia regulovanej v § 237 písm. f) OSP k právnym záverom, ktoré   nesignalizujú   žiadne   známky   nedostatkov,   ktoré   by   z hľadiska   ústavnej akceptovateľnosti uznesenia o odmietnutí dovolania mohli byť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie   relevantné.   Preto   je   sťažnosť   v časti   napádajúcej   uznesenie   najvyššieho   súdu z 26. septembra 2013 v konaní sp. zn. 1 ObdoV 20/2012 zjavne neopodstatnená.

V námietkach formulovaných v predloženej sťažnosti si nemožno nevšimnúť odtieň kritiky § 138 ods. 1 OSP i dotknutých ustanovení zákona o súdnych poplatkoch z pohľadu ich (ne)súladu s ústavou a dohovorom.

Ústavný súd už vo svojej judikatúre (I. ÚS 23/99, I. ÚS 29/99) uviedol, že každé z konaní pred ústavným súdom možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred   ústavným   súdom.   Ústavná   a zákonná   úprava   konaní   pred   ústavným   súdom   ich koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako   súčasť   iného   druhu   konania   (konaní)   pred   ústavným   súdom.   Vychádzajúc z uvedeného za opodstatnené návrhy na začatie konania pred ústavným súdom (vrátane sťažností fyzických osôb a právnických osôb) možno preto považovať len tie, o ktorých je možné konať a aj rozhodnúť v niektorom z uvedených typov konaní pred ústavným súdom ako v samostatnom konaní (napr. II. ÚS 806/00, II. ÚS 336/09).

V rámci   konania   o sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   ústavný   súd   nemôže posudzovať otázku súladu zákona s ústavou či medzinárodnou zmluvou podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy, lebo konanie podľa čl. 125 ods. 1 ústavy je osobitným konaním. Navyše, subjekty   oprávnené   (aktívne   legitimované)   podať   návrh   na   začatie   konania   o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy sú uvedené v ustanovení čl. 130 ods. 1 ústavy, pričom sťažovateľ medzi tieto subjekty nepatrí.

3. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu v nej formulovaného petitu nebolo už potrebné rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa formulovaných v návrhu na rozhodnutie vo veci samej (navrhované zrušenie napadnutých uznesení krajského súdu a najvyššieho súdu, požiadavka na priznanie náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. marca 2014