znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 221/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   J.   Ď.,   M.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   M.   K., Advokátska kancelária, M., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. XV/3 Spr 97/12 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. Ď. o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2012 doručená   sťažnosť   Ing.   J.   Ď.,   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. M.   K.,   Advokátska   kancelária,   M.,   vo veci   namietaného   porušenia   čl.   46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   v   konaní   vedenom pod sp. zn. XV/3 Spr 97/12.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ adresoval orgánom činným v trestnom   konaní   trestné   oznámenie,   ktoré   vyšetrovateľ   Policajného   zboru   uznesením ČVS: ORP-36/3-OVK-2012 z 3. februára 2012 v zmysle § 197 ods.   1 písm. d)   zákona č. 301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný poriadok“) odmietol vzhľadom na absenciu dôvodov na začatie trestného stíhania. Proti predmetnému uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej bolo rozhodnuté uznesením generálnej prokuratúry sp. zn. XV/2 Gn 55/12 z 15. marca 2012 tak, že táto bola ako nedôvodná v zmysle § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietnutá.

Následne   sťažovateľ   adresoval   generálnej   prokuratúre   podanie   označené   ako „podnet   na   zrušenie   právoplatného   rozhodnutia   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky zo dňa 15. marca 2012 sp.zn. XV/2 Gn 55/12-6 a doručeného nám 26.3.2012 v prípravnom konaní v zmysle § 363 až 367 Trestného poriadku, poškodeného“. Generálna prokuratúra listom (sťažovateľom označeným ako „opatrenie“) sp. zn. XV/3 Spr 97/12 z 21.   júna   2012   sťažovateľa   vyrozumela,   že   jeho   podanie   posúdila   ako   podnet   na preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia prokurátora v zmysle zákona č. 153/2001 Z. z.   o prokuratúre   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“)   a bez prijatia   ďalších   prokurátorských   opatrení   ho   odložila   vzhľadom   na   to,   že   postup a rozhodnutie   generálnej   prokuratúry   z 15.   marca   2012   kvalifikovala   ako   súladný   so zákonom.

Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uvedeným   postupom   generálnej   prokuratúry   v   konaní sp. zn. XV/3 Spr 97/12, ktorým táto odložila jeho podnet bez prijatia ďalších opatrení.

Svoju sťažnosť opiera sťažovateľ o toto odôvodnenie:«Dôvodne   sa   domnievam,   že   došlo   k   hrubému   porušeniu   mojich   základných subjektívnych - práv a slobôd vyplývajúcich z Ústavy SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   zo   strany   GP   SR   v   konaní XV/3   Spr   97/12-3 a   jemu predchádzajúcom   prešetrovaní   podnetov,   tak   aj   v   konaní   pred   samotnými   OČTK,   a   to ustanovenie § 62 TP Podanie (1) Podanie sa posudzuje vždy podľa obsahu, aj keď je nesprávne označené...

(2) V spojení s ustanovením § 31-36 zák. číslo 153/2001 Z.z. o prokuratúre.

-   Keď   na   prvej   strane   napadnutého   opatrenia   GP   SR   v   druhom   odseku   citujem...“   že uznesenie podľa § 197 ods.1 pís. d) TP nemožno použiť také ustanovenie §363-367 TP...“

- Na druhej strane napadnutého opatrenia GP SR v druhom odseku citujem...“ OČTK nie sú oprávnené hodnotiť dôkazy vykonané v rámci konania na súde a preskumávať zákonnosť napadnutých rozhodnutí súdu, prípadne im predchádzajúcich konaní...“

- Ja nežiadam hodnotiť dôkazy a preskúmavať zákonnosť z hľadiska ich obsahovej a vecnej správnosti ale činnosť zákonného sudcu, ktorá je v rozpore so zákonom O.s.p. a zákonných ustanovení § 125 až § 136, ale aj s TZ § 326 nakoľko je z mnou podaných podnetov porušovateľovi zo dňa 20.6.2011,16.9.2011, 5.10.2011 ďalej sťažnosti zo dňa 15. februára 2012 proti uzneseniu ČVS:ORP-36/3-OVK-KE-2012 zo dňa 3.2.2012 o odmietnutí trestného oznámenia   a   následne   podnetu   zo   dňa   14.5.2012,   explicitne   vydeklarovaná   činnosť verejného   činiteľa   na   úrovni   súdnej,   prokurátorskej   a   policajnej,   ktorá   je   v   rozpore so zákonom a jej neblahé následky spôsobili poškodenie mojich subjektívnych práv, ktoré mi garantuje čl.46 Ústavy SR a v spojení s čl. 6 Medzinárodného dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a to podľa § 138 TZ

Závažnejším   spôsobom   konania   podľa   pís.   h) porušením   dôležitej   povinnosti vyplývajúcej   z   páchateľovho   zamestnania,   postavenia   alebo   funkcie   alebo   uloženej   mu podľa zákona.

Ide   o   povinnosti,   ktoré   pre   porušovateľa   vyplývajú   z   ustanovení   §   3,4 zák. č. 153/2001   Z.z.,   o   prokuratúre   a   sú   v   jeho   pôsobnosti   v   pracovnom   a   funkčnom zaradení.

-   Z   citovaných   mojich   podaní   -   intenzívnejšou pozornosťou a ich sústredenejším preštudovaním a zaoberaním sa nimi, mala GP SR naplniť reálnym obsahom právnu vetu Uznesenie Ústavného súdu SR PL. ÚS 13/2010-30 a úmysel páchateľa by pokryl všetky znaky   základnej   skutkovej   podstaty   trestného   činu   „Zneužívania   právomoci   verejného činiteľa“.

Takýto výklad podaný GP SR v napadnutom opatrení k § 197 ods.1 pís. d) v spojení s §363-§367 TP je nielen alibisticky ale protizákonný k § 62 TP v kontinuite k §31 -§36 zák. č. 153/2001 Z.z. a navyše odporuje § 4 (2) zák. o prokuratúre, lebo nemôže na základe ingerencie bez vecného zistenia merita veci robiť predčasné právne závery bez využitia všetkých jej dostupných zákonných a právnych prostriedkov ktoré jej zákon poskytuje - výhradne do jej kompetencie.

Naviac   výklad   uvedených   ustanovení   podaný   Generálnou   prokuratúrou   SR   je neurčitý, nejasný, nezrozumiteľný ba naviac je nepresvedčivý a vyvoláva vo mne zmätočné emócie a Generálna prokuratúra SR tak porušila kumulatívne v rámci legality, legitimity a proporcionality   ustanovenia   čl.   46   Ústavy   SR   a   čl.   6   Medzinárodného   dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»

Vychádzajúc z uvedeného odôvodnenia sťažovateľ v sťažnosti žiada, aby ústavný súd rozhodol v jeho veci nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6   ods.   1   dohovoru „opatrením“   generálnej   prokuratúry   z 21.   júna   2012   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   XV/3   Spr   97/12,   toto „opatrenie“ zrušil   a vrátil   vec   generálnej prokuratúre na ďalšie konanie a priznal mu tiež náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal   ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Sťažnosť sťažovateľa nespĺňala všetky náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, a síce v nej absentuje náležité a zrozumiteľné odôvodnenie návrhu, ktoré by poskytlo nevyhnutný východiskový rámec pre preskúmanie označeného postupu generálnej prokuratúry z pozície sťažovateľom namietaného porušenia označených článkov ústavy a dohovoru.

Ústavný   súd musí konštatovať,   že sťažnosť   sťažovateľa v časti,   ktorú   sťažovateľ prezentuje ako jej odôvodnenie, obsahuje iba formálne citácie niektorých ustanovení či už Trestného poriadku, alebo zákona o prokuratúre, a tiež bezobsažné tvrdenia o ich porušení, pričom niektoré pasáže sťažnosti sa vyznačujú aj neurčitosťou svojho obsahu.

Sťažnosť   tak   neobsahuje   bližšie   konzistentné   zdôvodnenie,   t.   j.   vymedzenie konkrétnych nedostatkov postupu generálnej prokuratúry majúcich zároveň ústavnoprávnu relevanciu.

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   taký   rozsah   nedostatkov   zákonom   predpísaných náležitostí,   aký   vyplýva   z   podania   sťažovateľa,   nie   je   povinný   odstraňovať   z   úradnej povinnosti. Túto úlohu plní práve inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania (IV. ÚS 409/04).

Ústavný   súd   z uvedeného   dôvodu   sťažnosť   odmietol   už pri jej   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   na   záver   dodáva,   že   podľa   ustanovenia   §   18   ods.   2   zákona č. 586/2003 Z.   z.   o advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č.   455/1991   Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov je advokát povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom   ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými začína konanie pred ústavným súdom (II. ÚS 117/05).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2013