znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 221/2012-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   J.   N.,   P.,   zastúpeného   Mgr.   J.   G.,   pre   namietané porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   prerokovanie   veci   v prítomnosti   účastníka konania a vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave a jeho uznesením sp. zn. 2 CoKR/17/2010 z 23. augusta 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. N. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. februára 2012 doručená sťažnosť Ing. J. N., P. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   a jeho uznesením sp. zn. 2 CoKR/17/2010 z 23. augusta 2010.

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že 25. januára 2010 sťažovateľ v súlade so zákonom č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 7/2005 Z. z.“) podal Okresnému   súdu   Bratislava   I (ďalej   len   „okresný   súd“)   návrh   na   vyhlásenie   konkurzu na majetok   spoločnosti   G.   Veľká   Británia   (ďalej   len   „dlžník“).   Uznesením   sp.   zn. 3 K/4/2010   z 9.   februára   2010   okresný   súd   začal   konkurzné   konanie   proti   dlžníkovi. Uznesením sp. zn. 3 K/4/2010 z 22. februára 2010 okresný súd vyhlásil konkurz na majetok dlžníka,   ustanovil   správcu   dlžníka,   vyzval   veriteľov   na   prihlásenie   svojich   pohľadávok a uložil správcovi dlžníka v zmysle čl. 40 Nariadenia Rady (ES) č. 1346/200 z 29. mája 2000 o konkurznom konaní (ďalej len „nariadenie rady“) informovať o vyhlásení konkurzu známych veriteľov, ktorí majú zvyčajné miesto pobytu, trvalé bydlisko alebo registrované sídlo v iných členských štátoch.

Dňa 12. marca 2010 podal proti uzneseniu okresného súdu o vyhlásení konkurzu odvolanie dlžník (v likvidácii), zastúpený likvidátorom S. T. (ďalej len „odvolateľ“), ktorý uviedol, že na základe rozhodnutia High Court of Justice z 22. januára 2010 vydaného v konaní vedenom pod č. 6678/2008 bol vydaný príkaz na súdnu likvidáciu dlžníka, čím bolo   v súlade   s čl.   3   nariadenia   rady   začaté   likvidačné   konanie   dlžníka,   ktoré   bolo identifikované   ako   hlavné   konkurzné   konanie.   Tomuto   konaniu   predchádzalo tzv. „prelikvidačné konanie“, v rámci ktorého bolo vydaných viacero príkazov a nariadení smerujúcich   na   zabezpečenie   majetku   dlžníka,   a to   aj   voči   sťažovateľovi.   Na základe nariadenie High Court of Justice z 15. januára 2010 bola sťažovateľovi a B. J. uložená povinnosť vydať likvidátorovi dlžníka 43 ks kmeňových akcií emitenta G., a. s., ako aj sumu   3 987 584   €,   ktorú   však   títo   nesplnili.   Odvolateľ   tvrdil,   že   v konaní   vedenom okresným súdom pod sp. zn. 3 K/4/2010 došlo k viacerým vadám, a síce že:

- okresný súd vychádzajúc z návrhu sťažovateľa na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka   konal   s Ing.   D.   Š.   ako   riaditeľom   dlžníka   (ďalej   len   „riaditeľ   dlžníka“),   hoci nariadením   likvidácie   dlžníka   22. januára 2010   došlo   ex   lege   k zániku   jeho oprávnenia konať v mene dlžníka a toto oprávnenie prešlo na likvidátorov ustanovených High Court of Justice. Riaditeľ dlžníka teda nemal právo uznať záväzky dlžníka a ani spôsobilosť byť účastníkom konania;

- okresný súd nekonal s dlžníkom ako s účastníkom konania, nevyzval dlžníka, aby osvedčil svoju platobnú schopnosť, a uprel mu aj ďalšie procesné práva;

- na území Slovenskej republiky sa nenachádza centrum hlavných záujmov dlžníka v zmysle čl. 3 nariadenia rady, pretože registrované sídlo dlžníka sa nachádza na území Spojeného kráľovstva, všetky riadiace funkcie a rozhodnutia týkajúce sa správy dlžníka môžu   vykonávať   a prijímať   výlučne   likvidátori   dlžníka,   ktorí   sú   štátnymi   príslušníkmi Spojeného kráľovstva, na jeho území majú bydlisko a tam sa aj zdržiavajú, hlavní veritelia sa   nikdy   nenachádzali   na   území   Slovenskej   republiky,   sám   dlžník   nikdy   nevykonával žiadnu činnosť, je len nositeľom aktív. Okresný súd teda nemal medzinárodnú právomoc rozhodovať o tejto veci;

- rozhodnutie High Court of Justice je prekážkou res iudicata, pričom prebiehajúce likvidačné   konanie   s účinkami   vo   všetkých   členských   štátoch   Európskej   únie   súčasne vytvára prekážku litispencencie;

- okresný súd vec nesprávne právne posúdil.

Dňa 30. marca 2010 podal k odvolaniu vyjadrenie riaditeľ dlžníka, pričom uviedol, že:

-   bol   a   je   oprávnený   konať   v mene   dlžníka,   vyjadriť   sa   k návrhu   na   vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka, ako aj uznať jeho záväzky;

- v danom prípade odvolanie proti uzneseniu okresného súdu o vyhlásení konkurzu podala osoba, ktorá na to nebola oprávnená;

-   boli   splnené   všetky   podmienky   na   vyhlásenie   konkurzu   na   majetok   dlžníka ustanovené zákonom č. 7/2005 Z. z.;

- centrum hlavných záujmov dlžníka sa preukázateľne nachádza na území Slovenskej republiky. Domnienka o centre hlavných záujmov dlžníka v štáte registrovaného sídla je jednoznačne vyvrátená z dôvodov uvedených v návrhu na začatie konkurzného konania a tým,   že   na   území   Slovenskej   republiky   sa   nachádza   miesto   výkonu   ústrednej   správy dlžníka, ako aj jediný rozhodujúci majetok dlžníka – 43 ks kmeňových akcií emitenta G., a. s.   Riaditeľom   dlžníka   je   slovenský   štátny   príslušník   s trvalým   pobytom   v Slovenskej republike,   benefičnými   vlastníkmi   a osobami   kontrolujúcimi   dlžníka   sú   slovenskí   štátni občania   a veriteľmi   sú   prevažne   slovenské   subjekty.   Dlžník   nikdy   nevykonával podnikateľskú   činnosť   na   území   Veľkej   Británie,   je   prázdnou   schránkou,   holdingovou spoločnosťou, ktorej účelom je len oficiálne držanie aktív. Okresný súd mal preto právomoc na začatie hlavného konkurzného konania. Likvidačné konanie vedené na majetok dlžníka vo Veľkej Británii môže byť považované výlučne za vedľajšie konkurzné konanie v zmysle čl. 3 nariadenia rady;

- neexistujú žiadne odvolacie dôvody tvrdené odvolateľom.

Krajský súd uznesením č. k. 2 CoKR/17/2010-634 z 23. augusta 2010 konkurzné konanie na majetok dlžníka zastavil.

Dňa 10. decembra 2010 sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, ktoré   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením   sp.   zn. 2 Obdo 44/2010 z 20. decembra 2011 odmietol ako „smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému   nie   je   dovolanie   prípustné“; z tohto   dôvodu   sa   najvyšší   súd   napadnutým rozhodnutím krajského súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti nezaoberal.

Dňa 4. januára 2011 sťažovateľ podal „z dôvodu právnej istoty“ sťažnosť ústavnému súdu,   ktorá   bola   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   143/2011-41   z 5.   apríla   2011   odmietnutá   pre neprípustnosť   (z   dôvodu   predčasnosti,   pretože   o ochrane   označených   práv,   ktorých porušenie sťažovateľ namieta, bude rozhodovať najvyšší súd, pozn.).

Sťažovateľ   v   (druhej)   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   uviedol,   že   v postupe a rozhodnutí   krajského   súdu   došlo   k viacerým   vadám,   ktoré   samy   osebe,   ako   aj vo vzájomnej súvislosti predstavujú zásah do jeho základných práv a slobôd zaručených ústavou a dohovorom.

Sťažovateľ predovšetkým namietal, že krajský súd rozhodoval o odvolaní odvolateľa, ktorý nebol aktívne legitimovaný na jeho podanie. Okrem toho, o niektorých kľúčových podaniach odvolateľa, ktoré krajský súd prevzal ako významné pre svoje rozhodnutie, sa sťažovateľ   dozvedel   až   po   doručení   (mu)   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu a v priebehu   odvolacieho   konania   nemal   žiadnu   možnosť   sa   k nim   vyjadriť,   čím   došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   v rozsahu,   v akom   tieto   práva   chránia   rovnosť   účastníkov   súdneho   konania. Sťažovateľ   bol   účastníkom   konania,   ktoré   začalo   na   jeho   vlastný   návrh,   a ak   sa   s ním v odvolacom   konaní   ako   s účastníkom   konania   nekonalo,   došlo   k porušeniu   jeho procesných práv. Krajský súd odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom aj tým, že na prejednanie   odvolania   nenariadil   pojednávanie,   hoci   si   to   vyžadoval   dôležitý   verejný záujem v zmysle § 214 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), čím došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V odvolacom konaní krajský súd „nečakane“ rozhodol o absencii   vecnej   pôsobnosti   okresného   súdu.   Krajský   súd   sa   nijako   nevyporiadal s procesnými   návrhmi   a vyjadreniami   sťažovateľa   a dlžníka   týkajúcimi   sa   aktívnej legitimácie odvolateľa, otázok súvisiacich s voľbou rozhodného práva a kritérií hlavného konkurzného konania.

Sťažovateľ taktiež namietal, že krajský súd vyhovel odvolaniu odvolateľa z dôvodov, ktoré zákon č. 7/2005 Z. z. nepripúšťa. Tým, že krajský súd nevykladal ustanovenie § 22 ods.   3   zákona   č.   7/2005   (účinného   do   31.   decembra   2011,   pozn.)   v súlade   s ústavou a povinnosťou   „eurokonformného   výkladu“,   je   napadnuté   rozhodnutie   zjavne   arbitrárne a predstavuje pre účastníkov konania neúnosnú mieru právnej neistoty.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že konkurzné konanie má dve relatívne samostatné etapy, ktorými sú začatie konkurzného konania a vyhlásenie konkurzu. Zákonné   predpoklady   na   začatie   konkurzného   konania   boli   v danom   prípade   naplnené a právoplatne potvrdené rozhodnutím okresného súdu. Proti uzneseniu o začatí konkurzného konania   sa   nemožno   odvolať.   Po   začatí   konkurzného   konania   súd   pred   vyhlásením samotného   konkurzu   zisťuje,   či   v prípade   veriteľského   návrhu   dlžník   neosvedčí   svoju platobnú schopnosť a či majetok dlžníka bude postačovať na úhradu nákladov konkurzu. Po splnení zákonných podmienok súd vyhlási na majetok dlžníka konkurz. Proti tomuto uzneseniu   je   odvolanie   prípustné,   pričom   odvolacím   dôvodom   môže   byť   výlučne osvedčenie   platobnej   schopnosti   dlžníka.   Neexistencia   tohto   dôvodu   vylučuje   vecnú pôsobnosť   odvolacieho   súdu   preskúmavať   splnenie   podmienok   na   začatie   konkurzného konania. Aj v prípade, ak by krajský súd mal právomoc preskúmavať splnenie podmienok na začatie hlavného konkurzného konania, pri ich skúmaní dospel k svojvoľným právnym záverom.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd nesprávne určil, akým právom sa spravuje konkurzné konanie vedené na území Slovenskej republiky, v dôsledku čoho neaplikoval právnu normu, ktorú aplikovať mal, t. j. zákon č. 7/2005 Z. z. Naopak, krajský súd sa pri rozhodovaní   riadil   anglickým   právom,   čo   je   absolútne   neprípustné   a má   za   následok porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu. Skôr začaté konkurzné konanie nemôže byť posudzované ako hlavné výlučne z dôvodu časovej prednosti, ale práve a len na základe   posúdenia   otázky,   na   území   ktorého   štátu   sa   nachádza   centrum   hlavných záujmov dlžníka. Aj v prípade, ak by na území Veľkej Británie skutočne prebiehalo hlavné konkurzné   konanie,   neboli   splnené   predpoklady   na   zastavenie   konkurzného   konania vedeného na území Slovenskej republiky. Článok 37 nariadenia rady totiž nevylučuje, aby po prípadnom začatí hlavného konkurzného konania bolo toto konvertované na vedľajšie konkurzné konanie.

Sťažovateľ v petite sťažnosti žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že postupom a uznesením krajského súdu č. k. 2 CoKR/17/2010-634 z 23. augusta 2010 bolo porušené jeho základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, základné právo na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté uznesenie krajského súdu   zrušil a vec mu vrátil   na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia. Sťažovateľ zároveň požiadal o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 263/03, III. ÚS 218/07).

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov   v   konaní   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy, základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 2 CoKR/17/2010-634 z 23. augusta 2010, ktorým zastavil konkurzné konanie na majetok dlžníka.

Vzhľadom   na   aktuálnu   judikatúru,   z ktorej   vyplýva,   že   v prípade   procesného rozhodnutia   najvyššieho   súdu   o   dovolaní   prichádza   do   úvahy   aj   ústavný   prieskum rozhodnutia   odvolacieho   súdu,   a   to   v   lehote   na podanie   sťažnosti   proti   rozhodnutiu o dovolaní   (m.   m.   II. ÚS   324/2010,   III. ÚS 192/2010, III.   ÚS   164/2011),   ústavný   súd preskúmal aj napadnuté rozhodnutie krajského súdu.

Ústavný súd zároveň považuje za potrebné pripomenúť, že zásadne nie je oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti   konania,   právo   byť   prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

Súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   je   aj   právo   účastníka   konania   na   dostatočné   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.   Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III.   ÚS   209/04).   Judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   nevyžaduje,   aby v odôvodnení   rozhodnutia   bola   daná   odpoveď   na   každý   argument   strany.   Ak   však   ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).   Potreba   náležite   odôvodniť   súdne rozhodnutie   je daná tiež   vo verejnom   záujme, pretože je jednou zo záruk toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné.

Do základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   však nepatrí   právo   účastníka   konania, aby sa   všeobecný   súd   stotožnil   s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie   návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav   a   po   použití   relevantných   právnych   noriem   vo   veci   rozhodnú   za   predpokladu,   že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom je možné   uvažovať len   v   prípade,   ak by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

1.   Námietky   sťažovateľa   (ako   veriteľa   dlžníka)   smerujúce   proti   napadnutému rozhodnutiu   krajského   súdu,   ktorým   tento   podľa   §   22   ods.   3   zákona   č.   7/2005   Z.   z. (účinného do 31. decembra 2011, pozn.) zastavil konkurzné konanie na majetok dlžníka, sú v podstate založené na tom, že krajský súd nemal právomoc tak urobiť, ak okresný súd po splnení všetkých podmienok na začatie konkurzného konania ustanovených citovaným zákonom   rozhodol   jednak   o začatí   tohto   konania,   pričom   vychádzajúc   z tvrdenia sťažovateľa, že centrum hlavných záujmov dlžníka v zmysle čl. 3 ods. 1 nariadenia rady sa nachádza   na   území   Slovenskej   republiky,   vyhlásil   toto   konanie   za   hlavné   konkurzné konanie,   čím   založil   svoju   medzinárodnú   právomoc   a určil,   že   toto   konanie   sa   bude v zmysle čl. 4 ods. 1 nariadenia rady riadiť právom Slovenskej republiky – t. j. zákonom č. 7/2005   Z.   z.,   ako   aj   o vyhlásení   konkurzu   na   majetok   dlžníka.   Sťažovateľ   zároveň spochybnil aktívnu legitimáciu odvolateľa podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu o vyhlásení   konkurzu   na   majetok   dlžníka.   Závery   krajského   súdu   týkajúce   sa   kritérií na určenie   hlavného   konkurzného   konania   a   voľby   rozhodného   práva,   ako   aj aktívnej legitimácie   odvolateľa   považuje   sťažovateľ   za   zjavne   neodôvodnené   a arbitrárne. Sťažovateľ ďalej namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa ku všetkým podaniam odvolateľa a že krajský súd na prejednanie odvolania nenariadil pojednávanie, hoci si to vyžadoval dôležitý   verejný   záujem   podľa   §   214   ods.   1   písm.   c)   OSP.   Uvedeným   postupom a rozhodnutím krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu   vrátane   práva   na   rovnosť   účastníkov   v   konaní   a   práva   na   prerokovanie   veci v prítomnosti účastníka konania a vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, ako aj k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie.

Z relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že tento   po   podaní   odvolania   odvolateľom   preskúmal obsah   spisu   okresného   súdu,   ako aj podania a listinné dôkazy predložené v odvolacom konaní. Krajský súd následne zistil, že na základe rozhodnutia High Court of Justice vo veci č. 6678/2008 z 22. januára 2010 bolo v zmysle čl. 3 ods. 1 nariadenia rady začaté konkurzné (insolvenčné) konanie na majetok dlžníka identifikované ako hlavné konkurzné konanie s tým, že predmetné konanie sa bude v zmysle čl. 4 ods. 1 nariadenia rady riadiť anglickým právom, t. j. insolvenčným zákonom z r. 1986 (Insolvency Act 1986). Proti rozhodnutiu High Court of Justice podali dlžník prostredníctvom svojho riaditeľa, ako aj sťažovateľ a B. J. odvolanie. O výsledku tohto konania nebol v odvolacom konaní vedenom krajským súdom predložený žiadny relevantný dokument. Krajský súd skonštatoval, že z obsahu spisu okresného súdu je zrejmé, že tomuto súdu nebola známa skutočnosť o začatí hlavného konkurzného konania pred High Court of Justice; je však nepochybné, že táto skutočnosť musela byť známa ako riaditeľovi dlžníka, tak aj sťažovateľovi. Krajský súd s poukazom na čl. 7 ods. 2 druhú vetu ústavy, na príslušné články nariadenia rady [čl. 3 ods. 1 – medzinárodná súdna právomoc (princíp univerzality), čl. 4 ods. 1 – príslušné právo, čl. 16 ods. 1 – zásada uznávania konkurzných konaní začatých v inom členskom štáte Európskej únie (zásada vzájomnej dôvery), čl. 17 ods. 1 – účinky uznávania, v spojení s bodmi 13 a 22 preambuly nariadenia rady], ako aj na judikatúru Súdneho   dvora   (veci   C-224/01,   C-341/04,   C-444/07)   uviedol,   že   nariadenie   rady   je všeobecne záväzné tak na úrovni Európskeho spoločenstva, ako aj na úrovni jednotlivých členských štátov, a teda je priamo záväzné tak pre členské štáty, ako aj ich vnútroštátne subjekty. Vydaním uznesení okresného súdu o začatí konkurzného konania a o vyhlásení konkurzu reálne došlo k porušeniu princípu univerzality a priority, ako aj zásady uznávania rozhodnutí v zmysle príslušných článkov nariadenia rady. Podľa ustanovenia § 22 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. (účinného do 31. decembra 2011, pozn.) proti uzneseniu o vyhlásení konkurzu môže podať odvolanie dlžník, ak nie je navrhovateľom. Ak odvolací súd zistí, že súd   prvého   stupňa   rozhodol   o   vyhlásení   konkurzu   nesprávne,   rozhodnutie   súdu   prvého stupňa   zmení   tak,   že   zastaví   konkurzné   konanie;   inak   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa potvrdí... S ohľadom na vykonané dokazovanie odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu nebolo správne, preto ho zmenil tak, že konkurzné konanie zastavil.

V súvislosti   s nastolenou   problematikou   ústavný   súd   považoval   za   potrebné opakovane odkázať na judikatúru Súdneho dvora, ktorý vo veci sp. zn. C-341/04 (rozsudok z 2. mája 2006, body 28, 34, 37, 40, 41 a 42) uviedol, že čl. 3 nariadenia rady stanovuje dva typy   konkurzných   konaní.   Konkurzné   konanie   začaté   podľa   odseku   1   tohto   článku príslušným   súdom   členského   štátu,   na   ktorého   území   sa   nachádza   centrum   hlavných záujmov   dlžníka,   pomenované   ako   „hlavné   konanie“   má   univerzálne účinky,   keďže   sa uplatní   na   majetok   dlžníka   nachádzajúci   sa   v ktoromkoľvek   členskom   štáte,   kde   je nariadenie uplatniteľné. Ak príslušný súd členského štátu, kde má dlžník podnik, môže podľa odseku 2 uvedeného článku začať neskôr konanie, toto konanie pomenované ako „vedľajšie konanie“ má účinky, ktoré sa obmedzujú na majetok dlžníka nachádzajúci sa na území tohto štátu. Z čl. 3 ods. 1 nariadenia rady vyplýva, že v prípade neprítomnosti dôkazu   o opaku   sa   za   centrum   hlavných   záujmov   dlžníka   považuje   miesto,   kde   má spoločnosť   svoje   registrované   sídlo.   Vyvrátiteľnú   domnienku,   ktorú   zákonodarca Európskeho   spoločenstva   stanovil   v prospech   sídla   spoločnosti,   možno   vyvrátiť   iba   ak okolnosti, ktoré sú objektívne a zistiteľné tretími osobami, umožňujú preukázať existenciu reálnej situácie odlišnej od situácie, akú má odrážať umiestnenie uvedeného sídla. Tak by to mohlo   byť   najmä   v prípade   spoločnosti,   ktorá   nevykonáva   žiadnu   činnosť   na   území členského štátu, kde je umiestnené jej sídlo. Naopak, pokiaľ spoločnosť vykonáva svoju činnosť na území členského štátu, kde je umiestnené jej sídlo, na vyvrátenie domnienky stanovenej   nariadením   nepostačuje   skutočnosť,   že jej   ekonomické   rozhodnutia   sú   alebo môžu byť kontrolované materskou spoločnosťou usadenou v inom členskom štáte. Podľa čl. 4 ods. 1 nariadenia rady určenie príslušného súdu v sebe zahŕňa aj určenie uplatniteľného práva. Z čl. 16 ods. 1 v spojení s čl. 17 ods. 1 nariadenia rady vyplýva, že rozhodnutie o začatí konkurzného konania v členskom štáte sa uznáva vo všetkých ostatných členských štátoch od chvíle, keď nadobudne účinnosť v štáte, v ktorom sa konanie začne, a že má bez akýchkoľvek ďalších formálnych požiadaviek v akomkoľvek inom členskom štáte rovnaké účinky ako podľa práva štátu, v ktorom sa konanie začne. Pravidlo prednosti definované v čl. 16 ods. 1 nariadenia rady je založené na zásade vzájomnej dôvery. Uvedenej zásade vzájomnej dôvery je vlastné, že súd členského štátu, na ktorý je podaný návrh na začatie hlavného konkurzného konania, overí svoju právomoc so zreteľom na čl. 3 ods. 1 naradenia rady, teda preskúma, či sa centrum hlavných záujmov dlžníka nachádza v tomto členskom štáte. Naproti tomu súdy iných členských štátom uznávajú rozhodnutie o začatí hlavného konkurzného konania bez toho, aby boli oprávnené preskúmavať posúdenie, ktoré o svojej právomoci uskutočnil prvý súd.

Vo   veci   sp.   zn.   C-396/09   (výrok   rozsudku   z 19.   decembra   2009)   Súdny   dvor judikoval, že pojem „centrum hlavných záujmov dlžníka“ uvedený v čl. 3 ods. 1 nariadenia rady sa má vykladať s odkazom na právo Európskej únie. Na účely určenia centra hlavných záujmov spoločnosti v úpadku sa má čl. 3 ods. 1 druhá veta nariadenia rady vykladať tak, že pri určovaní centra hlavných záujmov spoločnosti v úpadku sa musí uprednostňovať miesto hlavného   vedenia   tejto   spoločnosti,   tak   ako   ho   možno   určiť   na   základe   objektívnych okolností   zistiteľných   tretími   osobami.   Ak   riadiace   a kontrolné   orgány   spoločnosti   sa nachádzajú v mieste   jej   registrovaného   sídla   a rozhodnutia   o správe   tejto   spoločnosti   sa prijímajú   na   tomto   mieste   spôsobom   zistiteľným   tretími   osobami,   potom   domnienku stanovenú v tomto článku nemožno vyvrátiť. Ak sa miesto hlavného vedenia spoločnosti nenachádza   v mieste   jej   registrovaného   sídla,   existencia   majetku   spoločnosti   a zmlúv o finančnej správe tohto majetku v inom členskom štáte, ako je štát registrovaného sídla tejto   spoločnosti,   môže   byť   považovaná   za   okolnosť   postačujúcu   na   vyvrátenie   tejto domnienky len za podmienky, že komplexné posúdenie všetkých relevantných okolností umožňuje spôsobom zistiteľným tretími osobami preukázať, že skutočné centrum vedenia a kontroly   uvedenej   spoločnosti,   ako   aj   správy   jej   záujmov   sa   nachádza   v tomto   inom členskom štáte. Pojem „podnik“ v zmysle čl. 3 ods. 2 tohto nariadenia sa má vykladať v tom zmysle,   že   vyžaduje   určitú   minimálnu   mieru   organizácie   a stability   spojenú   s výkonom hospodárskej   činnosti.   Iba   samotná   existencia   majetku   alebo bankových   účtov   v zásade nenapĺňa túto definíciu.

Taktiež vo veci sp. zn. C-444/07 (výrok rozsudku z 21. januára 2010) Súdny dvor judikoval, že nariadenie rady (najmä jeho čl. 3, 4, 16, 17 a 25) sa má vykladať v tom zmysle,   že   v takej   veci,   ako   je   vec   sama,   po   začatí   hlavného   konkurzného   konania v členskom štáte sú príslušné orgány iného členského štátu, v ktorom nebolo začaté žiadne vedľajšie konkurzné konanie, povinné (s výhradou dôvodov odmietnutia vychádzajúcich z čl. 25 ods. 3 a čl. 26 tohto nariadenia) uznávať a vykonávať všetky rozhodnutia týkajúce sa tohto hlavného konkurzného konania.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že okresnému súdu nebola známa   skutočnosť   o začatí   hlavného   konkurzného   konania   pred   High   Court   of   Justice; je však   nepochybné,   že   táto   skutočnosť   musela   byť   známa   tak   sťažovateľovi,   ako   aj riaditeľovi dlžníka.

Preskúmaním   uznesenia   okresného   súdu   o začatí   konkurzného   konania   proti dlžníkovi   ústavný   súd   zistil,   že   tento   súd   nepostupoval   v zmysle   už   citovanej   zásady vzájomnej dôvery a neoveril svoju medzinárodnú právomoc na začatie takéhoto konania so zreteľom na čl. 3 ods. 1 nariadenia rady. Právomoc súdu je pritom jednou z procesných podmienok   konania,   ktorej   splnenie   súd   skúma   z úradnej   povinnosti   v každom   štádiu konania   a na   každom   stupni;   nedostatok   tejto   podmienky   je   neodstrániteľný   a má za následok zastavenie konania. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že okresný súd   sa   uspokojil   s výkladom   pojmu   „centrum   hlavných   záujmov   dlžníka“   predloženým sťažovateľom v jeho návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka, na základe čoho rozhodol o svojej medzinárodnej právomoci na začatie konkurzného konania, čím určil aj rozhodné právo, avšak bez toho, aby sám preskúmal, či takouto právomocou disponuje.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   okresný   súd   nemá   oprávnenie   začať   konkurzné konanie bez toho, aby overil   (minimálne v prípade, ak má dlžník registrované sídlo na území iného členského štátu Európskej únie ako v Slovenskej republike), či nie je začaté hlavné konkurzné konanie v (tomto) inom členskom štáte Európskej únie v zmysle čl. 3 ods. 1 nariadenia rady.

V tejto súvislosti je však potrebné uviesť, že zákon č. 7/2005 Z. z., ktorým sa riadi konkurzné   konanie   v prípade   jeho   začatia   súdom   Slovenskej   republiky,   výslovne neupravuje,   akým   spôsobom   má   súd   svoju   právomoc   overiť.   V tomto   smere   sa   ako najjednoduchšia   možnosť   javí   výzva   na   zodpovedanie   tejto   otázky   adresovaná   priamo navrhovateľovi, resp. dlžníkovi. Článok 40 ods. 1 nariadenia rady totiž ukladá povinnosť súdu   s príslušnou   právomocou,   resp.   likvidátorovi,   informovať   o začatí   konkurzného konania   známych   veriteľov,   ktorí   majú   zvyčajné   miesto   pobytu,   trvalé   bydlisko   alebo registrované sídlo v iných členských štátoch.

Rovnako   to   bolo   aj   v danom   prípade,   keď   sťažovateľ   o začatí   (hlavného) konkurzného konania v inom členskom štáte Európskej únie (vo Veľkej Británii) vedel ešte skôr, ako podal návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka okresnému súdu.Ďalšou možnosťou je overenie tejto skutočnosti súdom, a to v príslušnom verejne prístupnom   registri   súdu   iného   členského   štátu   Európskej   únie   –   napr.   v   Slovenskej republike o začatí konkurzného konania súd vydá uznesenie, ktoré bezodkladne zverejní v Obchodnom   vestníku;   ktorý   je verejne prístupný   prostredníctvom   internetovej   stránky Ministerstva vnútra Slovenskej republiky.

V prípade,   ak   by   okresný   súd   postupoval   uvedeným   spôsobom,   dospel   by k rovnakému záveru ako krajský súd, a síce že nemá medzinárodnú právomoc začať hlavné konkurzné konanie na majetok dlžníka, pretože tomu bráni prekážka začatia rovnakého konania súdom iného členského štátu Európskej únie, a síce High Court of Justice, ktorý na základe určenia centra hlavných záujmov dlžníka založil svoju medzinárodnú právomoc, a tým aj rozhodné právo na prerokovanie konkurzného konania.

Ústavný súd sa stotožňuje s právnym názorom krajského súdu, že vydaním uznesení okresného   súdu   o začatí   konkurzného   konania   a o vyhlásení   konkurzu   reálne   došlo k porušeniu princípu univerzality a priority, ako aj zásady uznávania rozhodnutí v zmysle príslušných článkov nariadenia rady. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd bol aj v štádiu odvolacieho konania oprávnený skúmať existenciu právomoci okresného súdu na vedenie konkurzného   konania   (začatie   konkurzného   konania,   vyhlásenie   konkurzu   a nasl.)   ako jednu z jeho procesných podmienok. Rozhodnutie krajského súdu, ktorým podľa § 22 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. (účinného do 31. decembra 2011) zastavil konkurzné konanie na majetok   dlžníka   z dôvodu,   že   rozhodnutie   okresného   súdu   nebolo   správne,   nemožno považovať na zjavne neodôvodnené a arbitrárne, aj keď v ňom nie je výslovne uvedené spojenie s § 104 ods. 1 OSP (nedostatok podmienky konania ako dôvod na jeho zastavenie).

V intenciách uvedeného sú námietky sťažovateľa, že nemal možnosť vyjadriť sa ku všetkým   podaniam   odvolateľa   a že   krajský   súd   na   prejednanie   odvolania   nenariadil pojednávanie, hoci si to vyžadoval dôležitý verejný záujem podľa § 214 ods. 1 písm. c) OSP,   právne   irelevantné.   Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   uvedeným   postupom a rozhodnutím krajského súdu nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu   vrátane   práva   na   rovnosť   účastníkov   v   konaní   a   práva   na   prerokovanie   veci v prítomnosti účastníka konania a vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, ako ani k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný   súd   nepovažuje   právne   posúdenie   veci   krajským   súdom   za   ústavne neudržateľné. S prihliadnutím na absenciu priamej súvislosti medzi označenými právami, porušenie ktorých sťažovateľ namietal, a napadnutým uznesením krajského súdu považuje ústavný súd sťažnosť za zjavne neopodstatnenú, preto ju v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   Pokiaľ   ide   o námietku   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   na   ochranu majetku,   túto   v sťažnosti   osobitne   nezdôvodnil,   hoci   odôvodnenie   návrhu   je   jednou zo všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, nesplnenie ktorej v danom prípade viedlo k odmietnutiu sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí. Okrem toho, v zmysle konštantnej judikatúry   ústavného súdu   absencia   porušenia   ústavnoprávnych   princípov   spravodlivého súdneho   konania   vylučuje   založenie   sekundárnej   zodpovednosti   všeobecných   súdov za porušenie   základných   práv   sťažovateľa   hmotnoprávneho   charakteru,   medzi   ktoré nepochybne patrí aj základné právo garantujúce ochranu majetku (napr. III. ÚS 27/08).

3. Nad rámec uvedeného ústavný súd považoval za potrebné zrekapitulovať, že:Pojem „centrum hlavných záujmov dlžníka“ v súvislosti s určením právomoci súdu na začatie konkurzného konania v zmysle čl. 3 ods. 1 nariadenia rady, a tým aj rozhodného práva podľa čl. 4 ods. 1 nariadenia rady treba vykladať s ohľadom na objektívne okolnosti zistiteľné tretími osobami.

Pojem   „podnik“   znamená   akúkoľvek   prevádzku,   v ktorej   dlžník   vykonáva   nie prechodnú   hospodársku   činnosť   s použitím   ľudských   zdrojov   a tovarov   [čl.   2   písm.   h) nariadenia rady]. Pojem „podnik“ v zmysle čl. 3 ods. 2 nariadenia rady sa má vykladať v tom   zmysle,   že   vyžaduje   určitú   minimálnu   mieru   organizácie   a stability   spojenú s výkonom hospodárskej činnosti. Iba samotná existencia majetku alebo bankových účtov v zásade   nenapĺňa   túto   definíciu   (rozsudok   Súdneho   dvora   vo   veci   sp.   zn.   C-396/09 z 19. decembra 2009).

Ústavný súd konštatuje, že dlžníka podľa opisu sťažovateľa uvedeného v jeho návrhu na vyhlásenie   konkurzu   na majetok   dlžníka   (t.   j.   že   tento   pôsobí   iba   v pozícii   nositeľa aktív),   ako aj opisu   riaditeľa   dlžníka podobne uvedeného   v   jeho vyjadrení k odvolaniu odvolateľa   (t.   j.   že   jeho účelom   je len   oficiálne   držanie   aktív)   nemožno   považovať za „podnik“,   a teda   nie   je   dôvod   uvažovať   o začatí   vedľajšieho   (územného)   konkurzného konania súdom na území Slovenskej republiky v zmysle čl. 3 ods. 2 nariadenia rady.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   ústavný   súd   o ďalších   návrhoch sťažovateľa nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2012