znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 221/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., N., M. K., N., Ľ. K., B., a A. Š., N.,   zastúpených advokátom   JUDr.   R.   S.,   Advokátska   kancelária, N.,   vo veci   namietaného porušenia   ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 8 Co/62/2009 zo 14. januára 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 83/2010 z 29. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K., M. K., Ľ. K. a A. Š. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. septembra 2010   doručená   sťažnosť M.   K.,   N.,   M.   K.,   N.,   Ľ.   K.,   B.,   a A.   Š.,   N. (ďalej   len „sťažovateľky“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co/62/2009 zo 14. januára 2010 a uznesením Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 83/2010 z 29. júna 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľky boli účastníčkami konania o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vedeného na Okresnom súde Nitra (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 25 C/192/2007, a to na strane navrhovateľov. Proti rozsudku okresného súdu z 11. decembra 2008, ktorým okresný súd návrhu sťažovateliek vyhovel, podala „Slovenská republika - Slovenský pozemkový fond“ (ďalej len „odporca“) odvolanie. Krajský   súd   na   základe   podaného   odvolania   napadnutý   rozsudok   svojím   rozhodnutím sp. zn.   8   Co/62/2009   zo 14.   januára   2010   zmenil   tak,   že   návrh   sťažovateliek   zamietol a súčasne   ich   zaviazal   spoločne   a nerozdielne   zaplatiť   odporcovi   náhradu   trov   konania v sume 1 935,80 €. Sťažovateľky podali proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v časti výroku o náhrade   trov   konania   dovolanie,   ktoré   bolo   najvyšším   súdom   uznesením   sp. zn. 1 Cdo 83/2010   z 29.   júna   2010   odmietnuté   podľa   ustanovenia   §   243b   ods.   5   v spojení s ustanovením § 218 ods. 1 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) s odôvodnením, že v prípade sťažovateliek nemožno prípustnosť dovolania vyvodiť ani z ustanovení § 239, ale ani z ustanovení § 237 OSP.

Podľa vyjadrenia sťažovateliek „Podľa ust. § 238 ods. 1 OSP je proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa dovolanie prípustné a preto   má   byť   podľa   názoru   sťažovateliek   aj   rozhodnutie   o   náhrade   trov   konania odvolacieho   súdu   predmetom   prieskumu   dovolacieho   súdu,   pričom   opačným   právnym záverom dovolacieho súdu o neprípustnosti dovolania podaného sťažovateľmi a v dôsledku tohto jeho odmietnutia ako neprípustného, bolo podľa nášho názoru zasiahnuté do samotnej podstaty   ich   práva   na   súdnu   ochranu,   spravodlivé   súdne   konanie   a   právo   na   opravný prostriedok a to najmä za stavu, že predmetným rozhodnutím odvolacieho súdu, tak ako vyplýva   z   jeho   odôvodnenia,   im   bola   uložená   prvýkrát   peňažná   povinnosť   spočívajúca v náhrade trov konania podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 2 OSP úspešnému odporcovi vo výške 1.935,80 eur, pričom proti takémuto rozhodnutiu o trovách konania všeobecný právny predpis riadny opravný prostriedok nepripúšťa (§ 201 OSP).“.

Sťažovateľky ďalej pokračujú v argumentácii a uvádzajú: „V rozpore s rozhodnutím dovolacieho súdu sa domnievame, že dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu bolo   postihnuté   vadou   spočívajúcou   v   absencii   jeho   nie   riadneho   a   presvedčivého odôvodnenia (§ 157 ods. 2 OSP ) z dôvodov ďalej uvádzaných v tejto sťažnosti, pričom toto v dovolaní sme aj namietli a preto podľa nášho názoru tu bola rozhodnutím odvolacieho súdu v častí trov konania odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f) OSP. Rozhodnutie o náhrade trov právneho zastúpenia v rozsudku odvolacieho súdu, tak ako sťažovateľky v dovolaní namietali je nielen v rozpore s § 142 ods. 2 OSP, na ktoré sa odvolací   súd   odvoláva   (toto   ustanovenie   upravuje   otázku   náhrady   trov   konania pri čiastočnom úspechu vo veci, pričom odporca mal podľa výroku a odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vo veci plný úspech), ale v tomto prípade nie je možné na trovy právneho zastúpenia odporcu aplikovať ani § 142 ods. 1 OSP z dôvodu, že priznanie náhrady trov právneho zastúpenia odporcovi, čiže štátu, ktorého zastupuje Slovenský pozemkový fond a ktorý   sa   dal   ďalej   zastupovať   advokátom,   považujeme   vzhľadom   na   postavenie a charakter   odporcu   a   priebeh   sporu   za   porušenie   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, § 1 OSP, § 3 OSP, ktoré upravujú právo na spravodlivé súdne konanie a právo na súdnu ochranu tvoriace základné princípy demokratického právneho štátu.“

Podľa právneho názoru sťažovateliek v namietanom konaní krajského súdu nemala byť náhrada trov právneho zastúpenia odporcovi priznaná, pretože podľa nich zastúpenie odporcu advokátom v predmetnom spore nemožno považovať za účelne vynaložené náklady. Toto zastúpenie totiž pri hájení záujmov štátu nebolo nevyhnutné vzhľadom na to, že „štát, ktorého   záujmy   zastupoval   Slovenský   pozemkový   fond,   bol   vybavený   príslušnými organizačnými zložkami finančne i personálne, ktoré chránili záujmy štátu v tomto spore (príslušný   regionálny   odbor   Slovenského   pozemkového   fondu   v N.),   ktorý   zamestnáva odborného pracovníka s právnickým vzdelaním a s náplňou práce pre agendu, do ktorej spadal aj tento spor“.

Navyše   sťažovateľky   poukazujú   na „celkom   zjavne   nesprávnu,   resp.   chybnú aplikáciu“ všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   a v tejto   súvislosti   argumentujú: „nie je   nám   známe,   na   základe   akého   právneho   predpisu   postupoval   odvolací   súd pri výpočte tarifnej hodnoty úkonoch právnej pomoci advokátovi, keď uviedol, že vychádzal z hodnoty sporu — pozemkov o výmere 11.100 m2 po 0,566 eur/1 m2 podľa prílohy č. 1 k z. č.   582/2004   Z.z..   Platná   vyhláška   o   odmeňovaní   advokátov   neobsahuje   žiadne ustanovenie,   ktoré   by   umožňovalo   tak,   ako   to   vyhodnotil   odvolací   súd,   vychádzať   pri výpočte   tarifnej   hodnoty   pri   úkonoch   právnej   pomoci   advokáta   v   sporoch   o   určenie vlastníckeho práva z Prílohy č. 1 k zákonu č. 582/2004 Z.z. (zákonom o miestnych daniach sú v zmysle § 1 tohto zákona stanovené miestne dane a miestne poplatky za komunálne odpady a drobné stavebné odpady a Príloha č. 1 k tomuto zákonu stanovuje hodnotu ornej pôdy a trvalých trávnych porastov, pričom z § 7 ods. 1 tohto zákona jasne vyplýva, že táto príloha sa použije výslovne iba pre účely určenia základu dane z pozemkov v rozsahu stanovenom   týmto   zákonom),   preto   odôvodnenie   výpočtu   trov   právneho   zastúpenia v rozsudku odvolacieho súdu považujeme za nezákonné a v rozpore s § 151 ods. 5 prvá veta OSP, v rozpore s vyhláškou o odmeňovaní advokátov a v rozpore so zákonom o miestnych daniach. Okrem toho, v zmysle konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR napr. rozsudok NS SR sp. zn. 2 Cdo 65/2008 z 29.9.2009 sa pri určení výšky tarifnej odmeny advokáta za poskytovanie   právnych   služieb   v   konaniach   o   určenie   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam vychádza zo sadzby stanovenej pre spory s neoceniteľnou hodnotou vecí (§11 ods. vyhlášky).“

Vo vzťahu k časti odôvodneniu uznesenia najvyššieho súdu týkajúcej sa trov konania predostierajú sťažovateľky takúto argumentáciu: „ Dovolací súd podľa § 243b ods. 5 OSP veta prvá v spojení s ust.   § 224 ods.   1 a § 142 ods.   1 OSP)   priznal odporcovi trovy dovolacieho konania pozostávajúce z vyjadrenia právnej zástupkyne odporcu k dovolaniu, ktoré ako neprípustné odmietol. Pre konanie na dovolacom súde sa však v zmysle ust. § 241 ods. 3 OSP použijú primerane ust. § 209 OSP v zmysle ktorého je súd prvého stupňa povinný dovolanie,   ktoré nie je voči rozhodnutiu prípustné predložiť dovolaciemu súdu na rozhodnutie   bez   toho,   aby   dovolanie   zasielal   druhému   účastníkovi   na   vedomie   a   už vôbec nie na vyjadrenie sa. V zmysle § 142 ods. 1 OSP má úspešný účastník v konaní právo na náhradu   iba   trov   potrebných   na   účelné   uplatňovanie   alebo   bránenie   práva   proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Z obsahu odôvodnenia rozhodnutia dovolacieho súdu   vyplýva,   že   právna   zástupkyňa   odporcu   sa   vyjadrila   výlučne   k   jeho   procesnej prípustnosti,   resp.   neprípustnosti   a   nie   k   obsahovej   stránke   veci,   preto   vychádzajúc zo zásady, že súd pozná právo, nemožno podľa názoru sťažovateliek hodnotiť priznané trovy konania odporcovi ako trovy hospodárne a účelné a preto ich dovolací súd vôbec nemal priznať.“

Rozsudok krajského súdu, ako aj uznesenie najvyššieho súdu, resp. ich odôvodnenie v časti   týkajúcej   sa   trov   konania   preto   považujú   sťažovateľky   za   nepreskúmateľné a nepresvedčivé, odporujúce požiadavkám ustanovení § 157 ods. 2 OSP, ako aj princípu právnej   istoty.   Takýmto   postupom   súdov   podľa   ich   názoru   došlo   k odňatiu   možnosti účastníka konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) OSP. Z týchto dôvodov považujú sťažovateľky označený postup najvyššieho súdu, ako aj postup krajského súdu za porušenie ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Odvolávajúc   sa   na   predchádzajúcu   argumentáciu   poukazujú   sťažovateľky   navyše na „porušenie   práva   na   odôvodnenie   rozhodnutia“   aj   vo   vzťahu   k časti   uznesenia najvyššieho   súdu,   v rámci   ktorej   dovolací   súd   konštatoval   neprípustnosť   podaného dovolania. Sťažovateľky   sú   toho   názoru,   že   najvyšší   súd   síce   obligatórne   skúmal prípustnosť dovolania z hľadiska ustanovení § 237 OSP, avšak bez bližšieho odôvodnenia, keď   vo   svojom   rozhodnutí   iba   stručne   uviedol,   že   žiadne   vady   v zmysle   citovaného ustanovenia v postupe odvolacieho súdu zistené neboli.

V závere   sťažnosti   citujúc   judikatúru   ústavného   súdu   preukazujú   sťažovateľky včasnosť   podania   sťažnosti   aj   vo   vzťahu   k rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   dôvodiac,   že plynutie lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu tu založilo rozhodnutie dovolacieho súdu,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   27.   júla   2010.   Sťažovateľky   na   základe   toho konštatujú,   že   sťažnosť   proti   obom   rozhodnutiam   uplatnili   v zákonnej   lehote   určenej ustanovením   § 53 ods.   3   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

V závere sťažnosti preto sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd vo veci rozhodol nálezom,   ktorým   by   vyslovil   porušenie   ich   základného   práva   zaručeného   čl.   46   ods.   1 ústavy   a práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   sp. zn. 8 Co/62/2009 zo 14. januára 2010 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 83/2010 z 29. júna 2010, tieto rozhodnutia zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie a aby im priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľky v sťažnosti namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označenými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody   sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by   bolo   potrebné   preskúmať   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie   konanie,   ústavný   súd   považuje   takúto   sťažnosť   za   zjavne   neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Co/62/2009 zo 14. januára 2010

Riadiac   sa   zásadou   materiálnej   ochrany   ústavnosti   judikatúra   ústavného   súdu reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok z 12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí   dovolania   pre   jeho   neprípustnosť   zároveň   garantuje   zachovanie   lehoty na podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   aj   vo   vzťahu   k predchádzajúcemu   právoplatnému rozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne III. ÚS 114/2010).

V zmysle   uvedeného   preto   ústavný   súd   pristúpil   k preskúmaniu   námietok sťažovateliek uplatnených proti rozhodnutiu krajského súdu napadnutého dovolaním, ktoré však bolo dovolacím súdom odmietnuté pre jeho neprípustnosť.

Krajský   súd   v rozsudku,   ktorým   zmenil   prvostupňové   rozhodnutie   tak,   že   návrh sťažovateliek   zamietol,   súčasne   rozhodol   o povinnosti   sťažovateliek   zaplatiť   spoločne a nerozdielne odporcovi náhradu trov konania v sume 1 935,80 €.

Krajský   súd   v tejto   časti,   ktorá   je predmetom   námietok   sťažovateliek   vo   svojom odôvodnení   uviedol,   že   pri   rozhodovaní   o priznaní   náhrady   trov   konania   úspešnému odporcovi   postupoval podľa ustanovenia § 224 ods.   1 OSP, podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie, a v nadväznosti na to podľa ustanovenia § 142 ods. 1 OSP, podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti   účastníkovi,   ktorý   vo veci   úspech   nemal (v   rozsudku   krajského súdu   došlo nepochybne k pisárskej chybe, keď číselne namiesto odseku 1 citovaného paragrafu uviedol krajský súd odsek 2, pretože z obsahu odôvodnenia je nepochybné, že krajský súd aplikoval ustanovenie § 142 ods. 1 OSP).

Náhradu   priznal   krajský   súd   za   6   úkonov   právnej   pomoci,   a to   prevzatie   veci, pojednávanie uskutočnené v dňoch 14. októbra 2008, 13. novembra 2008 a 11. decembra 2008,   spísanie   odvolania   a „odvolacie   pojednávanie“ konané   14.   januára   2009. Vychádzajúc   z ustanovení   §   9   ods.   1   a   §   10   ods.   1   a   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) za jeden úkon právnej pomoci určil krajský súd základnú sadzbu tarifnej odmeny 210,81 €. Pri určení tejto sumy vychádzal z hodnoty sporu, a to z hodnoty ornej

pôdy o výmere 11 100 m2 suma za 1 m2 je 0,566 €   - vychádzajúc z prílohy č. 1 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné

stavebné odpady v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 582/2004 Z. z. “)Ďalej prirátal aj DPH vo výške 240,32 € a tiež 5 x režijný paušál vo výške 6,30 € a 1 x režijný paušál vo výške 6,95 €.

Za vykonané úkony právnej pomoci teda určil celkovú sumu 1 543,63 €.

Krajský súd ďalej odporcovi, resp. jeho právnej zástupkyni priznal náhradu za stratu času podľa ustanovení § 17 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., a to za 12 polhodín v roku 2008   (za každú polhodinu po 9,85 €) a za 4 polhodiny v roku 2009 (za každú polhodinu po 11,58 €). Takto určil celkovú sumu 164,52 €.

Z titulu cestovných náhrad podľa ustanovenia § 15 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. priznal krajský súd náhradu za 3 cesty osobným motorovým vozidlom z B. do N. a späť uskutočnené v roku 2008, teda celkom za 540 km (po 6,20 Sk za jeden kilometer) v sume   3   348   Sk   (111,13   €). K tomu   prirátal   náhradu   za   spotrebu   pohonných   hmôt vychádzajúc zo spotreby 0,087 litrov za 1 km a z ceny 41 Sk za jeden liter pohonných hmôt, teda výpočtom 0,087 l x 540 km x 41 Sk určil celkovú sumu 1 926 Sk (63,93 €).

Za 1 cestu uskutočnenú v roku 2009 z B. do N. a späť určil náhradu za 180 km (po 0,183   €   za   1   kilometer)   vo   výške   32,94   €.   K tomu   prirátal   náhradu   za   spotrebu pohonných hmôt vychádzajúc zo spotreby 0,087 litrov za 1 km a z ceny 1,255 € za jeden liter, teda výpočtom 0,087 l x 180 km x 1,225 € určil celkovú sumu 19,65 €.

Výsledná suma z titulu cestovných náhrad bola teda určená vo výške 227,65 €.

Úhrn všetkých uvedených súm predstavoval priznanú náhradu trov konania v sume 1 935,80 €.

Ústavný súd po preskúmaní namietanej časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu dospel k týmto čiastkovým záverom:

Podľa § 9 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak.

Ustanovenia   §   10   ods.   1   vyhlášky   č.   655/2004   Z.   z.   podrobne   stanovujú   pásma určujúce v závislosti od výšky tarifnej hodnoty výšku základnej sadzby tarifnej odmeny.

Podľa ustanovenia 10 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., ak nie je ustanovené inak, považuje sa   za   tarifnú   hodnotu   výška   peňažného   plnenia   alebo   cena   veci   alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby.

Podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z., ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami, je základnou sadzbou tarifnej odmeny   za jeden úkon právnej služby jedna tretina výpočtového základu.

Ústavný   súd   v rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   judikoval,   že   nie   je   úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu. Podstatné je, či sú odlišné právne názory všeobecných súdov ústavne konformné, lebo v kladnom prípade niet dôvodu   na   to,   aby   ústavný   súd   do   takýchto   záverov   zasiahol   (mutatis   mutandis I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 273/08, II. ÚS 300/09).

Možno   konštatovať,   že   rozhodovacia   prax   všeobecných   súdov   je   v danej problematike   rozdielna.   Niektoré   súdy   v prípadoch   žalôb o určenie   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam vychádzajú   z toho,   že   nie   je   možné   v peniazoch   vyjadriť   hodnotu predmetu právnych služieb a na základe toho aplikujú ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Naopak, iné súdy sú toho názoru, že za túto hodnotu treba považovať   hodnotu   veci,   ktorej   sa   predmetný   právny   úkon   týka,   a preto   aplikujú ustanovenie § 10 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   pokiaľ   krajský   súd   v rámci   rozhodovania   o trovách konania, predmetom ktorého bolo určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, presnejšie k ornej   pôde, rozhodol v súlade s § 142 ods. 1 OSP, pričom vychádzal z hodnoty veci v zmysle ustanovenia § 10 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., ktorú určil prostredníctvom aplikácie prílohy č. 1 k zákonu č. 582/2004 Z. z., učinil spôsobom predvídaným zákonom.

Tomuto záveru svedčí skutočnosť, že aplikácia právnej úpravy obsiahnutej v zákone č.   582/2004   Z.   z.,   prostredníctvom   ktorej   určil   krajský   súd tarifnú   hodnotu   predmetu konania (ornej pôdy), nebola okolnosťou nepredvídateľnou (ako to zmieňujú sťažovateľky). Na jej použitie v analogických okolnostiach odkazuje prostredníctvom ustanovení prílohy č. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej   hodnoty majetku v znení neskorších   predpisov   napríklad aj ustanovenie § 7 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení   neskorších   predpisov,   a   to   pri   určení   základu   súdneho   poplatku   pri   percentnej sadzbe, ak je základom poplatku cena nehnuteľností, resp. konkrétne cena ornej pôdy.

Vo vzťahu k   námietke sťažovateliek týkajúcej sa argumentácie o neúčelnosti trov právneho zastúpenia (advokátom), ktoré odporca vynaložil, aj keď ako právnická osoba zastupujúca   záujmy   štátu   disponoval   možnosťou   využiť   pre   hájenie   právnych   záujmov svojich   zamestnancov   s odborným   právnickým   vzdelaním,   ústavný   súd   konštatuje,   že krajský súd v rámci rozhodovania o priznaní náhrady trov označeného konania na základe ustanovenia § 142 ods. 1 OSP ich priznaním v rozsudku uplatnil zákonom poskytovaný priestor   na   uváženie   účelnosti   trov   konania,   do   ktorého   ústavný   súd   nie   je   zásadne oprávnený vstupovať a nahradzovať prijaté právne závery všeobecného súdu.

Ústavný   súd   sa   v tomto   kontexte   pri   posudzovaní   sťažovateľkami   predostretej námietky   porušenia   vymedzených   článkov   ústavy a dohovoru   obmedzil   iba   na kontrolu konformnosti posudzovanej časti rozhodnutia s limitmi čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru kladúcimi nároky na kvalitu odôvodnenia rozhodnutia.

Ústavný súd konštatuje, že výrok krajského súdu o priznaní trov právneho zastúpenia má dostatočnú oporu v odôvodnení jeho rozhodnutia, pretože krajský súd náležite vysvetlil, ktoré právne predpisy aplikoval, tieto súčasne predstavovali právnu úpravu aplikovateľnú na   skutkový   stav   posudzovanej   veci   a   súčasne   odôvodnenie   rozhodnutia   obsahovalo náležitú   špecifikáciu   číselného   postupu,   ktorým   najvyšší   súd   dospel   k záveru   o   výške priznaných trov.

Na základe uvedeného ústavný súd posúdil predmetnú časť rozhodnutia krajského súdu ako konformnú s obsahom garancií označených článkov ústavy a dohovoru a sťažnosť vo vzťahu k rozsudku krajského súdu kvalifikoval ako zjavne neopodstatnenú.

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 83/2010 z 29. júna 2010

Ústavný súd preskúmal predmetné uznesenie najvyššieho súdu, aby zistil, či účinky výkonu   právomoci   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1   Cdo   83/2010 sú zlučiteľné   s limitmi   sťažovateľkami   označených   článkov   ústavy   a   dohovoru,   porušenie ktorých namietajú.

Sťažovateľky   v dovolaní   podanom   proti   rozsudku   krajského   súdu   namietali   jeho pochybenie pri rozhodovaní o náhrade trov konania, pretože podľa ich názoru krajský súd nesprávne aplikoval ustanovenie § 142 ods. 2 OSP, ktoré sa vzťahuje na prípady, keď má účastník konania vo veci čiastočný úspech, pričom v prerokúvanej veci mal odporca plný úspech.   Argumentovali tiež   názorom,   že štátu   nemožno   priznať náhradu   trov   právneho zastúpenia advokátom, ak je finančne a personálne vybavený príslušnými organizačnými zložkami   a zamestnáva   odborných   pracovníkov,   ktorí   vypracúvajú   písomné   stanoviská, ktoré aj boli použité v predmetnom konaní. Takéto trovy právneho zastúpenia nemožno podľa   ich   vyjadrenia   považovať   za   účelne   vynaložené.   Rozhodnutie   odvolacieho   súdu v časti rozhodnutia o trovách konania tak považovali sťažovateľky za postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie a tiež nesprávne právne posúdenie veci, teda za dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania v zmysle ustanovení § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP. Navyše, sťažovateľky namietali absenciu odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu v súvislosti s otázkou „v zmysle ktorého právneho predpisu sú súdy oprávnené postupovať pri výpočte tarifnej hodnoty úkonov právnej pomoci advokátom z Prílohy č. 1 k zákonu o miestnych   daniach“. Na   základe   uvedeného   sťažovateľky   navrhli,   aby   dovolací   súd rozsudok   odvolacieho súdu   v časti   týkajúcej   sa   trov   konania zmenil a zaviazal odporcu na náhradu trov dovolacieho konania.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Cdo 83/2010 z 29. júna 2010 o podanom dovolaní rozhodol tak, že ho v zmysle ustanovenia § 243b ods. 5 v spojení s ustanovením § 218 ods. 1 písm. c) OSP odmietol pre jeho neprípustnosť.

V odôvodnení rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že po posúdení včasnosti podania dovolania preskúmal, či toto smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním.

Najvyšší   súd   skonštatoval,   že   dovolanie   sťažovateliek   smeruje   proti   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania, pričom toto rozhodnutie „má povahu uznesenia, i keď je obsiahnuté v rozsudku“. Vychádzajúc z uvedeného posudzoval najvyšší súd prípustnosť dovolania „proti takémuto výroku“ podľa ustanovení upravujúcich podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu.

V nadväznosti   na   to   najvyšší   súd   citoval   dotknutú   právnu   úpravu   obsiahnutú v ustanoveniach § 239 ods. 1 a 2 OSP, podľa ktorej je dovolanie prípustné jednak proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo zmenené uznesenie súdu prvého stupňa, takisto proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ďalej ak ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia alebo ak ide o uznesenie   o   uznaní   (neuznaní)   cudzieho   rozhodnutia   alebo   o   jeho   vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Na   tomto   mieste   poukázal   najvyšší   súd   na   nadväzujúce   ustanovenia   obsiahnuté v § 239 ods. 3 OSP, podľa ktorých predchádzajúce ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalcovskom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.

Najvyšší   súd   vychádzajúc z uvedenej   právnej   úpravy vyvodil   záver,   že podaným dovolaním bola napadnutá „taká časť rozhodnutia odvolacieho súdu (trovy konania), ktorá spadá pod ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p.“, a teda proti nej dovolanie z pohľadu ustanovení § 239 OSP nie je prípustné.

S odkazom   na   ustanovenie   §   242   ods.   1   OSP   ukladajúceho   dovolaciemu   súdu povinnosť   prihliadnuť na   procesné   vady   vymedzené   ustanoveniami §   237   OSP,   a to   aj pre prípad, keď v dovolaní uplatnené neboli, preskúmal najvyšší súd prípustnosť dovolania podľa   ustanovení   §   237   OSP,   ktoré   taxatívne   vymedzuje   okruh   procesných   vád zakladajúcich prípustnosť dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (aj proti rozsudku, aj proti uzneseniu). Najvyšší súd citoval znenie dotknutej právnej úpravy, podľa ktorej takými závažnými procesnými vadami je skutočnosť, že sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí   do   právomoci   súdov,   že   ten,   kto   v   konaní   vystupoval   ako   účastník,   nemal spôsobilosť   byť účastníkom   konania, že   účastník   konania   nemal procesnú   spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, a napokon skutočnosť, že rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Na tomto mieste skonštatoval najvyšší súd, že existencia niektorej z tu uvedených procesných vád v namietanom konaní nebola dovolacím súdom zistená.

V závere teda najvyšší súd zhrnul, že v prípade sťažovateliek nemožno prípustnosť dovolania vyvodiť ani z ustanovení § 237 OSP, ale ani z ustanovení § 239 OSP, preto ho ako neprípustné odmietol.

V časti týkajúcej sa otázky trov konania najvyšší súd uviedol:„ V dovolacom konaní úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov konania proti navrhovateľom, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods.   1   O.s.p.)   a   preto   mu   dovolací   súd   náhradu   trov   priznal   v   sume   56,97   €.   Trovy pozostávali z jedného úkonu právnej služby (vyjadrenie sa k dovolaniu), za ktorý prináleží podľa § 14 ods. 2 písm. c/ vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. odmena vo výške jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny [1935,80 - 663,88 = 1271,92 / 331,94 = 3,8; 41,49 + (4 x 9,96) = 81,33 / 2 = 40,66 euro + 7,21 RP + 19% DPH = 56,97 euro].“

  Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu dospel k týmto čiastkovým záverom:

Najvyšší   súd   v prvom   rade   reflektujúc   na   ustálenú   súdnu   prax   v analogických prípadoch (pozri č. R 117/1999) kvalifikoval rozhodnutie o trovách konania ako také, ktoré má povahu uznesenia.

V nadväznosti na to a vychádzajúc z dôvodov špecifikovaných v podanom dovolaní § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP pristúpil k interpretácii dotknutej právnej úpravy (§ 239 OSP) týkajúcej sa podmienok prípustnosti dovolania proti uzneseniu, pričom skonštatoval neprípustnosť dovolania sťažovateliek v danom vymedzenom rámci.

Následne   interpretoval   najvyšší   súd   zákonom   definované   podmienky   (prípady) prípustnosti dovolania podľa ustanovení § 237 OSP vymedzujúcich okruh procesných vád zakladajúcich   prípustnosť   dovolania   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu. V zmysle zákonnej povinnosti vyplývajúcej mu z ustanovenia § 242 ods. 1 OSP   posúdil najvyšší   súd   prípustnosť   podaného   dovolania   sťažovateliek   aj   z hľadiska   všetkých ustanovení § 237 OSP. Názor najvyššieho súdu bol taký, že ani obsah dovolacích námietok, ale   ani   obsah   napadnutého   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   zjavne   nesignalizujú   ani   len náznak   možnosti   existencie   niektorej   z procesných   vád   vymedzených   citovaným ustanovením,   preto   najvyšší   súd   skonštatoval,   že   existencia   niektorej   z týchto   vád v posudzovanom konaní zistená nebola.

Skutočnosť,   že   sťažovateľkami   vymedzený   dôvod   dovolania   založený   na   tvrdení o nedostatočnom   odôvodnení   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   najvyšší   súd   podrobnejšie argumentačne nevysvetľoval, ešte nemožno kvalifikovať ako arbitrárnosť jeho rozhodnutia. Je prirodzené, že sa najvyšší súd obmedzil iba na konštatovanie o neprípustnosti dovolania z hľadiska ustanovení § 237 OSP, keď sa opieral o väčšinový názor rozhodovacej súdnej praxe, ktorá tento sťažovateľmi prezentovaný dôvod apriori považuje za nesubsumovateľný pod   ustanovenie   §   237   písm.   f)   OSP   (účastníkovi   konania   sa   postupom   súdu   odňala možnosť konať pred súdom).

Na tomto mieste považoval ústavný súd za potrebné zaujať stanovisko aj k námietke sťažovateliek, podľa ktorej malo dôjsť k zásahu do samotnej podstaty ich základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy z dôvodu, že voči prvýkrát uloženej „peňažnej povinnosti“ v podobe náhrady trov konania nemali možnosť brániť sa riadnym opravným prostriedkom.

Ústavný súd sa s uvedeným tvrdením zásadne nestotožňuje a poukazuje na to, že aj keď bola „peňažná povinnosť“ sťažovateľkám, tak ako to uvádzajú, uložená prvýkrát až v odvolacom konaní, dvojinštančnosť konania vo vzťahu k rozhodovaniu o trovách konania zachovaná   bola.   O trovách   konania   v prvostupňovom   konaní   rozhodované   bolo a k preskúmaniu ich   správnosti v odvolacom   konaní došlo,   aj keď na základe iniciatívy protistrany. To, že v druhom stupni odvolací súd o nich   právoplatne rozhodol na rozdiel od prvostupňového konania v neprospech sťažovateliek, ešte neznamená, že bolo porušené ich právo na riadny opravný prostriedok. Z hľadiska úspechu účastníkov konania napokon situácia, ktorá nastala po podaní odvolania v otázke trov konania, je analogická so situáciou, ktorá nastala po jeho podaní v merite veci.

Pokiaľ   ide   o časť   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   týkajúcu   sa   otázky   náhrady   trov dovolacieho konania, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd jednak ozrejmil, ktoré právne predpisy   v tejto   časti   rozhodovania   aplikoval,   a   jednak   podrobne   špecifikoval   postup, ktorým dospel k určeniu konkrétnej sumy priznaných trov.

Ústavný   súd   zaujal   stanovisko   aj   ku   konkrétnym   argumentačným námietkam sťažovateliek na tomto mieste nastoleným. Sťažovateľky sú toho názoru, že právna úprava obsiahnutá § 209 OSP, ktorá sa má v dovolacom konaní primerane aplikovať, nedovoľuje predkladať   podané   dovolanie   na   vyjadrenie   druhému   účastníkovi   konania.   Ďalej sťažovateľky   prezentujú   názor,   že   v dovolacom   konaní   sa   právna   zástupkyňa   odporcu vyjadrila iba k otázke procesnej prípustnosti dovolania, a nie k obsahovej stránke veci, preto vynaložené   trovy   právneho   zastúpenia   podľa   nich   nemožno   považovať za „hospodárne a účelné“ a dovolací súd ich z tohto dôvodu vôbec priznať nemal.

Ústavný súd poukazuje na to, že žiadne ustanovenie právnej úpravy dovolacieho konania v Občianskom súdnom poriadku nevylučuje možnosť predložiť podané dovolanie na vyjadrenie protistrane. Relevantná právna úprava síce odkazuje na primerané použitie ustanovení   §   209   OSP   (o   odvolacom   konaní),   tieto   sa   však   týkajú   otázok   iných, predovšetkým otázky postupu prvostupňového súdu pri odstraňovaní nedostatkov podaného odvolania pred predložením opravného prostriedku odvolaciemu súdu.

To,   či   sú   účelné   trovy,   ktoré   vznikli   odporcovi   v súvislosti   so   spracovaním vyjadrenia právneho zástupcu, ktorý bol na jeho predloženie súdom vyzvaný a v ktorom sa vyjadril   k procesnej   otázke   prípustnosti   podaného   dovolania,   je   otázkou   skutkového a právneho posúdenia konajúceho súdu v rámci jeho úvahy. Právny záver, ku ktorému na jej základe   konajúci   súd   dospeje,   však   nie   je   ústavný   súd   oprávnený   preskúmavať a posudzovať,   pretože,   ako   to   už   bolo   naznačené,   nie   je opravnou   inštanciou   v sústave všeobecných súdov a jeho úloha sa obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdmi vykonanej interpretácie a aplikácie právnej úpravy   s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (podobne   aj   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 231/04).

Na základe uvedených východísk dospel ústavný súd k záveru, že v rámci výkonu svojej   právomoci   sa   najvyšší   súd   v uznesení   sp. zn.   1   Cdo   83/2010   z 29.   júna   2010 vysporiadal   s podstatnými   námietkami   sťažovateliek   v   náležitom   rozsahu   a jeho relevantným   konštatovaniam   predchádzal   racionálny,   a   teda   ústavne   konformný   výklad dotknutej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie dovolania sťažovateliek, ako aj záver o výške priznaných trov konania. Rozhodnutie najvyššieho súdu teda zodpovedá limitom garancií čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľky namietajú.

V závere treba opätovne zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy.   Z tohto   postavenia   mu   preto   v okolnostiach   tohto   prípadu   ani   neprislúchalo posudzovať, či námietkam sťažovateliek podaným prostredníctvom dovolania malo, alebo nemalo byť vyhovené. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu, či rozhodnutie o nich   spĺňalo   požiadavku   ústavnosti   spočívajúcu   predovšetkým   v ústavne konformnom výklade   dotknutej   právnej   úpravy   o tiež   požiadavku   náležitého   odôvodnenia   prijatých záverov.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti odmietol v oboch bodoch sťažnosť sťažovateliek podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2011