znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  III. ÚS 221/2010-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   augusta   2010 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Auxta   a zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa Tkáčika prerokoval sťažnosť V. B., K., zastúpenej advokátkou JUDr. Ľ. V., K., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 532/98 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   V.   B.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 532/98   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice   I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   C   532/98 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. V. B. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 300 € (slovom tristo eur), ktoré   j e   Okresný   súd   Košice   I   p o v i n n ý   vyplatiť   jej   do dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice I   j e   p o v i n n ý   uhradiť V. B. trovy konania v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Ľ. V., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp.   zn. III. ÚS 221/2010 z 25. mája 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť V. B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 532/98.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že predmetom konania vedeného pred okresným súdom je privolenie súdu k výpovedi žalobcu (S., K.) z nájmu bytu, ktorý sťažovateľka užíva.   Hoci   podľa   jej   názoru   neexistuje   v sťažnosťou   napadnutom   konaní   aktívna legitimácia na podanie žaloby, okresný súd žalobu nezamietol a na pojednávaní 19. apríla 2000 konanie prerušil, kým nebude rozhodnuté o veci členstva sťažovateľky v stavebnom bytovom   družstve.   Sťažovateľka   uviedla,   že   od tohto   dňa   okresný   súd   vo   veci   vôbec nekonal, ďalší termín pojednávania bol až 22. apríla 2010, pričom toto pojednávanie bolo odročené   z dôvodu   ustanovenia   nového   právneho   zástupcu   žalobcu.   Vzhľadom   na   už uvedené   sťažovateľka   28.   apríla   2010   podala   sťažnosť   predsedovi   okresného   súdu   na prieťahy v konaní,   v ktorej   okrem   iného uviedla, že „neurgovala   toto   konanie vo   veci samej,   nakoľko   ho   považovala   za   zmätočné   a podávané   nad   rámec   zákonného ustanovenia...“, a tiež že je toho názoru, „že súd nevyužil všetky zákonné možnosti na riešenie predmetného súdneho sporu...“.

Okresný   súd   sa   k sťažnosti   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   podaním sp. zn. Spr. 31/10 z 11. júna 2010, v ktorom uviedol:

„Konanie na Okresnom súde Košice I sa začalo podaním žaloby dňa 18.6.1998. Predmetom   konania   je   nárok   žalobcu   na   privolenie   súdu   k   výpovedi   z   nájmu   bytu. Sťažovateľka   v   predmetnom   konaní   vystupuje   ako   žalovaná.   Súd   vykonal   prípravu pojednávania,   zabezpečil   potrebné   listinné   dôkazy   a   vyjadrenie   žalovanej   k   predmetu konania.

Prvé pojednávanie   vo   veci   súd   vytýčil   dňa   19.4.2000,   na ktorom   bolo vyhlásené uznesenie,   že   konanie   sa   prerušuje   do   právoplatného   skončenia   konania   vedeného   na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 11Cb 1157/99.

Rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp.   zn.   11Cb   1157/1999   nadobudlo právoplatnosť 17.6.2009. Okresný súd Košice I sa túto skutočnosť dozvedel 16.11.2009. Po odpadnutí prekážky, pre ktorú bolo konanie prerušené, súd nariadil pojednávanie vo veci na deň 22.4.2010. Toto pojednávanie bolo odročené na žiadosť právneho zástupcu žalobcu, ktorý požiadal o poskytnutie lehoty na oboznámenie sa s predmetom konania, keďže prevzal právne zastúpenie žalobcu v predmetnej veci dňa 22.4.2010.

28.4.2010 právny zástupca žalobcu doručil súdu písomné podanie, ktorým oznámil, že žalobu berie v celom rozsahu späť a konanie žiadal zastaviť.

Súd doručil právnej zástupkyni žalovanej podanie žalobcu a požiadal ju,   aby sa k späťvzatiu žaloby vyjadrila v lehote do 15.6.2010. Po uplynutí tejto lehoty súd rozhodne o návrhu žalobcu na zastavenie konania.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   v   súdnom   konaní   došlo   k   zbytočným   prieťahom a k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR a podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, súd zohľadnil kritéria, na ktoré prihliada aj ústavný súd pri rozhodovaní   vo   veciach   sťažností,   ktorými   účastníci   namietajú   porušenie   práva   na prerokovanie veci pred súdom bez zbytočných prieťahov.

Čo sa týka skutkovej a právnej zložitosti predmetného konania máme za to, že po právnej stránke prejednávaná vec nie je zložitá. Zložitou sa javí faktická stránka veci ak by bola vec meritórne rozhodovaná.

V predmetnom konaní sa vyskytla zákonná prekážka v postupe súdu, konanie bolo prerušené podľa ust. § 109 ods. 1 psím. b) O.s.p. od 19.4.2000 do 17.6.2009. Po zistení, že prekážka na prerušenie konania odpadla, súd pokračoval v konaní bez prieťahov. Toho času sa vec nachádza v štádiu, kedy súd s najväčšou pravdepodobnosťou konanie zastaví   a   tým   dôjde   k   odstráneniu   stavu   právnej   neistoty,   v   ktorom   sa   navrhovateľka nachádza. Na   základe   vyššie   uvedeného   máme   za   to,   že   v   predmetnom   konaní   k   žiadnym zbytočným prieťahom zo strany Okresného súdu Košice I nedošlo, a preto o sťažnosti pani V. B. žiadame rozhodnúť, že jej právo vyplývajúce z Ústavy SR a z Dohovoru porušené nebolo.“

Rovnaké   skutočnosti   týkajúce   sa   úkonov   okresného   súdu   zistil   aj   ústavný   súd z obsahu spisu, ktorý mu bol predložený k previerke 16. júna 2010. Navyše ústavný súd zistil,   že   v období,   keď   bolo   konanie prerušené   (od   19.   apríl   2000   do   17.   júna 2009), okresný súd spolu 25-krát zisťoval stav konania vo veci sp. zn. 11 Cb 1157/99 vedenej Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) na účely zistenia, či už odpadol dôvod, pre ktorý bolo konanie prerušené.

Ústavnému   súdu   bolo   21.   júna   2010   doručené   stanovisko   právnej   zástupkyne sťažovateľky k vyjadreniu okresného súdu, ktorým okrem skutočností a právnych dôvodov, z ktorých sťažnosť vychádza, navyše doplnila, že „ešte v r. 2004 došlo k zákonnej úprave podľa ktorej vo všeobecnosti ak prenajímateľ bytu dal výpoveď z nájmu stratil aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o privolenie výpovedi z nájmu a takúto možnosť zákonná úprava preniesla na prenajímateľa. Okrem toho máme zato, že otázka privolenia výpovedi z nájmu neupravovala nájomný vzťah k družstevnému bytu ale len k štátnym bytom alebo služobným bytom. Svoj právny názor odôvodňujeme tým, že bez existencie členstva nemôže existovať   ani   nájomný   vzťah   a   v   prípade   zániku   členstva   v   družstve   zo   zákona   zaniká aj nájomný vzťah k tomuto bytu.“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 15 C 532/98 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (III. ÚS 127/03, IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania   obrátil   na súd   so   žiadosťou   o jeho   rozhodnutie.   Táto   povinnosť   súdu   a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a postup   samotného   súdu   (3).   Ústavný   súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.

1. Predmetom konania vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 15 C 532/98 je privolenie k výpovedi z nájmu bytu. Takýto predmet konania v minulosti tvoril bežnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov až do 1. septembra 2001, keď nadobudol účinnosť zákon č. 261/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 261/2001 Z. z.“). Výklad a používanie právnej úpravy týkajúcej sa skončenia nájomného vzťahu sú stabilizované v rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov, kde je upravená aj metodika postupu súdov. Ústavný súd (na rozdiel od okresného   súdu)   ani   po   skutkovej   stránke   nepovažuje   vec   za   zložitú,   hoci   možno predpokladať,   že pre   meritórne rozhodnutie   veci   by bolo nevyhnutné nariadiť   znalecké dokazovanie.

2. V rámci   druhého   kritéria   ústavný   súd   posudzoval   správanie   sťažovateľky v konaní. Sťažovateľka na výzvy okresného súdu odpovedala v súdom určených lehotách, namietala   skutočnosti   obsiahnuté   v žalobe,   ako   aj   právne   posúdenie   veci,   avšak   neušlo pozornosti ústavného súdu, že sama sťažovateľka v podaní z 27. októbra 1998 navrhovala okresnému   súdu   prerušenie   konania z dôvodu   začatia   iného   súdneho   konania, v ktorom žalovala protistranu o vyslovenie neplatnosti vylúčenia z družstva a v ktorom navrhovala znalecké   dokazovanie,   závery   ktorého   mohli   byť   podkladom   pre   rozhodovanie   aj v preskúmavanej veci. Sťažovateľka v období, v ktorom bolo konanie prerušené, ani raz nežiadala v konaní pokračovať, sťažnosť na prieťahy v konaní podala, až keď okresný súd po prerušení konania sám vykonal ďalšie pojednávanie vo veci, zo záverov (ako sú uvedené v zápisnici z pojednávania) ktorého bolo možné predpokladať, že žalobca vezme podanú žalobu späť.

3. Tretím   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo   k zbytočným prieťahom   v   označenom   súdnom   konaní,   bol   postup   samotného   okresného   súdu   (napr. III. ÚS 47/00,   IV. ÚS 74/02).   Ústavný   súd   predovšetkým   poukazuje   na   to,   že   trvanie napadnutého konania okresného súdu v zásadnej miere ovplyvnilo obdobie jeho prerušenia, ku ktorému došlo so súhlasom obidvoch strán súdneho sporu.

Čo sa týka prerušenia konania, ústavný súd zastáva názor, že ide o procesný postup, ktorý je zákonom dovolený, a je potrebné ho posudzovať podľa situácie, ktorá existovala v čase,   keď   sa   realizoval,   a   k   posúdeniu   ktorej   majú   všeobecné   súdy   zásadne   lepšie predpoklady ako ústavný súd, odhliadnuc od princípu subsidiarity, ktorým sa riadi jeho vzťah   k všeobecným   súdom   a   ktorému   viac   zodpovedá,   aby   ústavný   súd,   ak   je   to nevyhnutné, sám neposudzoval vhodnosť a účelnosť zvoleného procesného postupu. To však   ešte   neznamená,   že   táto   voľnosť   je   bez   obmedzenia   a   že   je   ústavným   súdom nekontrolovateľná.   Aj ustanovenie   § 109   ods. 1   písm.   c)   OSP,   tak   ako   napokon   každé zákonné ustanovenie, sa totiž musí vykladať a uplatňovať v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Pretože zo žiadneho ustanovenia ústavy nemožno vyvodiť, že prerušením konania jeho účastník stráca právo na to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 21/00).

V   prerušenom   konaní   sa   nemohli   vykonávať   žiadne   procesné   úkony   smerujúce k odstráneniu   právnej   neistoty   jeho účastníkov, a tým nemohlo dôjsť   k naplneniu účelu označených   práv.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nečinnosť   súdu   v dôsledku existencie   prekážky   jeho   postupu   vytvorenej   zákonom   ustanoveným   postupom (napr. právoplatným   uznesením   o prerušení   konania),   tak   ako   to   je   v danom   prípade, neposudzuje   ako   zbytočné   prieťahy   v súdnom   konaní   (m. m.   II. ÚS 3/00,   I. ÚS 78/02, III. ÚS 42/02).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   námietky   sťažovateľky   však   konštatuje,   že   v   danom prípade považuje postup zvolený okresným súdom, ktorým prerušil konanie, za správny a neobstojí námietka sťažovateľky, že okresný súd mal už na prvom pojednávaní žalobu zamietnuť, pretože zákonná úprava, ktorá upravuje zánik bytu výpoveďou, platí pre iné druhy bytov, ako sú družstevné byty. Z § 714 a ani žiadneho iného ustanovenia zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“) totiž nevyplýva, že ustanovenia   §   710   a   §   711   Občianskeho   zákonníka   upravujúce   zánik   nájmu   bytu nemožno aplikovať aj na zánik nájmu k družstevnému bytu. Zánik nájmu bytu zánikom členstva   osoby   v bytovom   družstve   podľa   §   714   Občianskeho   zákonníka   je   potrebné považovať   len   za   ďalší   prípad   zániku   nájmu   družstevného   bytu,   ktorý   vychádza   zo závislosti   práva   družstevného   nájmu   k bytu   od   existencie   členského   vzťahu   v bytovom družstve.   Rovnako   tak   ani   zmena   Občianskeho   zákonníka   (prijatá   zákonom č. 261/2001 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť 1. septembra 2001), ktorá zrušila podmienku, že vypovedať nájom k bytu môže   prenajímateľ len s privolením súdu, neodôvodňovala zastavenie   konania   okresným   súdom,   pretože   v zmysle   prechodného   ustanovenia § 879c ods. 1 Občianskeho zákonníka bolo povinnosťou súdu konanie o privolenie súdu k výpovedi z nájmu k bytu začaté do nadobudnutia účinnosti zákona č. 261/2001 Z. z. dokončiť podľa dovtedy platných predpisov.

Ústavný súd rozborom predloženého spisu zistil, že v danej veci nastalo len jedno dlhšie obdobie nečinnosti súdu, a to obdobie 14 mesiacov – od 9. februára 1999, keď boli vyžiadané listinné dôkazy od žalobcu, až do 19. apríla 2000, keď sa uskutočnilo vo veci prvé   pojednávanie.   Ústavný   súd   po   zvážení   všetkých   okolností   pri   hodnotení   postupu okresného   súdu,   najmä   s prihliadnutím   na   uvedené   obdobie   nečinnosti,   ale   aj   na   tú skutočnosť, že konanie začalo ešte v roku 1998, dospel k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 532/98 bolo porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.  

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci konal [podobne aj § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde] preto ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 532/98 konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu), pretože stav právnej neistoty sťažovateľky dosiaľ trvá.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z akých   dôvodov sa ho domáha. Podľa odseku 5 citovaného zákonného ustanovenia ak ústavný súd rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia,   ktoré   je   peňažnou   protihodnotou   utrpenej nemajetkovej ujmy, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné inak napraviť (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 27/03).

Sťažovateľka   žiadala priznať od okresného   súdu   finančné zadosťučinenie   v sume 3 319   €.   Podaním   z 9.   júla   2010   ho   zdôvodnila   veľkou   právnou   neistotou   a obavou z možných   následkov   podanej   žaloby,   ako   aj   skutočnosťou,   že „sama   nedisponovala dôkazmi o tom, že v plnom rozsahu nič nedlhuje prenajímateľovi za predmetný byt, pretože za uvedené obdobie jej prenajímateľ neposkytoval vyúčtovanie z úhrady nájmu a služieb spojených s užívaním bytu“. Pri určení sumy finančného zadosťučinenia však ústavný súd vychádzal predovšetkým z obdobia zistenej nečinnosti 14 mesiacov v rokoch 1999 a 2000 a na   základe   toho   považoval   za   primerané   priznať   sťažovateľke   finančné   zadosťučinenie v sume 300 €, ktoré je povinný zaplatiť sťažovateľke okresný súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Ústavný súd napokon rozhodoval aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli   v dôsledku   jej   právneho   zastúpenia   v konaní   pred   ústavným   súdom   advokátkou JUDr. Ľ. V., ktorá trovy právneho zastupovania vyčíslila v sume 256,74 €.

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Predmet   konania   –   ochrana   základných   ľudských   práv   a   slobôd   –   je   v   zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 €.

Úhradu   trov   konania   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 120,23 €, t. j. za dva úkony 240,46 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje celkovú sumu 254,88 €.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na účet   právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2010