znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 221/09-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. júla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., K., zastúpeného advokátkou JUDr. A. V., K., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Špeciálneho   súdu   v Pezinku   sp.   zn. PK-1T/32/2008   z 15.   apríla   2009   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 1 Tošs 11/2009 z 30. apríla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2009 doručená sťažnosť P. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. A. V., K., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   uznesením   Špeciálneho   súdu   v Pezinku   (ďalej   len   „špeciálny   súd“)   sp.   zn. PK-1T/32/2008 z 15. apríla 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tošs 11/2009 z 30. apríla 2009.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že námietka porušenia označených práv smeruje proti uzneseniu   špeciálneho   súdu   sp.   zn.   PK-1T/32/2008   z 15.   apríla   2009   a uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tošs 11/2009 z 30. apríla 2009. Podľa jeho vyjadrenia v rámci týchto konaní oba súdy rozhodovali o ním vznesenej námietke zaujatosti zo 14. apríla 2009 voči   predsedovi   senátu   1T   špeciálneho   súdu   JUDr.   I.   K.   O tejto   námietke   rozhodol špeciálny súd v označenom rozhodnutí tak, že konštatoval, že JUDr. I. K. nie je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania vo veci vedenej na tamojšom súde pod sp. zn. PK-1T/32/2008.   Sťažovateľ   uviedol,   že   proti   uzneseniu   špeciálneho   súdu   podal   hneď po jeho   vyhlásení   sťažnosť,   o ktorej   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 1 Tošs 11/2009   z 30.   apríla   2009   tak,   že   napadnuté   uznesenie   špeciálneho   súdu   zrušil s odôvodnením, že na jeho prijatie neboli vôbec dané dôvody, keďže jeho námietka nebola vznesená bezodkladne a zároveň bola procesného charakteru.

Podľa vyjadrení sťažovateľa bola jeho námietka zaujatosti voči JUDr. I. K. vznesená z dôvodu,   že   v rozsudku   sp.   zn.   PK-1T/14/2007   zo   17.   februára   2009,   ktorým   boli obžalovaní odlišní od jeho osoby uznaní vinnými zo spáchania trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 a iné trestné činy, za čo im boli uložené tresty odňatia slobody, došlo na viacerých miestach k uvedeniu jeho celého mena. Podľa názoru sťažovateľa uvedenie jeho mena ako spolupáchateľa (nie obžalovaného) trestných činov   nebolo   namieste,   keďže   jeho   trestná   vec   bola   vylúčená   na   samostatné   konanie a dosiaľ nebolo rozhodnuté o jeho vine a treste.

V tejto súvislosti sťažovateľ dodal: „Práve skutočnosť, že v odsudzujúcom rozsudku v inej trestnej veci súd uviedol podrobný popis kriminálneho konania sťažovateľa, pričom jeho trestná vec pre tie isté skutky doposiaľ skončená nebola, teda nebol vyhlásený žiaden rozsudok, budí v sťažovateľovi celkom opodstatnený dojem hraničiaci až s presvedčením, že ten   istý   predseda   senátu,   ktorý   prejednáva   vylúčenú   vec   sťažovateľa   tohto   odsúdi v budúcnosti, aj keď v súčasnosti ešte nebolo skončené dokazovanie.

Takmer totožný prípad už riešil Európsky súd pre ľudské práva vo veci Ferrantelli a Santangelo c. Taliansko zo 7. augusta 1996, kde zistil porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v ktorom   ten   istý   sudca   rozhodoval   najprv   o   vine   a   treste   spoluobvineného   a   potom v osobitnom   konaní   o   vine   a   treste   ďalších   obvinených.   Súd   konštatoval,   že   obava z nedostatku nestrannosti vyplýva z dvoch skutočností. Jednak prvý rozsudok sa podrobne zaoberá   činnosťou   obvinených,   označuje   ich   ako   spolupáchateľov   a   zisťuje   ich   účasť a úlohu   pri   spáchaní   trestného   činu,   jednak   v   druhom   rozsudku,   ktorým   boli   odsúdení sťažovatelia, sú citované obsiahle pasáže z prvého rozsudku.

Špeciálny súd sa v napadnutom uznesení zaoberal aspoň meritom veci, keď rozhodol, že predseda senátu nie je vylúčený a neuznal dôvody sťažovateľa s poukazom na skutočnosť, že rozhodoval o iných obžalovaných.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   však   ani   len   nepriznal   namietané   právo sťažovateľovi a s odkazom na vnútroštátne právo, konkrétne na ust. § 32 ods. 6 Tr. por. uznesenie Špeciálneho súdu zrušil... Pokiaľ tento vytýka, že sťažovateľ nepodal námietku zaujatosti bezodkladne, tak k uvedenému je potrebné uviesť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky   nepredložil žiadne   argumenty,   o ktoré by   oprel   svoje tvrdenie.   Predovšetkým je potrebné uviesť, že sťažovateľovi predmetný rozsudok ani len doručovaný nebol, a teda nie   je   možné   posúdiť   objektívne   dobu,   ktorá   uplynula   odkedy   sa   o   namietaných skutočnostiach   v   ňom   uvedených   dozvedel,   pričom   sťažovateľ   tvrdí,   že   námietku   podal obratom. Rovnako neobstojí ani argument Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý vyhodnotil   námietku   sťažovateľa   len   ako   námietku   na   procesný   postup   súdu,   pretože vydanie   rozsudku   v   inej   veci,   v   ktorom   boli   uvedené   namietané   skutočnosti,   aj   keď sa pôvodne   viedlo   spoločné   konanie,   nepochybne   nie   je   procesným   postupom   vo   veci týkajúcej sa sťažovateľa, ale podanie námietky možno naopak celkom jednoznačne zaradiť, už   aj   z   pohľadu   systematizácie   trestného   poriadku,   medzi   základné   práva   sťažovateľa. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa tak javí byť ako arbitrárne.“

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v náleze vyslovil,   že   uznesením   špeciálneho   súdu   sp.   zn.   PK-1T/32/2008   z 15.   apríla   2009 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tošs 11/2009 z 30. apríla 2009 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia v sume 245,70 €.

Okrem   toho   sťažovateľ   žiadal   o anonymizáciu   svojho   mena   a priezviska   a ich nahradenie príslušnými iniciálkami v publikovaných rozhodnutiach ústavného súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné náležitosti návrhu podľa § 20, ako aj osobitné   náležitosti   sťažnosti   podľa   ustanovenia   §   50   zákona   o ústavnom   súde   vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že 27. apríla 2007 podal prokurátor Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   pod   sp.   zn. VII/2GV 49/05 na špeciálnom súde obžalobu na sťažovateľa a ďalších spoluobvinených za trestný   čin   založenia,   zosnovania   a podporovania   zločineckej   skupiny   a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 a iné trestné činy. Táto trestná vec sťažovateľa bola pôvodne vedená na špeciálnom súde pod sp. zn. PK-1T 14/2007, avšak na hlavnom pojednávaní 3. novembra 2008 bola spolu s trestnými vecami   niektorých   spoluobvinených   vylúčená   na   samostatné   konanie.   V súčasnej   dobe je vedená na tamojšom súde pod sp. zn. PK-1T 32/2008.

Dňa 14. apríla 2009 sťažovateľ vzniesol námietku zaujatosti voči predsedovi senátu 1T špeciálneho súdu JUDr. I. K., ktorý rozhodoval vo veci vedenej na tamojšom súde pod sp.   zn.   PK-1T/32/2008,   pričom   námietka   zaujatosti   bola   špeciálnemu   súdu   doručená 15. apríla   2009.   Jej   podstatou   bolo   tvrdenie,   že   JUDr.   I.   K.   uvedením   jeho   mena ako páchateľa trestného činu v rozsudku obžalovaného R. O. a spol. sp. zn. PK-1T 14/2007 zo 17. februára 2009 porušil jeho prezumpciu neviny, čím uňho zároveň vzbudil dojem, že v prípade rozhodovania o jeho vine v jeho trestnej veci bude JUDr. I. K. automaticky vychádzať   z toho,   že   sa skutku dopustil,   aj   keď dokazovanie   v danej   veci   nie je dosiaľ skončené. O námietke zaujatosti rozhodol špeciálny súd uznesením sp. zn. PK-1T 32/2008 z 15. apríla 2009 tak, že vyslovil, že JUDr. I. K. nie je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania v danej trestnej veci s odôvodnením, že pokiaľ bol sťažovateľ v danom rozsudku   označený   za   páchateľa   trestného   činu,   bolo   to   tak   z dôvodu,   že   vykonaným dokazovaním v trestnej veci vedenej na tamojšom súde pod sp. zn. PK-1T 14/2007 sa takýto stav preukázal.

Proti   uzneseniu   špeciálneho   súdu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   o ktorej   rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tošs 11/2009 z 30. apríla 2009 tak, že ho podľa § 194 ods. 1 Trestného poriadku zrušil. V závere odôvodnenia svojho rozhodnutia najvyšší súd konštatoval: „V   posudzovanej   veci   jednak   námietky   obžalovaných   neboli   vznesené bezodkladne   a   napokon   ich   námietky   sú   rýdzo   procesného   charakteru.   Preto   senát špeciálneho súdu nemal vôbec o týchto námietkach obžalovaných rozhodovať. Bránilo mu v tom   vyššie   citované   ustanovenie. Uvedené   pochybenie   senátu   špeciálneho   súdu   musel napraviť najvyšší súd, preto napadnuté uznesenie zrušil podľa § 194 ods. 1 Tr. por., pretože jeho vydanie vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti neprichádzalo do úvahy.“

Podstatou   námietok   sťažovateľa   boli   tvrdenia   o porušení   jeho   základného   práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutiami špeciálneho súdu   a najvyššieho   súdu,   predmetom   ktorých   bolo   rozhodovanie   o námietke   zaujatosti vznesenej   sťažovateľom   proti   predsedovi   senátu   1T   špeciálneho   súdu   JUDr.   I.   K. Tým, že špeciálny   súd   nevylúčil   JUDr.   I.   K.   z vykonávania   úkonov   trestného   konania v sťažovateľovej trestnej veci, ako aj z dôvodu, že najvyšší súd na základe podanej sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu konštatoval, že na jeho prijatie vôbec nebol daný dôvod, a preto ho zrušil, došlo podľa názoru sťažovateľa k porušeniu označených práv.

V namietanej veci, vzhľadom na podstatu námietky sťažovateľa, považoval ústavný súd za prvoradé ustáliť, či na jej prerokovanie je daná jeho právomoc a či sa v danom prípade nemôže ešte sťažovateľ domáhať ochrany svojich práv v konaní pred všeobecnými súdmi, ktorých právomoc, vychádzajúc z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy,   predchádza právomoci ústavného súdu.   Článok 127 ods.   1 ústavy totiž limituje hranice   právomoci   ústavného   súdu   a všeobecných   súdov   rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Sťažovateľ   tvrdil,   že   jeho   trestná   vec   vedená   na   špeciálnom   súde   pod   sp.   zn. PK-1T 32/2008   nebola   dosiaľ   právoplatne   skončená.   Z tohto   zistenia   ústavný   súd vychádzal.

Podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný   poriadok“)   z   vykonávania   úkonov   trestného   konania   je   vylúčený   sudca..., u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k   osobám,   ktorých   sa   úkon   priamo   týka,   k   obhajcovi,   zákonnému   zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

Podľa § 31 ods. 2 Trestného poriadku sudca... je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania, ak bol v prejednávanej veci činný ako prokurátor, policajt, spoločenský zástupca,   obhajca,   splnomocnenec   zúčastnenej   osoby   alebo   poškodeného,   zástupca poškodeného alebo spoločný zástupca poškodených.

Podľa   § 31 ods.   3   Trestného poriadku   z rozhodovania na súde   vyššieho   stupňa je okrem vylúčenia podľa odseku 2 vylúčený sudca..., ktorý sa zúčastnil na rozhodovaní na súde   nižšieho   stupňa,   a   naopak.   Z   rozhodovania   o   dovolaní   je   vylúčený   ten, kto sa v prejednávanej veci zúčastnil na rozhodovaní ako sudca alebo prísediaci súdu iného stupňa.

Podľa § 307 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku rozsudok môže odvolaním napadnúť obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka.

Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená.

Podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.

Ústavný súd dospel k záveru, že podľa platnej právnej úpravy trestného procesu pred všeobecnými   súdmi,   postupov   a judikatúry   všeobecného   súdnictva   sú   závažné procesné pochybenia   sudcov   dôvodom   aj   na   námietku   ich   zaujatosti   (sťažovateľ   ju   využil), na podanie odvolania (§ 306 a násl. Trestného poriadku) i na podanie dovolania (§ 368 a násl. Trestného poriadku).

V danej veci je potrebné uviesť, že odvolanie a dovolanie ešte stále sťažovateľovi umožňujú (samozrejme, za predpokladu, že k jeho odsúdeniu reálne dôjde) účinne namietať všetky   závažné   procesné   pochybenia,   a tým   aj   prípadnú   zaujatosť   sudcu   spojenú so sťažovateľovým   tvrdením   o porušení   zásady   prezumpcie   neviny.   Veď   jedným zo zákonných dovolacích dôvodov je práve skutočnosť, že vo veci rozhodoval sudca, ktorý mal   byť   vylúčený   z vykonávania   úkonov   trestného   konania.   Z toho   vyplýva, že sú to v prvom rade všeobecné súdy, ktoré sú oprávnené aj povinné poskytnúť ochranu právam sťažovateľa, a nie ústavný súd v konaní o sťažnostiach. Právomoc ústavného súdu je pri   ochrane   základného   práva   každého   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (obdobne napr. III. ÚS 57/06).

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť je potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej uvedenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júla 2009