znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 221/08-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   16.   júla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., nar...., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia   jeho   základného   práva   na   obhajobu   podľa   čl.   50   ods.   3   Ústavy   slovenskej republiky postupmi Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 119/2007 a Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 12/2008, ako aj postupmi Ústavu na výkon väzby B. a jeho právneho zástupcu v trestnom konaní a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. februára 2008 (po doplnení 14. apríla 2008) doručená sťažnosť J. B. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia   jeho základného   práva   na obhajobu   podľa   čl. 50   ods.   3   Ústavy slovenskej republiky postupmi Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 119/2007 a Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 12/2008, ako aj postupmi Ústavu na výkon väzby B. (ďalej len „ústav“) a jeho právneho zástupcu v trestnom konaní JUDr. V. M.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 T 119/2007 bol uznaný za vinného zo spáchania trestného činu, pričom mu bol uložený trest odňatia slobody   v trvaní   7   rokov   a 4   mesiacov.   Proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   chcel   so svojím obhajcom,   ktorý   ho v trestnom   konaní zastupoval, podať odvolanie.   Keďže jeho advokát za ním neprišiel, 6. decembra 2007 sám podal proti rozhodnutiu okresného súdu odvolanie, ktoré doručil toho istého dňa referentovi v ústave, kde vykonával väzbu. Súčasne ho upozornil, že je to posledný deň lehoty na podanie odvolania. Dňa 6. decembra 2007 mu však večer referent ústavu oznámil, že nemá uvedený dátum narodenia na obálke, preto treba urobiť opravu. Po vykonaní opravy sa však dozvedel, že jeho odvolanie bolo doručené krajskému súdu až 7. decembra 2007. Okrem pochybenia ústavu takisto namieta aj postup jeho obhajcu, ktorý podal odvolanie až 10. decembra 2007, teda oneskorene.

Po zistení uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd zrušil rozsudky okresného súdu a krajského súdu v jeho trestnej veci a vec im vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľ súčasne žiadal, aby mu bol ustanovený právny zástupca v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Skúma   pritom   tak   všeobecné, ako aj osobitné   náležitosti   návrhu   (sťažnosti)   podľa   ustanovenia   §   49   až   56   zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (obdobne   napr.   III.   ÚS   138/02,   I.   ÚS   48/04). Ak navrhovateľ namietne také porušenie práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu očividne nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (obdobne napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 100/01, III. ÚS 180/05).

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namietal porušenie základného práva na obhajobu postupmi okresného súdu, krajského súdu, ústavu aj svojho obhajcu v trestnom konaní,   pretože   títo   porušovatelia   zavinili,   že   aj   keď   podal   odvolanie   proti   rozsudku okresného   súdu   včas,   považovali   ho   ako   oneskorene   podané.   Relevantné   dôkazy podporujúce jeho tvrdenia však v sťažnosti nepredložil.

Ústavný   súd   si   preto   na   overenie   tvrdených   skutočností   v   sťažnosti   za   účelom rozhodnutia v danej veci vyžiadal spis okresného súdu sp. zn. 3 T 119/2007 a vyjadrenie riaditeľa   ústavu   z 22.   mája   2008,   ktoré   bolo   ústavnému   súdu   doručené   27.   mája   2008 pod sp. zn. ÚVV-sť-4/11-2008.

S prihliadnutím na uvedené ústavný súd zo spisu zistil, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 T 119/2007 z 21. novembra 2007 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania trestných činov poškodzovania a ohrozovania prevádzky všeobecne prospešného zariadenia v spolupáchateľstve a podielnictva podľa príslušných ustanovení zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), pričom rozhodol o uložení   úhrnného   trestu   odňatia   slobody   v trvaní   7   rokov   a 4   mesiacov   so   zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Ďalej okresný súd v tom istom rozsudku sťažovateľa oslobodil spod obžaloby pre trestný čin znásilnenia podľa § 199 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona. Proti tejto časti rozsudku podal odvolanie okresný prokurátor.

Súčasne ústavný súd zo spisu zistil, že v spise sa na č. l. 221 nachádza odvolanie sťažovateľa napísané jeho vlastnou rukou 11. decembra 2007 proti rozhodnutiu okresného súdu, ktoré bolo doručené súdu 13. decembra 2007.

Dňa 12. mája 2008 ústavný súd vyzval riaditeľa ústavu zaslať prehľad prichádzajúcej a odchádzajúcej korešpondencie sťažovateľa za sledované obdobie (za účelom preukázania sťažovateľovho tvrdenia, že už 6. decembra 2007 podal proti rozhodnutiu okresného súdu sp. zn. 3 T 119/2007 z 21. novembra 2007 odvolanie). Na výzvu reagoval riaditeľ ústavu listom   sp.   zn.   ÚVV-   sť.   4/11-2008   z   22. mája   2008,   v ktorom   zaslal   prehľad   prijatej a odoslanej korešpondencie sťažovateľa za obdobie od   19. februára 2007 až do 9. apríla 2008,   a okrem   vyjadrení   referentov režimu   úseku   režimovej   činnosti   oddelenia výkonu väzby   a výkonu   trestu,   ktorí   popreli   skutočnosti   uvádzané   v sťažnosti,   resp.   si   na   tieto skutočnosti nepamätajú, riaditeľ ústavu ústavnému súdu oznámil: „V prípade neoznačenia odosielateľa, adresáta, nenalepenia platnej poštovej známky príslušnej nominálnej hodnoty a pod., korešpondencie uvedenej v § 20 ods. 4 zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení   zákona   č.   127/2008   Z.   z.   je   zásielka   vrátená   obvinenému   s tým,   aby   uvedené nedostatky   odstránil,   ak   sú   tieto   odstránené   bezodkladne   korešpondencia   sa   opatrí odtlačkom prezenčnej pečiatky s dátumom jej pôvodného odovzdania referentovi oddelenia výkonu väzby a výkonu trestu.“

Vychádzajúc z uvedeného sa tvrdenia sťažovateľa o včasnom podaní odvolania teda nepotvrdili.   Táto   skutočnosť   je   zrejmá   aj   z prílohy   oznámenia   riaditeľa   (adresovaného okresnému súdu), z ktorej vyplýva, že proti označenému rozhodnutiu okresného súdu podal referentovi   ústavu odvolanie,   nie 6. decembra 2007, ale až 7.   decembra 2007, čo   bolo preukázané aj z evidenčnej karty korešpondencie obvineného. Ďalšie odvolanie podal aj 12. decembra 2007.

Sťažovateľ mal na odvolanie zákonom ustanovenú lehotu, v ktorej mal plnú možnosť realizovať   svoje   ústavné   právo.   V priebehu   konania   pred   ústavným   súdom   nepreukázal dôvody, ktorými by mu orgány vykonávajúce väzobnú a justičnú správu boli toto právo zamietli.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   nebolo   preukázané,   že   by sťažovateľ   odvolanie   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   sp.   zn.   3   T   119/2007 z 21. novembra 2007 podal včas.

Tieto skutočnosti konštatoval aj krajský súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 2 To 12/08 z 24.   januára   2008,   ktorým   zamietol   odvolanie   prokurátora   a odmietol   odvolanie sťažovateľa ako oneskorene podané, keď okrem iného uviedol:

„Z predloženého trestného spisu je zrejmé, že obžalovaný aj so svojím obhajcom boli prítomní   na   hlavnom   pojednávaní   dňa   21.   11.   2007,   keď   bol   vyhlásený   odsudzujúci rozsudok. Potom čo bol obžalovaný spolu s obhajcom poučený o práve podať voči tomuto rozsudku   odvolanie,   zahlásili,   že sa   nevyjadrujú,   ale   vyjadria   sa   v zákonom   stanovenej lehote. Okresný prokurátor, prítomný na tomto hlavnom pojednávaní ihneď do zápisnice o hlavnom pojednávaní zahlásil odvolanie vo vzťahu k oslobodzujúcemu výroku.

Podľa § 309 ods. 1 Tr. por. odvolanie sa podáva na súde, proti ktorému smeruje a to do 15 dní od oznámenia rozsudku. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku.

Z trestného spisu je zrejmé, že obžalovaný, aj jeho obhajca boli prítomní na hlavnom pojednávaní dňa 21. 11. 2007, kedy bol aj vyhlásený rozsudok, t. z. v tento deň začína plynúť lehota, že im bol rozsudok oznámený, od tohto dňa do 15-tich dní museli v zmysle § 309 ods. 1 Tr. por. podať voči tomuto rozsudku odvolanie, ak by sa tak rozhodli.

Pätnástym   dňom,   teda   posledným   dňom,   v ktorý   deň   mohol   obžalovaný   podať odvolanie tak, aby bolo podané v zmysle § 309 ods. 1 Tr. por. bol deň 6. 12. 2007. ktorý deň bol štvrtok. Z podacej pečiatky na obálke obžalovaného, ktorou bolo posielané odvolanie z ÚVV B. (č. k. 220) je však prezenčná pečiatka ústavu zo dňa 7. 12. 2007, teda šestnásty deň, čo je po zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania.“

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým postupom okresného súdu, krajského súdu (i ústavu) a namietaným porušením označeného práva, sťažnosť už na predbežnom prerokovaní odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Ak je sťažovateľ presvedčený, že jeho právo na obhajobu bolo v trestnom konaní porušené,   bolo   potrebné   túto   skutočnosť   najprv   namietať   predovšetkým   v konaní   pred všeobecnými súdmi. Je predovšetkým ich úlohou postarať sa, aby právo na obhajobu bolo v celom rozsahu rešpektované.

Ako to vyplýva zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh, sťažovateľovo právo na obhajobu bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa jeho subjektívnych názorov. V prípade   sťažovateľa   nešlo   o odmietnutie   možnosti   byť   v trestnom   konaní   zastúpený obhajcom, ani o znemožnenie prípravy obhajoby.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími   požiadavkami   sťažovateľa   uvedenými   v   sťažnosti   vrátane   jeho   žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júla 2008