znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 221/07-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. augusta 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. R. K., H., zastúpenej advokátom JUDr. V. B, A. k. K., B., B. - a., spol. s r. o., B., pre namietané porušenie jej základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uzneseniami Krajského súdu Prešov sp. zn. 2 NcC 27/2006 z 26. apríla 2006 a sp. zn. 7 NcC 11/2007 z 23. apríla 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. R. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2007 doručená   sťažnosť   Ing.   R.   K.,   H.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom JUDr. V. B., A. k. K., B., B. - a., spol. s r. o., B., pre namietané porušenie jej základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uzneseniami Krajského súdu Prešov (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 NcC 27/2006 z 26. apríla 2006 a sp. zn. 7 NcC 11/2007 z 23. apríla 2007.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že 14. októbra 2005 bolo Okresným súdom Humenné   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   11   C   223/2005   začaté   voči   nej   ako odporcovi   v   2.   rade   konanie   o   určenie   neplatnosti   právneho   úkonu.   Podľa   vyjadrenia sťažovateľky na základe uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 NcC 27/2006 z 26. apríla 2006 okresný súd postúpil vec Okresnému súdu Poprad, ktorý v danej veci koná pod sp. zn. 7 C 100/2006.   Sťažovateľka   k   danej   veci   uviedla,   že   podaním   zo   4.   septembra   2006 pri prvom   úkone,   ktorý   jej   patril,   namietla   podľa   §   105   ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) miestnu nepríslušnosť Okresného súdu Poprad, a to z dôvodu, že bola a aj v súčasnosti je toho názoru, že miestne príslušným súdom v danej veci je buď okresný súd ako všeobecný súd odporcu v 1. rade alebo Okresný súd Senica, ktorý je jej všeobecným súdom.

Podľa vyjadrenia sťažovateľky aj Okresný súd Poprad bol toho názoru, že nie je miestne príslušný na prerokovanie a rozhodnutie v danej veci, a preto vyslovil nesúhlas s postúpením danej veci. Sťažovateľka dodala, že aj Okresný súd Poprad zastával názor, že ak bolo   konanie   začaté   okresným   súdom   a   ak   všetci   jeho   sudcovia   boli   vylúčení z prerokovania   a   rozhodovania   v   danej   veci,   druhým,   na   konanie   miestne   príslušným súdom, mal byť Okresný súd Senica.

Sťažovateľka namietala, že krajský súd uznesením sp. zn. 7 NcC 11/2007 z 23. apríla 2007 rozhodol, že na konanie a rozhodnutie v danej veci je miestne príslušný Okresný súd Poprad. Podľa jej vyjadrenia krajský súd rozhodnutie odôvodnil tým, že svojím skorším uznesením   z   26.   apríla   2006   rozhodol   o   vylúčení   všetkých   sudcov   okresného   súdu z prerokúvania a rozhodovania v danej veci, pričom vec zároveň prikázal Okresnému súdu Poprad, čím založil jeho miestnu príslušnosť.

Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   namietanými   uzneseniami   krajského   súdu   bolo porušené jej základné právo nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Svoje tvrdenie odôvodnila tým, že krajský súd nepostupoval v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 48 ods. 1 ústavy, keď pri interpretácii a aplikácii § 12 ods. 1 OSP použil ústavne nekonformný výklad. V tejto súvislosti dodala: „V rozpore s mojim základným   právom   nebyť   odňatý   zákonnému   sudcovi   a   zásadou,   že   príslušnosť   súdu ustanovuje zákon, totiž Krajský súd Prešov nad rámec zákona založil svojim rozhodnutím miestnu príslušnosť Okresného súdu Poprad (teda súdu, ktorý podľa zákona nebol miestne príslušný)   na   prejednanie   veci,   a   to   za   situácie,   že   podľa   zákona   je   vo   veci   miestne príslušným súdom aj Okresný súd Senica ako môj všeobecný súd.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že krajský súd uznesením sp. zn. 2 NcC 27/2006 z 26. apríla 2006 a uznesením sp. zn. 7 NcC 11/2007 z 23. apríla 2007 porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, namietané uznesenie z 23. apríla 2007, ako aj uznesenie z 26. apríla 2006 v časti, ktorou bola vec postúpená Okresnému súdu Poprad, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a zaviazal ho zaplatiť jej náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pri   prerokovaní   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 2 NcC 27/2006 z 26. apríla 2006 ústavný súd najskôr skúmal, či sťažnosť v tejto časti bola podaná v zákonom stanovenej lehote.

Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   možno   sťažnosť   podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu.

Ústavný súd napr. v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 22/02 uviedol, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti. Jednou   zo   zákonných   podmienok   na   prijatie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   na   ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, teda v lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka namietala porušenie označeného základného práva   namietaným   uznesením   krajského   súdu   v   sťažnosti   z   2.   júla   2007,   ktorá   bola ústavnému súdu doručená 6. júla 2007. Zo sťažnosti je ústavnému súdu zároveň zrejmé, že o namietanom   uznesení   krajského   súdu   sp.   zn.   2   NcC   27/2006   z   26.   apríla   2006 sťažovateľka   musela   mať   vedomosť   už   4.   septembra   2006,   keď   namietala   miestnu nepríslušnosť Okresného súdu Poprad pri prvom úkone, ktorý jej ako účastníčke konania patril.

Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti, a s prihliadnutím na uvedené skutočnosti, ako aj so zreteľom   na   deň   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu,   ústavný   súd   považoval za dostatočne preukázané podanie sťažnosti v tejto časti po uplynutí zákonom stanovenej dvojmesačnej   lehoty   (obdobne   napr.   III. ÚS   301/04,   III. ÚS   315/05,   III. ÚS   215/06, III. ÚS 121/07). Keďže zmeškanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti nemožno odpustiť, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako podanú oneskorene.

Zvyšnú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   7   NcC   11/2007 z 23. apríla 2007 ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr.   III. ÚS   263/03,   II. ÚS   98/06,   III. ÚS   28/07, III. ÚS 198/07).

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa § 11 ods. 1 OSP konanie sa uskutočňuje na tom súde, ktorý je vecne a miestne príslušný. Príslušnosť sa určuje podľa okolností, ktoré tu sú v čase začatia konania, a trvá až do jeho skončenia.

Podľa § 11 ods. 2 OSP ak je miestne príslušných niekoľko súdov, môže sa konať na ktoromkoľvek z nich.

Podľa § 12 ods. 1 OSP ak nemôže príslušný súd o veci konať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení (§ 14), musí byť vec prikázaná inému súdu toho istého stupňa.

Podľa § 12 ods. 3 OSP o prikázaní veci rozhoduje súd, ktorý je najbližšie spoločne nadriadený príslušnému súdu a súdu, ktorému sa vec má prikázať.

Podľa § 84 OSP na konanie je príslušný všeobecný súd účastníka, proti ktorému návrh smeruje (odporca), ak nie je ustanovené inak.

Podľa   §   85   ods.   1   OSP   všeobecným   súdom   občana   je   súd,   v   obvode   ktorého má občan bydlisko, a ak nemá bydlisko, súd, v obvode ktorého sa zdržuje.

Ústavný   súd   už   vo   svojich   skorších   rozhodnutiach   vyjadril   názor,   že   ústavný imperatív inkorporovaný v čl. 48 ods. 1 ústavy a súvisiacich článkoch Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, resp. ústavný princíp zákonného sudcu vyplývajúci z judikatúry ústavného súdu, treba pokladať za celkom neopomenuteľnú podmienku výkonu súdnej moci, totiž na jednej strane dotvára a upevňuje sudcovskú nezávislosť a na strane druhej predstavuje pre účastníka konania záruku, že na rozhodnutie jeho veci sú povolané súdy a sudcovia podľa vopred stanovených zásad tak, aby bola zachovaná zásada pevného a náhodného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený - pre rôzne dôvody a rozličné účely - výber súdov a sudcov „ad hoc“ (napr. I. ÚS 239/04, III. ÚS 28/07). Súčasťou tejto záruky je, samozrejme, aj skutočnosť, aby vo veci účastníka konania rozhodovali vecne a miestne príslušné súdy, a to pri splnení podmienok uvedených v zákone.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   podaním   návrhu   okresnému   súdu   bola   založená jeho miestna príslušnosť. Z ustanovenia § 11 ods. 1 OSP jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ má na výber, na ktorý z miestne príslušných súdov podá návrh na začatie konania. V danom prípade   si   navrhovateľ   medzi   dvoma   miestne   príslušnými   súdmi   vybral   okresný   súd ako všeobecný súd odporcu v 1. rade. Keďže v danom prípade boli sudcovia tohto miestne príslušného súdu vylúčení z prerokovania a rozhodovania v predmetnej veci, v súlade s § 12 ods.   1 a 3 OSP krajský súd prikázal vec inému súdu   toho istého   stupňa. Ústavný súd zároveň   konštatáciu   krajského   súdu   obsiahnutú   v   uznesení   sp.   zn.   7   NcC   11/2007 z 23. apríla   2007,   v   rámci   ktorej   uviedol: „Nakoľko   žalobca   podal   žalobu   na   miestne príslušnom   súde,   čím   založil   jeho   miestnu   príslušnosť,   prenesenie   miestnej   príslušnosti na Okresný súd Senica nie je možné... Uznesením zo dňa 26. 4. 2006 č. k. 2 NcC 27/06-36 Krajský súd v Prešove vylúčil všetkých sudcov Okresného súdu Humenné z prejedávania a rozhodovania danej veci a v zmysle ust. § 12 ods. 1 O. s. p. vec prikázal na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Poprad, čím založil jeho príslušnosť na prejednanie danej veci“, považuje za súladnú s ústavou.

Sťažovateľka tvrdí, že po vylúčení sudcov okresného súdu mal byť na prerokovanie veci príslušný iný súd.

Príslušnosť okresného súdu bola založená podaním žaloby vo veci, o čom krajský súd nemohol rozhodnúť, pretože so žalobou disponoval žalobca, ktorý založil aj miestnu príslušnosť jej podaním. Krajský súd nerozhodoval o príslušnosti, ale svojím rozhodnutím riešil situáciu, keď v súvislosti s týmto vylúčením sudcov rozhodoval o všeobecnom súde po vylúčení.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným   porušením základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a namietaným uznesením krajského súdu z 23. apríla 2007, sťažnosť sťažovateľky odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   ďalšími   požiadavkami sťažovateľky sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. augusta 2007