znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky  

III. ÚS 221/04-7

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júla   2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   M.   R.,   bytom   K.,   pre   namietané   porušenie   jeho základného   práva   zaručeného   v   čl.   17   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Žilina v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 286/00 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. R.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2004 doručená   sťažnosť   JUDr.   M.   R.,   bytom   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   v ktorej   namietal porušenie jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 286/00.

Z   obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   vyšetrovateľ   Krajského   úradu vyšetrovania   Policajného   zboru   v Košiciach   (teraz   Krajského   úradu   justičnej   polície Policajného   zboru   v Košiciach)   uznesením   ČVS:   KÚV   77/20-99   z 18.   júla   1999   začal trestné stíhanie a vzniesol obvinenie proti sťažovateľovi. Ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z.,   ktorým   sa   mení   a dopĺňa   Ústava   Slovenskej   republiky   č.   460/1992   Zb.   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „ústavný zákon č. 90/2001 Z. z.“) bolo prijaté nové znenie čl. 136 ods. 3 ústavy, podľa ktorého s účinnosťou od 1. júla 2001 na trestné stíhanie sudcu alebo vzatie do väzby sudcu dáva súhlas ústavný súd, pričom ustanovenie § 55 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov, ktoré dovtedy upravovalo postup pri udeľovaní súhlasu na trestné stíhanie sudcu „bolo zrušené od 16. apríla 2002“. Okresný súd podal ústavnému súdu žiadosť z 30. decembra 2002 podľa čl. 136 ods.   3 ústavy   a   §   74e   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov o udelenie, resp. neudelenie súhlasu na trestné stíhanie sťažovateľa, ktorý bol sudcom Okresného súdu Poprad.

Ústavný súd uznesením sp. zn. PL. ÚS 17/03-5 zo dňa 18. februára 2003 „žiadosť okresného   súdu   odmietol,   teda   súhlas   alebo   nesúhlas   na   trestné   stíhanie   nebol   daný“. Okresný súd následne uznesením sp. zn. 1 T 286/00 zo 14. marca 2003 podľa § 223 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodov uvedených v § 11 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku trestné stíhanie proti sťažovateľovi zastavil. Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn. 2 To 168/03 z 5. novembra 2003 uznesenie okresného súdu zo 14. marca 2003 zrušil a okresnému súdu uložil povinnosť konať vo veci a rozhodnúť.

Okresný   súd   pokračuje   v trestnom   stíhaní   sťažovateľa,   naposledy   vykonaním hlavného pojednávania 1. júna 2004, trestné stíhanie teda naďalej trvá, pričom okresný súd podľa sťažovateľovho názoru nesprávne interpretuje ústavu, a to tak, že keď v čase začatia trestného stíhania súhlas ústavného súdu nebol potrebný, nie je potrebný súhlas na trestné stíhanie ani v čase po 1. júli 2001.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   tvrdí,   že   v zmysle   čl.   136   ods.   3   ústavy,   ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2001, má ústavný súd dávať súhlas na všetky trestné stíhania, o ktorých sa koná po 1. júli 2001. Tento článok ústavy nemožno podľa neho vykladať tak, že súhlas ústavného súdu je potrebný na začatie trestného stíhania osoby (začať trestné stíhanie je totiž možné aj vo   veci),   ale súhlas na trestné   stíhanie osoby, v konkrétnom prípade sudcu, sa vzťahuje na celé trestné stíhanie.

V ďalšom texte svojej sťažnosti sťažovateľ poukázal na znenie § 11 ods. 1 písm. b) a § 12 ods. 11 Trestného poriadku a následne konštatoval, že jeho trestným stíhaním po 1. júli 2001, ktoré trvá až dosiaľ, t. j. aj ku dňu podania ústavnej sťažnosti, bez toho, aby bol daný   súhlas ústavného   súdu   s ním   (hoci   čl.   136   ods.   3   ústavy   takýto   súhlas vyžaduje) dochádza k porušovaniu jeho práv zaručených v čl. 17. ods. 2 ústavy, v zmysle ktorého nikoho nemožno stíhať inak ako spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa   jeho   názoru   nie   je   v súlade   s interpretáciou   ústavy,   aby   po   1.   júli   2001 existovali trestne stíhaní sudcovia v tom zmysle, že u jedných by trestné stíhanie prebiehalo so súhlasom ústavného súdu a u druhého bez takéhoto súhlasu.

Sťažovateľ   preto   ústavnému   súdu   navrhol,   aby „vyhlásil   nález,   že   postupom okresného súdu, na ktorom sa vedie trestné stíhanie voči sudcovi OS v Poprade JUDr. M. R. (pozn. sťažovateľ) pod sp.zn. 1 T 286/2000 sú porušované práva sudcu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy SR“.

II.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   o zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov (III. ÚS 138/02).

Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho základného práva byť stíhaný a pozbavený slobody iba z dôvodov a spôsobom, ktoré ustanoví zákon podľa čl. 17 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 286/00 vo veci trestného stíhania sťažovateľa.

Z obsahu   sťažnosti   tiež   vyplýva,   že   ústavný   súd   o žiadosti   okresného   súdu   na udelenie súhlasu s trestným stíhaním sudcu sťažovateľa rozhodol svojím uznesením č. k. PL.   ÚS   17/03-5   z 18.   februára   2003,   ktorým   bola   žiadosť   okresného   súdu   odmietnutá, pretože právomoc ústavného súdu na udelenie súhlasu na trestné stíhanie sudcu vznikla až po začatí trestného stíhania sťažovateľa a v prechodných ustanoveniach ústavného zákona č. 90/2001 Z. z. nie je článok, ktorý by umožňoval používať túto právomoc ústavného súdu pred 1. júlom 2001. Preto ústavný súd uzavrel, že právomoc ústavného súdu na udelenie súhlasu na trestného stíhanie sudcu podľa čl. 136 ods. 3 ústavy sa nemôže uplatniť na trestné stíhanie sudcu sťažovateľa pre prekážku povahy rationae temporis.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   je   zrejmé,   že   postup   okresného   súdu v predmetnom   trestnom   konaní   proti   sťažovateľovi   je   v súlade   s platným   právnym poriadkom, ako aj uznesením ústavného súdu č. k. PL. ÚS 17/03-5 z 18. marca 2003, a teda nemohol zapríčiniť porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 ústavy. Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2004