znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 221/03-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. mája 2004 v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka prerokoval   sťažnosť   Ing.   K.   M.,   bytom   K.,   zastúpeného   ustanoveným   advokátom JUDr. R. Ž.,   K.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Okresným súdom Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 785/99, a takto

r o z h o d o l :

1. Právo Ing. K. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   Okresným   súdom   Košice   I   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 22 C 785/99 p o r u š e n é   b o l o.

2. Ing. K. M. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 Sk (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Košice   I p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Okresný   súd   Košice   I   je p o v i n n ý   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia advokátovi JUDr. R. Ž., K., vo výške 4 400 Sk (slovom štyritisícštyristo slovenských korún) na účet právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti Ing. K. M. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája 2003 doručená sťažnosť Ing. K. M., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 785/99. Sťažovateľ zároveň 20. mája 2003 doručil ústavnému súdu žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom. Za   tým   účelom   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   25.   júna   2003   doplnil   túto   žiadosť o doklady preukazujúce jeho osobné, majetkové a zárobkové pomery.

Ústavný   súd   15.   októbra   2003   sťažnosť   sťažovateľa   prijal   na   ďalšie   konanie uznesením č. k. III. ÚS 221/03-16 a zároveň mu ustanovil za právneho zástupcu advokáta JUDr. R. Ž., K.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta,   že   konanie   o   ochranu   osobnosti,   ktoré   začalo 21. októbra   1999   na   okresnom   súde,   nie   je   ani   v súčasnosti   po   viac   ako   4   rokoch právoplatne skončené a vo veci dosiaľ nebolo vynesené ani jedno meritórne rozhodnutie.

Sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   deklaroval   porušenie   jeho   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal okresnému súdu konať vo veci sp. zn. 22 C 785/99 bez prieťahov a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 000 Sk, ako aj náhradu trov konania.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   nemožno   od   ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti listom doručeným ústavnému súdu 29. apríla 2004. Po chronologickom opísaní vykonaných úkonov konštatoval, že okresný súd vo veci konal bez prieťahov, a preto sťažnosť považuje za nedôvodnú. Poukázal na tú skutočnosť, že uznesením č. k. 13 Nc 5/02-36 z 28. januára 2002 Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) vylúčil sudcov okresného súdu z prejednávania v tejto veci a vec prikázal na rozhodnutie Okresnému súdu Košice – okolie, ktorému bol spis aj odstúpený 5. júna 2002.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa, vyjadrenia predsedu okresného súdu a hlavne spisu okresného súdu sp. zn. 22 C 785/99, ako aj spisu v súčasnosti vedeného na Okresnom súde Košice – okolie pod sp. zn. 7 C 330/02 zistil nasledovný priebeh a stav konania.

Sťažovateľ podal 21. októbra 1999 na vecne a miestne príslušnom okresnom súde návrh   na   začatie   konania   o ochranu   osobnosti   a náhradu   nemajetkovej   ujmy   v sume 10 000 000 Sk proti Úradu vlády Slovenskej republiky v Bratislave (ďalej len „žalovaný“). Konanie v predmetnej veci bolo na okresnom súde vedené pod sp. zn. 22 C 785/99.

Listom z 24. novembra 1999 okresný súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku   za   podaný   návrh.   V nadväznosti   na   to   podaním   z 11.   januára   2000   požiadal sťažovateľ   okresný   súd   o ustanovenie   zástupcu   v konaní   o ochranu   osobnosti a o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Nereagujúc   na   uvedenú   žiadosť   okresný   súd   uznesením z   13.   novembra   2000 predmetné konanie zastavil z dôvodu neodstrániteľného nedostatku konania, pretože usúdil, že žalovaný nemá právnu subjektivitu, a teda nemôže byť účastníkom súdneho konania.

Na   základe   odvolania   sťažovateľa   z   10.   januára   2001   krajský   súd   uznesením sp. zn. 13 Co 95/01 z 27. apríla 2001 zrušil uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pretože nezistil taký nedostatok konania, pre ktorý by súd nemohol vo veci konať. Ako uviedol krajský súd vo svojom rozhodnutí, v zmysle zákona č. 347/1990 Zb. o organizácii   ministerstiev   a ostatných   ústredných   orgánov   štátnej   správy   Slovenskej republiky v znení platnom v dobe rozhodovania okresného súdu o zastavení konania (ďalej len   „zákon   č.   347/1990   Zb.“)   je   Úrad   vlády   Slovenskej   republiky   ústredným   orgánom štátnej   správy,   je   právnickou   osobou   podľa   §   18   Občianskeho   zákonníka   a podľa   § 19 Občianskeho súdneho poriadku je spôsobilý byť aj účastníkom konania (procesnoprávna spôsobilosť). Uvedené rozhodnutie bolo okresnému súdu doručené 6. júna 2001.

Vo veci konajúca sudkyňa listom z 28. júna 2001 oznámila predsedovi okresného súdu, že sa cíti byť zaujatá, pretože sťažovateľ 31. mája 2001 doručil okresnému súdu žalobu proti predsedovi okresného súdu ako žalovanému v prvom rade a okresnému súdu samotnému ako žalovanému v druhom rade o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy   10   000   000   Sk   zaevidovanej   pod   sp.   zn.   13   C   503/01.   Za   účelom   rozhodnutia o námietke zaujatosti bol celý spisový materiál vo veci sp. zn. 22 C 785/99 odstúpený krajskému súdu.

Dňa 30. júla 2001 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie žalovaného k žalobe.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   13   Nc   5/02-36   z   28.   januára   2002   prikázal   vec sťažovateľa   na   prejednanie   Okresnému   súdu   Košice   –   okolie.   V odôvodnení   vychádzal z § 12 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého ak nemôže príslušný súd o veci konať, pretože jeho sudcovia boli vylúčení, musí byť vec prikázaná inému súdu toho istého stupňa. V danom prípade vzhľadom na to, že všetci sudcovia okresného súdu ako dôvod svojej zaujatosti uvádzali vzťah k žalobcovi preto, že žaluje v inom konaní súd, na ktorom vykonávajú   funkcie   sudcov,   nadriadený   súd   posúdil   túto   skutočnosť   ako   dôvod   na   ich vylúčenie   z prejednávania   a rozhodovania   veci.   Okresnému   súdu   bolo   predmetné rozhodnutie doručené 5. marca 2002. V intenciách rozhodnutia krajského súdu 6. júna 2002 okresný súd odstúpil vec na ďalšie konanie Okresnému súdu Košice – okolie, kde bola vec zaregistrovaná pod sp. zn. 7 C 330/02.

Listom z 25. júna 2002 Okresný súd Košice – okolie zaslal sťažovateľovi tlačivá o potvrdení príjmov, resp. sociálnej pomoci za účelom oslobodenia od súdnych poplatkov. V ten istý deň požiadal listom Mestský úrad mestskej časti Košice – Sídlisko Ťahanovce o poskytnutie súčinnosti zameranej na podrobné zistenie osobných a najmä majetkových pomerov sťažovateľa ako žalobcu. Požadované informácie mu boli zaslané 7. augusta 2002.

Keďže sťažovateľ nereagoval na výzvu Okresného súdu Košice – okolie, bolo listom zo 14. augusta 2002 urgované zaslanie vyplneného a príslušnými orgánmi overeného tlačiva o jeho príjme. Sťažovateľ svoju povinnosť splnil 4. septembra 2002. Ďalej už Okresný súd Košice   –   okolie   vo   veci   nekonal.   Predmetná   vec   tak   do   dnešného   dňa   nie   je v prvostupňovom konaní rozhodnutá.

Sťažovateľ   sa   v dôsledku   vyššie   uvedených   skutočností   dlhodobo   ocitá   v stave právnej neistoty, a preto 6. novembra 2000 podal na Obvodnom oddelení Policajného zboru Košice – Staré Mesto oznámenie o podozrení z páchania trestnej činnosti, obsahom ktorého mala byť nečinnosť okresného súdu vo veci ochrany osobnosti. Predmetné oznámenie bolo postúpené   predsedovi   okresného   súdu   na   vybavenie.   Predseda   okresného   súdu   v liste z 21. decembra 2000 považoval sťažnosť za dôvodnú. Tým podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ vyčerpal právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd poskytuje, tak ako to vyžaduje § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Dňa 2. apríla 2001 sťažovateľ podal v predmetnej veci sťažnosť Európskemu súdu pre ľudské práva v Štrasburgu. Listom zo 4. marca 2003 bol sťažovateľ požiadaný, aby oznámil Kancelárii Európskeho súdu pre ľudské práva svoje rozhodnutie podať sťažnosť ústavnému súdu.

III.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr. II. ÚS 26/95). Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty, dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

„Konečným rozhodnutím je spravidla rozhodnutie, ktorým sa definitívne rozhodlo o predmete konania, t. j. rozhodnutie vo veci samej“ (Repík, B.: Ľudské práva v súdnom konaní, Bratislava, MANZ, 1999, s. 145). V danom prípade aj keď sťažovateľova vec v čase podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   už   nebola   prejednávaná   okresným   súdom,   konanie v merite veci (ochrana osobnosti) právoplatne skončené nebolo. Rozhodnutím krajského súdu   o prikázaní   veci   inému   súdu   nebola   sťažovateľovi   zabezpečená   právna   istota, prikázanie veci Okresnému súdu Košice – okolie nebolo „zavinené“ sťažovateľom, pretože námietka   zaujatosti   bola   podaná   zo   strany   sudcov   okresného   súdu   dovtedy prejednávajúceho vec sťažovateľa.

Vzhľadom na uvedené je potrebné posudzovať súdne konanie o ochranu osobnosti na Okresnom súde Košice – okolie ako pokračovanie predchádzajúceho súdneho konania. Preto ústavný súd nemohol zastaviť konanie pre oneskorenie. Neposudzoval však konanie Okresného súdu Košice – okolie vo veci sťažovateľa, pretože sťažovateľ sa svojím návrhom vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy obmedzil len na postup okresného súdu v predmetnej veci. Keďže v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania   (okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v tomto   zákone   –   pričom   tento   prípad takýmto nie je), ústavný súd vec ďalej skúmal a rozhodol v nej iba v uvedenom rozsahu (teda len postup a rozhodovanie okresného súdu v dobe, keď vec vybavoval).

Pri posudzovaní, či v súdnom konaní vedenom na okresnom súde došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   zohľadnil   tri   základné   kritéria, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu (napr. I. ÚS 3/00, II. ÚS 813/00).

Z hľadiska prvého kritéria, t. j. či išlo o zložitú vec po právnej a skutkovej stránke, ústavný súd konštatuje, že okresný súd prakticky počas trvania súdneho konania na tomto súde   (dva   roky   a sedem   mesiacov)   vo   veci   nevykonal   meritórny   úkon   (pojednávanie, dokazovanie), iba zastavil konanie. Pretože okresný súd takmer po celú dobu doterajšieho súdneho konania buď nekonal, alebo „nesprávne“ konal, zložitosť veci (predmet, skutková a právna povaha sporu) nemohla mať žiadny vplyv na dĺžku konania pred okresným súdom.

Správanie účastníka je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   jeho   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. V predmetnom prípade sťažovateľ ničím neprispel k predĺženiu súdneho konania.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťuje,   či   došlo k namietanému porušeniu označených základných práv sťažovateľa, je správanie (postup) samotného súdu.

Na   základe   doterajšieho   priebehu   konania   vedeného   pred   okresným   súdom   pod sp. zn.   22   C   785/99   ústavný   súd   konštatuje,   že   s právom   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov garantovaným v čl. 48 ods. 2 ústavy je málo zlučiteľný taký postup okresného   súdu,   ktorého   výsledkom   je,   že   sa   vôbec   nezaoberal   (od   11.   januára   2000) žiadosťou   sťažovateľa   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a   o ustanovenie   zástupcu v konaní   o ochranu   osobnosti,   teda   úkonmi   vykonávanými   spravidla   na   začiatku občianskeho súdneho konania (mutatis mutandis I. ÚS 21/00, I. ÚS 33/01), ale po desiatich mesiacoch úplnej nečinnosti uznesením z 13. novembra 2000 predmetné konanie zastavil pre nedostatok pasívnej legitimácie na strane žalovaného.

Pri   posudzovaní   tohto   obdobia   ústavný   súd   zobral   do   úvahy   svoju   predošlú judikatúru, v súlade s ktorou obdobie poznamenané nečinnosťou všeobecného súdu, keď jeho   konaniu   nebráni   žiadna   zákonná   prekážka,   ústavný   súd   posudzuje   ako   zbytočný prieťah v konaní (napr. II. ÚS 3/00).

Pokiaľ   ide   o zbytočné   prieťahy   v dôsledku   konania   okresného   súdu,   ktoré   však nesmerovalo k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa vo veci, ústavný súd zistil, že k nim došlo   od   13.   novembra   2000   do   6.   júna 2001   v dôsledku   jeho   rozhodnutia   o zastavení konania, pretože podľa jeho názoru Úrad vlády Slovenskej republiky ako žalovaný v spore nemá právnu subjektivitu. Práve táto skutočnosť bola pochybením okresného súdu, ktoré bolo dôvodom pre zrušenie tohto rozhodnutia odvolacím súdom. Pritom už z charakteristiky Úradu   vlády   Slovenskej   republiky   (§   20   zákona   č.   347/1990   Zb.)   vyplýva,   že   ide o právnickú osobu spôsobilú byť účastníkom súdneho konania. Túto skutočnosť konštatuje odvolací   krajský   súd   v rozhodnutí,   keď   uviedol,   že   Úrad   vlády   Slovenskej   republiky je ústredným orgánom štátnej správy Slovenskej republiky pre kontrolu plnenia úloh štátnej správy a hospodárenia s prostriedkami určenými na plnenie úloh štátnej správy, ako aj na vybavovanie petícií,   sťažností, oznámení a podnetov. Je právnickou   osobou podľa § 18 Občianskeho zákonníka a podľa § 19 Občianskeho súdneho poriadku je spôsobilý byť aj účastníkom konania (procesnoprávna spôsobilosť).

V dôsledku takejto procesnej chyby okresného súdu sa dôvodne sťažovateľ odvolal a rozhodoval odvolací súd, pričom jeho rozhodnutie bolo okresnému súdu doručené 6. júna 2001. Z tohto pohľadu právna neistota sťažovateľa ohľadne jeho nároku počas celého tohto obdobia (7 mesiacov) nebola odstránená.

V súvislosti   s vyššie   uvedeným   bral   ústavný   súd   do   úvahy   svoju   doterajšiu judikatúru, podľa ktorej k zbytočným prieťahom v súdnom konaní nemusí dochádzať len nekonaním príslušného súdu, ale aj takou jeho činnosťou, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníkov súdneho konania. „Aj nesprávna činnosť štátneho orgánu môže zapríčiniť   porušenie   práva   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky, ak činnosť štátneho orgánu nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty ohľadne tých práv, kvôli ktorým sa osoba obrátila na štátny orgán, aby o jej veci rozhodol“ (II. ÚS 33/99, podobne II. ÚS 64/99, II. ÚS 67/01).

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd zistil, že okresný súd počas svojho viac   než   dva   a pol   ročného   prejednávania   veci   sťažovateľa   spôsobil   prieťahy   v trvaní 17 mesiacov. Preto vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   tak   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu. Tento účel možno dosiahnuť len právoplatným rozhodnutím.

V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Sťažovateľ žiada primerané finančné zadosťučinenie, a to vo výške 10 000 000 Sk, ktoré odôvodňuje systematickým zneužívaním postavenia súdu na privodenie jeho právnej neistoty. Poukázal najmä na to, že napriek overeným skutočnostiam o jeho sociálnej situácii súd   svojou   úmyselnou   činnosťou   bránil   získaniu   kvalifikovaného   právneho   zastúpenia a túto   okolnosť   využil   na   nezákonné   zastavenie   konania,   čím   podľa   neho   nesie   plnú zodpovednosť za znevažovanie jeho práv a spoločenskú diskrimináciu.

Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   zakladajúce   namietané   porušenie   označeného práva   ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   sťažovateľovi   finančné zadosťučinenie,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   považuje   za   primerané   vo   výške 20 000 Sk.   Sťažovateľom   požadovanú   výšku   primeraného   finančného   zadosťučinenia ústavný súd považuje v okolnostiach prípadu za neprimeranú.

V.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť mu trovy konania. Ustanovený právny zástupca sťažovateľa listom doručeným ústavnému súdu 6. apríla 2004 vyčíslil trovy konania vo výške 4 400 Sk, a to za jeden úkon právnej pomoci (vrátane režijného paušálu 128 Sk).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   sťažovateľom   vychádzal z ustanovenia   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   podľa   ktorého   ústavný   súd   môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto je potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „ vyhláška č. 163/2002 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Právny   zástupca   sťažovateľa   vykonal   úkon   právneho   zastúpenia   v prospech sťažovateľa   v roku   2003.   Podľa   oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej   republiky za prvý polrok 2002 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 12 811 Sk.

Podľa takto určených kritérií je výška odmeny za úkony prevzatie a príprava veci a podanie vo veci samej 4 270 Sk za jeden úkon podľa ustanovenia § 16 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002   Z.   z.   Ústavný   súd   rozhodol   aj   o priznaní   náhrady   výdavkov   na   miestne telekomunikačné   výdavky   a miestne   prepravné   vo   výške   jednej   stotiny   výpočtového základu podľa § 19 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. 128 Sk.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2004